II. ÚS 815/2014

1. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 15 Ncb 6/2014 z 15. júla 2014 p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Krajského súdu v Nitre sp. zn. 15 Ncb 6/2014 z 15. júla 2014 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Nitre j e p o v i n n ý uhradiť trovy konania v sume 340,90 € (slovom tristoštyridsať eur a deväťdesiat centov) na účet jeho právnej zástupkyne Advokátskej kancelárie Jurovatý & Partners, s. r. o., Námestie SNP 14, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

Odôvodnenie:

I.

«Dňa 09. 06. 2014 som požiadal ako vedľajší účastník konania vo vyššie uvedenej právnej veci o právne zastúpenie advokátsku kanceláriu . moje právne zastúpenie na krátkom úvodnom stretnutí prevzal a podal žiadosť o odročenie pojednávania, ktoré bolo nariadené na deň 10. 06. 2014, a ktorého sa vzhľadom na nedostatok času na prípravu nemal možnosť zúčastniť. sa o tom, že vo veci rozhoduje Sudkyňa, jeho bývalá manželka, dozvedel až nasledujúci deň 10. 06. 2014. Ja som túto vedomosť nemal, keďže príbuzenský vzťah Sudkyne a nič nenaznačovalo. Dňa 10. 06. 2014 sa však napriek mojej žiadosti o odročenie pojednávania predmetné pojednávanie konalo. Sudkyňa súčasne počas pojednávania oznámila, že sa necíti byť zaujatá a navrhla Žalovaným, aby si sami vybrali termín, v ktorom chcú mať ďalšie pojednávanie, pričom pojednávania v iných veciach v nimi želanom termíne odročí. Následne som prostredníctvom podal Námietku zaujatosti zo dňa 23. 06. 2014 (ďalej len „Námietka“), ktorej odôvodnenie uvádzam v kapitole č. 2 tejto sťažnosti. Námietku zaujatosti rovnako podal Žalobca prostredníctvom svojej likvidátorky, a to dňa 17. 06. 2014, pričom sa následne prostredníctvom svojho právneho zástupcu k svojmu podaniu vyjadril aj podaním „Vyjadrenie k vyjadreniu sudkyne a žalovaných vo veci námietky zaujatosti“ zo dňa 15. 07. 2014... Sudkyňa vo Vyjadrení k Námietke prezentovala nasledujúci názor, citujem: „Vo veci sa necítim zaujatá Nemám žiadny vzťah k prejednávanej veci, účastníkom konania, ani ich právnym zástupcom.... Ako som sa už vyjadrila dňa 10. 06. 2014 pri odročovaní pojednávania, vo veci sa necítim byť zaujatá. Nemám žiadny vzťah k prejednávanej veci, účastníkom konania ani ich právnym zástupcom.“ V závere Vyjadrenia k Námietke však Sudkyňa paradoxne preukazovala a dopĺňala dôvody svojej zaujatosti, keď uviedla, citujem: Naše manželstvo bolo rozvedené rozsudkom OS Levice zo dňa 14. 01. 2010 č. k. 6 C/142/2009­119, právoplatným dňa 26. 03. 2010. Na spoločnej adrese , sa nezdržiavam asi 5 rokov. S neudržiavam žiadny /písomný, telefonický, osobný/ kontakt. Nemám k nemu žiadny vzťah. O vyporiadanie BSM konanie vedené nebolo. V rozvodovom rozsudku bola uložená vyživovacia povinnosť na /v tom čase maloletú/ dcéru . Nakoľko si zákonnú povinnosť dobrovoľne neplnil, oznámila som túto skutočnosť orgánom činným v trestnom konaní“.»

K porušeniu základného práva na zákonného sudcu došlo podľa sťažovateľa tým, že krajský súd založil svoj záver o nezaujatosti sudkyne len na jej subjektívnom vyjadrení, pričom ale mal rozhodnúť „v súlade so zákonnou úpravou, či je možné mať pochybnosti o nezaujatosti Sudkyne. V nadväznosti na dôvody uvedené v kapitole č. 2 tejto sťažnosti mám za to, že Sudkyňa nie je mojou zákonnou Sudkyňou, keďže sa prinajmenšom javí byť zaujatá.“.

