II. ÚS 836/2015

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. januára 2015 prostredníctvom poštovej prepravy doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica (ďalej len „špecializovaný trestný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. Tp 48/2013 a jeho uznesením z 21. októbra 2014 (ďalej len „uznesenie špecializovaného trestného súdu“) a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tost 36/2014 a jeho uznesením z 11. novembra 2014 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).

Toto uznesenie bolo doručené obhajobe dňa 28. 10. 2014. Proti tomuto uzneseniu som podal prostredníctvom obhajcu v zákonnej lehote dňa 31. 10. 2014 sťažnosť priamo na Najvyšší súd SR. . . Dňa 01. 12. 2014 bolo môjmu obhajcovi prostredníctvom ŠTS doručené zamietavé Uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2Tost 36/2014 zo dňa 11. 11. 2014.

. . K porušeniu môjho práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa článku 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd došlo v konaní o rozhodovaní mojej žiadosti o prepustenie z väzby. Konanie o mojej žiadosti trvalo takmer dva a pol mesiaca, teda 75 dní od doručenia mojej žiadosti prokurátorovi.

Moje osobitné postavenie ako obvineného vyplývalo z môjho profesionálneho zaradenia. Preto som k žiadosti o prepustenie z väzby priložil aj Personálny rozkaz Ministra vnútra Slovenskej republiky č. 214 o prepustení zo služobného pomeru príslušníka PZ zo dňa 28. 08. 2013, ktorým som bol prepustený zo služobného pomeru príslušníka PZ. Takýto stav a postup bolo možné považovať za adekvátne opatrenie k tomu, aby bola eliminovaná hrozba prípadného opätovného pokračovania v trestnej činnosti, ktoré mi ako obvinenému, mal umožňovať práve už neexistujúci služobný pomer príslušníka PZ.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol: „1. Základné právo na prejednanie veci v primeranej lehote obsiahnuté v čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, bolo porušené postupom, zásahmi a rozhodnutiami Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica (sp. zn. Tp 48/2013 zo dňa 21. 10. 2014) a Najvyššieho súdu SR (sp. zn. 2Tost 36/2014 zo dňa 11. 11. 2014) v konaní ohľadom žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby. 2. Základné práva na osobnú slobodu a spravodlivý proces obsiahnuté v čl. 17 ods. 1, 2 a ods. 5 Ústavy SR, v čl. 5 ods. 1 písm. c), v čl. 5 ods. 3, v čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, bolo porušené postupom, zásahmi a rozhodnutiami Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica (sp. zn. Tp 48/2013 zo dňa 21. 10. 2014) a Najvyššieho súdu SR (sp. zn. 2Tost 36/2014 zo dňa 11. 11. 2014) v konaní ohľadom žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby. 3. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 2Tost 36/2014 zo dňa 11. 11. 2014 sa v celom rozsahu zrušuje a vec vracia na nové konanie a rozhodnutie. 4. Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje Špecializovanému trestnému súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica, aby prepustil neodkladne z väzby na slobodu. 5. Sťažovateľovi priznáva primerané zadosťučinenie vo výške vo výške 3.000,- €, ktoré mu je povinný vyplatiť Špecializovaný trestný súd v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica vo výške 1.500,- € a Najvyšší súd SR vo výške 1.500,- €, ktoré sú mu povinní vyplatiť do 30 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia. 6. Špecializovaný trestný súd v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica a Najvyšší súd SR sú povinní spoločne a nerozdielne uhradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Viktora Križiaka do 30 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/08, III. ÚS 198/07).

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa a skúmal, či nie sú dané dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie konanie.

Z obsahu sťažnosti, ako aj navrhovaného petitu vyplýva, že sťažovateľ sa domáha vyslovenia porušenia svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 a čl. 6 dohovoru uznesením špecializovaného trestného súdu a jeho postupom a uznesením najvyššieho súdu a jeho postupom.

Podľa čl. 17ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

1. K namietanému porušeniu sťažovateľom označených článkov ústavy a dohovoru uznesením špecializovaného trestného súdu

Pokiaľ ide o namietané porušenie práv sťažovateľa postupom špecializovaného trestného súdu, ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy, obsahom ktorého je pravidlo, že sťažovateľ má právo domáhať sa ochrany základného práva pred ústavným súdom iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôže poskytnúť iný súd.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľ mal v systéme všeobecného súdnictva právo podať proti uzneseniu špecializovaného trestného súdu účinný opravný prostriedok (sťažnosť) na dosiahnutie nápravy ním tvrdeného porušenia označených práv (čo aj využil), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť najvyšší súd. Využitie tejto zákonnej možnosti účinnej ochrany označených práv vylučuje prijatie sťažnosti ústavným súdom na ďalšie konanie, ktorý môže uplatniť svoju právomoc iba vtedy, ak sťažovateľ nemal inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv.

Z tohto dôvodu musel ústavný súd odmietnuť tú časť sťažnosti sťažovateľa, ktorá smerovala proti uzneseniu špecializovaného trestného súdu, pre nedostatok právomoci.

