II. ÚS 847/2014

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. augusta 2014 doručená sťažnosť , , (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. Emíliou Korčekovou, L.

Novomeského 25, Pezinok, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2, 4 a 5, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 1, 3, 4 a 5 a čl. 6 ods. 1, čl. 6 ods. 3 písm. c) a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Tos 74/2014 z 3. júla 2014 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že proti sťažovateľovi bola podaná obžaloba pre obzvlášť závažný zločin podvodu v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 k § 221 ods. 1 a 4 Trestného zákona a zločin marenia spravodlivosti podľa § 344 ods. 1 a 2 Trestného zákona.

Uznesením Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 5 T 52/2009 zo 14. apríla 2014 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 4 Tos 51/2014 z 15. mája 2014 bol sťažovateľ vzatý do väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku.

Sťažovateľ na verejnom zasadnutí 16. júna 2014 požiadal o prepustenie z väzby na slobodu, resp. o nahradenie väzby písomným sľubom. Svoju žiadosť odôvodnil tým, že sa musí starať o rodinu, musí sprevádzať svoje deti na rôzne sústredenia a jeho deti zle znášajú jeho neprítomnosť. Zároveň sľúbil, že sa na pojednávania bude dostavovať a nebude sa vyhýbať trestnému stíhaniu. Uznesením sp. zn. 5 T 52/2009 zo 16. júna 2014 okresný súd žiadosť sťažovateľa ako nedôvodnú zamietol a zároveň zamietol aj jeho návrh na nahradenie väzby prijatím písomného sľubu.

Svoju neúčasť vždy ospravedlnil chorobou a predložením potvrdenia o PN. Spočiatku súd tieto ospravedlnenia akceptoval, no nakoľko zistil, že potvrdenie o PN sú predkladané vždy tesne pred termínom konania verejného zasadnutia, súd pojal podozrenie, že sú predkladané účelovo, a preto si vyžiadal lekárske správy o jeho zdravotnom stave. K veci ešte súd dodáva, že nakoľko pôvodný obhajca obžalovaného zomrel, obžalovaný bol vyzvaný, aby si zvolil nového obhajcu a to dňa 06. 12. 2011. Nakoľko obžalovaný nereagoval, bol mu súdom ustanovený obhajca , ktorý však obhajobu odmietol s tým, že osobne pozná jedného z účastníkov konania. Preto bol následne ustanovený nový obhajca a to . Napokon súd uznesením č. k. 5 T/52/09 z 09. 08. 2011 pribral znalcov z odboru psychiatrie, nakoľko obžalovaný sa podroboval psychiatrickej liečbe a teda jeho psychický stav bol spochybňovaný.

Znalecký posudok bol doručený súdu dňa 15. 11. 2013. Nakoľko predvedenie cestou PZ nebolo realizované, súd vydal príkaz na zatknutie, ktorý bol realizovaný dňa 12. 04. 2014 zadržaním obžalovaného. Dňa 14. 04. 2014 bolo uznesením OS Bratislava I rozhodnuté o jeho vzatí do väzby z dôvodu § 71 ods. 1 písm. a/ Tr. por., ktoré následne potvrdil i KS Bratislava, ktorý sťažnosť obžalovaného proti uzneseniu o väzbe ako nedôvodnú zamietol. Preskúmaním spisového materiálu súd dospel k záveru, že obžalovaný vo svojich vyjadreniach pri výsluchu jednoznačne zavádza, v niektorých prípadoch vyslovene klame. Obžalovaný tvrdí, že nevedel o tom, že bol na neho vydaný zatykač, avšak dňa 27. 02. 2014 poveril , aby nazrela do spisu a táto ho informovala, že bol na neho vydaný zatykač a vyplýva to i z jeho podania z 04. 03. 2014. Ďalej uvádzal, že nebol poučený o možnosti, že by na neho v prípade nedostavovania sa na verejné zasadnutie bol vydaný príkaz na zatknutie. I toto jeho tvrdenie nie je pravdivé.

