II. ÚS 815/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 815/2015-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. decembra 2015 v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť , , vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 9 Co 261/2012 z 31. októbra 2012 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 355/2013 z 30. októbra 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť odmieta.

Odôvodnenie:

Sťažovateľ považuje za arbitrárny právny názor krajského súdu, že odvolanie podané elektronickými prostriedkami bolo potrebné doplniť do 3 dní predložením originálu, a v tejto súvislosti uvádza:

„Súd druhého stupňa dospel k nesprávnemu právnemu záveru, nemajúcemu oporu v zákone, že takéto odvolanie sťažovateľa bolo potrebné doplniť písomne najneskôr do troch dní, pričom tento záver súd druhého stupňa vyvodil z ust. § 42 ods. 1 OSP. ... § 42 ods. 1 veta druhá OSP ukladá povinnosť doplniť podanie písomne alebo ústne do zápisnice len pri podaní návrhu vo veci samej alebo návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, súd druhého stupňa konal v rozpore s citovaným ust. čl. 2 ods. 3 Ústavy SR, ak podmieňoval právnu perfektnosť doručenia odvolania sťažovateľa elektronickými prostriedkami následným jeho doplnením písomne alebo ústne do zápisnice. Sťažovateľ má za to, že odvolanie podal v súlade s cit. ust. § 42 ods. 1 veta druhá OSP, podal ho na vecne príslušnom súde a nemal povinnosť takéto podanie doplniť písomne alebo ústne do zápisnice. Na základe uvedeného má sťažovateľ za to, že súd druhého stupňa mu nesprávnym právnym posúdením otázky včasnosti podania opravného prostriedku odňal možnosť konať pred súdom...“

Sťažovateľ ďalej argumentuje tým, že napadnuté uznesenie krajského súdu z 31. októbra 2012 nie je ústavne udržateľné aj z dôvodu jeho nepreskúmateľnosti, „nakoľko súd druhého stupňa jeho právnu úvahu založil na judikáte R 12/1985, pričom uvedený judikát danú otázku nerieši. V odôvodnení dotknutého uznesenia je uvedená právna veta, ktorá však nie je právnou vetou z uvedeného judikátu. ... nie je možné preskúmať správnosť právnej úvahy súdu druhého stupňa, nakoľko nie je možné zistiť skutkové a právne okolnosti, za ktorých bol vydaný súdom druhého stupňa uvádzaný judikát R 12/1985, resp. neuvedený judikát, obsahujúci súdom uvedenú právnu vetu. Ani s touto právnou argumentáciou sťažovateľa ako dovolateľa sa dovolací súd žiadnym spôsobom nevysporiadal, čím mu odňal možnosť konať pred súdom.“.