2. K namietanému porušeniu označených článkov ústavy a čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 dohovoru uznesením najvyššieho súdu a jeho postupom

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Posudzovanie skutkových okolností súdom v prípravnom konaní je jednou z materiálnych podmienok väzby. Súd je v tomto štádiu konania limitovaný dôkazmi, ktoré vykonávajú orgány činné v trestnom konaní a do vykonaného dokazovania nemôže zasahovať čo do jeho obsahu, ani rozsahu či pripustenia alebo nepripustenia vykonania navrhnutých dôkazov. Bez kontradiktórneho dokazovania, ktoré v tejto fáze trestného konania nemôže vykonať, je tak sudca v situácii zodpovednosti za rozhodnutie, hoci tvorbu a obsah vykonaných a na rozhodnutie predložených dôkazov nemôže jednoznačne vyvážiť v prospech či neprospech obvineného, ak tieto dôkazy jednoznačne nenapovedajú nedôvodnosti trestného stíhania obvineného pre konkrétny skutok.

Platí tak, že v tomto štádiu konania len zjavne nepresvedčivé dôkazy v neprospech obvineného spôsobujú neudržateľnosť jeho trestného stíhania, a tým aj materiálnu neexistenciu dôvodnosti väzby obvineného. v prípade, že sudca nerozhodne v prospech obvineného (v danom prípade prepustením z väzby), je v jeho subjektívnom ponímaní logicky ako subjekt, ktorý nesprávne (nie v súlade s očakávaným záverom) hodnotí dôkaznú situáciu, a tým znemožňuje odbúranie základnej materiálnej podmienky väzby obvineného - nedôvodnosti jeho trestného stíhania. S tým úzko súvisí aj snaha obvineného nekomunikovať pri rozhodovaní o jeho žiadosti o prepustenie z väzby so sudcom pre prípravné konanie a snaha ovplyvniť rozhodnutie sťažnostného súdu argumentmi, priamo verbálne prednesenými v sťažnostnom konaní. Svoj odraz to našlo v žiadosti

Bude tomu spravidla vtedy, ak dôvod neprítomnosti obvineného na výsluchu pred sudcom prvého stupňa neumožnil napr. zdravotný stav obvineného. Nebude tomu tak vtedy, ak obvinený nevyužil zákonnú možnosť účasti a prezentovania svojich argumentov pri výsluchu v prvostupňovom konaní, čo je i konkrétny prípad postupu a žiadostí obvineného . Neobstojí pritom jeho argument o nedôvere k sudcovi súdu prvého stupňa vykonávajúceho jeho výsluch pri rozhodovaní o žiadosti obvineného o prepustenie z väzby, pretože zákonné ustanovenia Trestného poriadku o zápisničnom zaznamenaní (prípadne i nahrávkou) priebehu úkonu výsluchu obvineného sú dostatočnou garanciou autenticity prejavu obvineného.

. .“

Vzhľadom na obsahovú spojitosť uznesenia najvyššieho súdu s uznesením špecializovaného trestného súdu a v nadväznosti na citovanú judikatúru považoval ústavný súd za potrebné v ďalšom poukázať aj na podstatnú časť odôvodnenia uznesenia špecializovaného trestného súdu, ktorý v označenom uznesení uviedol najmä: «Od predchádzajúceho rozhodovania o väzbe obvinených (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 12. augusta 2014, sp. zn. 2 Tost 27/2014 o predlžení lehoty trvania väzby a o zamietnutí žiadostí niektorých obvinených a neprijatí záruk za nahradenie väzby) nedošlo k žiadnym podstatným zmenám v prospech obvinených, ani vo vzťahu k dôvodnosti trestného stíhania, ani vo vzťahu k dôvodnosti väzobného stíhania obvinených. Práve naopak, možno konštatovať, že vykonávaním dôkazov (ide najmä o výpovede a , ktorí sa rozhodli spolupracovať pri vyšetrovaní trestnej činnosti) došlo k prehĺbeniu pôvodne uvedenej dôvodnosti podozrenia proti obvineným menovite uvedeným vo výrokovej časti tohto uznesenia zo skutkov ako je to konkrétne uvedené jednak v uzneseniach vyšetrovateľa o vznesení obvinenia a rozšírení obvinenia a je to uvedené aj v odôvodnení tohto uznesenia. Všetci štyria obvinení ako sú uvedení vo výrokovej časti tohto uznesenia sú obvinení aj za zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 Trestného zákona a to buď ako členovia zločineckej skupiny, alebo ako činní pre zločineckú skupinu. Od už skôr spomenutého predchádzajúceho rozhodovania o väzbe obvinených neboli ani orgánmi činnými v trestnom konaní, ani obvinenými zabezpečené také dôkazy v prospech obvineného, ktoré by boli dostatočným základom pre záver, že trestné stíhanie všetkých štyroch skôr menovaných obvinených je už neudržateľné, pre záver, že títo štyria obvinení už nie sú dôvodne podozriví z trestnej činnosti tak, ako je to konkrétne uvedené v úvode tohto odôvodnenia. Tým by pominul materiálny základ dôvodnosti väzby obvinených. Práve naopak aktuálnosť dôvodnosti podozrenia proti všetkým štyrom obvineným je dostatočne preukázaná, stále pretrváva. Ani zastavenie trestného stíhania za časť skutkov a proti niektorým obvineným nie je dostatočne výpovedným argumentom a dostatočným právnym základom na prepustenie obvinených z väzby na slobodu z dôvodu pominutia dôvodnosti podozrenia zo spáchania trestnej činnosti, eventuálne z dôvodov pominutia väzobných dôvodov. Čo sa týka argumentácie obvineného , že bol už právoplatne prepustený z policajného zboru, sudca pre prípravné konanie aj pri rešpektovaní rozhodnutí nadriadeného orgánu je toho názoru, že prepustením príslušníka PZ zo zboru nezaniká absolútne jeho prepojenie na štruktúru policajného zboru, na rokmi vybudované individuálne vzťahy k niektorým príslušníkom, pričom nemožno prehliadnuť fakt, že ešte na začiatku trestného stíhania bola ponúknutá záruka za nahradenie väzby obvineného funkcionárom Policajného zboru. Nepominula teda hrozba konania obvineného, že za finančnú odmenu, ktorú mal obvinený od členov zločineckej skupiny, mal zneužívať právomoc verejného činiteľa vo vzťahu k „zahladzovaniu“ trestnej činnosti páchanej členmi zločineckej skupiny...»

