II. ÚS 832/2014

1. Okresný súd Pezinok v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 1010/08 p o r u š i l základné právo , aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Okresnému súdu Pezinok vo veci vedenej pod sp. zn. 5 C 1010/08 p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3. Mgr. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € (slovom dvetisíc eur), ktoré j e Okresný súd Pezinok p o v i n n ý vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. p r i z n á v a úhradu trov právneho zastúpenia v sume 284,08 € (slovom dvestoosemdesiatštyri eur a osem centov), ktorú j e Okresný súd Pezinok p o v i n n ý vyplatiť na účet jeho advokátky JUDr. Emílie Korčekovej, Advokátska kancelária, Novomeského 25, Pezinok, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Odôvodnenie:

I.

2. Ku skutkovému stavu sťažovateľ uviedol najmä, že: „(...) Sťažovateľ titulom postavenia odporcu v konaní na ochranu osobnosti vedenom na Okresnom súde Pezinok pod č. k. 5C 1010/2008 (pôvodne vedené pod č. k. 8C 83/07 na Okresnom súde Bratislava III od 10. 4. 2007 do 31. 12. 2007) poznačenom neefektívnym konaním (prvé pojednávanie vo veci samej až po takmer dvoch rokoch od podania žaloby ­20. 03. 2009) zjavnými prieťahmi a nečinnosťou súdu, ad hoc nesúrodými úkonmi súdu s výraznými časovými odstupmi a vydaním zjavne nezákonného a diskriminačného rozsudku porušovateľom č. k. 5C 1010/08­160 dňa 24. 03. 2010 pociťuje skrivosť, bezmocnosť a beznádej v tom, že v dôsledku pokračujúceho porušovania jeho práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, práva prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov priznaného podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, porušením čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nebola vec ku dňu podania tejto opakovanej ústavnej sťažnosti prejednaná a rozhodnutá porušovateľom ústavne konformným a zákonným spôsobom v primeranej lehote, konanie je naďalej zjavne nespravodlivé, nakoľko porušovateľ (a jeho predchodca Okresný súd Bratislava III) od 10. 04. 2007 nebol schopný vo veci meritórne rozhodnúť ako o svojím spôsobom šikanóznom návrhu navrhovateľa voči sťažovateľovi zo dňa 10. 04. 2007, tak aj o protinávrhu sťažovateľa zo dňa 25. 03. 2009 a to všetko aj napriek tomu, že navrhovateľ listom zo dňa 05. 02. 2014 zobral žalobu v celom rozsahu späť(...) Stav neistoty sťažovateľa v dôsledku jeho bezmocnosti voči protiústavnému konaniu porušovateľa a svojvôli zo strany porušovateľa trvá už takmer 7 rokov (podanie žalobného návrhu ­ od 10. 04. 2007 do 10. 03. 2014 ­ podanie opakovanej ústavnej sťažnosti), pričom sťažovateľ k prieťahom zapríčinených porušovateľom a zapríčinených vydaním nezákonného a protiústavného rozsudku (arbitrárne odôvodneného) vo veci samej dňa 24. 03. 2010 neprispel. (...) O vzájomnom návrhu sťažovateľa zo dňa 25. 03. 2009 doposiaľ ústavne konformným spôsobom nerozhodol. (...)“

Sťažovateľ sa domáha aj priznania primeraného zadosťučinenia, pretože: „S odkazom na konštantnú judikatúru ústavného súdu ako aj judikatúru ESĽP sťažovateľ žiada priznať primerané a spravodlivé finančné zadosťučinenie v sume: 6.500,­ € za zjavné prieťahy a porušenie práva na prerokovanie veci v primeranej lehote porušovateľom, teda takmer 7 rokov (od 10. 04. 2007) vyvolaného a udržiavaného stavu neistoty o výsledok konania, stavu bezmocnosti a beznádeje u sťažovateľa, psychického traumatizovania sťažovateľa a jeho diskriminácie, pričom prvostupňový súd (porušovateľ) zjavne protiústavným postupom odňal sťažovateľovi (odporcovi v konaní) možnosť konať pred súdom, čo ustálil odvolací Krajský súd v Bratislave odôvodnením zrušujúceho uznesenia č. k. 8Co 23/2011­2000 zo dňa 31. októbra 2012 a následne poskytoval/poskytuje ochranu tomu, kto o ňu predpísaným spôsobom nepožiadal (neurčitý a zmätočný petit aj po ďalšej úprave na podklade cit. uznesenia odvolacieho súdu ­ vo svojej podstate opätovne nevykonateľný). Nemajetková ujma, ktorá vznikla sťažovateľovi v dôsledku extrémne dlhého konania na ochranu osobnosti vyplýva z pocitov neistoty, krivdy, morálneho utrpenia prameniacich zo situácie navodenej súdom, keď konanie malo byť zastavené porušovateľom pre nejasnosť a neurčitosť petitu, sťažovateľovi bolo znemožneným sa účinne žalobe brániť, porušovateľ odignoroval a ignoruje právo sťažovateľa na prejednanie veci v primeranej lehote a právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a to v konaní na ochranu osobnosti.“

