II. ÚS 832/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 832/2015-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. decembra 2015 v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť , , t. č. , vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Dolný Kubín v konaní vedenom pod sp. zn. 9 T 56/2010 a jeho rozsudkom z 10. júna 2014, postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 1 To 54/2014 a jeho uznesením z 9. septembra 2014, ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tdo 23/2015 a jeho uznesením z 9. septembra 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť odmieta.

Odôvodnenie:

Na základe návrhu sťažovateľa uznesením okresného súdu sp. zn. 2 Nt 4/2014 z 20. mája 2014 bola povolená obnova konania vo výroku o treste v prospech sťažovateľa.

Po povolení obnovy konania rozsudkom samosudcu okresného súdu č. k. 9 T 56/2010-1066 z 10. júna 2014 pri nezmenenom výroku o vine uvedenom v pôvodnom rozsudku bol sťažovateľovi uložený úhrnný trest odňatia slobody takisto vo výmere 9 rokov.

Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, v ktorom inter alia namietal, že okresný súd rozhodol v nezákonnom zložení, keďže rozhodol samosudca napriek tomu, že mal konať a rozhodnúť senát.

Uznesením krajského súdu č. k. 1 To 54/2014-1131 z 9. septembra 2014 bolo odvolanie sťažovateľa zamietnuté, a to bez toho, aby sa krajský súd akýmkoľvek spôsobom vysporiadal s namietaným pochybením okresného súdu.

Proti uzneseniu krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie s odôvodnením, že okresný súd rozhodol v nezákonnom zložení [§ 371 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku].

Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tdo 23/2015 z 9. septembra 2015, ktoré bolo sťažovateľovi doručené 23. septembra 2015, bolo dovolanie odmietnuté podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku bez meritórneho preskúmania veci. Najvyšší súd konštatoval, že okresný súd rozhodol v zákonnom zložení. Pokiaľ totiž Trestný poriadok v § 349 ods. 1, resp. § 237 ods. 3 písm. b) ustanovuje, že samosudca je príslušný na konanie o prečinoch a zločinoch s hornou hranicou trestnej sadzby neprevyšujúcou 8 rokov, tak má na mysli príslušnú trestnú sadzbu odňatia slobody uvedenú v osobitnej časti Trestného zákona.

