II. ÚS 807/2015

1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Komárno v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 171/2009 p o r u š e n é b o l i .

2. Okresnému súdu Komárno p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 171/2009 konal bez zbytočných prieťahov.

3. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € (slovom dvetisíc eur), ktoré mu j e Okresný súd Komárno p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Komárno j e p o v i n n ý uhradiť trovy konania v sume 355,73 € (slovom tristopäťdesiatpäť eur a sedemdesiattri centov) na účet jeho právnej zástupkyne REKEN & PARTNERS Law Firm s. r. o., Tichá 45, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Odôvodnenie:

I.

Sťažovateľ k doterajšiemu priebehu napadnutého konania v sťažnosti uvádza: „Som toho názoru, že dĺžka doby trvania trestného konania v trvaní 10 rokov (119 mesiacov) od 15. 02. 2005, resp. 02. 03. 2005 (vznesenie obvinenia) do dátumu spracovania tejto sťažnosti, už sama o sebe nie je ničím ospravedlniteľná... Už 10 rokov... som nezákonne trestne stíhaný napriek tomu, že som sa nedopustil žiadneho trestného činu uvedeného v osobitnej časti Trestného zákona, teda ani prečinu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa ustanovenia § 158 ods. 1 písm. a) zákona č. 140/1961 Zb. v znení zákona č. 613/2004 Z. z. Od začiatku trestného konania zastávam názor, že som bol nezákonnej zadržaný, nezákonnej obvinený, nezákonne vzatý do väzby a žiaľ, do dnešného dňa nezákonne trestne stíhaný... V mojom prípade k porušeniu ústavným poriadkom zaručených práv dochádza od samého začiatku trestného konania tým, že orgány verejnej moci nesprávne aplikujú právne normy, takže sa právne závery v ich rozhodnutiach dostávajú do extrémneho nesúladu s vykonanými skutkovými zisteniami. Argument. Konania, ktoré sa mi kladú za vinu, jednak som nikdy nespáchal a ani len v teoretickej rovine spáchať nemohol...“

Vo vzťahu k procesným úkonom vykonaným v prípravnom konaní (výsluchy svedkov — poškodených) sťažovateľ namieta, že boli vykonané „jednostranne, bez upresňujúcich otázok a preto tvrdenia policajtov sa javia ako všeobecné a ničím nepodložené. Mnohé ich tvrdenia sú hypotetické, vzťahujú sa do budúcna a dokonca namiesto toho, aby podrobne a vecne vypovedali, vyslovujú iba svoje ničím nepodložené názory, prípadne dojmy... Obdobne, pokiaľ ide o konfrontácie v prípravnom konaní, tieto boli vykonané nie medzi mnou ako obvineným a svedkom, čo by bol aspoň formálne správny postup, ale boli v prevažnej miere vykonané medzi mnou ako obvineným a svedkom – poškodeným, čo v mojom prípade je nenáležité a nezákonné, pretože tak ako už bolo uvedené, policajti pri uvedenej právnej kvalifikácii nemohli mať procesné postavenie svedka – poškodeného.“.

IV. Ústavný súd priznáva sťažovateľovi... náhradu trov právneho zastúpenia, ktorá je splatná do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu...“

Sťažovateľ odôvodňuje priznanie primeraného finančného zadosťučinenia tým, že „v dôsledku dlhotrvajúceho trestného konania, prejavujúceho sa nesústredenou, neodbornou, neefektívnou činnosťou orgánov verejnej moci v prebiehajúcom trestnom konaní ako celku sa dlhodobo (trvalo) nachádzam v stave právnej neistoty a v stave ťažkej životnej situácii“.

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. II. ÚS 807/2015-22 z 2. decembra 2015 ju prijal na ďalšie konanie.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval právnu zástupkyňu sťažovateľa a predsedu okresného súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedu okresného súdu ústavný súd zároveň vyzval, aby sa vyjadril k sťažnosti. Sťažovateľ a predseda okresného súdu ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Vzhľadom na oznámenie sťažovateľa a predsedu okresného súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od neho nie je možné očakávať ďalšie objasnenie veci.

