II. ÚS 82/2016
ECLI:SK:USSR:2016:2.US.82.2016.1
- Súd
- Ústavný súd Slovenskej republiky
- Sudca
- Sergej Kohut
- IČS
- 1472/2015
- Zdroj
- PDF ↗
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
UZNESENIE
Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 82/2016-11
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. januára 2016 v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ,
s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej Advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 19 Co 354/2014 a jeho rozsudkom z 27. novembra 2014 (Rvp 1472/2015), sp. zn. 19 Co 360/2014 a jeho rozsudkom z 27. novembra 2014 (Rvp 1473/2015), sp. zn. 19 Co 195/2014 a jeho rozsudkom z 20. novembra 2014 (Rvp 1474/2015), sp. zn. 19 Co 348/2014 a jeho rozsudkom z 27. novembra 2014 (Rvp 1475/2015), sp. zn. 19 Co 356/2014 a jeho rozsudkom z 20. novembra 2014 (Rvp 1476/2015), sp. zn. 19 Co 363/2014 a jeho rozsudkom z 20. novembra 2014 (Rvp 1477/2015), sp. zn. 5 Co 305/2014 a jeho rozsudkom z 12. novembra 2014 (Rvp 1478/2015), sp. zn. 17 Co 240/2014 a jeho rozsudkom z 22. októbra 2014 (Rvp 1479/2015), sp. zn. 17 Co 428/2014 a jeho rozsudkom z 29. októbra 2014 (Rvp 1480/2015), sp. zn. 5 Co 212/2014 a jeho rozsudkom z 12. novembra 2014 (Rvp 1481/2015), sp. zn. 17 Co 478/2014 a jeho rozsudkom
z 5. novembra 2014 (Rvp 1482/2015), sp. zn. 5 Co 283/2014 a jeho rozsudkom z 5. novembra 2014 (Rvp 1483/2015), sp. zn. 19 Co 444/2014 a jeho rozsudkom zo 4. decembra 2014 (Rvp 1853/2015), sp. zn. 5 Co 487/2014 a jeho rozsudkom z 19. novembra 2014 (Rvp 1854/2015), sp. zn. 5 Co 549/2014 a jeho rozsudkom z 19. novembra 2014 (Rvp 1855/2015), sp. zn. 5 Co 473/2014 a jeho rozsudkom z 19. novembra 2014 (Rvp 1856/2015), sp. zn. 4 Co 196/2014 a jeho rozsudkom z 27. novembra 2014 (Rvp 1857/2015), sp. zn. 4 Co 350/2014 a jeho rozsudkom z 27. novembra 2014 (Rvp 1858/2015), sp. zn. 19 Co 372/2014 a jeho rozsudkom zo 4. decembra 2014 (Rvp 1859/2015), sp. zn. 5 Co 489/2014 a jeho rozsudkom z 19. novembra 2014 (Rvp 1860/2015), sp. zn. 19 Co 249/2014 a jeho rozsudkom z 13. novembra 2014 (Rvp 1861/2015), sp. zn. 4 Co 136/2014 a jeho rozsudkom z 30. októbra 2014 (Rvp 1862/2015), sp. zn. 4 Co 134/2014 a jeho rozsudkom
