II. ÚS 85/2016
ECLI:SK:USSR:2016:2.US.85.2016.1
- Súd
- Ústavný súd Slovenskej republiky
- Sudca
- Sergej Kohut
- IČS
- 7538/2015
- Zdroj
- PDF ↗
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
UZNESENIE
Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 85/2016-16
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. januára 2016 v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ,
s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej advokátom doc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD., Advokátska kancelária Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, vedené pod spisovými značkami: Rvp 7538/2015, Rvp 8361/2015, Rvp 8362/2015, Rvp 8365/2015, Rvp 5057/2015, Rvp 5930/2015, Rvp 5058/2015, Rvp 8398/2015 – Rvp 8400/2015, Rvp 9046/2015, Rvp 5068/2015, Rvp 5069/2015, Rvp 5248/2015, Rvp 5915/2015, Rvp 5916/2015, Rvp 6815/2015, Rvp 7554/2015, Rvp 7924/2015, Rvp 8385/2015, Rvp 8390/2015, Rvp 9044/2015, Rvp 5078/2015, Rvp 5249/2015, Rvp 8402/2015, Rvp 5083/2015, Rvp 7533/2015, Rvp 5085/2015 a Rvp 6817/2015 vo veci namietaného
porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 14
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 47 Charty základných práv Európskej únie postupom Krajského súdu v Trenčíne a jeho uzneseniami sp. zn. 23 CoE 172/2014 z 18. februára 2015, sp. zn. 2 CoE 187/2014 zo 17. marca 2015, sp. zn. 19 CoE 17/2014 z 26. februára 2015, sp. zn. 11 CoE 8/2015 zo 16. marca 2015, sp. zn. 5 CoE 19/2015 z 25. februára 2015, sp. zn. 11 CoE 165/2014 z 11. februára 2015 v spojení s uzneseniami Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom sp. zn. 7 Er 136/2008 z 11. februára 2014, sp. zn. 1 Er 1381/2008 z 25. apríla 2012, sp. zn. 1 Er 131/2008 z 25. apríla 2012, sp. zn. 4 Er 1461/2008 z 2. decembra 2013, Okresného súdu Prievidza sp. zn. 9 Er 2754/2014 z 22. októbra 2014, sp. zn. 9 Er 3452/2014 z 13. októbra 2014, postupom Krajského súdu v Trnave a jeho uzneseniami sp. zn. 23 CoE 77/2013 z 29. januára 2014, sp. zn. 11 CoE 33/2014 z 27. februára 2015, sp. zn. 21 CoE 92/2014
z 29. januára 2015, sp. zn. 26 CoE 70/2014 z 28. novembra 2014, sp. zn. 23 CoE 247/2014 zo 17. decembra 2014, sp. zn. 21 CoE 11/2014 z 28. novembra 2014, sp. zn. 23 CoE 238/2014 z 25. novembra 2014, sp. zn. 11 CoE 428/2013 z 28. augusta 2014, sp. zn. 6 CoE 151/2014 z 18. decembra 2014, sp. zn. 25 CoE 125/2014 z 27. januára 2015, sp. zn. 25 CoE 102/2014 z 27. januára 2015, sp. zn. 6 CoE 72/2014 z 10. februára 2015, sp. zn. 9 CoE 64/2014 z 10. marca 2015, sp. zn. 25 CoE 71/2014 zo 6. októbra 2014, sp. zn. 6 CoE 150/2014 zo 16. decembra 2014, sp. zn. 5 CoE 71/2014 z 26. februára 2015, sp. zn. 21 CoE 67/2014 z 29. januára 2015, sp. zn. 6 CoE 51/2014 z 27. januára 2015, sp. zn. 6 CoE 28/2014 z 30. októbra 2014 v spojení s uzneseniami Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn. 6 Er 270/2003 z 30. januára 2012, sp. zn. 6 Er 10/2005 zo 7. januára 2013, sp. zn. 9 Er 487/2006 z 5. marca 2013, sp. zn. 11 Er 375/2005 z 27. decembra 2011, sp. zn.
