II. ÚS 814/2014

1. Základné práva obchodnej spoločnosti United Industries a. s., podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 22 CoE 123/2013 z 22. januára 2014 a uznesením Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 2 Er 1612/2012 z 23. júla 2014 p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 22 CoE 123/2013 z 22. januára 2014 a uznesenie Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 2 Er 1612/2012 z 23. júla 2014 z r u š u j e a vec v r a c i a Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

3. Obchodnej spoločnosti United Industries a. s., p r i z n á v a úhradu trov konania v sume 340,90 € (slovom tristoštyridsať eur a deväťdesiat centov), ktorú jej j e Krajský súd v Bratislave p o v i n n ý vyplatiť na účet jej právneho zástupcu advokáta JUDr. Róberta Madeja, PhD., Mýtna 42, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Obchodnej spoločnosti United Industries a. s., p r i z n á v a úhradu trov konania v sume 340,90 € (slovom tristoštyridsať eur a deväťdesiat centov), ktorú jej j e Okresný súd Bratislava I p o v i n n ý vyplatiť na účet jej právneho zástupcu advokáta JUDr. Róberta Madeja, PhD., Mýtna 42, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Vo zvyšnej časti sťažnostiam n e v y h o v u j e .

Odôvodnenie:

Zo sťažnosti vyplýva, že žalobkyňa – obchodná spoločnosť LABASTREX SERVICES LIMITED, 4th Floor Lawford House, Albert Place, London [právna predchodkyňa obchodnej spoločnosti MIRACOM LLC, 910 VT RT, 14N E Montpelier, Vermont, Spojené štáty Americké (ďalej len „obchodná spoločnosť MIRACOM“ alebo „povinná“)], sa žalobou doručenou okresnému súdu 28. februára 2008 domáhala od sťažovateľky zaplatenia sumy 530 146,72 € s príslušenstvom. Dňa 12. apríla 2010 okresný súd uznesením pripustil, aby do konania vedeného pod sp. zn. 33 Cb 215/2008 na miesto doterajšej žalobkyne vstúpila obchodná spoločnosť MIRACOM. Okresný súd rozsudkom č. k. 33 Cb 215/2008­297 z 20. januára 2011 (ďalej len „rozsudok okresného súdu z 20. januára 2011“) zaviazal sťažovateľku zaplatiť obchodnej spoločnosti MIRACOM sumu 530 146,72 € s príslušenstvom. O odvolaní sťažovateľky proti rozsudku okresného súdu z 20. januára 2011 rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. 2 Cob 343/2011­455 z 29. mája 2012 tak, že rozsudok prvostupňového súdu zmenil a žalobu zamietol v celom rozsahu, pričom obchodnú spoločnosť MIRACOM zaviazal zaplatiť sťažovateľke trovy konania v sume 59 349 € (ďalej aj „exekučný titul“). Sťažovateľka sa následne 18. júla 2012 obrátila na súdneho exekútora s návrhom na vykonanie exekúcie. Okresný súd o žiadosti súdneho exekútora z 26. júla 2012 o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie rozhodol uznesením z 11. februára 2013 tak, že ju zamietol. O odvolaní sťažovateľky proti označenému uzneseniu okresného súdu rozhodol krajský súd napadnutým uznesením, ktorým prvostupňové rozhodnutie potvrdil.

S takýmto záverom a odôvodnením napadnutých uznesení sa sťažovateľ v žiadnom prípade nestotožňuje a považuje ich za denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti). . . . V predmetnej veci sa nemôžu na oprávneného prenášať oprávnenia a povinnosti, ktorými disponuje výlučne súdny exekútor až po vydaní poverenia.

