II. ÚS 822/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 822/2015-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. decembra 2015 v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného advokátkou JUDr. Lýdiou Rackovou, Advokátska kancelária, Lichnerova 72, Senec, vo veci namietaného porušenia jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Tdo V 2/2013 z 21. novembra 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

Odôvodnenie:

2.2 Najvyšší súd (ako súd dovolací) podľa účinného Trestného poriadku preskúmal podané dovolanie a zistil, že síce bolo podané oprávnenou osobou [§ 369 ods. 2 písm. b) Trestného poriadku], prostredníctvom obhajcu (§ 373 ods. 1 Trestného poriadku), na mieste, kde možno tento mimoriadny opravný prostriedok podať, a v zákonnej lehote (§ 370 ods. 1 a 2 Trestného poriadku v znení účinnom do 31. augusta 2011), ale smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému v zmysle § 368 ods. 1 a 2 Trestného poriadku dovolanie nie je prípustné. Preto dovolanie sťažovateľa podľa § 382 písm. f) Trestného poriadku napadnutým uznesením odmietol. V odôvodnení napadnutého uznesenia najvyšší súd uviedol: „Ustanovenie § 368 ods. 2 Tr. por. bolo doplnené do Trestného poriadku zákonom č. 262/2011 Z. z. s cieľom odstrániť rozdielny výklad rozsahu rozhodnutí, proti ktorým možno podať dovolanie. Rešpektujúc platné a účinné znenie Trestného poriadku, ktoré upravuje procesné podmienky podania dovolania, je potrebné v danej trestnej veci konštatovať, že § 368 ods. 2 Tr. por. neumožňuje podať dovolanie proti rozhodnutiu o návrhu na povolenie obnovy konania, resp. proti rozhodnutiu, ktorým bol zamietnutý riadny opravný prostriedok podaný proti rozhodnutiu o návrhu na povolenie obnovy konania. Na tento právny záver, ktorý vychádza z jazykového a logického výkladu ustanovení § 368 ods. 1, ods. 2 Tr. por., nemá vplyv nález ústavného súdu zo 6. októbra 2011, sp. zn. II. ÚS 284/2011. Ten vychádzal z právneho stavu v čase pred účinnosťou zákona č. 262/2011 Z. z., kedy absentovala explicitná normatívna úprava tejto otázky. Nad rámec toho treba, ale konštatovať, že došlo k porušeniu zákona, ak o sťažnosti proti uzneseniu o zamietnutí návrhu na povolenie obnovy konania rozhodoval senát v rovnakom zložení ako v pôvodnom konaní (v štádiu odvolania). Zmyslom § 397 ods. 2 Tr. por. je zabezpečiť nestrannosť a nezaujatosť sudcov pri rozhodovaní o povolení obnovy konania v súlade s právom obvineného na súdne konanie spravodlivé (čl. 6 ods. 1 Dohovoru). Z rozhodovania o obnove konania sú preto vylúčení aj sudcovia, ktorí rozhodovali na odvolacom súde v pôvodnom konaní.“

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

6. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09, IV. ÚS 35/02).

IV.

7. Predmetom sťažnosti sú námietky sťažovateľa, v zmysle ktorých najvyšší súd porušil jeho právo garantované čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže odmietol jeho dovolanie napriek tomu, že podľa mienky sťažovateľa sa mal zaoberať ním namietanými dovolacími dôvodmi bez ohľadu na § 368 ods. 1 Trestného poriadku.

8. Ústavný súd v úvode konštatuje, že právny poriadok explicitne vylučuje podanie mimoriadneho opravného prostriedku (napr. dovolania) voči určitému rozhodnutiu, resp. je vylúčená možnosť, aby najvyšší súd posúdil prípustnosť dovolania s ohľadom na dovolacie dôvody, pretože jeho neprípustnosť je daná ex lege bez ohľadu na prítomnosť dovolacích dôvodov.

8.3 Ústavný súd v súlade so svojou konštantnou judikatúrou zdôrazňuje, že v zásade nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory príslušného orgánu verejnej moci (t. j. aj najvyššieho súdu), ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred orgánmi verejnej moci bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu príslušný orgán verejnej moci vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (porov. I. ÚS 17/01, II. ÚS 137/08, III. ÚS 328/08, IV. ÚS 11/2010). Ústavný súd teda nie je prieskumným súdom a úlohou ústavného súdu nie je suplovať orgány verejnej moci, ktorým prislúcha interpretácia zákonov v rámci ich právnym poriadkom upravenej pôsobnosti a právomoci. Z ústavného postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať len také rozhodnutia orgánov verejnej moci, prostredníctvom ktorých došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, resp. také, kde k porušeniu základného práva alebo slobody došlo v konaní, ktoré vydaniu samotného rozhodnutia predchádzalo. Skutkové a právne závery príslušného orgánu verejnej moci môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (porov. I. ÚS 12/05, II. ÚS 410/06, III. ÚS 119/03, IV. ÚS 238/07).

8.7 K námietke sťažovateľa, že najvyšší súd označil dovolanie za neprípustné, aj keď boli dané dovolacie dôvody a mohlo dôjsť k porušeniu ústavných práv sťažovateľa, ústavný súd uvádza, že úvahy najvyššieho súdu, podľa ktorých dovolanie proti právoplatnému uzneseniu odvolacieho súdu o zamietnutí sťažnosti voči uzneseniu prvostupňového súdu o zamietnutí návrhu na povolenie obnovy konania nie je prípustné, treba považovať (predovšetkým s ohľadom na závery uvedené v predchádzajúcich bodoch) za súladné s Trestným poriadkom (ústavný súd opakovane odkazuje na novelizáciu Trestného poriadku zákonom č. 262/2011 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony účinným od 1. septembra 2011) a odôvodnenie týchto úvah za úplné a presvedčivé. Postup a napadnuté uznesenie najvyššieho súdu sú ústavne konformné, nie sú svojvoľné (arbitrárne) alebo ústavne neudržateľné pre zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu aplikovanej právnej úpravy.

8.8 Rekapitulujúc dosiaľ uvedené, ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ podal dovolanie proti uzneseniu najvyššieho súdu o zamietnutí sťažnosti voči uzneseniu krajského súdu o zamietnutí návrhu na povolenie obnovy konania. Voči tomuto rozhodnutiu (uzneseniu) najvyššieho súdu nie je v zmysle § 368 ods. 2 Trestného poriadku dovolanie prípustné. Pre úplnosť ústavný súd dopĺňa, že Trestný poriadok neupravuje odlišne uvedené závery ani v treťom diele ôsmej hlavy tretej časti Trestného poriadku (§ 393 až § 405a) upravujúcom obnovu konania. Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ mohol a mal vedieť, že dovolanie voči uzneseniu najvyššieho súdu o zamietnutí sťažnosti voči uzneseniu krajského súdu o zamietnutí návrhu na povolenie obnovy konania nie je prípustné a podané dovolanie bude odmietnuté pre neprípustnosť (vyplývajúcu z Trestného poriadku).