zo 6. novembra 2014 (Rvp 1863/2015), sp. zn. 17 Co 448/2014 a jeho rozsudkom z 29. októbra 2014 (Rvp 1864/2015), sp. zn. 5 Co 554/2014 a jeho rozsudkom z 19. novembra 2014 (Rvp 1865/2015), sp. zn. 5 Co 474/2014 a jeho rozsudkom z 19. novembra 2014 (Rvp 1866/2015), sp. zn. 5 Co 551/2014 a jeho rozsudkom z 19. novembra 2014 (Rvp 1867/2015), sp. zn. 5 Co 553/2014 a jeho rozsudkom z 19. novembra 2014 (Rvp 1868/2015), sp. zn. 4 Co 117/2014 a jeho rozsudkom z 30. októbra 2014 (Rvp 1869/2015), sp. zn. 5 Co 477/2014 a jeho rozsudkom z 19. novembra 2014 (Rvp 1870/2015), sp. zn. 5 Co 674/2014 a jeho rozsudkom z 19. novembra 2014 (Rvp 1871/2015), sp. zn. 5 Co 557/2014 a jeho rozsudkom z 19. novembra 2014 (Rvp 1872/2015), sp. zn. 17 Co 290/2014 a jeho rozsudkom z 29. októbra 2014 (Rvp 1873/2015), sp. zn. 6 Co 55/2014 a jeho rozsudkom z 28. októbra 2014 (Rvp 1874/2015), sp. zn. 6 Co 104/2014 a jeho rozsudkom
z 28. októbra 2014 (Rvp 1875/2015), sp. zn. 19 Co 903/2013 a jeho rozsudkom z 29. októbra 2014 (Rvp 1876/2015), sp. zn. 4 Co 194/2014 a jeho rozsudkom zo 6. novembra 2014 (Rvp 1877/2015), sp. zn. 17 Co 270/2014 a jeho rozsudkom z 29. októbra 2014 (Rvp 1878/2015), sp. zn. 4 Co 106/2014 a jeho rozsudkom z 30. októbra 2014 (Rvp 1879/2015), sp. zn. 4 Co 76/2014 a jeho rozsudkom z 30. októbra 2014 (Rvp 1880/2015), sp. zn. 4 Co 73/2014 a jeho rozsudkom z 23. októbra 2014 (Rvp 1881/2015), sp. zn. 4 Co 104/2014 a jeho rozsudkom z 30. októbra 2014 (Rvp 1882/2015), sp. zn. 19 Co 438/2014 a jeho rozsudkom zo 4. decembra 2014 (Rvp 1883/2015), sp. zn. 19 Co 212/2014 a jeho rozsudkom zo 4. decembra 2014 (Rvp 1884/2015), sp. zn. 6 Co 125/2014 a jeho rozsudkom z 28. októbra 2014 (Rvp 1885/2015), sp. zn. 4 Co 145/2014 a jeho rozsudkom z 23. októbra 2014 (Rvp 1886/2015), sp. zn. 5 Co 373/2013 a jeho rozsudkom
z 29. októbra 2014 (Rvp 1887/2015), sp. zn. 19 Co 440/2014 a jeho rozsudkom z 27. novembra 2014 (Rvp 1888/2015), sp. zn. 4 Co 141/2014 a jeho rozsudkom z 30. októbra 2014 (Rvp 1889/2015), sp. zn. 4 Co 139/2014 a jeho rozsudkom z 30. októbra 2014 (Rvp 1890/2015), sp. zn. 17 Co 488/2014 a jeho rozsudkom z 5. novembra 2014 (Rvp 1891/2015), sp. zn. 19 Co 351/2014 a jeho rozsudkom z 27. novembra 2014 (Rvp 1892/2015), sp. zn. 19 Co 192/2014 a jeho rozsudkom z 27. novembra 2014 (Rvp 1893/2015), sp. zn. 5 Co 236/2014 a jeho rozsudkom z 3. decembra 2014 (Rvp 1894/2015), sp. zn. 19 Co 366/2014 a jeho rozsudkom z 27. novembra 2014 (Rvp 1895/2015), sp. zn. 19 Co 760/2014 a jeho rozsudkom z 20. novembra 2014 (Rvp 1896/2015), sp. zn. 4 Co 152/2014 a jeho rozsudkom zo 6. novembra 2014 (Rvp 1897/2015), sp. zn. 4 Co 150/2014 a jeho rozsudkom zo 6. decembra 2014 (Rvp 1898/2015), sp. zn. 4 Co 147/2014 a jeho rozsudkom
