II. ÚS 800/2015

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. februára 2015 osobne doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej GRABAN, TORMA & PARTNERS s. r. o., Vodná 3, Košice, prostredníctvom ktorej koná jej konateľ a advokát JUDr. Imrich Torma, LL.M., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), ako aj porušenie čl. 1 ods. 1 ústavy uznesením Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 8 T 59/2013 z 8. januára 2015 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že 15. decembra 2014 sa v trestnej veci vedenej pred okresným súdom pod sp. zn. 8 T 59/2013 uskutočnilo hlavné pojednávanie, na ktorom sa na základe predvolania zúčastnila sťažovateľka vystupujúca v predmetom konaní v postavení poškodenej na účely podania svedeckej výpovede. Na hlavnom pojednávaní si sťažovateľka uplatnila svedočné, ktoré si v určenej lehote riadne vyčíslila. O uplatnenom nároku rozhodol okresný súd napadnutým uznesením tak, že podľa § 140 ods. 1 Trestného poriadku sťažovateľke ako svedkyni svedočné nepriznal.

Sťažovateľka odôvodňuje porušenie ňou označených práv podľa ústavy a dohovoru tým, že - v rozhodovacej činnosti okresného súdu bol obsiahnutý prvok svojvôle, - odôvodnenie napadnutého uznesenia okresného súdu je nedostatočné, absolútne arbitrárne a nepreskúmateľné, - napadnuté rozhodnutie okresného súdu obsahuje aj viacero nepravdivých skutočností, pričom zároveň nie je založené na zákonnom podklade.

Sťažovateľka spochybňuje aj odôvodnenie napadnutého uznesenia okresného súdu, v zmysle ktorého «jej svedočné nebolo priznané z dôvodu vybielenia skutočností odkiaľ letela do a kam letela z . Ako vyplýva z Uplatnenia a vyčíslenia svedočného zo dňa 09. 10. 2014, sťažovateľka už pri prvom uplatňovaní svedočného žiadala konajúci súd v súlade s ustanovením § 136 ods. 2 Trestného poriadku o utajenie skutočnosti týkajúcich sa jej pobytu, ktoré vyplývajú z ňou predložených leteniek a Potvrdenia o lete, keďže sa jej v súvislosti s predmetnou trestnou vecou v čase, kedy sa udiali udalosti, ktoré boli predmetom daného konania vyhrážali, s ohľadom na čo sa dôvodne obáva o svoj život a zdravie. Nakoľko sťažovateľke konajúci súd neoznámil ako posúdil jej žiadosť o utajenie časti spisu týkajúcej sa údajov jej pobytu, sťažovateľka postupovala pri uplatnení a vyčíslení svedočného dňa 15. 12. 2014 tak, že z dôvodu pretrvávajúcej obavy o svoj život a zdravie vybielila údaje nie len na potvrdení o lete (ktoré okrem iného boli vybielené na rovnakom dôkaze aj pri vyčíslení svedočného dňa 09. 10. 2014), ale aj na samotných letenkách. V súvislosti s uvedeným teda uvádzame, že nám nie je zrejmé, prečo sťažovateľke v prípade hlavného pojednávania konaného dňa 09. 10. 2014 bolo priznané svedočné napriek tomu, že rovnako na dôkazoch predložených k vyčísleniu svedočného bola skutočnosť jej pobytu v zahraničí vybielená a pre ďalšie priznávanie svedočného považoval konajúci súd túto skutočnosť za prekážku pre priznanie svedočného a zároveň sme toho názoru, že pokiaľ konajúci súd považoval za potrebné, aby súčasťou spisu, a teda podkladom pre rozhodnutie o priznaní svedočného boli letenky a Potvrdenie o lete aj s uvedením konkrétneho miesta odletu a príletu (hoci sťažovateľka dôrazne žiadala konajúci súd o utajenie tejto časti spisu, na ktorú žiadosť zo strany konajúceho súdu nedostala žiadnu odpoveď), konajúci súd mohol sťažovateľku vyzvať, aby vyčíslenie trov konania doplnila o dôkaz bez vybielených častí, nakoľko vychádzajúc z priznania svedočného dňa 09. 10. 2014 je zrejmé by v súlade so zásadou legitímneho očakávania bola situácia rovnaká a v súlade so zásadou legitímneho očakávania by jej náhrada svedočného prináležala.».

