II. ÚS 845/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 845/2014­10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. decembra 2014 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpenej advokátom JUDr. Marianom Ďuranom, Tajovského 5, Žilina, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 8 Co 214/2011 z 24. apríla 2012 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Cdo 222/2012 z 30. septembra 2013, a takto

rozhodol:

Sťažnosť odmieta.

Odôvodnenie:

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že „žalobca sa podanou žalobou domáhal určenia neplatnosti kúpnej zmluvy zo dňa 08. 01. 2007, ktorej vklad bol povolený Katastrálnym úradom Žilina, Správa katastra Čadca pod č. zo dňa 19. 01. 2007 uzatvorenej medzi sťažovateľkou, v mene ktorej konal záložný veriteľ, a kupujúcim v 1/, ktorej predmetom bol prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam zapísaným Katastrálnym úradom , kat. územie ako pozemok parc. č. o výmere 296 m², zastavané plochy a nádvoria, parc. č. o výmere 410 m², záhrady, parc. č. o výmere 21 m² zastavané plochy a nádvoria a stavby rodinného domu súp. č. postavenej na parc. č. o výmere 296 m², zastavané plochy a nádvoria. Dôvod neplatnosti spočíva v skutočnosti, že odporca, ako zákonný zástupca pri výkone záložného práva, nekonal s náležitou starostlivosťou, ktorej porušenie má za následok v zmysle ustanovenia § 3 v spojitosti s § 39 Občianskeho zákonníka neplatnosť uvedeného právneho úkonu.“.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. 11 C 33/2007 z 12. augusta 2009 určil, že kúpna zmluva z 8. januára 2007 uzatvorená medzi sťažovateľkou, v mene ktorej konala žalovaná v 2. rade, a žalovanou v 1. rade, ktorej predmetom bol prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam zapísaným na , kat. územie , ako pozemok parc. č. o výmere 296 m², zastavané plochy a nádvoria, parc. č. o výmere 410 m², záhrady, parc. č. o výmere 21 m² zastavané plochy a nádvoria a rodinný dom súp. č. postavený na parc. č. (ďalej len „nehnuteľnosti“), je neplatná. Podľa sťažovateľky „súd určil neplatnosť kúpnej zmluvy podľa ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka pre porušenie povinnosti záložného veriteľa podľa § 151m ods. 8 Občianskeho zákonníka konať s náležitou starostlivosťou“.

Sťažovateľka namieta, že „rozsudok najvyššieho súdu a rozsudok krajského súdu sú založené na nesprávnom právnom názore o právnych dôsledkoch porušenia povinnosti záložného veriteľa konať s odbornou starostlivosťou podľa § 151m ods. 8 Občianskeho zákonníka“.

V tejto súvislosti sťažovateľka argumentuje, že „vzťah medzi záložným veriteľom a záložcom pri výkone záložného práva vymedzuje ustanovenie § 151m ods. 8 Občianskeho zákonníka. Uvedené ustanovenie zakotvuje povinnosť (príkaz) pre záložného veriteľa postupovať pri výkone záložného práva s odbornou starostlivosťou. Uvedený príkaz vymedzuje kvalitatívnu stránku konania záložného veriteľa pri výkone záložného práva. Pri posudzovaní, či došlo k naplneniu požiadaviek na kvalitatívnu stránku konania, konať s náležitou starostlivosťou, je potrebné skúmať dosiahnutý výsledok... Náležitá starostlivosť teda predstavuje také konanie, aké by vynaložil riadny hospodár pri nakladaní s vlastným majetkom... Hypotéza právnej normy v ustanovení § 151m ods. 8 Občianskeho zákonníka považuje povinnosť záložného veriteľa konať pri výkone záložného práva s náležitou starostlivosťou za splnenú len v prípade, ak záložný veriteľ predá záloh za cenu, za ktorú sa rovnaký alebo porovnateľný predmet zvyčajne predáva za porovnateľných podmienok v čase a mieste predaja zálohu. Len v prípade dosiahnutia výsledku uvedeného v zákone dochádza k splneniu tejto povinnosti konať s náležitou odbornou starostlivosťou... Vychýlenie sa z uvedených limitov má za následok prekročenie oprávnenia konať v mene záložcu, a teda konanie záložného veriteľa nemôže zaväzovať záložcu...“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľka domáha, aby ústavný