Vzhľadom na uvedené podstatné skutočnosti sa sťažovateľ domáha toho, aby ústavný

súd nálezom takto rozhodol:

V tomto konaní Ústavný súd SR nekonštatoval prieťahy Okresného súdu Pezinok v konaní, preto sa vyjadrím k mojim úkonom v spise po dátume 10.07.2013. V tejto súvislosti chcem poukázať na moje vyjadrenie (ako vyjadrenie zákonného sudcu) zo dňa 01.10.2013, ktoré som poskytoval Krajskému súdu v Bratislave a na vyjadrenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 09.10.2013, ktorý takisto nekonštatoval prieťahy v uvedenom konaní. (...)“

3.3 Právna zástupkyňa sťažovateľa nezaujala stanovisko k vyjadreniam okresného súdu, iba oznámila, že „na základe Vašej výzvy zo dňa 22.12.2014 (doručenej dňa 02.01.2015) vo veci sťažnosti , , dávam Vám týmto na vedomie, že súhlasíme s upustením od ústneho pojednávania danej veci“.

4. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v predmetnej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil tento priebeh a stav konania vedeného na okresnom súde v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 1010/08 (predtým vedenom pod sp. zn. 8 C 83/07 na Okresnom súde Bratislava III): Dňa 10. apríla 2007 podal , (ďalej len „navrhovateľ“), na Okresnom súde Bratislava III proti sťažovateľovi žalobný návrh na ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy. Vec bola zaevidovaná pod sp. zn. 8 C 83/07.

Dňa 22. júna 2009 sa sťažovateľ vyjadril k zmenenému petitu návrhu a súčasne uhradil súdny poplatok za podaný protinávrh. Dňa 23. decembra 2009 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 12. február 2010. Dňa 8. februára 2010 sťažovateľ požiadal súd o odročenie termínu pojednávania „z dôvodu PN“. Dňa 12. februára 2010 bolo pojednávanie odročené na 24. marec 2010. Dňa 22. marca 2010 sťažovateľ požiadal súd o odročenie termínu pojednávania „z dôvodu PN“. Dňa 24. marca 2010 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie (v neprítomnosti sťažovateľa), na ktorom bol vyhlásený rozsudok č. k. 5 C 1010/08­160. Dňa 27. mája 2010 sťažovateľ podal odvolanie proti uvedenému rozsudku. Dňa 16. júna 2010 súd vyzval sťažovateľa na úhradu súdneho poplatku za podané odvolanie a vyzval navrhovateľa, aby sa písomne vyjadril k podanému odvolaniu. Dňa 21. júla 2010 sa navrhovateľ vyjadril k odvolaniu sťažovateľa. Dňa 9. augusta 2010 sťažovateľ požiadal súd o oslobodenie od súdneho poplatku. Dňa 18. augusta 2010 okresný súd vyzval sťažovateľa, aby zaslal vyplnené „Vyhlásenie o osobných, majetkových a zárobkových pomeroch“ a doložil do spisu „príslušné listinné dôkazy“. Dňa 28. septembra 2010 sťažovateľ reagoval na uvedenú výzvu súdu. Dňa 3. januára 2011 súd uznesením č. k. 5 C 1010/08­197 sťažovateľovi priznal oslobodenie od platenia súdneho poplatku za podané odvolanie. Dňa 28. januára 2011 bol spis predložený Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“), aby rozhodol o odvolaní sťažovateľa. Dňa 31. októbra 2012 krajský súd uznesením č. k. 8 Co 23/2011­200 napadnutý

rozsudok

súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dňa 14. novembra 2012 bol spis vrátený okresnému súdu. Dňa 7. januára 2013 sťažovateľ založil do spisu listinné dôkazy. Dňa 14. februára 2013 súd vyzval navrhovateľa, aby v lehote 15 dní spresnil petit návrhu.

