II. ÚS 81/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 81/2015­15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. februára 2015 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného advokátom JUDr. Danielom Blyšťanom, Advokátska kancelária JUDr. Daniel Blyšťan s. r. o., Užhorodská 21, Košice, vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaniach vedených Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 6 Tos 14/2014 a jeho uznesením zo 14. mája 2014 a sp. zn. 1 TdoV 12/2014 a jeho uznesením zo 17. septembra 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

Odôvodnenie:

Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že prokurátor pri určení rozsahu stíhaného činu vychádzal primárne z nominálnej hodnoty zmenky, ktorú ako cenný papier treba považovať v zmysle § 130 ods. 1 písm. c) Trestného zákona za vec. Vzhľadom na túto hodnotu (keďže zmenka bola uplatnená v rozhodcovskom a následne aj v exekučnom konaní vo výške nominálnej hodnoty) prokurátor považoval hodnotu zmenky za potenciálnu škodu. Následne hľadiská pre stanovenie tejto škody použil na určenie rozsahu činu, pričom vzhľadom na „škodu veľkého rozsahu“ odvodenú od hodnoty zmenky považoval stíhaný trestný čin za spáchaný vo „veľkom rozsahu“ [§ 270 ods. 4 písm. b) Trestného zákona].

Sťažovateľ s takouto právnou kvalifikáciou nesúhlasil. Vyslovil názor, podľa ktorého doslovné znenie a povaha ustanovenia § 270 ods. 2 a 4 Trestného zákona vylučuje mechanickú aplikáciu § 125 ods. 1 Trestného zákona na daný prípad. Tak, ako je vylúčené, aby sa podľa hľadísk na určenie výšky škody určila hodnota cenného papiera, ktorú vyjadruje jej nominál, rovnako je vylúčené, aby sa hľadiská na určenie výšky škody použili na určenie rozsahu činu, keďže škoda pri trestnom čine podľa § 270 ods. 2 a 4 Trestného zákona nemusí vzniknúť. Znak škody totiž nie je obligatórnym znakom tejto skutkovej podstaty.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ 28. júna 2013 podal námietku vecnej nepríslušnosti konajúceho súdu a doplnil ju podaním z 8. júla 2013. Poukázal na viaceré stanoviská Najvyššieho súdu Českej republiky, ako aj na názor súčasnej slovenskej právnej teórie obsiahnutej v komentári k Trestnému zákonu od dlhoročného trestného sudcu a predsedu Trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky JUDr. Haralda Stiffela, ktorý nestotožňoval rozsah činu výlučne s nominálnou hodnotou (cenou) cenného papiera. Ustanovenie § 270 ods. 2 a 4 Trestného zákona totiž zreteľne rozlišuje medzi hodnotou cenného papiera a rozsahom činu, a preto tieto dva pojmy nie je možné stotožniť.

3. Uznesením Špecializovaného trestného súdu sp. zn. BB­4 T 32/2013 z 21. marca 2014 bolo námietke sťažovateľa vyhovené a vec bola postúpená vecne príslušnému Okresnému súdu Košice II. Uznesenie sa opieralo o to, že nemožno mechanicky vychádzať len z pravidla vyplývajúceho z ustanovenia § 125 Trestného zákona, ale je potrebné vziať do úvahy aj iné hľadiská. Kvalifikačný znak spáchania činu vo veľkom rozsahu nemožno v tomto prípade považovať iba za priamy ekvivalent hodnoty cenného papiera, keďže znaky skutkovej podstaty trestného činu podľa § 270 Trestného zákona nepokrývajú tú okolnosť, že na jednej strane dochádza k obohacovaniu páchateľa alebo inej osoby, a ani okolnosť, že na druhej strane bola niekomu spôsobená škoda. Objektom tohto trestného činu teda nie je záujem na zabránení vzniku škody, ale ochrana meny a cenných papierov. Správna kvalifikácia skutku preto mala znieť tak, že ide o obzvlášť závažný zločin podvodu v štádiu pokusu v súbehu so zločinom falšovania, pozmeňovania cenného papiera (nie teda obzvlášť závažným zločinom spáchaným vo veľkom rozsahu), ktorý nespadá pod vecnú príslušnosť Špecializovaného trestného súdu.