. . V napadnutých rozhodnutiach súdy nezohľadnili, že povinný v prvostupňovom konaní vo veci samej vedenej na Okresnom súde Bratislava I (č. k. 33 Cb/215/2008) zaplatil súdny poplatok za podanie žalobného návrhu vo výške 31 768,50 EUR a následne zaplatil súdny poplatok za podanie dovolania vo výške 63 537,

Ekonomickú aktivitu povinného v Slovenskej republike preukazuje ďalej aj samotný exekučný titul vrátane jeho odôvodnenia. Prenášanie ďalšieho dôkazného bremena na oprávneného vo veci, v ktorej sú jeho možnosti obmedzené, považuje sťažovateľ za výrazný zásah do práva na súdnu ochranu. Je to práve súdny exekútor, ktorý po vydaní poverenia ako orgán verejnej moci disponuje oprávneniami na zistenie majetku povinného podliehajúcom exekúcii. Súdny exekútor v rámci svojich oprávnení môže napr. dopytom príslušných bankových inštitúcií zistiť, v ktorej banke povinný disponuje bankovými účtami na území Slovenskej republiky (z ktorých platil súdne poplatky). Súdy, ktoré žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietli, nevzali do úvahy, že majetok povinného v podobe peňažných prostriedkov na bankových účtoch je možné zabezpečiť až po vydaní poverenia na vykonanie exekúcie a prehliadli zrejmý dôkaz o majetku v podobe zaplatených súdnych poplatkov v nemalej

K namietanému porušeniu práv podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu sťažovateľka uvádza, že «pod pojem „majetok“ podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd subsumovať aj „budúci majetok“, na ktorého získanie existuje legitímna nádej, nepochybne teda aj právoplatne judikovanú pohľadávku na zaplatenie trov súdneho konania. Zmarením legitímnej nádeje tak dochádza k zásahu do práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy. Legitímnosť nádeje odôvodňujeme judikovanou pohľadávkou, ktorú by bolo možné uspokojiť v prípade, pokiaľ by súdy poskytli sťažovateľovi právnu ochranu majetku vo forme vydania poverenia na vykonanie exekúcie za účelom vymoženia pohľadávky na zaplatenie trov konania.».

Porušenie základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy odôvodňuje sťažovateľka tým, že «Na jednej strane sporu vystupuje povinný, ktorému ako „schránkovej firme“ založenej v Spojených štátoch amerických nič nebránilo v tom, aby viedol šikanózne konanie o zaplatenie finančnej sumy veľkého rozsahu na území

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol: „1. Základné právo spoločnosti United Industries a. s. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, princíp rovnosti účastníkov súdneho konania podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 22 CoE/123/2013­41 zo dňa 22. 1. 2014 v spojení s uznesením Okresného súdu Bratislava I č. k. 2 Er/1612/2012­33 zo dňa 11. 2. 2013 porušené boli. 2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 22 CoE/123/2013­41 zo dňa 22. 1. 2014 a uznesenie Okresného súdu Bratislava I č. k. 2 Er/1612/2012­33 zo dňa 11. 2. 2013 sa zrušujú a vec sa vracia Okresnému súdu Bratislava I na ďalšie konanie. 3. Sťažovateľovi spoločnosti United Industries a. s. sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia v sume 340,90 EUR, ktorú je Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť na účet právneho zástupcu JUDr. Róberta Madeja, PhD., advokáta, do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ústavný súd uznesením sp. zn. II. ÚS 814/2014 z 25. novembra 2014 prijal sťažnosť sťažovateľky v časti namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu uznesením krajského súdu sp. zn. 22 CoE 123/2013 z 22. januára 2014 na ďalšie konanie a vo zvyšnej časti sťažnosť odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

Okresný súd napadnutým uznesením zastavil exekúciu vedenú pod sp. zn. 2 Er 1612/2012 podľa § 44 ods. 3 Exekučného poriadku, v zmysle ktorého ak je uznesenie, ktorým sa žiadosť zamietla, právoplatné, súd exekučné konanie aj bez návrhu zastaví. Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustné odvolanie.

