II. ÚS 834/2014

1. Okresný súd Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 91/80 p o r u š i l základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 17 500 € (slovom sedemnásťtisícpäťsto eur), ktoré j e Okresný súd Bratislava I p o v i n n ý vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Bratislava I j e p o v i n n ý uhradiť trovy konania v sume 432,30 € (slovom štyristotridsaťdva eur a tridsať centov) na účet JUDr. Jána Floriána Gajniaka, advokát, s. r. o., Šafárikovo námestie 2, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

Odôvodnenie:

I.

2. Ku skutkovému stavu sťažovateľ uviedol najmä: «(...) Sťažovateľ (právny predchodca, stará matka) podal dňa 14. 04. 1980 na Okresný súd Bratislava I žalobný návrh(...) o vyúčtovanie­zaplatenie nájomného a zrušenie podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnosti: DOMU o štyroch bytoch a dvojgaráže, ktorý celý DOM obývajú dvaja zvyšní spoluvlastníci a dva byty prenajímajú bez súhlasu žalobcov. Spisu bola pridelená zn. 9 C 91/1980 a súd dodnes spravodlivé urovnanie medzi bývajúcimi a do DOMU nevpustenými spoluvlastníkmi nerozhodol. Vec o zrušenie podielového spoluvlastníctva Okresný súd Bratislava I na pojednávaní dňa 17. 11. 1982 UZNESENÍM vylúčil na samostatné konanie, ktoré dodnes sa vôbec na súde nezačalo, nie je ani pridelená spisová značka, sťažovateľ navrhovateľ v 2. rade svoj žalobný návrh o zrušenie a vyporiadanie spoluvlastníctva k DOMU a pozemku dodnes nevzal späť, ani tak účinne urobiť nemohol, lebo vylúčením veci na samostatné konanie jedná sa o iný sporový prípad ­ súdnu kauzu. Žalobný návrh o vyúčtovanie a zaplatenie nájomného bol rozhodnutý ROZSUDKOM č. 9C 91/1980­179 dňa 29. 01. 1988 voči ktorému bolo podané účastníkmi sporu odvolanie a Krajský súd UZNESENÍM č. k. 9Co 158/1988­219 dňa 08. 11. 1988 ROZSUDOK prvostupňového súdu zrušil a vrátil vec Okresnému súdu Bratislava I na nové prejednenie a rozhodnutie. Vo veci bolo opätovne rozhodnuté rozsudkom č. k. 9C 91/1980­240 dňa 29. 10. 1989 voči čomu účastníci podali odvolanie a Krajský súd v Bratislave UZNESENÍM č. k. 10C 147/1990­320 dňa 29. 06. 1990 napadnutý ROZSUDOK odvolaním zrušil a vec opätovne vrátil prvostupňovému súdu na nové prejednanie a rozhodnutie. Potom Okresný súd Bratislava I vo veci nekonal 14 rokov a UZNESENÍM č. k. 9C 91/1980­411 dňa 04. 12. 2003 konanie prerušil titulom začatia dedičského konania po odporcovi v 1. rade. Z dôvodov ďalšieho úmrtia účastníka, právneho nástupcu odporcu v 1. rade, bolo na pojednávaní dňa 08. 12. 2011 toto odročené na neurčito. Potom s dedičmi súd viedol pojednávanie v dňoch 22. 03. 2012, 26. 04. 2012 a 07. 06. 2012, ktorí o veci nič nevedia a došlo k „zauzleniu“ spoluvlastníckeho sporu. (...) Sťažovateľovo právo prerokovania veci bez zbytočných prieťahov bolo porušené, nakoľko od podania žaloby na súd od 14. 04. 1980 ubehlo 33 rokov a vec je stále len na 1­ stupňovom súde a pôvodní účastníci sporu stihli už zomrieť. Súdna ochrana nebývajúcich spoluvlastníkov DOMU úplne zlyhala, pritom sa jedná o DOM a dvojgaráž postavenú na významnom mieste nad Bratislavským hradom na ul. , kde sú nehnuteľnosti najdrahšie a prenájmy najvyššie. Súd tým, že vo veci spravodlivo nerozhodol v primeranej lehote po dobu vyše 30 rokov zvýhodnil dve rodiny ­ odporcov, ktorí v rozpore so zásadami slušnosti, morálky a zákona si rozdelili DOMOVÚ nehnuteľnosť na významnom mieste k užívaniu tak, ako keby im patrila v celosti a bránia vstupu na pozemok i do DOMU sťažovateľovi.»