To znamená, že už pri vydávaní trestného rozkazu bolo potrebné spis riadne naštudovať a až potom po dôkladnom zvážení rozhodnúť vo veci. Z môjho pohľadu je v rámci konania objektívnou prekážkou tá skutočnosť, že v predmetnej trestnej veci konali už celkom štyria sudcovia a pre možné, zákonné prekážky (vzdanie sa funkcie sudcu, prerozdelenie spisov a kariérny postup sudcu) nebolo vo veci možné doposiaľ právoplatne rozhodnúť.

15. 2. 2005 resp. 2. 3. 2005 do 26. 11. 2009 (t. j. od vznesenia obvinenia až do podania obžaloby) „neefektívnemu, nesprávnemu a neodbornému konaniu“ Okresného súdu Komárno je vylúčené, pretože v tomto štádiu konania t. j. v štádiu prípravného konania, Okresný súd Komárno vo veci nekonal a nerozhodoval. V období od podania obžaloby t. j. od 26. 11. 2009 prakticky po dobu piatich rokov súd koná priebežne v rámci svojich personálnych možností a nakoľko došlo k zmene zákonných sudcov, musel aj v súlade so zákonom opätovne vykonať dokazovanie.

sudcov. V neposlednom smere je však potrebné poukázať aj na správanie obžalovaného v konaní, ktorý taktiež procesnými prekážkami, žiadosťami o odročenie pojednávaní (podrobne uvedené v chronológii úkonov), neustálymi návrhmi na doplnenie dokazovania, námietkami voči dôkazným prostriedkom, námietkou zaujatosti a pod. spôsoboval a spôsobuje, že doteraz nebolo možné právoplatne skončiť uvedenú trestnú vec.

Sťažovateľ, reagujúc na vyjadrenie predsedu okresného súdu, v podaní doručenom ústavnému súdu 16. februára 2016 okrem iného uvádza: „Extrémna doba trestného stíhania (viac ako 11 rokov) sama o sebe a bez ďalšieho je nepochybným a ničím neospravedlniteľným prieťahov v trestnom konaní, o tejto skutočnosti nemôže mať nikto pochybnosti. Preto otázka prieťahu v trestnom konaní je z hľadiska čisto formálneho (matematického) veľmi jednoduchá. Ja však primárne nenamietam formálne hľadisko, ale naopak, hľadisko materiálne. Erudovaným preštudovaním trestného spisu totiž bolo možné dospieť k záveru, že už samotná obžaloba prokurátora mala byť odporcom odmietnutá, z dôvodu porušenie ustanovenia § 2 ods. 10 Trestného poriadku, ktorým sa má zabezpečiť riadne objasnenie veci (nejasnosť a neúplnosť skutkových zistení) a zásadného porušenia práva na obhajobu. Ďalej, už laickej verejnosti je známe, že konanie pred orgánmi ochrany práv sa posudzuje ako jeden celok, bez ohľadu na to, či ide o trestné konanie alebo civilné konanie. Ja sa nachádzam už viac ako 11 rokov v neznesiteľnej situácii a v stave právnej neistoty...“

Súčasťou podania sťažovateľa bolo aj doplnenie petitu, ktorým sťažovateľ žiada, aby ústavný súd „túto otázku neponechal bez povšimnutia“ a rozhodol takto: „Základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy; čl. 17 ods. 2 ústavy; čl. 6 ods. 1, ods. 3 a čl. 13 dohovoru v trestnom konaní vedenom inšpekčnou službou sekcie kontroly a inšpekčnej služby Ministerstva vnútra Slovenskej republiky... spisová značka ČVS: UIS-2/KOK-V-2006 (pôvodne ČTS: UIS-18/KOK-2005) z dôvodu, že trestné stíhanie proti sťažovateľovi začal, viedol a vyšetrovanie skončil nezákonný a neústavný štátny orgán, porušené bolo.“