V tejto súvislosti súd poukazuje i ďalšiu veľmi dôležitú skutočnosť, ktorá podľa jeho názoru potvrdzuje skutočnosť, že obžalovaný sa vyhýba trestnému stíhaniu zneužívaním potvrdení o PN. Obžalovaný sa totiž takmer pravidelne zúčastňuje civilných konaní na OS Bratislava, v ktorých on vystupuje ako navrhovateľ.

pokus obzvlášť závažného zločinu podvodu v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 k § 221 ods. 1 ods. 4 Tr. zák. a zločinu marenia spravodlivosti podľa § 344 ods. 1 ods. 2 Tr. zák. Trestná sadzba pri obzvlášť závažnom zločine podvodu podľa § 221 ods. 1 ods. 4 Tr. zák. je 10 až 15 rokov odňatia slobody, a pri zločine marenia spravodlivosti podľa § 344 ods. 1 ods. 2 Tr. zák. 3 až 8 rokov odňatia slobody, čím je sám o sebe daný dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a Tr. por.

možné veriť. . . . Pri rozhodovaní o tomto sľube súd dospel k jednoznačnému záveru, že vzhľadom na skutočnosti uvedené vyššie, nie je možné obžalovanému v tomto smere veriť, že tento sľub i dodrží. Preto súd jeho návrh na nahradenie väzby prijatím písomného sľubu ako

Proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 5 T 52/2009 zo 16. júna 2014 podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 3 Tos 74/2014 z 3. júla 2014 tak, že sťažnosťou napadnuté uznesenie okresného súdu podľa § 194 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku zrušil. Zároveň krajský súd podľa § 79 ods. 3 Trestného poriadku žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu zamietol a podľa § 80 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku jeho žiadosť o nahradenie väzby prijatím písomného sľubu taktiež zamietol. Napokon krajský súd rozhodol podľa § 80 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku aj o tom, že väzbu sťažovateľa nenahrádza ani dohľadom probačného a mediačného úradníka.

sa bude konať dňa 20. 02. 2014 o 10.00 h. Obvinený predvolanie prevzal dňa 28. 01. 2014. Dňa 18. 02. 2014 bolo na súd doručené podanie obvineného, v ktorom požiadal o odročenie pojednávania z dôvodu zhoršenia jeho zdravotného stavu o čom priložil doklad o práceneschopnosti, podľa ktorého bol práceneschopný od 21. 01. 2014.

Z prezencie zápisnice o pojednávaní v civilnej veci 11 C/58/2012 zo dňa 21. 01. 2014 vedenej Okresným súdom Bratislava III vyplýva, že obvinený bol na pojednávaní pojednávaní konanom dňa 10. 02. 2014 vo veci vedenej pod sp. zn. 5 C/16/2013 na Okresnom súde Bratislava I. Podľa zápisnice o pojednávaní zo dňa 10. 02. 2014 vedenom pod sp. zn. 22 C/8/2007 na Okresnom súde Bratislava I sa na tomto pojednávaní obvinený síce nezúčastnil, avšak dôvod nebola práceneschopnosť, ale skutočnosť, že podaniami zo dňa 05. 02. a 06. 02. požiadal o odročenie pojednávania z dôvodu kolízie s iným pojednávaním. Zhodne ako iný senát nadriadeného súdu rozhodujúci o sťažnosti podanej proti uzneseniu o vzatí do väzby aj konajúci senát konštatuje zhodné závery ako sú prezentované krajským súdom v uznesení sp. zn. 4 Tos/51/2014 (str. 4 – 6) a ich opätovné rozobratie by

napadnutým uznesením. Krajskému súdu nie je zo spisového materiálu známa iná žiadosť obžalovaného o prepustenie z väzby na slobodu. k výtke, že okresný súd nariadil hlavné pojednávanie i napriek nezákonne a nedostatočne zistenému skutkovému stavu veci a jej nesprávnemu právnemu posúdeniu a podľa názoru obžalovaného mal zastaviť trestné stíhanie, krajský súd konštatuje, že úvahy obžalovaného o neopodstatnenosti nariadenia hlavného pojednávania a jeho požiadavky odmietnutia obžaloby a zastavenia trestného stíhania možno v štádiu pred začatím dokazovania pred súdom považovať za predčasné. Nadriadený súd je presvedčený, že práve dokazovaním vykonaným pred súdom sa otvára možnosť, aby boli riadne posúdené a vykonané dôkazy, ktoré zadovážili jednak orgány činné v trestnom konaní a na podklade ktorých bola aj podaná obžaloba a jednak aby obžalovaný v spolupráci so svojim obhajcom prezentoval skutočnosti a navrhol dôkazy preukazujúce jeho nevinu, ktoré dôkazy budú