súd nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľky... na súdnu a inú právnu ochranu zaručené článkom 46 ods. 1 Ústavy SR a článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach a právo na ochranu vlastníckeho práva zaručené článkom 20 ods. 1, ods. 4 Ústavy SR rozsudkom Najvyššieho súdu v konaní sp. zn. 7 Cdo 222/2012 zo dňa 30. septembra (sťažovateľka neuvádza v petite rok vydania rozsudku, avšak z obsahu sťažnosti možno vyvodiť, že ide o rok 2013, pozn.) a Krajského súdu v Žiline v konaní pod sp. zn. 8 Co/214/2011 zo dňa 21. 04. 2012 (sťažovateľka chybne uvádza dátum vydania rozsudku, avšak z obsahu sťažnosti možno vyvodiť, že ide o rozsudok z 24. apríla 2012, pozn.) porušené bolo. Ústavný súd zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu v konaní sp. zn. 7 Cdo 222/2012 zo dňa 30. Septembra a rozsudok Krajského súdu v Žiline v konaní pod sp. zn. 8 Co/214/2011 zo dňa 21. 04. 2012 a prikazuje Krajskému súdu v Žiline, aby vo veci opätovne konal a rozhodol.

Sťažovateľke... priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 275,94 €... za 2 úkony právnej služby..., ktoré je súd povinný zaplatiť na účet advokáta JUDr. Mariana Ďuranu, a to do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Z dokumentácie priloženej k sťažnosti vyplýva, že krajský súd napadnutým rozsudkom zmenil rozsudok okresného súdu sp. zn. 11 C 33/2007 z 12. augusta 2009 tak, že návrh sťažovateľky na určenie neplatnosti kúpnej zmluvy zamietol.

Proti napadnutému rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie, o ktorom najvyšší súd rozhodol rozsudkom sp. zn. 7 Cdo 222/2012 z 30. septembra 2013 tak, že dovolanie v časti, ktorá smeruje proti výroku krajského súdu z 24. apríla 2012 vo veci samej, zamietol ako nedôvodné podľa § 243b ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), keďže dospel k záveru, že nie sú dané dôvody dovolania, a zároveň nezistil ani vady konania, pre ktoré by bolo potrebné napadnuté rozhodnutie zrušiť. Vo zvyšnej časti o náhrade trov konania odmietol dovolanie ako procesne neprípustné (výrok o trovách konania však sťažovateľka v sťažnosti výslovne nenamieta, pozn.).

Pri preskúmaní tejto časti sťažnosti sa ústavný súd zameral na posúdenie, či ju nemožno považovať za zjavne neopodstatnenú. Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde totiž vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV ÚS 136/05, III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (m. m. IV. ÚS 62/08).

Základom argumentácie sťažovateľky v tejto časti sťažnosti je v zásade jej nesúhlas s výkladom právnych dôsledkov porušenia povinnosti záložného veriteľa konať s náležitou starostlivosťou podľa § 151m ods. 8 Občianskeho zákonníka, ktorý uplatnil najvyšší súd v napadnutom rozsudku. Sťažovateľka teda tvrdí, že dovolací súd vec nesprávne právne posúdil.

V tejto časti napadnutého rozsudku najvyššieho súdu sa najmä uvádza: «Okresný súd Čadca rozsudkom z 12. augusta 2009 č. k. 11 C 33/2007 288 určil, že kúpna zmluva z 8. januára 2007 uzatvorená medzi žalobkyňou, v mene ktorej konal žalovaný 2/, a žalovaným 1/, ktorej predmetom bol prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam zapísaných Katastrálnym úradom , Správa katastra , katastrálne územie na liste vlastníctva č. .

. . v spojení s § 151m ods. 8 OZ. Vychádzal z toho, že pri predaji zálohu má záložný veriteľ postupovať s náležitou starostlivosťou tak, aby záloh predal za cenu, za ktorú sa rovnaký alebo porovnateľný predmet zvyčajne predáva za porovnateľných podmienok v čase a mieste predaja zálohu. Pri predaji nehnuteľností

v súlade s § 142 ods. 1 O. s. p. Na odvolanie žalovaných 1/ a 2/ Krajský súd v Žiline rozsudkom z 24. apríla 2012 sp. zn. 8 Co 214/2011 (v poradí druhým) rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že žalobu o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy zamietol a žalobkyňu zaviazal nahradiť žalovaným 1/ a 2/ spoločne a nerozdielne trovy konania 3 078,34 € (keď uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 13. mája 2011 sp. zn. 5 Cdo 196/2010 bol zrušený v poradí prvý rozsudok odvolacieho súdu pre nepreskúmateľnosť otázky zásadného významu v zmysle § 238 ods. 3 O. s. p.). Po zopakovaní dokazovania listinnými dôkazmi na rozdiel od súdu prvého stupňa vychádzal z toho, že predajná cena zálohu 1 050 000 Sk sa podstatne nelíši od ceny, za ktorú sa bežne predáva porovnateľná vec na danom mieste a v danom čase, pretože táto predstavuje 87,5 % zo sumy určenej znaleckým posudkom (ako všeobecnej ceny nehnuteľností 1 200 000 Sk, ku ktorej na rozdiel od súdu prvého stupňa nepripočítal