Dňa 4. decembra 2014 okresný súd uznesením č. k. 5 C 1010/08­254 konanie „o návrhu navrhovateľa na ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy“ zastavil.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...) Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či v konaní o ochranu osobnosti postupom Okresného súdu Pezinok vo veci vedenej pod sp. zn. 5 C 1010/08 (predtým vedenej pod sp. zn. 8 C 83/07 na Okresnom súde Bratislava III) dochádza k porušovaniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že dĺžka posudzovaného konania nebola závislá od právnej alebo skutkovej zložitosti veci. Napokon ani podpredsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení nepoukázala na skutkovú alebo právnu zložitosť predmetnej veci.

2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľa v preskúmavanej veci ústavný súd poukazuje na to, že, ako to z chronológie úkonov vykonaných v napadnutom konaní vyplýva (pozri bod II tohto nálezu), k predĺženiu napadnutého konania prispel aj samotný sťažovateľ najmä tým, že z neznámych dôvodov nereagoval na výzvu súdu z 20. februára 2014, pričom minimálne pol roka tak oddialil rozhodovanie okresného súdu v danej veci, ktorý musel prostredníctvom pošty zdĺhavo zisťovať, či sťažovateľ vôbec prevzal predmetnú výzvu. Na uvedené správanie, teda nesúčinnosť sťažovateľa, ústavný súd prihliadol pri úvahe o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci a predovšetkým konštatuje, že celkové trvanie napadnutého konania už viac ako 8 rokov (hoci vec bola 22 mesiacov aj na krajskom súde, čo nemožno pričítať na úkor okresného súdu) je v kontexte o ochrane osobnosti už samo osebe neprimerané a neefektívne.

I. ÚS 41/02). K uvedenej nečinnosti, resp. k neefektívnej činnosti, a teda k zbytočným prieťahom pritom nedošlo v dôsledku zložitosti veci a primárne ani v dôsledku správania účastníkov konania, ale v dôsledku postupu súdu. Ústava pritom v čl. 48 ods. 2 zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie veci ­ a teda vykonanie spravodlivosti ­ bez zbytočných prieťahov. Pokiaľ zákonný sudca v okolnostiach danej veci poukázal na to, že ústavný súd vo svojej veci č. k. II. ÚS 386/2013­15 v napadnutom konaní „nekonštatoval prieťahy Okresného súdu Pezinok v konaní, preto sa vyjadrím k mojim úkonom v spise po dátume 10.07.2013“, treba poukázať na to, že v uvedenej veci zo strany ústavného súdu išlo o procesné rozhodnutie, odmietnutie sťažnosti pre neprípustnosť, pretože ústavný súd vo veci sp. zn. II. ÚS 386/2013 z 10. júla 2013 zaujal stanovisko, že sťažnosť, ktorú podal sťažovateľ okresnému súdu, „bola v okolnostiach prípadu zo strany sťažovateľa iba formálnym úkonom, ktorému nemožno pripísať účinky, ktoré by inak taká sťažnosť mohla mať, ak by podpredsedníčka okresného súdu dostala primeranú lehotu na prijatie opatrení proti zbytočným prieťahom v napadnutom konaní“. Pri súčasnom meritórnom posúdení ústavnej sťažnosti ústavný súd dospel k záveru, že okresný súd v napadnutom konaní, aj keď zo strany ústavného súdu mu v tom bol v minulosti vytvorený primeraný časový priestor, neprijal dostatočné opatrenia umožňujúce prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 3.

6. Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) úhradu trov konania vo výške 284,08 € z dôvodu trov jeho právneho zastúpenia.

Sťažovateľovi vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátkou za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia zo 7. marca 2014 a spísanie ústavnej sťažnosti z 10. marca 2014). Za dva úkony vykonané v roku 2014 patrí odmena v sume dvakrát po 134 € a režijný paušál dvakrát po 8,04 € (v zmysle § 1 ods. 3 a § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov), preto trovy právneho zastúpenia sťažovateľa predstavujú sumu 284,08 €.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd o uplatnených trovách konania sťažovateľa rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.