2.3 Vzhľadom na uvedené podstatné skutočnosti sa sťažovateľ domáha toho, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol: „1. Základné právo (...) na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa článku 48 odseku 2 Ústavy SR a podľa článku 6 odseku 1 medzinárodného Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo porušené postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod zn. spisu číslo 9C 91/1980 a prikazuje Okresnému súdu Bratislava I aby v konaní zn. spisu: 9C 91/1980 konal a to bez zbytočných prieťahov.

2. (...) priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume: 80 000.­ Eur z titulu majetkovej ujmy a primerané finančné zadosťučinenie v sume: 90 000.­ Eur z titulu nemajetkovej ujmy porušením základných ľudských práv na prerokovanie veci č. k. 9C 91/1980 bez zbytočných prieťahov a zaväzuje Okresný súd Bratislava I, aby uvedené priznané sumy vyplatil sťažovateľovi do 60 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia. 4. Okresný súd Bratislava I je povinný uhradiť trovy konania(...) do 30 dní na účet právneho zástupcu.“

3. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili účastníci konania: okresný súd, zastúpený jeho predsedníčkou, listom sp. zn. Spr. 3797/2014 zo 14. januára 2015 (ku ktorému bolo pripojené aj vyjadrenie zákonnej sudkyne v napadnutom konaní) a právny zástupca sťažovateľa stanoviskom k vyjadreniu okresného súdu z 9. februára 2015 a jeho doplnením zo 16. februára 2015.

. .) Dňa 07.02.2014 podal sťažovateľ na súd sťažnosť na prieťahy v konaní v namietanej veci sp. zn. 9C 91/1980, ktorú som v liste Spr. 2063/2014 zo dňa 07.03.2014 vyhodnotila ako dôvodnú, nakoľko pred podaním predmetnej sťažnosti bol posledný úkon súdu v namietanej veci vykonaný dňa 07.06.2012, kedy sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito za účelom rozhodnutia o návrhu na pristúpenie ďalšieho účastníka do konania na strane odporcu. S poukazom na konštatovanú nečinnosť súdu, ako aj na samotnú dĺžku konania je zrejmé, že konanie v namietanej veci je poznačené zbytočnými prieťahmi.

Vzhľadom k uvedenému mám v súvislosti s konštatovanou existenciou prieťahov v konaní za to, že k predĺženiu celkovej doby konania tak prispeli aj samotní účastníci konania, a to aj sťažovateľ. (. . .) dňa 08.01.2015 bol vo veci samej vyhlásený rozsudok, ktorý bol v písomnom vyhotovení expedovaný účastníkom dňa 12.01.2015. Týmto by som chcela poukázať na skutočnosť, že po podaní sťažnosti predsedovi súdu, súd v priebehu necelého roka rozhodol vo veci samej, a teda aj takýmto prostriedkom bola dosiahnutá náprava porušenia práv

