II. ÚS 850/2014

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. októbra 2014 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti DISPOMED, s. r. o., Cesta pod Hradovou 23, Košice (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), zastúpenej advokátkou JUDr. Líviou Krnčokovou, 29. augusta 5, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Cob 32/2014, 3 Cob 33/2014 z 25. júna 2014 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti a z jej príloh ústavný súd zistil, že sťažovateľka bola v procesnom postavení žalobkyne účastníčkou súdneho konania vedeného Okresným súdom Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 24 Cb 100/2005. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 24 Cb 100/2005 z 3. decembra 2013 vo veci samej rozhodol tak, že prvým výrokom „návrh žalobcu o zaplatenie sumy 3.215,73 Eur zamietol“ a druhým výrokom „o vzájomnom návrhu žalovaného rozhodol tak, že žalobca je povinný zaplatiť žalovanému sumu 92.247,72 Eur oproti povinnosti žalovaného vrátiť žalobcovi Excimerový laser Keracor 116, výrobné číslo 240­05/94­065 včítane príslušenstva, a to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku“.

O trovách konania rozhodol okresný súd samostatným uznesením č. k. 24 Cb 100/2005­949 zo 17. decembra 2013.

Sťažovateľka podala odvolanie proti druhému výroku rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým vyhovel vzájomnému návrhu žalovaného v plnom rozsahu, a tiež proti uzneseniu, ktorým okresný súd rozhodol o trovách konania.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza: „Prvostupňový súd nesprávne právne posúdil sťažovateľom vznesenú námietku premlčania a odvolací súd sa s týmto nezákonným posúdením stotožnil... aplikovali § 404 ods. 1 Obchodného zákonníka, v dôsledku čoho dospeli k záveru, že podaním žaloby žalobcom dňa 20. 12. 2004 prestala v zmysle § 404 ods. 1 Obchodného zákonníka plynúť premlčacia doba žalovanému, nakoľko podľa názoru prvostupňového aj odvolacieho súdu nárok žalobcu vychádza z toho istého právneho základu, ktorým je účastníkmi dňa 01. 08. 2002 uzatvorená kúpna zmluva, predmetom ktorej bol predaj a kúpa zdravotníckeho prístroja Excimerový laser Keracor 116, v. č. 240­05/94­065 vrátane príslušenstva. Oba súdy svoje právne závery zdôvodňovali tým, že návrh žalobcu a vzájomný návrh žalovaného vychádzajú z toho istého právneho základu ­ kúpnej zmluvy uzatvorenej dňa 01. 08. 2002. V predmetnom súdnom konaní bola kúpna zmluva zo dňa 01. 08. 2002 vyhodnotená ako absolútne neplatná podľa ust. § 39 Občianskeho zákonníka... Ak ide o vrátenie plnenia z neplatnej zmluvy, nie je synallagmatický vzťah založený zmluvou, ale vyplýva priamo zo zákona... Z uvedeného dôvodu sťažovateľ namietal, že v danom prípade chýba vzájomná hmotnoprávna previazanosť nárokov, ktorú predpokladá ust. § 404 ods. 1 Obchodného zákonníka, a z toho dôvodu je vylúčená aplikácia ust. § 404 ods. 1 Obchodného zákonníka, ktorá vyslovene predpokladá obchodnoprávny zmluvný vzťah medzi účastníkmi.“

Sťažovateľka v sťažnosti ďalej namieta i „nesprávnu aplikáciu ust. § 457 Občianskeho zákonníka a ust. § 458 ods. 1 Občianskeho zákonníka... prvostupňový súd nesprávne podmienil nárok žalovaného na vrátenie kúpnej ceny jeho záväzkom vrátiť Laserový prístroj, nakoľko splnením tohto záväzku nedôjde k splneniu povinnosti vydať všetko, čo sa na základe neplatnej zmluvy neoprávnene získalo, ako to predpokladá ust. § 457 Občianskeho zákonníka. Bezdôvodné obohatenie žalovaného spočíva v prospechu získanom užívaním Laserového prístroja bez právneho dôvodu... vytvára stav, kedy jeden účastník je povinný vydať všetko, čo na základe neplatnej zmluvy získal a druhý účastník túto povinnosť nemá.“.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že proti napadnutému rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie, o ktorom do dňa predbežného prerokovania sťažnosti najvyšší súd ako dovolací súd ešte nerozhodol.

Pri posudzovaní sťažnosti ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity, na ktorom je založená jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Zmysel a účel subsidiárneho postavenia ústavného súdu pri ochrane základných práv a slobôd spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Právomoc ústavného súdu predstavuje v tomto kontexte ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorej uplatnenie nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).

V judikatúre ústavného súdu sa aj pod vplyvom judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva ustálil právny názor (napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 289/09), podľa ktorého v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Zároveň ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre uvádza (napr. m. m. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010, IV. ÚS 453/2010), že lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní bude považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú. Nie je preto dôvodné, aby sťažovateľka v prípade podania dovolania podala zároveň aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože aj za predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré predchádzalo rozhodnutiu dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť (porovnaj k tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. 11. 2007 vo veci Soffer proti Českej republike, sťažnosť č. 31419/04, alebo rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľky uplatnením zásady ratio temporis odmietol ako neprípustnú podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.