O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p.»

pri výkone záložného práva priamym predajom to znamená kvalitatívnu stránku konania (nie formálneho charakteru vzbudzujúcu dojem transparentnosti) tak, aby bol záloh predaný za cenu, za ktorú sa rovnaký alebo obdobný predmet zvyčajne predával v danom mieste a čase. V konaní boli predložené dôkazy, že obdobné nehnuteľnosti sa v danom mieste a čase predávali za vyššie ceny, minimálna cena podľa ponuky na internete bola 1 350 000 Sk, najvyššia ponuka bola 3 000 000 Sk. Všeobecná hodnota zálohu je 1 400 000 Sk, z ktorej už nemala byť odpočítaná tzv. „závada nájmu“ (200 000 Sk), tak ako to urobil odvolací súd. Nájomná zmluva nepredstavovala vecné bremeno, lebo nájom trval len 3

V rámci zachovania povinnosti konať s náležitou starostlivosťou (v zmysle § 151m ods. 8 OZ) mal byť žalovaný 1/ oboznámený aj s ponukou nehnuteľností na internete v danom mieste a čase. Podhodnotením zálohu nedošlo k naplneniu náležitej starostlivosti záložného veriteľa ako predpokladu platnosti právneho úkonu, tak ako to ustanovuje § 151m ods. 8 OZ.

. . Dovolateľka považovala konanie žalovaného 2/ za formálne bez vynaloženia potrebnej odbornej starostlivosti, ktorému chýba kvalitatívna stránka náležitej starostlivosti v zmysle § 151m ods. 8 OZ; tento nedostatok spôsobil exces a neoprávnenosť výkonu práva, realizovaný právny úkon v dôsledku toho trpí vadou, ktorá má za následok jeho neplatnosť. Dovolateľka považuje rozhodnutie odvolacieho súdu za prekvapivé, pretože v poradí prvým rozsudkom odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, za rovnakej skutkovej a právnej situácie bez vykonania dokazovania potom odvolací súd rozsudkom (v poradí druhým) zmenil svoj právny názor a žalobu zamietol, čím došlo k narušeniu právnej istoty účastníkov právneho vzťahu predvídateľnosti súdneho rozhodnutia.

vyššiu. Nezrušiteľný bezodplatne dojednaný nájom na dobu od januára 2007 do decembra 2010 podľa žalovaných znižuje obvyklú cenu nehnuteľnosti (vec v nájme neprináša ekonomický úžitok, zisk v podobe nájomného). Ochrany dobrých mravov sa dovolateľka nemôže domáhať za situácie, kedy sama v rozpore s dobrými mravmi, v rozpore so zákonnou a zmluvnou povinnosťou odmietla poskytnúť žalovanému 2/ súčinnosť potrebnú pri výkone záložného práva. V prípade otázky, ktorou je výška ceny zálohu ponúkaného na predaj je podľa žalovaných potrebné vychádzať z ustanovenia § 16 ods. 6 zákona č. 527/2002 Z. z., ktoré pripúšťa predaj v dobrovoľnej dražbe minimálne za cenu vo výške 75% hodnoty znaleckého posudku (dovolená výška najnižšieho podania); predajná cena zálohu realizovaná na trhu dosiahla 87,50% všeobecnej hodnoty zálohu určenej znaleckým posudkom č. 10/2009. Zákonodarca stanovil hranicu, ktorá oddeľuje bežnú odchýlku a pohyb pri určovaní ceny v trhových podmienkach od abnormálneho konania smerujúceho k predaju predmetu dražby pod cenu na úkor vlastníka.