10 Er 256/2004 z 9. januára 2014, Okresného súdu Galanta sp. zn. 8 Er 201/2003 z 10. apríla 2012, sp. zn. 5 Er 493/2003 z 20. februára 2013, sp. zn. 12 Er 122/2006 zo 17. júla 2012, sp. zn. 5 Er 728/2004 zo 14. decembra 2012, sp. zn. 14 Er 75/2005 z 26. septembra 2012, sp. zn. 13 Er 254/2005 z 19. februára 2013, sp. zn. 8 Er 370/2003 z 25. apríla 2013, sp. zn. 8 Er 71/2005 z 29. novembra 2011, sp. zn. 11 Er 175/2005 z 19. júla 2012, sp. zn. 4 Er 548/2003 z 22. januára 2013, sp. zn. 7 Er 175/2005 z 29. novembra 2011, Okresného súdu Skalica sp. zn. 2 Er 1490/2008 zo 16. decembra 2013, sp. zn. 3 Er 2358/2008 z 25. júna 2013, Okresného súdu Piešťany sp. zn. 6 Er 321/2009 z 31. mája 2012, postupom Krajského súdu v Žiline a jeho uzneseniami sp. zn. 9 CoE 118/2014 z 27. novembra 2014, sp. zn. 3 CoE 100/2014 z 19. marca 2015, sp. zn. 3 CoE 56/2014 z 12. februára 2015, sp. zn. 20 CoE 78/2014
z 23. februára 2015 v spojení s uzneseniami Okresného súdu Žilina sp. zn. 20 Er 1210/2006 zo 7. augusta 2012, sp. zn. 18 Er 1305/2003 z 1. augusta 2012, Okresného súdu Námestovo sp. zn. 3 Er 974/2008 z 11. mája 2011 a sp. zn. 4 Er 1531/2008 zo 6. marca 2014 a takto rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 7538/2015, sp. zn. Rvp 8361/2015, sp. zn. Rvp 8362/2015, sp. zn. Rvp 8365/2015, sp. zn. Rvp 5057/2015, sp. zn. Rvp 5930/2015, sp. zn. Rvp 5058/2015, sp. zn. Rvp 8398/2015 – sp. zn. Rvp 8400/2015, sp. zn. Rvp 9046/2015, sp. zn. Rvp 5068/2015, sp. zn. Rvp 5069/2015, sp. zn. Rvp 5248/2015, sp. zn. Rvp 5915/2015, sp. zn. Rvp 5916/2015, sp. zn. Rvp 6815/2015, sp. zn. Rvp 7554/2015, sp. zn. Rvp 7924/2015, sp. zn. Rvp 8385/2015, sp. zn. Rvp 8390/2015, sp. zn. Rvp 9044/2015, sp. zn. Rvp 5078/2015, sp. zn. Rvp 5249/2015, sp. zn. Rvp 8402/2015, sp. zn. Rvp 5083/2015, sp. zn. Rvp 7533/2015, sp. zn. Rvp 5085/2015, sp. zn. Rvp 6817/2015 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 7538/2015.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a .