­ k výtke, že súd prvého stupňa pri predbežnom prejednaní obžaloby a zároveň prejednávaní jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu nezverejnil mená prísediacich, sťažnostný súd konštatuje, že v napadnutom rozhodnutí ako aj v zápisnici o verejnom zasadnutí je jednoznačne uvedené v akom zložení senát súdu I. stupňa konal a rozhodol, ­ k avizovanému zhoršeniu zdravotného stavu obžalovaného krajský súd dodáva, že dôvodnosť väzby je súd oprávnený posudzovať len z hľadiska existencie resp. neexistencie formálnych a materiálnych predpokladov väzby uvedených v ustanovení § 71 ods. 1 Tr. por.. Choroba obžalovaného alebo jeho zlý zdravotný stav nie je dôvodom preto, aby obžalovaný nemohol byť vzatý do väzby resp. aby bol z väzby prepustený, ak je tu niektorý z dôvodov väzby. V ústave na výkon väzby je zabezpečená adekvátna odborná zdravotná starostlivosť a v prípade zmeny zdravotného stavu obžalovaného je možné zabezpečiť ďalšie odborné ošetrenie aj v nemocničnom zariadení. Je v pôsobnosti zdravotníckych zariadení ústavu, v ktorom sa väzba vykonáva, posúdiť zdravotný stav obžalovaného a potreby jeho liečby a na podklade takýchto zistení je orgán zabezpečujúci výkon väzby povolaný k voľbe prostriedkov adekvátnych na dosiahnutie účelu väzby, a to aj v prípadoch ústavného liečenia a ošetrenia. ­ čo sa týka písomného sľubu daného obžalovaným obžalovaného , je nutné dať za pravdu obžalovanému, nakoľko skutočne pri rozhodovaní o písomnom sľube senát rozhodol podľa nesprávneho ustanovenia Tr. por.“

V ďalšej časti napadnutého uznesenia krajský súd poukazuje aj na pochybenie okresného súdu v sťažnosťou napadnutom uznesení, ktoré podľa krajského súdu spočíva v tom, že okresný súd nerozhodol (i keď to sťažovateľ nenavrhoval) o možnosti nahradenia väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka. Nedostatky prvostupňového rozhodnutia týkajúce sa použitia nesprávneho ustanovenia Trestného poriadku pri rozhodovaní o návrhu na nahradenie väzby písomným sľubom a absenciu rozhodnutia o možnosti nahradenia väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka krajský súd odstránil vlastným rozhodnutím.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd

nálezom takto rozhodol:

„1. Základné práva a slobody zaručené podľa čl. 17 ods. 1, ods. 2, ods. 4 veta prvá, ods. 5, čl. 48 ods. 2, čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 5 ods. 1, ods. 3, ods. 4, ods. 5, čl. 6 ods. 1, ods. 3 písm. c), čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd vydaním uznesenia č. k. 3 Tos/74/2014 zo dňa 03. 07. 2014 Krajským súdom v Bratislave porušené boli. 2. Uznesenie č. k. 3 Tos/74/2014 vydané Krajským súdom v Bratislave dňa 03. 07. 2014 sa zrušuje, vec sa vracia Krajskému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie. 3. sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 15 000,00 eur, ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu. 4. sa priznáva úhrada trov konania 283/090 eur, ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný zaplatiť na účet jeho právnej zástupkyne advokátky JUDr. Emílie Korčekovej do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vo vzťahu k námietke sťažovateľa týkajúcej sa nezákonnosti vydania príkazu okresného súdu sp. zn. 5 T 95/2007 zo 17. marca 2014 na jeho zatknutie ústavný súd konštatuje, že vo veci sp. zn. II. ÚS 419/2014 sa ňou už zaoberal, pričom predchádzajúcu sťažnosť sťažovateľa vo vzťahu k tejto námietke odmietol ako neprípustnú (s. 12 uznesenia sp. zn. II. ÚS 419/2014 z 24. júla 2014) a zároveň dospel aj k záveru, že námietky týkajúce sa príkazu na zatknutie zo 17. marca 2014 sú v súvislosti s v tomto konaní preskúmavanou sťažnosťou podané oneskorene vzhľadom na to, že sťažnosť bola v tejto časti podaná zjavne po uplynutí lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Vo vzťahu k námietke sťažovateľa, podľa ktorej príkaz na zatknutie zo 17. marca 2014 bol vydaný v rozpore so skutočnosťou v ňom uvedenou (teda že obvodné oddelenie nebolo nikdy okresným súdom požiadané o predvedenie sťažovateľa, a preto nezodpovedá pravde tvrdenie uvedené v príkaze na zatknutie, že pokusy o predvedenie sťažovateľa boli neúspešné, pozn.), ústavný súd uvádza, že dôvody, pre ktoré okresný súd zamietol návrh sťažovateľa na prepustenie z väzby na slobodu, nepoukazujú na neúspešné pokusy o jeho predvedenie, ale týkajú sa výlučne jeho opakovaného ospravedlňovania sa z účasti na úkonoch súdu a zneužívania lekárskych potvrdení o práceneschopnosti, ako aj účasti sťažovateľa na iných pojednávaniach v civilných veciach v čase jeho práceneschopnosti. Z uvedených dôvodov ústavný súd túto námietku sťažovateľa považuje za zjavne nedôvodnú.

Námietku sťažovateľa, podľa ktorej krajský súd rozhodol o jeho sťažnosti na neverejnom zasadnutí bez toho, aby ho vypočul (aj napriek tomu, že sa svojho vypočutia domáhal), považuje ústavný súd taktiež za zjavne nedôvodnú a zastáva názor, že sťažovateľom namietaný postup krajského súdu bol zákonný, keďže zodpovedal príslušným ustanoveniam Trestného poriadku. V súvislosti s týmto názorom ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ bol vypočutý okresným súdom na verejnom zasadnutí 16. júna 2014, a zároveň poukazuje na ustanovenia § 72 ods. 1 písm. b), § 72 ods. 2 a § 301 Trestného poriadku.

Podľa § 301 Trestného poriadku na neverejnom zasadnutí rozhoduje senát tam, kde nie je zákonom predpísané, že sa rozhoduje na hlavnom pojednávaní alebo na verejnom zasadnutí.

Ústavný súd poukazuje aj na svoje uznesenie sp. zn. II. ÚS 419/2014 a tiež rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva, z ktorej vyplýva, že ak sa trestne stíhaná osoba mohla zúčastniť súdneho konania o väzbe v prvom stupni, potom nie je nevyhnutné, aby sa musela osobne zúčastniť opravného súdneho konania (Rahbar – Pagard proti Bulharsku, Graužinis proti Litve).

Pokiaľ ide o nový dôkaz — list pána z 8. júla 2014 doručený sťažovateľovi do ústavu na výkon väzby, z ktorého má vyplývať, že predseda senátu okresného súdu, ktorý prerokúva trestnú vec sťažovateľa, sa mal pred spoločnými známymi vyjadriť tak, že sťažovateľa „nechá vo väzení až sčerná“, ústavný súd konštatuje, že nemá právomoc zaujímať postoj k dopadu tohto dôkazu na ďalšie trvanie väzby sťažovateľa, keďže rozhodnutie o ňom patrí do právomoci všeobecných súdov.

Napokon sťažovateľ namieta, že krajský súd sa nevysporiadal s námietkami uvedenými na stranách 3 až 8 jeho sťažnosti z 21. júna 2014.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. decembra 2014