2012 na účely predvolania svedka, ktorý však 30. júla 2012 svoju neúčasť na pojednávaní nariadenom na 15. august 2012 ospravedlnil. Napriek tomu sa 15. augusta 2012 hlavné pojednávanie uskutočnilo a bolo odročené na 21. november 2012 na účely predvolania svedka. 8. Z dôvodu neospravedlnenej neprítomnosti obhajcu sťažovateľa na pojednávaní nariadenom na 15. august 2012 a možnosti marenia termínu hlavného pojednávania okresný súd opatrením č. k. 1 T 171/2009-2528 z 5. októbra 2012 ustanovil sťažovateľovi náhradnú obhajkyňu. 9. Dňa 21. novembra 2012 sa uskutočnilo hlavné pojednávanie, ktoré bolo odročené na 20. február 2013 na predvolanie a výsluchu svedka. 10. Hlavné pojednávanie nariadené na 20. február 2013 bolo 15. januára 2013 zrušené z dôvodu prerozdelenia trestnej veci podľa § 51 ods. 4 písm. c) zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) pre výraznú nerovnomernosť v zaťaženosti zákonného sudcu (k zmene zákonného sudcu došlo 16. januára 2013). 11. Zákonný sudca vyzval 5. marca 2013 obhajcu sťažovateľa na vyjadrenie sa k podanému odporu proti trestnému rozkazu. Obhajca sťažovateľa 3. apríla 2013 okresnému súdu oznámil, že odpor proti trestnému rozkazu berie späť. Okresný súd následne 17. apríla 2013 obhajcu sťažovateľa vyzval na zaslanie oznámenia o späťvzatí odporu proti trestnému rozkazu poštou s podpisom sťažovateľa. 12. Sťažovateľ 25. apríla 2013 okresnému súdu oznámil, že na podanom odpore proti trestnému rozkazu trvá. 13. Dňa 9. mája 2013 sťažovateľ odvolal splnomocnenie na svoje zastupovanie v predmetnom trestnom konaní obhajcovi a predložil splnomocnenie na svoje zastupovanie udelené . 14. Dňa 12. júna 2013 bolo na účely výsluchu svedkov nariadené hlavné pojednávanie na 25. september 2013; sťažovateľ bol zároveň vyzvaný na predloženie návrhov na vykonanie dôkazov, ktoré okresnému súdu doručil 9. júla 2013. 15. Dňa 5. augusta 2013 sťažovateľ okresnému súdu oznámil, že odvolal splnomocnenie na svojej zastupovanie udelené obhajcovi a zároveň 30. augusta 2013 predložil splnomocnenie na svoje zastupovanie iným obhajcom.