Sťažovateľ ďalej namieta, že najvyšší súd mu odňal možnosť konať pred súdom z dôvodu, že sa v napadnutom uznesení z 30. októbra 2014 dostatočne nevysporiadal s jeho argumentáciou uvedenou v dovolaní. V tejto súvislosti uvádza: „Dovolací súd sa predovšetkým nevysporiadal so skutočnosťou, že samotné zákonné ustanovenie § 42 ods. 1 OSP nevyžaduje, aby odvolanie podané elektronickými prostriedkami bez zaručeného elektronického podpisu bolo písomne doplnené v lehote 3 dní. Písomné doplnenie podania podaného elektronickými prostriedkami bez zaručeného podpisu sa expressis verbis vyžaduje len u návrhu na začatie konania a u návrhu na vydanie predbežného opatrenia. Druhou významnou skutočnosťou, s ktorou sa dovolací súd v jeho uznesení žiadnym spôsobom nevysporiadal, je zásadný rozdiel medzi podaním samotným a jeho doplnením. Sťažovateľ opakovane argumentoval, že podanie bolo urobené elektronickými prostriedkami bez zaručeného elektronického podpisu dňa 1. 6. 2012, t. j. v zákonnej 15- dňovej lehote, a teda v zmysle ust. § 57 ods. 3 OSP bola lehota na podanie odvolania zachovaná, nakoľko podanie bolo v súlade s ust. § 204 ods. 1 OSP urobené na miestne príslušnom súde, na Okresnom súde Bratislava 3, proti rozhodnutiu ktorého odvolanie smerovalo. Dovolací súd úplne opomenul argumentáciu sťažovateľa, že pred doplnenie podania žiadne zákonné ustanovenie nevyžaduje, aby aj písomné doplnenie elektronickými prostriedkami bez zaručeného podpisu podaného odvolania bolo opäť urobené na súde, proti rozhodnutiu ktorého odvolanie smeruje. Sťažovateľ v dovolaní vyslovil a podrobne zdôvodnil právny názor, že písomné doplnenie odvolania môže byť urobené na ktoromkoľvek súde, ak pripustíme, že odvolanie podané elektronickými prostriedkami bez zaručeného elektronického podpisu je vôbec potrebné písomne dopĺňať. Dovolací súd sa žiadnym spôsobom nevysporiadal ani s jedným z dvoch vyššie uvedených zásadných právnych názorov sťažovateľa ako dovolateľa, a teda sťažovateľ má za to, že takýmto postupom mu dovolací súd odňal možnosť konať pred súdom. Z ... dôvodovej správy je zrejmé, že zámerom zákonodarcu, vyjadreným v dôvodovej správe, je potreba doplniť písomne alebo ústne do zápisnice podania vo veci samej, teda na rozdiel od textu zákona nielen návrh vo veci samej nariadenie predbežného opatrenia, ale napr. aj zmenu návrhu a jeho späťvzatie. Ani v dôvodovej správe sa však ani príkladmo neuvádza odvolanie ako podanie, ktoré vyžaduje následné písomné alebo zápisnične doplnenie. Sťažovateľ pripúšťa, že podania ako odvolanie a dovolanie je vhodné a rozumné dopĺňať vyššie uvedeným spôsobom, avšak následné nedoplnenie takýchto podaní nemôže byť dôvodom na ich odmietnutie, nakoľko takýto postup by nebol spravodlivý a férový a bolo by ho možné klasifikovať ako porušenie zákazu odmietnutia spravodlivosti. Napriek zjavnému rozporu medzi textom zákona a textom dôvodovej správy, pričom sťažovateľ pripúšťa vhodnosť prípadnej úpravy podľa textu dôvodovej správy, nemôže byť postup sťažovateľa striktne podľa zákonnej úpravy dôvodom na odmietnutie jeho odvolania s prípadným odvolaním sa na text dôvodovej správy, nakoľko občan je povinný poznať znenie zákona, nie je však povinný poznať a postupovať podľa textu dôvodovej správy, obzvlášť ak je tento text v nesúlade s textom zákona...“

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu z 31. októbra 2012

Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy spočíva okrem iného aj v tom, že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia takto vyplýva, že najvyšší súd vecne prerokoval dovolaciu argumentáciu sťažovateľa (ktorá je zhodná s argumentáciou uvedenou v sťažnosti). Na tomto základe nemôže byť daná právomoc ústavného súdu posúdiť túto argumentáciu vo vzťahu k namietanému porušeniu jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu z 31. októbra 2012.

V súvislosti s namietaným porušením základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je preto z ústavného hľadiska pre ústavný súd podstatné a určujúce len preskúmanie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 355/2013 z 30. októbra 2014 (obdobne napr. m. m. III. ÚS 135/04, IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, IV. ÚS 2/2014, IV. ÚS 52/2014).

Na tomto základe ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu z 30. októbra 2014

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Najvyšší súd v napadnutom uznesení z 30. októbra 2014 odmietol dovolanie sťažovateľa. Uviedol, že nezistil prípustnosť dovolania podľa § 239 ods. 1 a 2 OSP, následne sa zaoberal argumentáciou sťažovateľa, podľa ktorej mu krajský súd mal odňať možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) OSP. V tejto súvislosti uviedol: „Z vyššie citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že za skutočnosť určujúcu začiatok lehoty na odvolanie, treba považovať deň doručenia rozsudku súdu prvého stupňa. Na podanie obsahujúce návrh vo veci samej (akým odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa nepochybne je), ktoré bolo urobené elektronicky, sa prihliadne a má rovnako právne účinky, ako riadne podanie, a to už od času jeho urobenia.

Z obsahu spisu nepochybne vyplýva, že rozsudok okresného súdu bol žalobcovi doručený dňa 17. 5. 2012 osobne a obsahoval správne poučenie (v súlade s ustanovením § 204 ods. 1 O. s. p.) o možnosti podať proti nemu odvolanie do 15 dní od jeho doručenia na Okresnom súde Bratislava III, teda na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje.

