II. ÚS 823/2015

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. apríla 2014 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) pre namietané porušenie jeho práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“)

a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Sdo 47/2013 z 26. februára 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Krajský súd v Prešove uznesením č. k. 2 S 22/2013-35 z 27. augusta 2013 zamietol návrh, ktorým sa sťažovateľ domáhal odstránenia nečinnosti žalovaného Obvodného pozemkového úradu Prešov v konaní vedenom pod č. OPPaLH99/92.

2.1 Podaním z 11. októbra 2013 doručeným najvyššiemu súdu 14. októbra 2013 sťažovateľ žiadal, aby najvyšší súd ako súd dovolací konal a uznesenie krajského súdu zrušil ako vecne nesprávne.

2.2 Najvyšší súd s poukazom na § 104 ods. 1 v spojení s § 246c Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) konanie vo veci zastavil, lebo právomoc konať vo veci samej nemal. Najvyšší súd poukázal na uznesenie ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 65/2010 zo 16. februára 2010, v ktorom ústavný súd akceptoval výklad najvyššieho súdu, podľa ktorého je dovolanie proti právoplatnému rozhodnutiu podľa V. časti Občianskeho súdneho poriadku neprípustné, ako výklad súladný so základným právom na súdnu ochranu.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

6. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09, IV. ÚS 35/02).

III.

7. Bez potreby obsiahleho citovania dogmatiky k označeným ústavným právam a bližšieho rozoberania skutkového stavu v sťažovateľovej veci ústavný súd konštatuje, že sťažnosť je zjavne neopodstatnená, keďže niet pochýb o tom, že dovolanie je v správnom súdnictve neprípustné.

7.1 Ústavný súd rovnako ako najvyšší súd odkazuje na uznesenie ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 65/2010 zo 16. februára 2010, ktorým vyriešil otázku prípustnosti dovolania v správnom súdnictve, pričom konštatoval, že „akceptuje výklad Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, podľa ktorého je dovolanie proti právoplatnému rozhodnutiu súdu podľa V. časti Občianskeho súdneho poriadku neprípustné, ako súladný so základným právom na súdnu ochranu“.

7.3 Z vecného pohľadu v civilnom dovolacom konaní dohliada najvyšší súd prostredníctvom inštitútu dovolania na procesnú čistotu a jednotnosť rozhodovania v súdnych konaniach, ktorých podstatou je v zásade spor o súkromné právo prerokúvaný od začiatku na všeobecnom súde. Oproti tomu je správne súdnictvo prieskumom zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy, teda orgánov inej ako súdnej sústavy. Už správne súdnictvo je kontrolou inej sústavy, a tak zákonodarca nepovažoval za rozumné a účelné, aby súdna kontrola verejnej správy bola ešte kontrolovaná prostredníctvom inštitútu dovolania. Pripustenie mimoriadneho opravného prostriedku v týchto veciach by v konečnom dôsledku niekedy mohlo znamenať štvorinštančnosť, resp. až päťinštančnosť konania. Okrem toho správne súdnictvo nemusí byť zjednocované prostredníctvom dovolania, pretože druhostupňové rozhodovanie najvyššieho súdu v správnom súdnictve už plní túto funkciu. V danej súvislosti nesmie byť mätúce, že správne a civilné súdnictvo sú zhodou historických okolností obsiahnuté v jednom procesnom kódexe (porov. Ficová, S., Števček, M. Občiansky súdny poriadok, komentár. Bratislava: C. H. Beck, 2009, s. 733 a nasl.).

7.4 Nota bene ústavný súd dopĺňa, že reformou správneho súdnictva v roku 2004 bola zavedená všeobecná dvojstupňovosť a subsidiárne použitie IV. časti Občianskeho súdneho poriadku. Dvojstupňovosťou sa stratila nutnosť osobitnej právnej úpravy opravných prostriedkov vo veciach dôchodkového zabezpečenia. Túto zmenu realizoval zákonodarca v roku 2007. Dvojstupňovosť správneho súdnictva zároveň stála pri zrode otázky o prípustnosti dovolania, pretože podľa § 237 OSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu. Možno však uviesť, že najvyšší súd rozhoduje v tejto veci konštantne, pričom už nepovažuje za nutné jasnú judikatúru o neprípustnosti dovolania v správnom súdnictve pripomínať právnymi vetami.

8. Z dôvodov akcentovaných v predchádzajúcich bodoch ústavný súd odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. decembra 2015