3.1.1 Zákonná sudkyňa JUDr. Viera Hadrbulcová uviedla tieto relevantné skutočnosti: „(...) Vo veci konali viacerí sudcovia tunajšieho súdu. (JUDr. Danica Šramková, JUDr. Štefánia Ursínyová, JUDr. Igor Belko, JUDr. Anna Elexová) JUDr. Danica Šramková dňa 17. novembra 1982 vylúčila na samostatné konanie návrh žalobcov na zrušenie podielového spoluvlastníctva. Účastníci konania viedli na tunajšom súde v osemdesiatych rokoch desiatky súdnych sporov. Ak sťažovateľ tvrdí, že vylúčený návrh na zrušenie podielového spoluvlastníctva nebol zapísaný pod spisovou značkou, navrhujem dohľadať v archíve tun. súdu všetky spory, ktoré účastníci konania na tunajšom súde viedli od roku roku 1980 dodnes. Vo veci rozhodol Okresný súd Bratislava 1 dvakrát rozsudkom vo veci samej. Oba rozsudky boli zrušené odvolacím súdom. Odporcovi a v priebehu konania zomreli, súd v súčasnosti koná s ich právnymi nástupcami. Sťažovateľ vstúpil do konania v roku 2003. Odvtedy je nečinný, nezúčastnil sa žiadneho pojednávania nariadeného súdom, napriek tomu, že ho súd opakovane na každé pojednávanie predvolával ako účastníka konania. Súd vo veci dodnes nerozhodol z dôvodu nečinnosti navrhovateľa, ktorý o.i. prostredníctvom svojho právneho zástupcu podal nezmyselný návrh na pripustenie vstupu do konania na strane odporcu, proti uzneseniu, ktorým súd tento návrh zamietol podal odvolanie, o ktorom rozhodol odvolací súd dňa 19.11.2014 tak, že napadnuté uznesenie potvrdil. Zo správania sa navrhovateľa a jeho zástupcu v konaní je zrejmé, že práve pre správanie sa sťažovateľa a jeho zástupcu vec doposiaľ nebola právoplatne skončená. Taktiež je zrejmé že dôvodom takéhoto správania je snaha sťažovateľa aj jeho zástupcu, ktorý je otcom sťažovateľa sa na úkor štátu obohatiť.“

3. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil tento priebeh a stav konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 9 C 91/80 najmä po 15. februári 1993, pretože ústavný súd chráni ústavnosť spôsobom, ktorý upravuje ústava a zákon o ústavnom súde, pričom zákon o ústavnom súde nadobudol účinnosť 15. februára 1993 a neobsahuje ustanovenie o spätnej účinnosti, preto jurisdikcia ústavného súdu („rationae temporis“) sa vzťahuje na obdobie po 15. februári 1993 (napr. I. ÚS 100/03, IV. ÚS 148/03). Dňa 14. apríla 1980 bol bývalému Obvodnému súdu Bratislava I (ďalej len „obvodný súd“) doručený návrh , , a , , na začatie konania „o vyúčtovanie nájomného“ a „o rozdelenie a vydanie nebytových priestorov“ proti odporcom – , , , , , , a , . Vec bola zaevidovaná pod sp. zn. 9 C 91/80.

Dňa 29. januára 1988 obvodný súd vo veci vyhlásil rozsudok č. k. 9 C 91/80­179, proti ktorému bolo podané odvolanie. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) napadnutý rozsudok obvodného súdu svojím uznesením č. k. 9 Co 158/88 z 8. novembra 1988 zrušil a vec vrátil obvodnému súdu na „ďalšie konanie a rozhodnutie“. Dňa 26. októbra 1989 obvodný súd vo veci vyhlásil rozsudok č. k. 9 C 91/80­240, proti ktorému bolo podané opätovne odvolanie. Mestský súd v Bratislave napadnutý rozsudok obvodného súdu svojím uznesením č. k. 10 Co 147/90 z 29. júna 1990 zrušil a vec vrátil obvodnému súdu „na ďalšie konanie“.

Dňa 26. apríla 2012 bolo pojednávanie pre neprítomnosť účastníka konania odročené na 7. jún 2012. Dňa 15. mája 2012 bolo vydané osvedčenie o dedičstve sp. zn. 31 D 587/2010 po neb. , ktoré nadobudlo právoplatnosť 15. mája 2012. Dňa 7. júna 2012 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito „za účelom rozhodnutia o návrhu na pristúpenie , bytom do konania na strane odporcu“. Dňa 14. februára 2014 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 3. apríl 2014. Dňa 3. apríla 2014 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito na „doplnenia dokazovania“. Dňa 4. apríla 2014 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 18. september 2014. Dňa 22. júla 2014 okresný súd uznesením č. k. 9 C 91/80­513 „návrh na pristúpenie , bytom do konania na strane odporcu zamieta“. Dňa 27. augusta 2014 sťažovateľ podal odvolanie proti uzneseniu okresného súdu č. k. 9 C 91/80­513. Dňa 18. septembra 2014 bolo pojednávanie odročené na neurčito „z dôvodu podaného odvolania“ proti uvedenému uzneseniu. Dňa 14. novembra 2014 bol spis predložený krajskému súdu, aby rozhodol o odvolaní sťažovateľa. Dňa 19. novembra 2014 krajský súd uznesením č. k. 5 Co 800/2014­528 napadnuté