Porovnaním dikcie ustanovení § 241 a § 243 s ustanoveniami § 349 a § 237 Trestného poriadku je už na prvý pohľad zrejmý rozdiel v znení citovaných ustanovení. Kým podľa § 241 a § 243 je rozhodujúca horná hranica trestnej sadzby, podľa § 349 a § 237 je rozhodujúca horná hranica trestu odňatia slobody ustanovená zákonom. Je teda nepochybné, že ustanovenia § 241 a § 243 Trestného poriadku upravujú postup súdu po podaní obžaloby v rámci preskúmavania obžaloby. V týchto prípadoch je použitá dikcia „... pre prečin a zločin s hornou hranicou trestnej sadzby...“. Naproti tomu dikcia ustanovení § 349 a § 237 Trestného poriadku sa výrazne odlišuje, keď znie: „... o prečinoch a zločinoch, na ktoré zákon ustanovuje trest odňatia slobody, ktorého horná hranica neprevyšuje osem rokov.“ Zákonodarca použil teda rôzne pojmy, ktorých význam je v rovine trestného práva a doktríny ustálený a označuje rovnaké termíny a inštitúty používané v trestnom práve hmotnom, ktorého kritériá sú určujúce pre samosudcovské, alebo senátne rozhodovanie súdu. Ak pripustíme, že pojem „trestná sadzba“ použitý v ustanoveniach § 241 a § 243 Trestného poriadku implikuje trestnú sadzbu uvedenú v osobitnej časti Trestného zákona (katalógom trestných sadzieb je len osobitná časť Trestného zákona), potom, použijúc logický, teleologický a systematický výklad ustanovení § 349 a § 237 Trestného poriadku, možno dospieť iba k jedinému záveru, a to, že pod pojmom „zákon“ sa myslí celý Trestný zákon a pod pojmom „trest odňatia slobody, ktorého horná hranica neprevyšuje osem rokov“ sa rozumie trest odňatia slobody určený podľa osobitnej a všeobecnej časti Trestného zákona. Pokiaľ by totiž mal zákonodarca úmysel použiť pri aplikácii § 349 a § 237 Trestného poriadku len príslušnú trestnú sadzbu uvedenú v osobitnej časti Trestného zákona, uviedol by rovnaké znenie ako v ustanoveniach § 241 a § 243 Trestného poriadku, resp. v ustanoveniach § 10 ods. 1 písm. b) a § 11 ods. 1 Trestného zákona, kde sa uvádza: „... za ktorý tento zákon v osobitnej časti ustanovuje trest odňatia slobody s hornou hranicou trestnej sadzby...“.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol: „1.) Základné právo podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy SR, čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo postupom Okresného súdu Dolný Kubín v konaní vedenom pod sp. zn. 9T/56/2010 a jeho rozsudkom zo dňa 10.6.2014, postupom Krajského súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 1To/54/2014 a jeho uznesením z 9.9.2014 a postupom Najvyššieho súdu SR v konaní vedenom pod sp. zn. 3Tdo 23/2015 a jeho uznesením zo dňa 9.9.2015 porušené. 2.) Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 9.9.2015, sp. zn. 3Tdo/23/2015, uznesenie Krajského súdu Žilina zo dňa 9.9.2014, sp. zn. 1To/54/2014 a rozsudok Okresného súdu Dolný Kubín zo dňa 10.6.2014, sp. zn. 9T/56/2010 sa zrušujú a vec sa vracia Okresnému súdu v Dolnom Kubíne, aby v nej znovu konal a rozhodol. 3.) sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 3000 EUR, ktoré je Okresný súd v Donom Kubíne povinný vyplatiť do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto nálezu. 4.) Ustanovenému právnemu zástupcovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia vo výške 284,08 EUR, ktoré je Okresný súd v Dolnom Kubíne povinný zaplatiť do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.“

Sťažovateľ napokon žiada, aby mu bol ustanovený právny zástupca z radov advokátov na zastupovanie pred ústavným súdom, keďže je nemajetný a nemá prostriedky na úhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Na rozhodnutie o tých častiach sťažnosti, ktoré smerujú pre porušenie čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru proti postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 T 56/2010 a jeho rozsudku z 10. júna 2014, ako aj proti postupu krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 To 54/2014 a jeho uzneseniu z 9. septembra 2014, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako to vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Proti rozsudku okresného súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný prostriedok a proti uzneseniu krajského súdu bolo prípustné dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok. Právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa vo vzťahu k rozsudku okresného súdu mal preto krajský súd v rámci odvolacieho konania a právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu mal najvyšší súd v rámci dovolacieho konania. Tým je zároveň v uvedenom rozsahu vylúčená právomoc ústavného súdu. Teba tiež poznamenať, že sťažovateľ využil tak právo podať odvolanie proti rozsudku okresného súdu, ako aj právo podať dovolanie proti uzneseniu krajského súdu.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Podstatou sťažnosti je tvrdené nesprávne obsadenie okresného súdu, keď namiesto senátu konal samosudca.

Podľa názoru ústavného súdu treba argumentáciu najvyššieho súdu považovať za dostatočnú a presvedčivú. Rozhodne ju nemožno považovať za arbitrárnu či zjavne neodôvodnenú. Skutočnosť, že sťažovateľ vykladá dotknuté ustanovenia odlišne, neznamená sama osebe bez ďalšieho porušenie označených práv.

Treba z pohľadu ústavného súdu tiež dodať, že za legitímnu možno považovať aj argumentáciu sťažovateľa, pretože nepochybne je možný i taký výklad dotknutých ustanovení, aký sťažovateľ zastáva. Oba výklady sa javia ako ústavne konformné. Rozhodujúca je totiž skutočnosť, že ústava síce pozná pojem „zákonný sudca“ uvedený v čl. 48 ods. 1 ústavy, avšak sama tento pojem nedefinuje, pretože to prenecháva zákonu.