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a obsahom sťažovateľom označených článkov ústavy a dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení.

Ústavný súd preto túto časť sťažnosti sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

V nadväznosti na citované ústavný súd konštatuje, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, nie je podľa názoru ústavného súdu prejavom interpretačnej alebo aplikačnej svojvôle, a preto sa úvahy najvyššieho súdu z pohľadu ústavného súdu nejavia ako arbitrárne či zjavne neodôvodnené.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

3. K namietanému porušeniu čl. 5 ods. 4 dohovoru postupom špecializovaného trestného súdu a postupom najvyššieho súdu

Ústavný súd neprihliadal na skutočnosť, že uznesenie najvyššieho súdu bolo obhajcovi sťažovateľa doručené až 1. decembra 2014, vzhľadom na to, že obhajca si zásielku neprevzal v odbernej lehote, čo nemožno vytknúť špecializovanému trestnému súdu, ktorý uznesenie najvyššieho súdu expedoval 21. novembra 2014, teda v deň, keď mu bol doručený súdny spis z najvyššieho súdu.

Ústavný súd neprihliadal ani na tvrdenie sťažovateľa, že sťažnosť proti uzneseniu špecializovaného trestného súdu podal priamo na najvyššom súde, vzhľadom na to, že svoje tvrdenie nepreukázal žiadnym dôkazom, Naopak, na predloženej sťažnosti je v záhlaví uvedené, že sa na najvyšší súd podáva prostredníctvom špecializovaného trestného súdu, a túto skutočnosť si ústavný súd overil aj dopytom na špecializovanom trestnom súde.

Ústavný súd konštatuje, že špecializovaný trestný súd pri rozhodovaní o žiadosti sťažovateľa o niekoľko dní prekročil judikatúrou akceptovanú lehotu jedného mesiaca rozhodovania na jednom stupni, čo je na hrane prípustnosti o rozhodovaní v daných veciach.

Ústavný súd už v rámci svojej predchádzajúcej rozhodovacej činnosti judikoval, že právo na osobnú slobodu zaručené v čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy môže byť porušené aj tým, že orgány činné v trestnom konaní nepostupujú v trestnom konaní v čase, keď je obvinený vo väzbe, s osobitnou starostlivosťou a urýchlením (II. ÚS 55/98). Právo na súdnu ochranu v súvislosti s periodickým skúmaním dôvodnosti väzby, ako aj právo na urýchlené skúmanie dôvodnosti väzby sú teda obsiahnuté v čl. 17 ods. 2 ústavy. Nielen ústavný súd, ale aj štrasburské orgány ochrany práv súčasne zdôrazňujú, že rýchlosť preskúmavania a rozhodovania o žiadostiach o prepustenie z väzby je nevyhnutné posudzovať a vykladať v závislosti od podmienok a okolností každej konkrétnej veci (Bezichieri z roku 1989, A-164, bod 21; Neumeister z roku 1968, A-8, bod 24, a Sanchez – Reisse z roku 1986, A-107, bod 55). Vo svojej judikatúre už ústavný súd vyslovil, že požiadavke neodkladnosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby nezodpovedá lehota počítaná na mesiace, ale na týždne. Tejto požiadavke preto spravidla nemôže zodpovedať lehota konania presahujúca na jednom stupni súdu dobu jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne (napríklad III. ÚS 255/03, III. ÚS 345/06, II. ÚS 353/06).

Vzhľadom na už uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Nad rámec uvedeného ústavný súd uvádza, že sú mu známe skutočnosti, že sťažovateľ bol prepustený na slobodu od 13. apríla 2015 a že bol špecializovaným trestným súdom odsúdený na trest odňatia slobody 4. decembra 2015, aj keď tento rozsudok ešte nie je právoplatný.

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej obsiahnutými.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. decembra 2015