uznesenie

súdu prvého stupňa potvrdil. Dňa 21. novembra 2014 bol spis vrátený okresnému súdu. Dňa 9. decembra 2014 okresný súd uznesením č. k. 9 C 91/80­529 ustanovil odporkyni vo 4. rade – opatrovníka. V rovnaký deň bolo vo veci nariadené pojednávanie na 8. január 2015. Dňa 17. decembra 2014 bolo súdu doručené právoplatné osvedčenie o dedičstve sp. zn. 1 D 843/2004 zo 7. marca 2011 po neb. .

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov(...) Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná(...)

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti konštantne vychádza z názoru, že účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby neodstráni. Až právoplatným rozhodnutím súdu sa vytvára právna istota. Pre splnenie ústavného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval. Ústavné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa naplní až právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv (II. ÚS 26/95).

Ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou tiež pripomína, že nielen nečinnosť, ale aj nesprávna a neefektívna (nesústredená) činnosť všeobecného súdu môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (napr. IV. ÚS 22/02, III. ÚS 103/09).

2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľa v preskúmavanom konaní, ústavný súd nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na jeho ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v predmetných konaniach k zbytočným prieťahom. Pre neúčasť sťažovateľa na pojednávaní síce v jednom prípade muselo byť toto pojednávanie odročené (26. apríla 2012), avšak v kontexte celkovo neuveriteľne dlhého napadnutého konania je toto nesúčinnostné konanie sťažovateľa takpovediac zanedbateľné. Pokiaľ sťažovateľ podľa vyjadrenia okresného súdu podal „nezmyselný návrh na pripustenie vstupu do konania“, ústavný súd pripomína svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej využitie možností daných navrhovateľom procesnými predpismi (napr. podľa Občianskeho súdneho poriadku) na uplatňovanie a presadzovanie ich práva v občianskom súdnom konaní spôsobuje síce predĺženie priebehu konania, nemožno ho však kvalifikovať ako postup, ktorého dôsledkom sú zbytočné prieťahy (napr. I. ÚS 31/01). Okrem uvedeného rozhodovanie o namietanom návrhu sťažovateľa, ako to z chronológie úkonov vykonaných v preskúmavanom konaní vyplýva (pozri bod II tohto nálezu), trvalo na krajskom súde 7 dní (pozri bod II tohto nálezu), teda ani tento „nezmyslený návrh“ sťažovateľa výrazne neovplyvnil celkový priebeh napadnutého konania.

Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci, pričom zbytočné prieťahy v konaní posudzoval ako celok s prihliadnutím na celkovú dĺžku konania a všetky okolnosti daného prípadu. Predovšetkým poukazuje na to, že nemohol prehliadnuť, že napadnuté konanie sa začalo 14. apríla 1980 a bez právoplatného rozhodnutia trvá už viac ako 35 rokov. Napadnuté konanie sa začalo skôr, ako začal ústavný súd zabezpečovať individuálnu ochranu základných práv a slobôd fyzických osôb a právnických osôb (15. február 1993), a skôr, ako sa stal pre Slovenskú republiku záväzný dohovor (18. marec 1992), keď ČSFR ratifikovala dohovor a uznala právo na individuálnu ochranu podľa čl. 25 dohovoru (Slovenská republika ako nástupnícky štát prevzala tento záväzok s účinnosťou od 1. januára 1993).

Majúc na zreteli uvedené skutočnosti a zásady, ústavný súd sa napokon zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci a predovšetkým opakovane poukazuje na to, že napadnuté konanie sa začalo 14. apríla 1980 a bez právoplatného rozhodnutia trvá už viac