Najvyšší súd ako súd dovolací po zistení, že dovolanie podala včas účastníčka konania proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 1 OSP), z hľadiska uplatneného dovolacieho dôvodu [§ 241 ods. 2 písm. c) OSP] preskúmal rozsudok odvolacieho súdu a dospel k záveru, že dovolanie sťažovateľky nie je dôvodné, pričom v súvislosti s týmto záverom predovšetkým uviedol: «S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti, ktorých sa mal dopustiť odvolací súd, sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či postupom odvolacieho súdu nebola dovolateľke odňatá možnosť konať pred súdom.

o zákonom prezumovaný postup odvolacieho súdu vyplývajúci z ustanovenia § 220 O. s. p. (viď napr. Najvyšší súd Slovenskej republiky sp. zn. 7 Cdo 103/2011). Len tým, že v danom prípade odvolací súd v neskoršom konaní odlišne interpretoval (vyložil) identické právne predpisy v dôsledku čoho vec inak právne posúdil (odlišne rozhodol o právach a povinnostiach účastníkov právneho vzťahu), nedopustil sa porušenia žiadneho zákonného ustanovenia, preto nemohlo dôjsť k ujme na právach žiadneho z účastníkov konania a narušeniu ústavného princípu (doktríny) právnej istoty.

. . . Z obsahu dovolania vyplýva, že žalobkyňa ako dovolací dôvod uplatňuje ustanovenie § 241 ods. 2 písm. c/O. s. p., t. j. nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom. . . V predmetnej veci dovolateľka vymedzila tento dovolací dôvod tak, že porušenie povinnosti záložného veriteľa v zmysle § 151m ods. 8 OZ má za následok neplatnosť právneho úkonu v zmysel § 39 OZ. Podstatné podhodnotenie zálohu pri jeho predaji a s tým spojené len formálne konanie záložného veriteľa pri vynakladaní odbornej starostlivosti (bez kvalitatívnej stránky konania) je excesom, na ktorý sa vzťahuje osobitný režim ochrany pred nemorálnym výkonom záložného práva i zásahom do majetkových práv vlastníka (tiež záložcu). Nestotožnila sa s názorom, že uvedený postup zakladá len nárok na náhradu škody v zmysle § 420 a násl.

Sk) nezistil zjavne nevýhodný predaj ­ t. j. podstatne nižšiu kúpnu cenu od ceny, za ktorú sa bežne predáva porovnateľná vec na danom mieste a v danom čase. Prípadné porušenie povinnosti záložným veriteľom v zmysle § 151 m ods. 8 OZ (postupovať s náležitou starostlivosťou tak, aby sa záloh predal za cenu, za ktorú sa rovnaký záloh alebo porovnateľný záloh predmet zvyčajne predáva za porovnateľných podmienok v čase a mieste predaja zálohu) zakladá nárok na náhradu škody, nie však neplatnosť právneho úkonu v zmysle § 39 OZ. Dovolací súd opakovane zdôrazňuje, že z hľadiska posúdenia (ne)opodstatnenosti dovolania má v prípade dovolania, v ktorom bol uplatnený dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p., osobitný význam vymedzenie dovolacieho dôvodu. Pri tomto dovolacom dôvode totiž dovolací súd preskúmava správnosť právneho posúdenia veci len z aspektov uvedených v dovolaní; nad rámec toho, nie je dovolací súd oprávnený ani povinný skúmať. Dovolateľka v dovolaní spochybňuje právny záver odvolacieho súdu, podľa ktorého porušenie povinnosti záložným veriteľom v zmysle § 151m ods. 8 OZ (postupovať s náležitou starostlivosťou tak, aby sa záloh predal za cenu, za ktorú sa rovnaký záloh alebo porovnateľný záloh predmet zvyčajne predáva za porovnateľných podmienok v čase a mieste predaja zálohu) zakladá (len) právo na náhradu škody a nemôže mať za následok neplatnosť právneho úkonu (kúpnej zmluvy) v zmysle § 39 OZ. Dovolací súd sa preto zaoberal otázkou, s akou právnou sankciou spája zákon porušenie právnej povinnosti uvedenej v § 151m ods. 8 OZ, najmä či do úvahy prichádza neplatnosť právneho úkonu v zmysle § 39 OZ. Podľa § 151m ods. 8 OZ, ak sa v zmluve o zriadení záložného práva dohodne, že záložný veriteľ je oprávnený predať záloh iným spôsobom ako na dražbe, záložný veriteľ je povinný pri predaji zálohu postupovať s náležitou starostlivosťou tak, aby záloh predal za cenu, za ktorú sa rovnaký alebo porovnateľný predmet zvyčajne predáva za porovnateľných podmienok v čase a mieste predaja zálohu. Podľa § 39 OZ, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