Odôvodnenie:
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli v priebehu roka 2015 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), zákazu diskriminácie zaručeného čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru a porušenie základného práva na účinný prostriedok nápravy a spravodlivý proces podľa čl. 47 Charty základných
práv Európskej únie (ďalej len „charta“) postupom Krajského súdu v Trenčíne a jeho uzneseniami sp. zn. 23 CoE 172/2014 z 18. februára 2015, sp. zn. 2 CoE 187/2014 zo 17. marca 2015, sp. zn. 19 CoE 17/2014 z 26. februára 2015, sp. zn. 11 CoE 8/2015 zo 16. marca 2015, sp. zn. 5 CoE 19/2015 z 25. februára 2015, sp. zn. 11 CoE 165/2014
z 11. februára 2015 v spojení s uzneseniami Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom sp. zn. 7 Er 136/2008 z 11. februára 2014, sp. zn. 1 Er 1381/2008 z 25. apríla 2012, sp. zn. 1 Er 131/2008 z 25. apríla 2012, sp. zn. 4 Er 1461/2008 z 2. decembra 2013, Okresného súdu Prievidza sp. zn. 9 Er 2754/2014 z 22. októbra 2014, sp. zn. 9 Er 3452/2014 z 13. októbra 2014, postupom Krajského súdu v Trnave a jeho uzneseniami sp. zn. 23 CoE 77/2013 z 29. januára 2014, sp. zn. 11 CoE 33/2014 z 27. februára 2015, sp. zn. 21 CoE 92/2014 z 29. januára 2015, sp. zn. 26 CoE 70/2014 z 28. novembra 2014, sp. zn. 23 CoE 247/2014 zo 17. decembra 2014, sp. zn. 21 CoE 11/2014 z 28. novembra 2014, sp. zn. 23 CoE 238/2014 z 25. novembra 2014, sp. zn. 11 CoE 428/2013 z 28. augusta 2014, sp. zn. 6 CoE 151/2014 z 18. decembra 2014, sp. zn. 25 CoE 125/2014 z 27. januára 2015, sp. zn. 25 CoE 102/2014 z 27. januára 2015, sp. zn. 6 CoE 72/2014 z 10. februára 2015,
sp. zn. 9 CoE 64/2014 z 10. marca 2015, sp. zn. 25 CoE 71/2014 zo 6. októbra 2014, sp. zn. 6 CoE 150/2014 zo 16. decembra 2014, sp. zn. 5 CoE 71/2014 z 26. februára 2015, sp. zn. 21 CoE 67/2014 z 29. januára 2015, sp. zn. 6 CoE 51/2014 z 27. januára 2015, sp. zn. 6 CoE 28/2014 z 30. októbra 2014 v spojení s uzneseniami Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn. 6 Er 270/2003 z 30. januára 2012, sp. zn. 6 Er 10/2005 zo 7. januára 2013, sp. zn. 9 Er 487/2006 z 5. marca 2013, sp. zn. 11 Er 375/2005 z 27. decembra 2011, sp. zn. 10 Er 256/2004 z 9. januára 2014, Okresného súdu Galanta sp. zn. 8 Er 201/2003 z 10. apríla 2012, sp. zn. 5 Er 493/2003 z 20. februára 2013, sp. zn. 12 Er 122/2006 zo 17. júla 2012, sp. zn. 5 Er 728/2004 zo 14. decembra 2012, sp. zn. 14 Er 75/2005 z 26. septembra 2012, sp. zn. 13 Er 254/2005 z 19. februára 2013, sp. zn. 8 Er 370/2003 z 25. apríla 2013, sp. zn. 8 Er 71/2005 z 29. novembra 2011, sp. zn. 11 Er 175/2005
z 19. júla 2012, sp. zn. 4 Er 548/2003 z 22. januára 2013, sp. zn. 7 Er 175/2005 z 29. novembra 2011, Okresného súdu Skalica sp. zn. 2 Er 1490/2008 zo 16. decembra 2013, sp. zn. 3 Er 2358/2008 z 25. júna 2013, Okresného súdu Piešťany sp. zn. 6 Er 321/2009 z 31. mája 2012, postupom Krajského súdu v Žiline a jeho uzneseniami sp. zn. 9 CoE 118/2014 z 27. novembra 2014, sp. zn. 3 CoE 100/2014 z 19. marca 2015, sp. zn. 3 CoE 56/2014 z 12. februára 2015, sp. zn. 20 CoE 78/2014 z 23. februára 2015 v spojení s uzneseniami Okresného súdu Žilina sp. zn. 20 Er 1210/2006 zo 7. augusta 2012, sp. zn. 18 Er 1305/2003 z 1. augusta 2012, Okresného súdu Námestovo sp. zn. 3 Er 974/2008 z 11. mája 2011 a sp. zn. 4 Er 1531/2008 zo 6. marca 2014 (Krajský
súd v Trenčíne, Krajský súd v Trnave a Krajský súd v Žiline ďalej spolu len „krajské súdy“; uznesenia krajských súdov ďalej spolu len „napadnuté rozhodnutia krajských súdov“; Okresný súd Nové Mesto nad Váhom, Okresný súd Prievidza, Okresný súd Dunajská Streda, Okresný súd Galanta, Okresný súd Skalica, Okresný súd Piešťany, Okresný súd Žilina, Okresný súd Námestovo ďalej spolu len „okresné súdy“; uznesenia okresných súdov spolu ďalej len „napadnuté rozhodnutia okresných súdov“).