4. Proti uzneseniu Špecializovaného trestného súdu podal prokurátor sťažnosť, v ktorej poukázal na ustanovenie § 124 a § 125 ods. 1 Trestného zákona, ako aj § 14 Trestného poriadku. Právny názor Špecializovaného trestného súdu označil sa obsolétny, vychádzajúci z neaktuálnej judikatúry. Podľa prokurátora pravidlá na určenie vecnej príslušnosti musia byť jednoznačné, pričom ustanovenie § 125 ods. 1 Trestného zákona ukladá, aby sa hľadiská na určenie výšky škody použili aj na určenie výšky prospechu, hodnoty veci a rozsahu činu. Prokurátor sa nijako nevysporiadal s argumentom, podľa ktorého vznik škody nie je obligatórnym znakom trestného činu podľa § 270 Trestného zákona, a preto hľadisko škody, ktorá ani nemusí vzniknúť, nemôže byť tým výlučným kritériom, pomocou ktorého je potrebné dospieť k záveru, že čin bol spáchaný „vo veľkom rozsahu“.

Podľa presvedčenia sťažovateľa nesprávna aplikácia príslušných ustanovení určujúcich zákonného sudcu na príslušnom súde má priamy priemet vo vzťahu ku namietanému porušeniu práv sťažovateľa podľa ústavy, listiny a dohovoru. Najvyšší súd predovšetkým nesprávnou aplikáciou príslušných ustanovení Trestného zákona v nadväznosti na § 14 Trestného poriadku zasiahol do základného práva sťažovateľa na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy. Okrem toho sťažovateľ je presvedčený, že najvyšší súd spôsobom, akým nesprávnu aplikáciu príslušných právnych predpisov odôvodnil, zasiahol do práva sťažovateľa na konzistentné, logické, odôvodnené a preskúmateľné rozhodnutie zbavené znakov svojvoľnosti, teda do práv zaručených v čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Najvyšší súd redukoval svoj postup na mechanický gramatický výklad ustanovenia § 125 ods. 1 Trestného zákona bez použitia systematického výkladu, najmä vo vzťahu k špecifickému objektu chránenému podľa § 270 Trestného zákona, ktorý je nezávislý od akejkoľvek škody. Ak je záujem chránený Trestným zákonom nezávislý od škody, rozsah činu nemožno zisťovať za pomoci škody. Úmyslom zákonodarcu nemôže byť vytvorenie takého právneho stavu, v ktorom „rozsah činu“ nebude možné pre absenciu akejkoľvek škody určiť. Keďže uznesenie najvyššieho súdu na takúto jednoduchú námietku nedáva žiadnu odpoveď a ani neodôvodňuje, prečo sú odlišné úvahy Špecializovaného trestného súdu nesprávne, a ani len okrajovo sa nevysporiadal s argumentáciou sťažovateľa, v tomto zmysle treba druhostupňové uznesenie považovať za arbitrárne. Podľa sťažovateľa z neznámych dôvodov najvyšší súd vychádza z predpokladu, že Špecializovaný trestný súd sa opieral o judikatúru k staršiemu Trestnému zákonu (účinnému do 31. decembra 2005, pozn.), a to za situácie, keď Špecializovaný trestný súd staršiu judikatúru vôbec nespomína. V skutočnosti totiž vychádza zjavne zo súčasného Trestného zákona. Najvyšší súd zrejme chcel naznačiť, že judikatúra (podľa všetkého R 3/1980­II.) rozoberajúca rozsah trestného činu falšovania, ktorá vznikla pred rokom 1994, resp. pred rokom 2005, nie je aktuálna, pretože pre rozsah činu sa od roku 1994, resp. roku 2005, používajú iné hľadiská. Takto naznačený záver, ale ani jeho význam pre trestné konanie najvyšší súd nijako bližšie neodôvodnil. Neodpovedal spoľahlivo na zásadnú otázku, prečo sa má škoda použiť ako kvalifikačný znak alebo právne významný pojem v prípade takého trestného činu, kde škoda nie je znakom skutkovej podstaty. Z odôvodnenia nemožno podľa sťažovateľa zistiť, prečo majú byť kritériá uvedené v § 125 ods. 1 Trestného zákona univerzálne platné pre každý trestný čin v osobitnej časti Trestného zákona vrátane takého, ktorého znakom nie je škoda. Rovnako absentuje odôvodnenie, prečo sa najvyšší súd nezaoberal právnym názorom JUDr. Stiffela a niektorými rozhodnutiami Ústavného súdu Českej republiky.

9. Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 6 Tost 14/2014 zo 14. mája 2014 vyplýva, že ním bolo zrušené uznesenie Špecializovaného trestného súdu sp. zn. BB­4 T 32/2013 z 21. marca 2014 s tým, aby tento vo veci znova konal a rozhodol. Podľa názoru najvyššieho súdu treba sťažnosť prokurátora považovať za dôvodnú. Prokurátor namietal, že na určenie rozsahu činu vrátane činu veľkého rozsahu ako znaku kvalifikovanej skutkovej podstaty podľa § 270 ods. 4 písm. b) Trestného zákona sa – tak ako aj pri ďalších skutkových podstatách – vychádza z ustanovenia § 125 ods. 1 Trestného zákona, ktoré to výslovne stanovuje. Ďalšou relevantnou skutočnosťou je to, že pozmenená zmenka znejúca na sumu 7 500 000 Sk bola konaním kladeným obvineným za vinu uvedená do obehu a na jej základe došlo k vydaniu rozhodcovského rozsudku a exekučnému konaniu na takúto finančnú čiastku bez akéhokoľvek zníženia sumy v nej uvádzanej. V súlade s argumentáciou prokurátora aj najvyšší súd dospel k záveru, že v platnom znení ustanovenia § 124 a § 125 Trestného zákona sa pojem škoda definuje už s tým, že hľadiská na určenie výšky škody sa použijú aj na určenie výšky prospechu, hodnoty veci a rozsahu činu. Trestný zákon účinný do 31. decembra 2005, z ktorého vychádzal Špecializovaný trestný súd, použijúc k nemu sa vzťahujúcu judikatúru, nedefinoval pojem „rozsah činu“. K tomu došlo až zákonom, ktorý nadobudol účinnosť 1. októbra 1994.

10. Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 TdoV 12/2014 zo 17. septembra 2014 vyplýva, že ním bolo podľa § 382 písm. f) Trestného poriadku odmietnuté dovolanie sťažovateľa proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 6 Tost 14/2014 zo 14. mája 2014. Sťažovateľ ako právny dôvod dovolania označil dôvod uvedený v ustanovení § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, teda že druhostupňové rozhodnutie najvyššieho súdu je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku. Podľa názoru najvyššieho súdu dovolanie bolo podané proti takému rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné, pretože v ustanovení § 368 ods. 2 Trestného poriadku obsahujúcom katalóg rozhodnutí, proti ktorým je možné podať dovolanie, nie je uvedený taký typ rozhodnutia, o aký ide v danom prípade.

13. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

14. V súvislosti s dovolacím uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 TdoV 12/2014 zo 17. septembra 2014 považuje ústavný súd za potrebné uviesť, že sťažovateľ v podanej sťažnosti nijako nespochybňuje názor najvyššieho súdu, podľa ktorého dovolaním napadnuté rozhodnutie nie je rozhodnutím podľa § 368 ods. 1 a 2 Trestného poriadku. Vytýka totiž iba to, že sa najvyšší súd nezaoberal vecnými námietkami sťažovateľa.

Napriek uvedenému ústavný súd poznamenáva, že sťažovateľom a Špecializovaným trestným súdom prezentovaný odlišný výklad dotknutých ustanovení hodnotí ústavný súd takisto ako právne možný a ústavne konformný.

Za daných okolností nevidel ústavne relevantný dôvod do právoplatného rozhodnutia najvyššieho súdu zasiahnuť.

17. Ústavný súd napokon dodáva, že otázku príslušnosti súdu možno napadnúť v dovolacom konaní po právoplatnom rozhodnutí o vine a treste, a to v zmysle ustanovenia § 371 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku. Je teda daná možnosť, aby sa najvyšší súd aj v dovolacom konaní vyjadril k spornej otázke.

18. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. februára 2015