Pri úvahe, aké právne následky má porušenie povinnosti uloženej v zmysle § 151m ods. 8 OZ záložným veriteľom, nemožno pominúť skutočnosť, že úkony (činy) ním vykonávané sú naplnením oprávnení, ktoré pre neho vyplývajú z inštitútu záložného práva ­ domáhať sa uspokojenia pohľadávky z predmetu záložného práva. Výkon oprávnenia ­ domáhať sa uspokojenia z predmetu zálohu ­ v sebe zahŕňa tiež činnosť záložného veriteľa pri predaji zálohu v zmysle § 151m OZ. Ak v rámci výkonu takéhoto oprávnenia záložný veriteľ vykoná právny úkon týkajúci sa zálohu spôsobom, ktorý odporuje § 151m ods. 8 OZ t. j. právny úkon, ktorý vo svojich dôsledkoch znižuje (zmenšuje) majetok záložcu ­ zhoršuje zabezpečenie pohľadávky na ujmu záložného veriteľa ­ zhoršuje právne postavenie záložného dlžníka ­ nemožno vzhľadom na účel a funkciu záložného práva úspešne argumentovať, že by takýto právny úkon odporoval zákonu alebo zákon obchádzal alebo sa priečil dobrým mravom (§ 39 OZ). Následkom porušenia právnej povinnosti záložným veriteľom v zmysle § 151m ods. 8 OZ (t. j. „postupovať s náležitou starostlivosťou tak, aby záloh predal za cenu, za ktorú sa rovnaký alebo porovnateľný predmet zvyčajne predáva za porovnateľných podmienok v čase a mieste predaja zálohu“) nie je neplatnosť právneho úkonu (v zmysle § 39 OZ), ktorým dochádza k predaju zálohu. Ak záložný veriteľ svojím zavineným postupom poruší právnu povinnosť vyplývajúcu pre neho z ustanovenia § 151m ods. 8 OZ a tým zavinene spôsobí ujmu na majetku alebo právach záložcu alebo záložného dlžníka, môže zodpovedať za vzniknutú škodu podľa § 420 a násl. OZ. Vzhľadom na uvedené možno uzavrieť, že dovolaním vytýkané „nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.) nie je dôvodné a keďže neboli zistené ani ďalšie dôvody uvedené v § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p., ktoré by mali za následok nesprávnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia a ani vady konania uvedené v § 237 O. s. p., Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobkyne podľa § 243b ods. 1 O. s. p. zamietol...»

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom rozsudku najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu sp. zn. 7 Cdo 222/2012 z 30. septembra 2013 (s prihliadnutím na obsah rozsudku krajského súdu ako odvolacieho súdu sp. zn. 8 Co 214/2011 z 24. apríla 2012, ktorý bol v dovolacom konaní preskúmavaný) dospel k názoru, že zo záverov dovolacieho súdu týkajúcich sa posudzovanej právnej otázky (s akou právnou sankciou spája zákon porušenie právnej povinnosti uvedenej v § 151m ods. 8 Občianskeho zákonníka, najmä či do úvahy prichádza neplatnosť právneho úkonu v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka)

nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.

V posudzovanom prípade podľa názoru ústavného súdu nemožno hodnotiť napadnutý

rozsudok

najvyššieho súdu ako arbitrárny, pretože v jeho odôvodnení sú rozsiahlo uvedené skutočnosti, ktoré viedli dovolací súd k záveru (v rámci sťažovateľkou vymedzeného dovolacieho dôvodu), že sankciou za porušenie právnej povinnosti záložného veriteľa vyplývajúcej pre neho z § 151m ods. 8 Občianskeho zákonníka je jeho zodpovednosť za vzniknutú škodu podľa § 420 a nasl. Občianskeho zákonníka, a nie sťažovateľkou tvrdená neplatnosť právneho úkonu podľa § 39 Občianskeho zákonníka, bez toho, aby skúmal v okolnostiach prípadu prípadné porušenie povinnosti záložným veriteľom v zmysle § 151m ods. 8 Občianskeho zákonníka.

Argumenty uvedené v odôvodnení, ktoré viedli dovolací súd k rovnakému právnemu posúdeniu veci, aké uplatnil vo svojom rozhodnutí odvolací súd (v jeho v poradí druhom rozsudku z 24. apríla 2012 pri úplnom zistení skutkového stavu veci a pri použití správneho právneho predpisu, pozn.), sú podľa názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné a nesignalizujú, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu mohlo dôjsť k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a tiež práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Pretože ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade neexistuje medzi napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a základným právom sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy taká príčinná súvislosť, ktorá by umožňovala vysloviť jeho porušenie, neprichádza v tomto prípade do úvahy ani vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľky vyplývajúceho jej z čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími požiadavkami sťažovateľky na ochranu ústavnosti nezaoberal.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. decembra 2014