25. Dňa 29. septembra 2014 sa uskutočnilo hlavné pojednávanie, ktoré bolo odročené na 20. október 2014 na účely predvolania svedkov; zákonný sudca dožiadal o doručenie predvolania svedkov okresné riaditeľstvo. 26. Dňa 20. októbra 2014 sa uskutočnilo hlavné pojednávanie, ktoré bolo odročené na 19. november 2014 na účely predvolania svedkov a ich výsluchu; zákonný sudca dožiadal o doručenie predvolaní svedkov Okresné riaditeľstvo Policajného zboru a okresné riaditeľstvo. 27. Dňa 19. novembra 2014 sa uskutočnilo hlavné pojednávanie, ktoré bolo odročené na 26. január 2015 na účely predvolania svedkov a ich výsluchu. Dňa 24. novembra 2014 zákonný sudca požiadal o predvedenie svedka na hlavné pojednávanie nariadené na 26. január 2015 Obvodné oddelenie Policajného zboru 28. Dňa 26. januára 2015 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na 23. február 2015 s tým, že zákonný sudca opätovne požiadal o predvedenie svedka okresné riaditeľstvo a predvolal na výsluch ďalších svedkov. 29. Dňa 19. februára 2015 bolo okresnému súdu doručené ospravedlnenie neúčasti svedka na hlavnom pojednávaní nariadenom na 23. február 2015 pre neodkladné pracovné záležitosti. 30. Dňa 23. februára 2015 sa uskutočnilo hlavné pojednávanie, ktoré bolo odročené na 31. marec 2015 na účely opätovného predvolania svedkov; sťažovateľ zároveň doručil návrh na vykonanie dôkazov – výsluch všetkých policajtov vypočutých počas prípravného konania v procesnom postavení svedkov, ktorý bol doručovaný okresnej prokuratúre. 31. Okresné riaditeľstvo 27. februára 2015 oznámilo okresnému súdu negatívny výsledok vo veci predvedenia svedka. Zákonný sudca následne 18. marca 2015 dožiadal o predvedenie svedka Obvodné oddelenie Policajného zboru 32. Dňa 31. marca 2015 sa uskutočnilo hlavné pojednávanie, ktoré bolo odročené na 11. máj 2015 na účely predvolania ďalších svedkov (predvedenie svedka Obvodným oddelením Policajného zboru bolo neúspešné). 33. Dňa 2. apríla 2015 okresné riaditeľstvo oznámilo okresnému súdu negatívny výsledok vo veci predvedenia svedka. Dňa 15. apríla 2015 zákonný sudca dožiadal Okresné riaditeľstvo Policajného zboru o doručenie predvolania svedkovi.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 171/2009, v ktorom vystupuje na strane obžalovaného.

Vzhľadom na skutočnosti uvádzané sťažovateľom v jeho reakcii na vyjadrenie predsedu okresného súdu považuje ústavný súd za potrebné vyjadriť sa ku skutočnosti, že sťažovateľ vo svojom podaní doručenom ústavnému súdu 16. februára 2016 (v časti II tohto podania označenej nadpisom „Doplnenie petitu“, pozn.) doplnil pôvodne navrhnutý petit tak, aby ústavný súd nad rámec pôvodne navrhnutého petitu vo svojom rozhodnutí tiež vyslovil, že jeho „... Základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy; čl. 17 ods. 2 ústavy; čl. 6 ods. 1, ods. 3 a čl. 13 dohovoru“ boli porušené (aj) „inšpekčnou službou sekcie kontroly a inšpekčnej služby Ministerstva vnútra Slovenskej republiky“ v konaní vedenom pod „ČVS: UIS-2/KOK-V-2006 (pôvodne ČTS: UIS-18/KOK- 2005) z dôvodu, že trestné stíhanie proti sťažovateľovi začal, viedol a vyšetrovanie skončil nezákonný a neústavný štátny orgán...“.

Pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (a tiež práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) ústavný súd vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Podľa judikatúry ESĽP má obvinený právo na to, aby o jeho trestnom obvinení bolo rozhodnuté v primeranej lehote. Toto právo je integrálnou súčasťou práva na spravodlivý proces. Podmieňuje priamo spravodlivý charakter konania tým, že zabraňuje strate dôkazov alebo oslabeniu ich dôkaznej hodnoty. Bráni tiež tomu, aby obvinený bol príliš dlho vystavený zásahom do svojich práv a slobôd a neistote o svojom osude (rozsudok ESĽP vo veci Wemhoff v. Nemecko z 27. 6. 1968).

Pokiaľ ide o primeranosť lehoty, v ktorej má byť vec obvineného prerokovaná, ide o pojem relatívny. Neexistuje žiadna absolútne ustanovená doba, ktorej prekročenie by bolo automaticky kvalifikované ako doba neprimeraná. Primeranosť doby konania sa posudzuje podľa konkrétnych okolností prípadu (napr. rozsudok ESĽP vo veci König v. Nemecko z 28. 6. 1978). Čas na konanie bez zbytočných prieťahov teda spravidla nemožno vyjadriť numericky. Obvykle neexistuje časová hranica, uplynutím ktorej postup súdu môže mať povahu prieťahov v konaní (napr. I. ÚS 137/02).