zo 6. novembra 2014 (Rvp 1899/2015), sp. zn. 19 Co 474/2014 a jeho rozsudkom z 13. novembra 2014 (Rvp 1900/2015), sp. zn. 19 Co 447/2014 a jeho rozsudkom z 13. novembra 2014 (Rvp 1901/2015), sp. zn. 4 Co 225/2014 a jeho rozsudkom z 23. októbra 2014 (Rvp 1902/2015), sp. zn. 6 Co 89/2014 a jeho rozsudkom z 28. októbra 2014 (Rvp 1903/2015), sp. zn. 17 Co 130/2014 a jeho rozsudkom z 29. októbra 2014 (Rvp 1904/2015), sp. zn. 17 Co 510/2014 a jeho rozsudkom z 5. novembra 2014 (Rvp 1905/2015), sp. zn. 5 Co 317/2014 a jeho rozsudkom z 3. decembra 2014 (Rvp 1906/2015), sp. zn. 19 Co 470/2014 a jeho rozsudkom z 13. novembra 2014 (Rvp 1907/2015), sp. zn. 4 Co 114/2014 a jeho rozsudkom zo 6. novembra 2014 (Rvp 1908/2015), sp. zn. 4 Co 112/2014 a jeho rozsudkom z 30. októbra 2014 (Rvp 1909/2015), sp. zn. 6 Co 130/2014 a jeho rozsudkom z 28. októbra 2014 (Rvp 1910/2015), sp. zn. 4 Co 82/2014 a jeho rozsudkom
z 30. októbra 2014 (Rvp 1911/2015), sp. zn. 17 Co 519/2014 a jeho rozsudkom z 5. novembra 2014 (Rvp 2415/2015), sp. zn. 17 Co 200/2014 a jeho rozsudkom z 12. novembra 2014 (Rvp 2416/2015), sp. zn. 19 Co 458/2014 a jeho rozsudkom z 27. novembra 2014 (Rvp 2417/2015), sp. zn. 19 Co 374/2014 a jeho rozsudkom z 27. novembra 2014 (Rvp 2418/2015), sp. zn. 19 Co 434/2014 a jeho rozsudkom z 27. novembra 2014 (Rvp 2419/2015), sp. zn. 17 Co 497/2014 a jeho rozsudkom z 5. novembra 2014 (Rvp 2420/2015), sp. zn. 17 Co 141/2014 a jeho rozsudkom z 12. novembra 2014 (Rvp 2421/2015), sp. zn. 19 Co 163/2014 a jeho rozsudkom z 29. októbra 2014 (Rvp 2422/2015), sp. zn. 5 Co 108/2014 a jeho rozsudkom z 29. októbra 2014 (Rvp 2423/2015), sp. zn. 17 Co 255/2014 a jeho rozsudkom z 12. novembra 2014 (Rvp 2437/2015), sp. zn. 4 Co 204/2014 a jeho rozsudkom z 27. novembra 2014 (Rvp 2441/2015), sp. zn. 6 Co 21/2014 a jeho rozsudkom
z 28. októbra 2014 (Rvp 2447/2015), sp. zn. 19 Co 214/2014 a jeho rozsudkom z 27. októbra 2014 (Rvp 2448/2015), sp. zn. 5 Co 308/2014 a jeho rozsudkom z 3. decembra 2014 (Rvp 2449/2015), sp. zn. 4 Co 365/2014 a jeho rozsudkom z 27. novembra 2014 (Rvp 2450/2015), sp. zn. 5 Co 241/2014 a jeho rozsudkom z 3. decembra 2014 (Rvp 2451/2015), sp. zn. 4 Co 190/2014 a jeho rozsudkom z 27. novembra 2014 (Rvp 2452/2015), sp. zn. 5 Co 296/2014 a jeho rozsudkom z 12. novembra 2014 (Rvp 2453/2015), sp. zn. 4 Co 203/2014 a jeho rozsudkom z 27. novembra 2014 (Rvp 2454/2015), sp. zn. 6 Co 760/2014 a jeho rozsudkom z 25. novembra 2014 (Rvp 2455/2015), sp. zn. 17 Co 180/2014 a jeho rozsudkom z 12. novembra 2014 (Rvp 2456/2015), sp. zn. 4 Co 20/2014 a jeho rozsudkom z 30. októbra 2014 (Rvp 2457/2015), sp. zn. 19 Co 210/2014 a jeho rozsudkom z 27. novembra 2014 (Rvp 2458/2015), sp. zn. 4 Co 158/2014 a jeho rozsudkom