Sťažovateľka na odôvodnenie porušenia svojich práv podľa ústavy a dohovoru, ako aj dodatkového protokolu napadnutým uznesením okresného súdu používa argumentáciu totožnú s tou, ktorá je obsiahnutá v sťažnosti smerujúcej proti napadnutému uzneseniu krajského súdu, a na jej základe navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti z 25. augusta

2014 na ďalšie konanie takto rozhodol:

„1. Základné právo spoločnosti United Industries a. s. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, princíp rovnosti účastníkov súdneho konania podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy uznesením Okresného súdu Bratislava I č. k. 2 Er/1612/2012­44 zo dňa 23. 7. 2014 porušené boli. 2. Uznesenie Okresného súdu Bratislava I č. k. 2 Er/1612/2012­44 zo dňa 23. 7. 2014 sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu Bratislava I na ďalšie konanie. 3. Sťažovateľovi spoločnosti United Industries a. s. sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia v sume 340,90 EUR, ktorú je Okresný súd Bratislava I povinný vyplatiť na účet právneho zástupcu JUDr. Róberta Madeja, PhD., advokáta, do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľky a predsedu krajského súdu, ako aj predsedníčky okresného súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka namieta porušenie svojich práv podľa ústavy, dohovoru a dodatkového protokolu napadnutým uznesením krajského súdu, ktorým bolo ako vecne správne potvrdené uznesenie okresného súdu z 11. februára 2013 o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, a napadnutým uznesením okresného súdu, ktorý na tomto základe exekúciu vedenú týmto súdom pod sp. zn. 2 Er 1612/2012 zastavil a súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznal.

II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu a napadnutým uznesením okresného súdu

Zo spisu vzťahujúceho sa na konanie vedené okresným súdom pod sp. zn. 2 Er 1612/2012 vyplýva, že sťažovateľka (oprávnená, pozn.) doručila súdnemu exekútorovi JUDr. Bohumilovi Kubátovi (ďalej len „súdny exekútor“) 19. júla 2012 návrh na vykonanie exekúcie na podklade exekučného titulu, ktorým bola obchodná spoločnosť MIRACOM zaviazaná zaplatiť sťažovateľke trovy konania v sume 59 349 €. Súdny exekútor 26. júla 2012 požiadal okresný súd o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na podklade exekučného titulu. Okresný súd podaním z 27. júla 2012 vyzval súdneho exekútora, aby v súlade s § 40 Exekučného poriadku vyžiadal od oprávnenej (sťažovateľky, pozn.) doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie, ktorým by (okrem iného) preukázala právnu subjektivitu povinnej a predložila doklad preukazujúci, že povinná je vlastníčkou hnuteľného alebo nehnuteľného majetku, prípadne má vedený účet v peňažnom ústave v Slovenskej republike v okrese Bratislava I, prípadne iné doklady, na základe ktorých možno predpokladať, že povinná má v Slovenskej republike v okrese Bratislava I majetok podliehajúci exekúcii. Oprávnená na výzvu reagovala podaním doručeným okresnému súdu 23. augusta 2012, v ktorom namietla, že právna subjektivita povinnej bola vyriešená v základnom konaní, výsledkom ktorého je rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom, a zároveň uviedla, že nedisponuje oprávnením na zistenie majetku povinnej. S odkazom na konanie vo veci samej sťažovateľka poukázala na skutočnosť, že povinná zaplatila ako žalobkyňa súdny poplatok za podanie žalobného návrhu v sume 31 768, 50 €, čo by malo preukazovať, že povinná mala v obvode okresného súdu umiestnený majetok. Okresný súd následne s odkazom na § 40 Exekučného poriadku a § 37 zákona o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol, „nakoľko oprávnený ani súdny exekútor súdu nepreukázali, že povinný má majetok na území Slovenskej republiky“ (citované z uznesenia okresného súdu z 11. februára 2013, pozn.).

Ústavný súd vychádzal pri ústavnom prieskume veci sťažovateľky zo svojej konštantnej judikatúry, podľa ktorej zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie práva s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti však vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov v prípade, ak v konaní, ktoré im predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Ústavný súd je oprávnený a povinný posúdiť neústavnosť konania a rozhodovania všeobecných súdov vo veciach, v ktorých niet iného súdu, aby prerokoval a rozhodol o tom, či bolo, alebo nebolo porušené základné právo alebo sloboda účastníka konania pred všeobecným súdom (m. m. I. ÚS 5/00, II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04, II. ÚS 83/06).

Pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane uvádza, že mu neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov či právneho posúdenia veci všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani ochrancom zákonnosti. Súdna moc je v Slovenskej republike rozdelená medzi všeobecné súdy a ústavný súd, čo vyplýva aj z vnútornej štruktúry ústavy (siedma hlava má dva oddiely, kde prvý upravuje ústavné súdnictvo a druhý všeobecné súdnictvo). Pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti ústavný súd nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým ako ,,pánom zákonov“ prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonných predpisov s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, či nie sú arbitrárne alebo svojvoľné s priamym dopadom na niektoré zo základných práv a slobôd (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).

Ústavný súd ďalej poznamenáva, že prípadné porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa siedmeho oddielu druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp. čl. 36 listiny) a jeho porovnateľného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru možno posudzovať spoločne, keďže nie sú medzi nimi zásadnejšie odlišnosti (m. m. IV. ÚS 195/07).

K úlohám právneho štátu patrí vytvorenie právnych a faktických garancií uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd občanov. Ak je na uplatnenie alebo ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní dostupných bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky takéhoto uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd. Existencia takýchto konaní však nevyčerpáva ústavné požiadavky späté s uplatňovaním základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkých zákonom vytvorených prostriedkov na dosiahnutie účelu takýchto procesných postupov. Ústavný súd v tomto smere osobitne pripomína objektivitu takého postupu orgánu verejnej moci. Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ako aj ničím nepodložená možnosť úvahy orgánu verejnej moci bez akýchkoľvek objektívnych limitov, ktoré sú vymedzené zákonnými spôsobmi zisťovania skutkového základu, prijať rozhodnutie (II. ÚS 9/00, II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04, III. ÚS 300/06).

Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých dostupných a pritom legálnych zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahuje (musí obsahovať) aj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov a ich uplatnenia v súlade s procesnými predpismi. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia (napr. m. m. III. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06, III. ÚS 260/06).

Podľa § 40 ods. 2 Exekučného poriadku ak oprávnený napriek výzve exekútora v určenej lehote neopraví alebo nedoplní návrh, v dôsledku čoho nemožno v exekučnom konaní pokračovať, alebo ak nepriloží exekučný titul, súd exekučné konanie na návrh exekútora zastaví. O týchto následkoch musí byť oprávnený poučený.

Vzťah Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) a Exekučného poriadku ako lex generalis a lex specialis vyplýva z textu § 251 ods. 4 OSP, v zmysle ktorého sa na exekučné konanie podľa osobitného predpisu, ktorým je Exekučný poriadok, použijú ustanovenia predchádzajúcich častí Občianskeho súdneho poriadku, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak.

Práve tento vzťah dvoch kódexov sa pri preskúmavaní právomoci súdov Slovenskej republiky v exekučnej veci konať prejaví nevyhnutnosťou prihliadať na právnu úpravu podmienok konania vyplývajúcu z § 103 a § 104 OSP.

Podľa § 103 OSP kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).

Podľa § 104 ods. 1 OSP ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví. Ak vec nespadá do právomoci súdov alebo ak má predchádzať iné konanie, súd postúpi vec po právoplatnosti uznesenia o zastavení konania príslušnému orgánu; právne účinky spojené s podaním návrhu na začatie konania zostávajú pritom zachované.

Podľa § 104 ods. 2 OSP ak ide o nedostatok podmienky konania, ktorý možno odstrániť, súd urobí pre to vhodné opatrenia. Pritom spravidla môže pokračovať v konaní, ale nesmie vydať rozhodnutie, ktorým sa konanie končí. Ak sa nepodarí nedostatok podmienky konania odstrániť, konanie zastaví.