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že konanie nemožno považovať z právneho hľadiska za zložité. Zo spisu vyplýva, že v trestnej veci sťažovateľa je predmetom napadnutého konania rozhodovanie o obžalobe podanej proti sťažovateľovi za spáchanie „v bodoch 1 až 3 trojnásobného trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. a) Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005, v bodoch 4 a 5 pokračovacieho trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. a) Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005, v bodoch 6 až 25 pokračovacieho trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. a) Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005 a v bode 26 trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. a) Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005“. Po právnej stránke ide o vec, ktorá patrí k štandardnej rozhodovacej agende všeobecných súdov v trestných veciach. Zo skutkového hľadiska ústavný súd v zhode s vyjadrením predsedu okresného súdu aj vzhľadom na skutočnosť, že obžaloba sa týka 26 skutkov, ktorých sa mal sťažovateľ dopustiť ako riaditeľ „z titulu funkčnej nadradenosti za účelom vylepšenia štatistiky“, považuje napadnuté konanie za zložitejšie, čo vyplýva zo zvýšených časových nárokov na vykonávanie dôkazov na hlavnom pojednávaní (najmä v súvislosti s vykonávaním dokazovania formou svedeckých výpovedí). Skutkovú zložitosť veci ústavný súd zohľadnil pri rozhodovaní o výške primeraného finančného zadosťučinenia.

3. V súvislosti s hodnotením postupu okresného súdu v napadnutom konaní ústavný súd považuje za potrebné taktiež poukázať na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej opakovane uvádza, že zbytočné prieťahy v konaní môžu byť zapríčinené nielen samotnou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty (II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08). Rovnako tak môže zapríčiniť porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy aj nesprávna činnosť štátneho orgánu (m. m. II. ÚS 33/99). Po preskúmaní doterajšieho priebehu napadnutého konania ústavný súd konštatuje, že v ňom došlo k prieťahom spôsobeným jednak neodôvodnenou nečinnosťou okresného súdu, ako aj jeho neefektívnou činnosťou, čo spôsobilo neprimerané predĺženie predmetného konania.

Napadnuté konanie vedené okresným súdom sa začalo podaním obžaloby (november 2009) a trvá už viac ako 6 rokov. Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že bezprostredne po podaní obžaloby prokurátorkou vojenskej prokuratúry (26. novembra 2009) došlo k obdobiu dlhodobej neodôvodnenej nečinnosti, keďže okresný súd až v septembri 2011 vydal v trestnej veci sťažovateľa trestný rozkaz (takmer dva roky po podaní obžaloby).

Vzhľadom na uvedené zistenia ústavný súd rozhodol, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 171/2009 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj jeho práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

Sťažovateľ sa tiež domáhal, aby ústavný súd okresnému súdu prikázal konať v napadnutom konaní bez zbytočných prieťahov. Vzhľadom na skutočnosť, že konanie okresného súdu vedené pod sp. zn. 1 T 171/2009 nebolo do času rozhodovania ústavného súdu o tejto sťažnosti právoplatne skončené, ústavný súd tomuto návrhu sťažovateľa taktiež vyhovel (bod 2 výroku tohto nálezu).

IV.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. IV. ÚS 210/04).

Úhradu priznal za dva úkony právnej služby vykonané (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c), § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).

Sťažovateľovi priznal za každý úkon vykonaný v roku 2015 sumu 139,83 €, čo predstavuje za 2 úkony sumu 279,66 €, a režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky) za 2 úkony vykonané v roku 2015 po 8,39 €, čo spolu predstavuje sumu 296,44 €, ktorú bolo potrebné zvýšiť o 20 % DPH podľa § 18 ods. 3 vyhlášky, keďže právna zástupkyňa sťažovateľa je platcom DPH; celková úhrada trov konania za poskytnuté právne služby tak predstavuje sumu 355,73 € (bod 4 výroku tohto nálezu).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. februára 2016