Na tomto konštatovaní nemení nič ani skutočnosť, ktorá neušla pozornosti ústavného súdu, že napadnuté konanie bolo od 4. decembra 2003 do 4. júna 2010 prerušené. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu síce nečinnosť súdu v dôsledku existencie zákonnej prekážky jeho postupu, tak ako to je v prípade prerušenia konania, neposudzuje v zásade ako zbytočné prieťahy v súdnom konaní (napr. II. ÚS 3/00, III. ÚS 42/02, I. ÚS 10/03), podľa názoru ústavného súdu však v danom prípade prerušiť konanie na 7 rokov už po 23 rokoch trvania napadnutého konania pre úmrtie odporcu 1 bolo zrejme neprimerané (Mianowicz v. Nemecko, rozsudok ESĽP z 13. 10. 2011), najmä, keď v okolnostiach danej veci dochádzalo k zmene účastníkov na základe univerzálnej sukcesie. V takomto prípade totiž zo zákona (§ 460 Občianskeho zákonníka) došlo k procesnému nástupníctvu hmotnoprávnych nástupcov.

rokov. V súlade so zásadou iura novit curia si totiž okresný súd musí byť vedomý účinkov svojho postupu aj z toho hľadiska, že zdĺhavosť konania v princípe predlžuje stav právnej neistoty dotknutej osoby do tej miery, že sa jej právo na súdnu ochranu stáva iluzórnym, a teda ho ohrozuje vo svojej podstate (mutatis mutandis I. ÚS 66/03). Iba na dokreslenie možno pritom poukázať i na to, že okresný súd bol už po neefektívnom neprimeranom 7 ročnom prerušení konania v danej veci bez akýchkoľvek zákonných alebo iných dôvodov celé roky nečinný, a to konkrétne od 4. júna 2010 do 1. augusta 2011 (viac ako 1 rok) a od 7. júna 2012 do 14. februára 2014 (viac ako 1,5 roka).

Uvedené obdobia nečinnosti a, samozrejme, aj neefektívnej činnosti okresného súdu bez akýchkoľvek zákonných dôvodov treba považovať za zbytočné prieťahy v konaní, ktoré z ústavnoprávneho aspektu sú netolerovateľné, keďže svojimi dôsledkami vo vzťahu k viacerým účastníkom konania nadobudli už charakter odopretia spravodlivosti (denegatio iustitiae).

Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

4. Vzhľadom na to, že okresný súd vo veci rozsudkom č. k. 9 C 91/80­568 z 8. januára 2015 rozhodol, neprichádzalo do úvahy v okolnostiach danej veci rozhodnutie podľa § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ požadoval priznať finančné zadosťučinenie «v sume: 80 000.­ Eur z titulu majetkovej ujmy a primerané finančné zadosťučinenie v sume: 90 000.­ Eur z titulu nemajetkovej ujmy, pretože „je presvedčený, že zavinením Okresného súdu Bratislava I mu vznikla majetková ujma 240000.­ Eur a nemajetková ujma 280000.­Eur, titulom nemožnosti užívať svoj majetok, alebo dostať zaplatené za jeho užívanie, lebo dodnes si nemal za čo kúpiť vlastný byt a má už 44 rokov a nemohol si založiť vlastnú rodinu, je stále slobodný, bezdetný a doprosuje sa dočasného ubytovania, kde príde.».

5.2 Podľa ustanovenia § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde má primerané finančné zadosťučinenie povahu náhrady nemajetkovej ujmy.

Pokiaľ sa sťažovateľ domáhal aj priznania „80 000.­ Eur z titulu majetkovej ujmy“, ústavný súd poukazuje na to, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je zmiernenie nemajetkovej ujmy, nie prípadná náhrada škody (napr. II. ÚS 67/03).

Vzhľadom na uvedenú skutočnosť ústavný súd v časti, ktorou sťažovateľ navrhol priznať aj náhradu za „majetkovú ujmu“, sťažnosti nevyhovel, teda rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 4 tohto nálezu.

6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľovi vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom za tri úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia z 25. marca 2014, spísanie sťažnosti z 26. marca 2014 a písomné stanovisko k vyjadreniu okresného súdu z 9. februára 2015). Za dva úkony vykonané v roku 2014 patrí odmena v sume dvakrát po 134 € a režijný paušál dvakrát po 8,04 € a za jeden úkon vykonaný v roku 2015 patrí odmena v sume 139,83 € a režijný paušál 8,39 € (v zmysle § 1 ods. 3 a § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov), preto trovy právneho zastúpenia sťažovateľa predstavujú celkove sumu 432,30 €.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd o uplatnených trovách konania sťažovateľa rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.