II. ÚS 830/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

NÁLEZ

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 830/2015-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. marca 2016 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza prerokoval prijatú sťažnosť , , zastúpenej advokátom JUDr. Vladimírom Kašubom, Advokátska kancelária, Holubyho 51, Martin, vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 36 C 204/2012 a takto

rozhodol:

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k. II. ÚS 830/2015-7 zo 16. decembra 2015 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 36 C 204/2012 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Okresný súd Košice I v konaní vedenom pod sp. zn.: 36C/204/2012 porušil základné právo , aby sa jej vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Okresnému súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn.: 36C/204/2012 sa prikazuje konať vo veci bez zbytočných prieťahov. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 2.000,- EUR (slovom dvetisíc eur), ktoré je Okresný súd Košice I povinný vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 296,44,- EUR (slovom dvestodeväťdesiatšesť eur štyridsaťštyri eurocentov), ktorú je Okresný súd Košice I povinný vyplatiť na účet jej právneho zástupcu JUDr. Vladimíra Kašubu(...), do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia. (...)“

3. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili účastníci konania: okresný súd, zastúpený jeho predsedom, listom sp. zn. Spr 47/14 z 13. januára 2016 a právny zástupca sťažovateľky stanoviskom k vyjadreniu okresného súdu z 25. januára 2016.

3.2 Právny zástupca sťažovateľky v reakcii na uvedené vyjadrenie okresného súdu tiež poukázal na skutkový stav sporu a dodal tieto relevantné skutočnosti: «(...) si Vám dovoľujem oznámiť, že netrvám na ústnom pojednávaní vo veci prijatej sťažnosti, t. j súhlasím s upustením od takejto formy pojednávania. Všetky relevantné informácie boli uvedené v písomných podaniach a od ústneho pojednávania teda nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci a bolo by len neúčelným opakovaním písomných podaní. Zároveň využívam možnosť v ponúknutej lehote sa vyjadriť k vyjadreniu predsedu Okresného súdu Košice I sp. za: Spr 47/14 z 13.01.2016 a v stručnosti uvádzam: Doručené vyjadrenie považujem za vcelku korektné. Samozrejme, z môjho postavenia ako účastníka konania, vyplývajú aj určité rozdielnosti v pohľade na danú vec. Pre mňa je určujúce, že súd prvýkrát vykonal pojednávanie, t. j. úkon smerujúci k rozhodnutiu vo veci, až po 26 mesiacoch od podania žaloby. To znamená, že vidím dlhšie obdobia nečinnosti oproti doručenému vyjadreniu. Pracovné zaťaženie a zmeny v osobe zákonného sudcu sú dôvody na strane súdu, nie účastníka konania. Čo sa týka prístupu žalovaného, už prvý termín pojednávania, ktorý bol nariadený na deň 24.10.2013, bol zrušený len na jeho žiadosť. Nikde sa neuvádza, že svoju žiadosť odôvodnil dôležitými dôvodmi (§ 119 OSP). Ak ju žalovaný neodôvodnil, nebola splnená zákonná podmienka na odročenie pojednávania. Touto žiadosťou žalovaného sa však doručené vyjadrenie nezaoberá, hoci táto mala vplyv na to, že sa vo veci nevykonávali relevantné úkony v nasledujúcom období. Vyjadrenie sa zaoberá iba dvoma žiadosťami o odročenie pojednávania z dôvodu kolízie termínov pojednávaní právnej zástupkyne žalovaného. Tu vyjadrenie poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako súdu dovolacieho - uznesenie sp. zn.: 5Cdo 26/2010 zo dňa 04.05.2010). Či však boli splnené všetky požiadavky na priznanie „dôležitosti“ dôvodov na odročenie pojednávania, ostáva nezodpovedané (vyslovil žalovaný nesúhlas s prípadným udelením substitúcie inému advokátovi, osobitne, ak vo veci neboli ešte vykonané relevantné úkony?) Preto nemôžem bez ďalšieho prisvedčiť doručenému vyjadreniu v jeho výroku o tom, že súd nenesie zodpovednosť za prieťah v súvislosti so žiadosťami o odročenie. Faktom však je, že po uplynutí 41 mesiacov boli vykonané vo veci len dve pojednávania. Ak by tomu bolo inak, tvrdená určitá náročnosť, spočívajúca v potrebe rozsiahlejšieho dokazovania by už bola za nami. Navyše, som toho názoru, že nejde o náročnú vec, ani po skutkovej a ani po právnej stránke. Opačný názor by viedol k tomu, že všetky konania, okrem tých, ktoré končia zastavením, schválením zmieru, rozsudkom pre zmeškanie, resp. rozsudkom na základe uznania alebo vzdania sa nároku, sú náročné. Vzhľadom k vyššie uvedenému teda trvám na podanej sťažnosti a oproti pôvodne navrhovanému výroku o náhrade trov konania, tento mením v súvislosti s vyjadrením tak, že navrhujem priznať mi náhradu trov právneho zastúpenia v sume 448,02,- EUR (slovom štyristoštyridsaťosem eur dva eurocenty), ktorú bude Okresný súd Košice I povinný vyplatiť na účet môjho právneho zástupcu JUDr. Vladimíra Kašubu, Advokátska kancelária, Holubyho ul. č. 51, 036 01 Martin(...), do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.»