Vo vzťahu k porušeniu svojho základného práva na spravodlivé súdne konanie sťažovateľ uvádza: „Mám za to, že Sudkyňa nie je vzhľadom na blízky príbuzenský vzťah s v spojení s ďalšími dôvodmi uvedenými v Námietke a vo Vyjadrení k Námietke spôsobilá postupovať ako sudkyňa nestranného súdu nezaujato a neutrálne, a teda že mi Uznesením, ktorým Sudkyňa nebola vylúčená z konania vo veci samej, bolo upreté ústavné právo na spravodlivý súdny proces spočívajúce v práve na prejednanie veci nezávislým a nestranným súdom garantované článkom 46 ods. 1 Ústavy SR a článkom 36 ods. 1 Listiny.“

Sťažovateľ považuje napadnuté uznesenie krajského súdu za nedostatočné, neodôvodnené, nepreskúmateľné a neúplné, porušujúce jeho právo na riadne a presvedčivé

odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, pričom ďalej argumentuje, že krajský súd „nezohľadnil relevantnú judikatúru Ústavného súdu SR, ale ani Najvyššieho súdu SR, pričom nevysvetlil, z akého sa dôvodu v tak závažnej otázke, akou je posúdenie zákonného sudcu, odklonil od doterajšej stabilnej judikatúry...“.

V závere sťažnosti sťažovateľ vyjadril názor, že „... Krajský súd v Nitre nevykonal objektívny test zaujatosti a vo veci rozhodol svojvoľne a arbitrárne výhradne na základe subjektívneho vyjadrenia Sudkyne. Takéto konanie Krajského súdu v Nitre je v rozpore s rozhodovacou praxou Ústavného súdu SR, v dôsledku čoho uvedený súd rozhodol arbitrárne a právne neudržateľne, čím porušil moje ústavné právo na zákonné rozhodnutie, t. j. právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivý súdny proces, garantované článkom 46 ods. 1 Ústavy SR, článkom 36 ods. 1 Listiny.“.

Na žiadosť ústavného súdu reagoval podpredseda krajského súdu v prípise sp. zn. Spr 1627/14 z 13. januára 2015, v ktorom okrem iného uviedol: „Pri interpretácii ustanovenia § 14 ods. 1 OSP sa príslušný senát riadil ústavným právom účastníka na prejednanie veci pred nestranným súdom a zásadami prijatými judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, prihliadol pritom však na ďalšiu ústavnú zásadu, že nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi. Skutočnosť, že účastník zo svojho subjektívneho hľadiska cíti zaujatosť zákonného sudcu, nezakladá bez ďalšieho dôvod pre jeho vylúčenie z prejednávania a rozhodovania veci, ak povaha okolností, z ktorých vyvodzuje možnosť vzniku pochybností o jeho nezaujatosti, nemôže z objektívneho hľadiska viesť k legitímnym pochybnostiam nestrannosti súdneho rozhodovania... Súd pri rozhodovaní vychádzal aj zo skutočnosti, že sudca musí mať dostatok schopnosti ovládať svoje konanie aj sféru svojich vnútorných pocitov. Miera schopnosti sudcu zachovať nadhľad a potrebnú dávku odstupu od veci, od účastníkov konania a od všetkého čo súvisí s prejednávaním veci v súdnom konaní, je daná stupňom osobnej a osobnostnej pripravenosti sudcu na výkon súdnictva. Takáto povinnosť sudcu napokon vyplýva z ustanovenia § 30 zákona č. 385/2000 Z. z. Z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že Krajský súd v Nitre skúmal námietku účastníka tak z hľadiska naplnenia subjektívnych kritérií, ako aj existencie objektívnych skutočností, so zreteľom na ktoré môžu vznikať pochybnosti o nestrannosti sudcu, tak ako to už viackrát judikoval Európsky súd pre ľudské práva. Táto judikatúra vyžaduje, aby sa obava z nedostatku nestrannosti zakladala na objektívnych konkrétnych a dostatočne závažných skutočnostiach, to znamená, že nestrannosť nemožno chápať tak, že čokoľvek, čo môže vrhnúť čo aj len tieň pochybností na nestrannosť sudcu, ho automaticky vylučuje ako sudcu nestranného. To či súd dostatočne a do všetkých podrobností vyhodnotil aj túto objektívnu stránku nestrannosti, ponechávam na posúdenie Ústavnému súdu Slovenskej republiky.“

V zmysle čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo prejednaná súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97). Z tohto vyplýva, že právne východiská, na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k obom označeným právam v zásade identické (IV. ÚS 147/08).

Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa čl. 38 ods. 1 listiny nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi. Príslušnosť súdu aj sudcu ustanoví zákon.