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Pri rozhodovaní o svedočnom nie je v Trestnom poriadku výslovne uvedené, či možno proti uzneseniu o svedočnom podať sťažnosť.

Podľa čl. 142 ods. 2 ústavy súdy rozhodujú v senátoch, ak zákon neustanoví, že vo veci rozhoduje jediný sudca. Zákon ustanoví, kedy sa na rozhodovaní senátu zúčastňujú aj prísediaci sudcovia z radov občanov a v ktorých veciach môže rozhodnúť aj zamestnanec súdu poverený sudcom. Proti rozhodnutiu zamestnanca súdu povereného sudcom je prípustný opravný prostriedok, o ktorom rozhoduje vždy sudca.

Ústava obsahuje celý rad (ústavných) právnych noriem, ktoré sú bezprostredne aplikovateľné v rozhodovacej činnosti orgánov verejnej moci. K takým ústavným normám nesporne patrí aj ústavná norma vyjadrená v čl. 142 ods. 2 poslednej vete ústavy, podľa ktorej proti rozhodnutiu zamestnanca súdu povereného sudcom je prípustný opravný prostriedok, o ktorom rozhoduje vždy sudca.

Podľa čl. 152 ods. 4 ústavy výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.

Zo sťažnosti a z priloženej spisovej dokumentácie zjavne vyplýva, že napadnuté

uznesenie

okresného súdu vydala poverená zamestnankyňa okresného súdu – vyššia súdna úradníčka, ktorá je podľa § 2 zákona o súdnych úradníkoch štátnou zamestnankyňou. Proti rozhodnutiu vyššej súdnej úradníčky je v súlade s textom čl. 142 ods. 2 poslednej vety ústavy vždy prípustný opravný prostriedok, o ktorom rozhoduje vždy sudca. Rozhodnutie vyššieho súdneho úradníka totiž nemôže byť v súlade s účelom sledovaným čl. 142 ods. 2 v spojení s čl. 46 ods. 1 ústavy nikdy konečným rozhodnutím vo veci. Je to tak preto, že zverenie výkonu súdnej moci iným osobám než sudcom musí mať v zmysle ústavy minimálne také obmedzenie, pri ktorom účastníkovi súdneho konania ostane zachovaná možnosť domáhať sa prerokovania jeho veci nestranným a nezávislým sudcom uplatnením opravného prostriedku (a to bez ohľadu na to, či túto možnosť účastník skutočne využije). Túto požiadavku vyplývajúcu z ústavy treba uplatniť aj pri výklade a aplikácii zákonnej úpravy ustanovujúcej oprávnenie poverených zamestnancov súdu (vyšších súdnych úradníkov) rozhodovať v trestnom konaní a tiež pri výklade a aplikácii zákonnej úpravy postupu pri prieskume rozhodnutí zamestnancov poverených sudcami (vyšších súdnych úradníkov).

Z uvedených dôvodov treba v právno-aplikačnej praxi rozlišovať, či v prípade rozhodnutia inak nenapadnuteľného riadnym opravným prostriedkom príslušné rozhodnutie vydal sudca alebo tak urobil poverený zamestnanec súdu, a podľa toho urobiť aj záver o prípustnosti opravného prostriedku. Kým totiž v prípade rozhodnutí sudcov nenapadnuteľnosť niektorých rozhodnutí opravným prostriedkom zákonná úprava priamo predpokladá a ani ústava také rozhodovanie v jedinom stupni nevylučuje, pri rozhodnutiach vydávaných poverenými zamestnancami je to naopak. Napadnuteľnosť všetkých rozhodnutí poverených zamestnancov odvolaním je totiž bezvýnimočným pravidlom, ktoré má oporu v základnom zákone štátu (m. m. I. ÚS 191/06, III. ÚS 348/06, IV. ÚS 200/07, k tomu pozri aj zjednocujúce stanovisko obsiahnuté v uznesení č. k. PLz. ÚS 1/08-3 zo 16. januára 2008).

Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ústavný súd sťažnosť sťažovateľky už po jej predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa už ústavný súd ďalšími požiadavkami sťažovateľky na ochranu ústavnosti nezaoberal.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. decembra 2015