Dňa 6. septembra 2012 súd vyzval odporcu, aby sa písomne vyjadril k podanému návrhu. Dňa 15. októbra 2012 bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie odporcu k návrhu na začatie konania. Dňa 3. septembra 2013 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 24. október 2013. Dňa 18. októbra 2013 odporca požiadal o odročenie nariadeného pojednávania. Dňa 22. októbra 2013 bolo právnemu zástupcovi sťažovateľky oznámené, že „pojednávanie nariadené na deň 24. 10. 2013 bude odročené z dôvodu, že žalovaný zmenil právneho zástupcu“. Dňa 16. decembra 2013 bola vec pridelená na rozhodnutie sudkyni JUDr. Jarmile Centkovej. Dňa 3. februára 2014 bola vec opätovne pridelená na rozhodnutie sudkyni JUDr. Alene Mazúrovej. Dňa 7. apríla 2014 sťažovateľka podala súdu „návrh na vstup vedľajšieho účastníka do konania na strane odporcu“. Dňa 16. apríla 2014 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 24. september 2014. Dňa 2. mája 2014 právna zástupkyňa odporcu požiadala o odročenie nariadeného pojednávania z dôvodu kolízie s pojednávaním nariadeným Okresným súdom Prešov, na ktorom musí byť prítomná. Dňa 6. mája 2014 súd vyhovel žiadosti právnej zástupkyne odporcu a preročil nariadené pojednávanie na 16. október 2014. Dňa 16. októbra 2014 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na 17. február 2015 na účely doplnenia dokazovania. Dňa 19. decembra 2014 okresný súd nariadené pojednávanie preročil na 24. marec 2015 na žiadosť právnej zástupkyne odporcu z dôvodu kolízie s pojednávaním nariadeným Krajským súdom v Banskej Bystrici. Dňa 10. marca 2015 bolo pojednávanie nariadené na 24. marec 2015 zrušené „z dôvodu práceneschopnosti zákonnej sudkyne“. Dňa 15. júla 2015 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 12. november 2015. Dňa 12. novembra 2015 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na 22. marec 2016 na účely doplnenia dokazovania.

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti konštantne vychádza z názoru, že účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby neodstráni. Až právoplatným rozhodnutím súdu sa vytvára právna istota. Pre splnenie ústavného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby súd vec prerokoval. Ústavné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa naplní až právoplatným rozhodnutím súdu, na ktorom sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv (II. ÚS 26/95).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl. 48 ods. 2 ústavy, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v napadnutom konaní a predovšetkým poukazuje na to, že nemožno pochybovať o tom, že povaha súdnej ochrany vo veci náhrady škody (pozri citovanú judikatúru) si vyžaduje osobitnú starostlivosť všeobecného súdu o naplnenie účelu konania, čo okrem iného znamená, že všeobecný súd má povinnosť organizovať svoj procesný postup tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a skončená, aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty účastníkov konania. Ústavný súd konštatuje, že okresný súd bol naproti uvedenému v predmetnej veci bez akýchkoľvek zákonných alebo iných ospravedlniteľných dôvodov opakovane dlhodobo nečinný v období od 15. októbra 2012 do 3. septembra 2013 (desať mesiacov), od 22. októbra 2013 do 16. apríla 2014 (šesť mesiacov) a krátkodobo nečinný od 10. marca 2015 do 15. júla 2015 (štyri mesiace). Okresný súd teda počas minimálne jedného roka a desiatich mesiacov vo veci nevykonal prakticky žiadny úkon smerujúci k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľka v danej veci nachádzala, čo je základným účelom práva zaručeného v citovaných článkoch ústavy a dohovoru (pozri napr. I. ÚS 41/02), čo je najmä v kontexte doterajšieho trvania konania o náhrade škody celkom jednoznačne neprimerané. K uvedenej nečinnosti, a teda k zbytočným prieťahom pritom nedošlo v dôsledku zložitosti veci ani správania účastníkov, ale výlučne v dôsledku postupu súdu.

Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

4. V nadväznosti na tento výrok a v záujme efektívnosti poskytnutej ochrany sťažovateľke ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2 prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľka požadovala priznať finančné zadosťučinenie v sume 2 000 €, pretože očakávala, že „súd bude schopný mi poskytnúť rýchlu a efektívnu ochranu rozhodnutím, ktoré bude výsledkom bezprieťahového konania a ku ktorému dôjde v primeranej lehote (a to aj s prípadným konaním o opravnom prostriedku) Okresný súd Košice I však nekoná bez prieťahov a to ani po podaní sťažnosti predsedovi súdu“.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľku. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať jej aj finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde, ktoré podľa zásad spravodlivosti, s prihliadnutím na všetky okolnosti zisteného porušenia jej práv, najmä vzhľadom celkovú dĺžku nedôvodnej nečinnosti súdu, na povahu veci a jeho význam pre sťažovateľku za primerané vo výške 1 500 €.

V Košiciach 2. marca 2016