Svoje elektronické podanie doplnil do troch dní podaním jeho originálu dňa 4. 6. 2012 osobne na Okresnom súde Bratislava I (nepríslušný súd), ktorý originál odvolania doručil Okresnému súdu Bratislava III ako vyplýva z pečiatky dňa 5. 6. 2012. Vzhľadom na uvedené, nebolo možné jeho elektronické podanie v zmysle § 42 ods. 1 O. s. p. považovať za jeho riadne odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa. Odvolací súd preto správne rozhodol, ak jeho odvolanie ako oneskorene podané podľa § 218 ods. 1 písm. a/ O. s. p. odmietol, ak za odvolanie žalobcu považoval originál jeho podania doručený Okresnému súdu Bratislava III dňa 5. 6. 2012, teda zjavne po uplynutí odvolacej lehoty a nie jeho elektronické podanie zo dňa 1. 6. 2012 doručené Okresnému súdu Bratislava III. Hoci bolo odvolanie žalobcu doručené Okresnému súdu Bratislava III elektronicky dňa 1. 6. 2012 o 23:49 hod. (viď č. 1. 62 spisu) nemožno na neho prihliadnuť, pretože toto podanie nebolo v trojdňovej lehote doplnené jeho originálom, ktorý by bol v tejto lehote doručený príslušnému súdu, t. j. Okresnému súdu Bratislava III.

že prípustnosť dovolania žalobcu proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z 31. októbra 2012 sp. zn. 9 Co 261/2012 nemožno vyvodiť ani z § 237 O. s. p. Dovolateľom ďalej namietané tzv. iné vady konania, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a nesprávne právne posúdenie veci sú síce dovolacími dôvodmi v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O. s. p., ktoré však možno uplatniť vtedy, ak je dovolanie prípustné, no samotné tieto dôvody prípustnosť dovolania nezakladajú. Dovolanie je v ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku upravené ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý nemožno podať proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu. Pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania, nemožno napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému preskúmavaniu, a preto ani zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia. Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád konania tvrdených dovolateľom (§ 237 písm. f/ O. s. p.) a nevyšli najavo ani iné vady konania v zmysle § 237 O. s. p. a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva z ustanovenia

Z pohľadu ústavného súdu treba považovať za rozhodujúce, že najvyšší súd svoj právny názor primerane odôvodnil a pri aplikácii predovšetkým § 42 ods. 1, § 57 ods. 1, 2 a 3, § 204 ods. 1 a 2, § 218 ods. 1 a § 237 písm. f) OSP nepostupoval arbitrárne, rešpektoval zmysel a účel uvedených ustanovení Občianskeho súdneho poriadku. Argumentácia najvyššieho súdu rešpektuje pravidlá formálnej logiky, nie je vnútorne rozporná a predstavuje jeden z možných spôsobov právneho posúdenia uvedeného skutkového stavu.

Ústavný súd zastáva názor, že argumentáciu najvyššieho súdu možno považovať za dostatočnú a presvedčivú. Nemožno teda dospieť k záveru, podľa ktorého by napadnuté uznesenie, ktorým najvyšší súd odmietol dovolanie sťažovateľa, malo byť arbitrárne či zjavne neodôvodnené. Na uvedenom závere nič nemení okolnosť, že sťažovateľ je iného názoru. Jeho odlišný právny názor totiž nemôže sám osebe bez ďalšieho zakladať porušenie práv podľa označených článkov ústavy a dohovoru.

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, že najvyšší súd založil svoje rozhodnutie na právnom názore, že odvolanie je podaním, ktoré obsahuje návrh vo veci samej, preto ak ho sťažovateľ podal elektronickými prostriedkami bez zaručeného elektronického podpisu, bolo potrebné ho v 3-dňovej lehote doplniť podľa § 42 ods. 1 OSP.

Najvyšší súd vychádzal tiež z právneho názoru, že odvolanie sa zásadne podáva na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje (§ 204 ods. 1 OSP), pričom uvedené pravidlo v okolnostiach prerokúvanej veci interpretoval tak, že odvolanie podané elektronickými prostriedkami a aj doplnenie odvolania v lehote 3 dní je potrebné podať na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje, iba ak by doplnenie odvolania podané na nepríslušnom súde bolo doručené príslušnému súdu v 3-dňovej lehote.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol tak, že sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. decembra 2015