zo 6. novembra 2014 (Rvp 2459/2015), sp. zn. 17 Co 530/2014 a jeho rozsudkom z 12. novembra 2014 (Rvp 2460/2015), sp. zn. 19 Co 280/2014 a jeho rozsudkom zo 4. decembra 2014 (Rvp 2461/2015), sp. zn. 6 Co 235/2014 a jeho rozsudkom z 25. novembra 2014 (Rvp 2462/2015), sp. zn. 6 Co 785/2014 a jeho rozsudkom z 25. novembra 2014 (Rvp 2463/2015), sp. zn. 5 Co 17/2014 a jeho rozsudkom z 29. októbra 2014 (Rvp 2464/2015), sp. zn. 5 Co 13/2014 a jeho rozsudkom z 29. októbra 2014 (Rvp 2465/2015), sp. zn. 4 Co 26/2014 a jeho rozsudkom z 9. októbra 2014 (Rvp 2466/2015), sp. zn. 19 Co 455/2014 a jeho rozsudkom z 27. novembra 2014 (Rvp 2467/2015), sp. zn. 4 Co 25/2014 a jeho rozsudkom zo 16. októbra 2014 (Rvp 2468/2015), sp. zn. 17 Co 279/2014 a jeho rozsudkom z 12. novembra 2014 (Rvp 2469/2015), sp. zn. 4 Co 65/2014 a jeho rozsudkom z 13. novembra 2014 (Rvp 2471/2015), sp. zn. 8 Co 247/2013 a jeho rozsudkom
z 12. novembra 2014 (Rvp 2812/2015), sp. zn. 6 Co 136/2014 a jeho rozsudkom z 25. novembra 2014 (Rvp 2813/2015), sp. zn. 6 Co 17/2014 a jeho rozsudkom z 25. novembra 2014 (Rvp 2814/2015), sp. zn. 6 Co 141/2014 a jeho rozsudkom z 25. novembra 2014 (Rvp 2815/2015), sp. zn. 6 Co 139/2014 a jeho rozsudkom z 25. novembra 2014 (Rvp 2816/2015), sp. zn. 17 Co 144/2014 a jeho rozsudkom z 12. novembra 2014 (Rvp 2817/2015), sp. zn. 8 Co 250/2013 a jeho rozsudkom z 12. novembra 2014 (Rvp 2818/2015), sp. zn. 8 Co 126/2013 a jeho rozsudkom z 12. novembra 2014 (Rvp 2819/2015), sp. zn. 8 Co 246/2013 a jeho rozsudkom z 12. novembra 2014 (Rvp 2820/2015), sp. zn. 19 Co 380/2014 a jeho rozsudkom zo 4. decembra 2014 (Rvp 2821/2015), sp. zn. 5 Co 323/2014 a jeho rozsudkom z 10. decembra 2014 (Rvp 2826/2015), sp. zn. 16 Co 219/2014 a jeho rozsudkom z 18. novembra 2014 (Rvp 2827/2015), sp. zn. 17 Co 539/2014 a jeho rozsudkom
z 12. novembra 2014 (Rvp 2828/2015), sp. zn. 17 Co 549/2014 a jeho rozsudkom z 12. novembra 2014 (Rvp 2829/2015), sp. zn. 17 Co 155/2014 a jeho rozsudkom z 12. novembra 2014 (Rvp 2830/2015), sp. zn. 5 Co 332/2014 a jeho rozsudkom z 10. decembra 2014 (Rvp 2982/2015), sp. zn. 19 Co 206/2014 a jeho rozsudkom z 27. novembra 2014 (Rvp 2988/2015), sp. zn. 17 Co 161/2014 a jeho rozsudkom z 12. novembra 2014 (Rvp 2989/2015), sp. zn. 5 Co 664/2014 a jeho rozsudkom zo 17. decembra 2014 (Rvp 2990/2015), sp. zn. 5 Co 667/2014 a jeho rozsudkom zo 17. decembra 2014 (Rvp 2991/2015) a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod spisovými značkami: Rvp 1472/2015, Rvp 1473/2015, Rvp 1474/2015, Rvp 1475/2015, Rvp 1476/2015, Rvp 1477/2015, Rvp 1478/2015, Rvp 1479/2015, Rvp 1480/2015, Rvp 1481/2015, Rvp 1482/2015, Rvp 1483/2015, Rvp 1853/2015, Rvp 1854/2015, Rvp 1855/2015, Rvp 1856/2015, Rvp 1857/2015, Rvp 1858/2015, Rvp 1859/2015, Rvp 1860/2015, Rvp 1861/2015, Rvp 1862/2015, Rvp 1863/2015, Rvp 1864/2015, Rvp 1865/2015, Rvp 1866/2015, Rvp 1867/2015, Rvp 1868/2015, Rvp 1869/2015, Rvp 1870/2015, Rvp 1871/2015, Rvp 1872/2015, Rvp 1873/2015, Rvp 1874/2015, Rvp 1875/2015, Rvp 1876/2015, Rvp 1877/2015, Rvp 1878/2015, Rvp 1879/2015,