Ústavný súd sa vo svojej doterajšej rozhodovacej činnosti už viackrát zaoberal sťažnosťami, v ktorých sťažovatelia namietali porušenie svojich ústavou garantovaných práv v súvislosti s rozhodovaním všeobecných súdov o námietkach zaujatosti vznesených sťažovateľmi ako účastníkmi súdneho konania proti zákonnému sudcovi, pričom jeho judikatúra v porovnateľných veciach sa ustálila najmä na týchto východiskách:

Účelom čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru je okrem iného zaručiť prístup k súdu a rovnaké právne postavenie v konaní pred súdom každému, kto žiada o ochranu tých svojich záujmov chránených právnym poriadkom, ktoré štát zveril do právomoci orgánov súdnej moci (II. ÚS 26/96). Článkom 46 ods. 1 ústavy sa zaručuje predovšetkým prístup k súdu, pretože len v takom prípade sa vytvárajú podmienky na domáhanie sa práva na súdnu ochranu oprávnenou osobou. Súd musí mať ústavou výslovne určenú kvalitu. To znamená, že musí byť nezávislý a nestranný.

Nestrannosť sudcu nespočíva len v hodnotení subjektívneho pocitu sudcu, či sa cíti, resp. necíti byť zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či možno usudzovať, že by sudca zaujatý mohol byť. Sudca môže byť subjektívne absolútne nestranný, ale i napriek tomu môže byť jeho nestrannosť vystavená oprávneným pochybnostiam vzhľadom na jeho status, rôzne funkcie, ktoré postupne vo veci vykonával, alebo vzhľadom na jeho pomer k veci, k stranám konania, k ich právnym zástupcom, k svedkom a pod. Z tohto hľadiska preto nezáleží ani na tom, že sudca sa k návrhu na jeho vylúčenie vyjadril v tom zmysle, že sa vnútorne necíti byť zaujatý. Rozhodujúce nie je jeho stanovisko, ale existencia objektívnych skutočností, ktoré vzbudzujú pochybnosť o jeho nestrannosti v očiach účastníkov konania a verejnosti (m. m. III. ÚS 24/05, III. ÚS 198/09).

Objektívna nestrannosť sa neposudzuje podľa subjektívneho hľadiska sudcu, ale podľa vonkajších objektívnych skutočností. V danom prípade platí tzv. teória zdania, podľa ktorej nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký javiť aj objektívne v očiach účastníkov konania. Spravodlivosť nielenže má byť vykonávaná, ale sa musí aj javiť, že má byť vykonávaná (rozsudok ESĽP vo veci Delcourt v. Belgicko zo 17. 1. 1970). V tomto smere i zdanie môže byť dôležité. Mal by byť vylúčený každý sudca, u ktorého existuje opodstatnená obava, že nie je celkom nestranný, pretože v stávke je dôveryhodnosť, ktorú musí súdna moc vzbudzovať v demokratickej spoločnosti a hlavne u účastníkov konania (rozsudok ESĽP vo veci Piersack v. Belgicko z 21. 9. 1982, alebo obdobne rozsudok ESĽP vo veci Padovani v. Taliansko z 26. 2. 1993, m. m. tiež napr. nález ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 38/09).

Zo sťažnosti, z jej príloh a vyžiadaného spisu krajského súdu sp. zn. 15 Ncb 6/2014 ústavný súd zistil, že právny zástupca sťažovateľa elektronickým podaním z 25. júna 2014, písomne doplneným 27. júna 2014, vzniesol námietku zaujatosti voči konajúcej sudkyni s odôvodnením, že právne zastúpenie prevzal 9. júna 2014, pričom o tejto skutočnosti bezodkladne informoval súd prvého stupňa a súčasne požiadal o odročenie pojednávania nariadeného na 10. jún 2014. Súd prvého stupňa žiadosť právneho zástupcu sťažovateľa o odročenie pojednávania neakceptoval, preto podal námietku zaujatosti voči konajúcej sudkyni, ktorá je jeho bývalá manželka, až následne písomne. V odôvodnení námietky uviedol, že so sudkyňou sa pred časom rozviedol, avšak do dnešného dňa bývajú v byte na spoločnej adrese – , pretože nemajú vysporiadané právo spoločného nájmu k bytu a v byte majú ešte spoločné veci. Sudkyňa podala na neho pred pár týždňami trestné oznámenie. Právny zástupca sťažovateľa uviedol, že si nevie predstaviť, ako by prebiehalo „objektívne“ pojednávanie a ako by sudkyňa „objektívne“ v tejto veci rozhodla, pretože ide o osobný vzťah takej intenzity, ktorý vyvoláva pochybnosti o jej nezaujatosti, čo môže negatívne ovplyvniť jej rozhodovanie vo vzťahu k vedľajšiemu účastníkovi konania, ako aj k navrhovateľovi. Preto žiada, aby konajúca sudkyňa bola vylúčená z prerokúvania a rozhodovania veci.