K podstatným náležitostiam návrhu na vykonanie exekúcie však nepatria údaje o majetku povinného (preukazujúce, že povinný je vlastníkom hnuteľného alebo nehnuteľného majetku, prípadne má vedený účet v peňažnom ústave v Slovenskej republike, alebo na základe ktorých možno predpokladať, že povinný má v Slovenskej republike majetok podliehajúci exekúcii), a to aj z dôvodu nedostatku právnych nástrojov oprávneného na získanie (zistenie) uvedených údajov. Z uvedených dôvodov preto ústavný súd hodnotí ako ústavne neudržateľný záver okresného súdu prezentovaný v jeho uznesení z 11. februára 2013, s ktorým vyslovil súhlas krajský súd vo svojom napadnutom uznesení, podľa ktorého s odkazom na § 40 Exekučného poriadku „oprávnený ani súdny exekútor súdu nepreukázali, že povinný má majetok na území Slovenskej republiky“.

V súlade s § 34 v spojení s § 35 Exekučného poriadku takýmto oprávnením zisťovania majetku povinného pred vydaním poverenia na vykonanie exekúcie nedisponuje ani súdny exekútor, keďže ten môže požiadať o súčinnosť tretie osoby podľa § 34 len po preukázaní svojho poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44) a len v súvislosti s vykonávaním tejto exekúcie.

Zásada rovnosti strán sa v konaní pred všeobecným súdom prejavuje vytváraním rovnakých procesných podmienok a rovnakého procesného postavenia subjektov, o ktorých právach a povinnostiach rozhoduje všeobecný súd (m. m. PL. ÚS 43/95, II. ÚS 121/02).

Keďže v prerokúvanej veci exekučný súd preniesol bremeno zisťovania majetku povinnej na oprávnenú, hoci bolo výlučnou povinnosťou exekučného súdu skúmať predovšetkým a v prvom rade, či má právomoc konať v napadnutom exekučnom konaní a na ten účel sám zistiť, či povinná má na území Slovenskej republiky majetok, nepriamo svojím procesným excesom zároveň zvýhodnil povinnú a porušil tým aj základné právo sťažovateľky na rovnosť účastníkov v konaní.

Totožnou argumentáciou sťažovateľka odôvodnila aj namietané porušenie svojich práv podľa ústavy a dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu. Právnym podkladom napadnutého uznesenia okresného súdu, ktorým exekúciu vedenú pod sp. zn. 2 Er 1612/2012 zastavil, bolo v súlade s § 44 ods. 3 Exekučného poriadku napadnuté

uznesenie

krajského súdu, vo vzťahu ku ktorému ústavný súd vyslovil porušenie práv sťažovateľky podľa ústavy a dohovoru. Za týchto okolností ústavný súd v záujme poskytnutia účinnej ochrany právam sťažovateľky v rámci materiálnej ochrany ústavnosti dospel k záveru, že je potrebné vysloviť aj porušenie základných práv sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy, ako aj jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu (bod 1 výroku tohto nálezu). Pochybenie krajského súdu vyústilo do napadnutého uznesenia, ktoré vytvorilo podklad pre vydanie napadnutého uznesenia okresného súdu, čo sa musí nevyhnutne prejaviť aj v ústavnej (ne)udržateľnosti sťažnosťou napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa, s výnimkou prípadov, kedy dôjde k jeho následnej procesnoprávnej konvalidácii. K takejto konvalidácii však v prerokúvanej veci nedošlo, keďže okresný súd napadnutým uznesením exekúciu zastavil.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým uznesením krajského súdu a napadnutým uznesením okresného súdu

Podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

V súlade s § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde bude krajský súd v ďalšom konaní vo veci sťažovateľky viazaný právnymi názormi ústavného súdu vyjadrenými v časti II tohto nálezu.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v dôsledku jej právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom advokátom JUDr. Róbertom Madejom, PhD., Mýtna 42, Bratislava. Sťažovateľka si prostredníctvom právneho zástupcu uplatnila nárok na úhradu trov konania, pričom ich výšku v každej zo sťažností vyčíslila na sumu 340,90 €.

Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd vychádzal pri rozhodovaní o priznaní trov konania z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2013, ktorá bola 804 € (za 4 úkony urobené v roku 2014). Úhradu priznal za štyri úkony právnej služby vykonané (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie sťažností) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).