Rvp 1880/2015, Rvp 1881/2015, Rvp 1882/2015, Rvp 1883/2015, Rvp 1884/2015, Rvp 1885/2015, Rvp 1886/2015, Rvp 1887/2015, Rvp 1888/2015, Rvp 1889/2015, Rvp 1890/2015, Rvp 1891/2015, Rvp 1892/2015, Rvp 1893/2015, Rvp 1894/2015, Rvp 1895/2015, Rvp 1896/2015, Rvp 1897/2015, Rvp 1898/2015, Rvp 1899/2015, Rvp 1900/2015, Rvp 1901/2015, Rvp 1902/2015, Rvp 1903/2015, Rvp 1904/2015, Rvp 1905/2015, Rvp 1906/2015, Rvp 1907/2015, Rvp 1908/2015, Rvp 1909/2015, Rvp 1910/2015, Rvp 1911/2015, Rvp 2415/2015, Rvp 2416/2015, Rvp 2417/2015, Rvp 2418/2015, Rvp 2419/2015, Rvp 2420/2015, Rvp 2421/2015, Rvp 2422/2015, Rvp 2423/2015, Rvp 2437/2015, Rvp 2441/2015, Rvp 2447/2015, Rvp 2448/2015, Rvp 2449/2015, Rvp 2450/2015, Rvp 2451/2015, Rvp 2452/2015, Rvp 2453/2015, Rvp 2454/2015, Rvp 2455/2015, Rvp 2456/2015, Rvp 2457/2015, Rvp 2458/2015, Rvp 2459/2015, Rvp 2460/2015, Rvp 2461/2015, Rvp 2462/2015, Rvp 2463/2015, Rvp 2464/2015, Rvp 2465/2015, Rvp 2466/2015, Rvp 2467/2015, Rvp 2468/2015, Rvp 2469/2015, Rvp 2471/2015, Rvp 2812/2015, Rvp 2813/2015, Rvp 2814/2015, Rvp 2815/2015, Rvp 2816/2015, Rvp 2817/2015, Rvp 2818/2015, Rvp 2819/2015, Rvp 2820/2015, Rvp 2821/2015, Rvp 2826/2015, Rvp 2827/2015, Rvp 2828/2015, Rvp 2829/2015, Rvp 2830/2015, Rvp 2982/2015, Rvp 2988/2015, Rvp 2989/2015, Rvp 2990/2015, Rvp 2991/2015 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 1472/2015.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnené.
Odôvodnenie:
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 9. februára 2015, 16. februára 2015, 23. februára 2015, 27. februára 2015 a 4. marca 2015 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaniach a rozsudkami uvedenými v záhlaví tohto rozhodnutia (spolu ďalej len „napadnuté rozsudky krajského súdu“).
Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupovala ako žalobkyňa v konaniach vedených Okresným súdom Bánovce nad Bebravou, Okresným súdom Trenčín, Okresným súdom Nové Mesto nad Váhom, Okresným súdom Považská Bystrica a Okresným súdom Prievidza (ďalej len „okresné súdy“), predmetom ktorých bolo rozhodovanie o jej žalobách, ktorými sa domáhala náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom okresných súdov, ktoré sú súčasne súdmi, ktoré sťažovateľke uvedenú škodu a nemajetkovú ujmu mali spôsobiť.