Konajúca sudkyňa vo svojom vyjadrení k vznesenej námietke zaujatosti potvrdila, že právny zástupca vedľajšieho účastníka konania (sťažovateľa) je jej bývalým manželom, a ďalej okrem iného uviedla: „Ako som sa už vyjadrila dňa 10. 06. 2014 pri odročovaní pojednávania, vo veci sa necítim byť zaujatá. Nemám žiadny vzťah k prejednávanej veci, účastníkom konania ani ich právnym zástupcom... Naše manželstvo bolo rozvedené rozsudkom OS Levice zo dňa 14. 01. 2010 č. k. 6 C/142/2009­119, právoplatným dňa 26. 03. 2010. Na spoločnej adrese , sa nezdržiavam asi 5 rokov. S neudržiavam žiadny /písomný, telefonický, osobný/ kontakt. Nemám k nemu žiadny vzťah. O vyporiadanie BSM konanie vedené nebolo. V rozvodovom rozsudku bola uložená vyživovacia povinnosť na /v tom čase maloletú/ dcéru . Nakoľko si zákonnú povinnosť dobrovoľne neplnil, oznámila som túto skutočnosť orgánom činným v trestnom konaní.“

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa v predmetnej veci pri rozhodovaní uspokojil s vyjadrením zákonnej sudkyne, že sa necíti byť zaujatá, čo výslovne vyjadril aj v odôvodnení napadnutého uznesenia. Vyjadrenie zákonnej sudkyne je síce dôležité z hľadiska posudzovania subjektívnej stránky jej nestrannosti, ale nie je (aj vzhľadom na jeho obsah) postačujúce na to, aby len na jeho základe mohol krajský súd formulovať ústavne akceptovateľným spôsobom meritórny záver k objektívnej stránke nestrannosti zákonnej sudkyne.

Sťažovateľ vo svojej námietke poukázal na skutočnosť, ktorá by mohla signalizovať spochybnenie jej nestrannosti z hľadiska vonkajších, teda objektívnych okolností. Tvrdenie právneho zástupcu sťažovateľa, že zákonná sudkyňa môže byť vo veci zaujatá vzhľadom na ukončenie ich manželského spolužitia, totiž môže podľa názoru ústavného súdu za určitých okolností vyvolať objektívnu obavu o spochybnení jej nestrannosti nielen u sťažovateľa ako vedľajšieho účastníka konania, ale aj u navrhovateľa, na ktorého procesnej strane sťažovateľ vystupuje v predmetnej veci. Krajský súd nepovažoval za potrebné overiť si charakter a intenzitu vzájomných vzťahov medzi bývalými manželmi, a tým prispieť k odstráneniu pochybností o nezaujatosti sudkyne aj z objektívneho hľadiska.

Zároveň ale ústavný súd vychádza vo svojej ustálenej judikatúre z právneho záveru, podľa ktorého súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia (III. ÚS 209/04, m. m. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Obdobne aj ESĽP v rámci svojej judikatúry zdôrazňuje, že právo na spravodlivé súdne konanie zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil III/1997). Právo na spravodlivé súdne konanie nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci (rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12.1994, Annuaire, č. 303­B).

V posudzovanom prípade krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia nedal podľa názoru ústavného súdu uspokojivú odpoveď na kľúčovú otázku nastolenú sťažovateľom v ním vznesenej námietke zaujatosti, či medzi právnym zástupcom sťažovateľa a zákonnou sudkyňou existuje taký vzťah, ktorý by objektívne mohol spochybňovať jej nezaujatosť (nestrannosť). Odpoveď na túto otázku môže ústavne akceptovateľným spôsobom krajský súd podľa názoru ústavného súdu sformulovať až po doplnení dokazovania.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny ústavný súd sťažnosti nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu). Vychádzal pritom z princípu minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecného súdu, rozhodnutie ktorého je v konaní o tejto sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04, IV. ÚS 64/2010). Zrušením napadnutého uznesenia krajského súdu a vrátením veci na ďalšie konanie sa totiž otvára možnosť, aby krajský súd po doplnení dokazovania a novým rozhodnutím vo veci odstránil pochybnosti o porušení označených práv sťažovateľa. Navyše, záver o porušení základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny sa javí v okolnostiach preskúmavanej veci ako predčasný. O jeho prípadnom porušení by bolo možné totiž uvažovať len v prípade, ak by vo veci právoplatne rozhodla sudkyňa, ktorá mala byť z ústavne akceptovateľných dôvodov z prerokúvania a rozhodovania v predmetnej veci vylúčená.

IV.

Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd v zmysle § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym zastupovaním Advokátskou kanceláriou Jurovatý & Partners, s. r. o. Ústavný súd vychádzal pri rozhodovaní o priznaní trov konania z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2013, ktorá bola 804 € (za 2 úkony urobené v roku 2014).