Okresné súdy rozhodli vo veci samej rozsudkami, ktorými žaloby v celom rozsahu zamietli a zároveň zamietli i návrhy sťažovateľky na prerušenie konaní. Proti rozsudkom okresných súdov podala sťažovateľka odvolania. Krajský súd svojimi napadnutými rozsudkami potvrdil rozhodnutia okresných súdov.
Podľa názoru sťažovateľky odvolacie súdy „spôsobili“ porušenie jej základných práv, „osobitne: - základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (práva na súdnu ochranu); - základného práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“.
Tvrdenie o porušení označených práv sťažovateľka odôvodňuje tým, že: „... Rozhodoval vylúčený sudca. Všetky úkony, ktoré boli zo strany konajúceho prvostupňového súdu vykonané predstavujú úkony vykonané vylúčeným sudcom. Ako sťažovateľ podrobne uviedol vo svojej žalobe, existujú objektívne dôvody, pre ktoré sú všetci sudcovia okresného súdu vylúčení a vec má byť postúpená inému okresnému súdu. Sťažovateľ síce nepodal námietku zaujatosti, avšak len oboznámil súd so skutočnosťami, ktoré vylúčenie sudcov odôvodňujú, pričom má byť uskutočnený postup podľa ust. § 15 OSP. Zásadnosť výhrad sťažovateľa k nestrannosti súdu však jednoznačne preukazuje vylúčenie celého súdu a nutnosť postúpenia veci inému súdu... ... Napadnuté rozhodnutie krajského súdu je rozhodnutím absolútne prekvapivým... ... Súdy oboch stupňov založili svoje rozhodnutia na skutočnostiach a právnych argumentoch, ku ktorým sa sťažovateľ nemohol vyjadriť s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie vo svoj prospech... ... konanie pred odvolacím súdom ako aj rozhodnutie odvolacieho súdu v predmetnej veci porušuje právo sťažovateľa na spravodlivý súdny proces, keďže napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nie je dostatočne odôvodnené... ... Odvolací súd neprerokoval prípustné odvolanie voči výroku o prerušení súdneho konania.“ Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnostiach navrhuje, aby ústavný súd rozhodol nálezmi, v ktorých vysloví porušenie jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v napadnutých konaniach a napadnutými rozsudkami, napadnuté rozsudky krajského súdu zruší, veci vráti na ďalšie konanie a zároveň jej prizná primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
II.1 K spojeniu vecí na spoločné konanie (bod 1 výroku tohto uznesenia)
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).
V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.
Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí na spoločné konanie, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy primerane použiť na prípadné spojenie vecí § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah prerokúvaných sťažností, z ktorých vyplýva ich právna a skutková súvislosť, a prihliadajúc taktiež na totožnosť v osobe sťažovateľky a charakter rozhodnutí krajského súdu, proti ktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, aplikujúc § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 112 ods. 1 OSP, tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.
II.2 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými rozsudkami krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu
Sťažovateľka sťažnosťami namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými rozsudkami krajského súdu, ktorými tento súd v odvolacom konaní potvrdil rozsudky súdov prvého stupňa o zamietnutí žaloby o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, zamietnutí návrhu na prerušenie konania a náhrade trov konania, ako aj postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu.
Ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, v ktorej opakovane uvádza, že k úlohám právneho štátu patrí aj vytvorenie právnych a faktických garancií na uplatňovanie a ochranu základných práv a slobôd ich nositeľov, t. j. fyzické osoby a právnické osoby. Ak je na uplatnenie alebo ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní, ktoré sú dostupné bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky základných práv a slobôd. Existenciou takýchto konaní sa však nevyčerpávajú ústavné požiadavky späté s uplatňovaním základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkých zákonom ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu takých procesných postupov. Ústavný súd z tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu takého postupu orgánu verejnej moci (II. ÚS 9/00, II. ÚS 143/02). Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa v konaní a rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci. Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých dostupných zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov a ich využitia v súlade s procesnými predpismi.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Účelom citovaného článku ústavy je zaručiť každému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné právo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov ustanovených zákonom účastníkom súdneho konania. Ak fyzická osoba alebo právnická osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia vyplývajú.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si osvojil aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04, II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).
Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).
Aj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).
Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sa možno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).
Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní o namietanej veci aj krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného prerokovania sťažností aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto základe formulovať záver, či sťažnosti nie sú zjavne neopodstatnené.
Námietky sťažovateľky uplatnené v sťažnostiach možno zhrnúť takto: 1. vo veciach rozhodovali vylúčení sudcovia, 2. napadnuté rozsudky krajského súdu sú rozhodnutiami absolútne prekvapivými, 3. všeobecné súdy porušili zásadu kontradiktórnosti konania, 4. napadnuté rozsudky krajského súdu nie sú dostatočne odôvodnené, 5. odvolací súd sa nezaoberal odvolaniami sťažovateľky voči výroku o zamietnutí prerušenia súdneho konania.
V relevantnej časti odôvodnenia napadnutých rozsudkov krajský súd zhodne konštatoval, že sťažovateľka nemá právo na náhradu majetkovej a nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“) z dôvodu nesprávneho úradného postupu. V tomto kontexte sa osobitne zaoberal skutočnosťou, či postupom okresných súdov v namietaných exekučných konaniach došlo k nesprávnemu úradnému postupu a či je tak daný základ na priznanie práva na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. Rovnako sa zaoberal aj námietkou sťažovateľky, podľa ktorej vo veciach rozhodli vylúčení sudcovia, ako aj námietkou týkajúcou sa odňatia jej možnosti konať pred súdom a námietkou týkajúcou sa nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozsudku.
S poukazom na uvedené ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa v napadnutých rozsudkoch zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal so všetkými podstatnými odvolacími námietkami sťažovateľky, s ktorými sa nestotožnil, a preto rozsudky okresných súdov potvrdil ako vecne správne, resp. svoje rozhodnutia odôvodnil v súlade s § 219 ods. 2 OSP. Napadnuté rozsudky krajského súdu nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať za zjavne neodôvodnené a ani za arbitrárne, t. j. také, ktoré by boli založené na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajú podstatu, zmysel a účel v napadnutom konaní aplikovaných ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z., Občianskeho súdneho poriadku a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov.
Ústavný súd vo vzťahu k námietke sťažovateľky, že rozhodnutia krajského súdu sú „rozhodnutím absolútne prekvapivým“, považuje za potrebné zopakovať svoj ustálený právny názor, podľa ktorého mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iných priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov (m. m. I. ÚS 17/01, IV. ÚS 267/05). Práve plénum a kolégiá Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sú oprávnené odstraňovať nejednotnosť výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov tak, aby sa chránili okrem iného aj legitímne očakávania účastníkov súdnych konaní. Ústavný súd však vzhľadom na to, že nie je súčasťou systému všeobecného súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa ich výklad vyznačuje svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má za následok porušenie základného práva alebo slobody. Keďže ale ústavný súd v prípade napadnutých rozsudkov prejav svojvôle, resp. zjavnej neodôvodnenosti nezistil, nepovažoval v danom prípade argumentáciu sťažovateľky za spôsobilú na to, aby len na jej základe bolo možné tieto rozhodnutia hodnotiť ako ústavne neakceptovateľné a neudržateľné.
V týchto súvislostiach ústavný súd tiež konštatuje, že s ústavnou udržateľnosťou právnych záverov krajských súdov ako odvolacích súdov vo vzťahu k námietkam sťažovateľky, ktoré formuluje sťažovateľka paušálne bez ohľadu na konkrétne okolnosti prípadu, sa ústavný súd podrobne vysporiadal aj v predchádzajúcich rozhodnutiach (napr. IV. ÚS 256/2014, IV. ÚS 363/2014, I. ÚS 369/2014), ústavný súd sa s nimi plne stotožňuje a v podrobnostiach odkazuje na argumentáciu uvedenú v týchto rozhodnutiach.
Ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutými rozsudkami krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, a základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľka namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí sťažností na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosti sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnené.
Vzhľadom na odmietnutie sťažností neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky uplatnených v ich petite.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. januára 2016