Sťažovateľka v predostretej argumentácii (už mnohonásobne a pravidelne sa opakujúcej, pozn.) atakuje závery vyplývajúce z rozhodovacej činnosti uvedených okresných súdov a krajských súdov, ktorým vytýka ich nesprávnosť z hľadiska právneho posúdenia relevantných hmotnoprávnych ustanovení príslušných právnych predpisov vzťahujúcich sa na ich postup a rozhodnutia v exekučných konaniach vedených pred uvedenými všeobecnými súdmi a zároveň poskytuje ústavnému súdu vlastnú interpretáciu právnych predpisov vzťahujúcich sa na uvedené konania.
V petite podaných sťažností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví porušenie jej v záhlaví tohto rozhodnutia označených práv postupom a napadnutými rozhodnutiami okresných súdov a krajských súdov, ktoré ďalej zruší a predmetné veci vráti na ďalšie konanie, prizná jej primerané finančné zadosťučinenie a úhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
1. K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn. Rvp 7538/2015, sp. zn. Rvp 8361/2015, sp. zn. Rvp 8362/2015, sp. zn. Rvp 8365/2015, sp. zn. Rvp 5057/2015, sp. zn. Rvp 5930/2015, sp. zn. Rvp 5058/2015, sp. zn. Rvp 8398/2015 – sp. zn. Rvp 8400/2015, sp. zn. Rvp 9046/2015, sp. zn. Rvp 5068/2015, sp. zn. Rvp 5069/2015, sp. zn. Rvp 5248/2015, sp. zn. Rvp 5915/2015, sp. zn. Rvp 5916/2015, sp. zn. Rvp 6815/2015, sp. zn. Rvp 7554/2015, sp. zn. Rvp 7924/2015, sp. zn. Rvp 8385/2015, sp. zn. Rvp 8390/2015, sp. zn. Rvp 9044/2015, sp. zn. Rvp 5078/2015, sp. zn. Rvp 5249/2015, sp. zn. Rvp 8402/2015, sp. zn. Rvp 5083/2015, sp. zn. Rvp 7533/2015, sp. zn. Rvp 5085/2015, sp. zn. Rvp 6817/2015 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, uplatniac citované právne normy, tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.
2.1 K namietanému porušeniu označených práv napadnutými rozhodnutiami okresných súdov
V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutia okresných súdov, ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti týmto bolo možné podať odvolanie ako riadny opravný prostriedok (čo sťažovateľka aj využila), a preto ňou podané sťažnosti v tejto ich časti bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
2.2 K namietanému porušeniu označených práv napadnutými rozhodnutiami krajských súdov
Ústavný súd po preskúmaní predmetu týchto sťažností a v kontexte aj svojich zistení dospel k záveru, že použitá argumentácia sťažovateľky v podaných sťažnostiach je totožná s jej právnou argumentáciou, ktorú použila v stovkách predošlých sťažností, ktorými sa ústavný súd už zaoberal v uplynulom období a v ktorých atakovala právne závery všeobecných súdov vo vzťahu k právnemu posudzovaniu notárskych zápisníc, ako aj rozsudkov rozhodcovského súdu ako exekučných titulov koncipovaných na podklade neprijateľných podmienok v úverových zmluvách vrátane posúdenia zmlúv o úvere koncipovaných formulárovou formou ako spotrebiteľských zmlúv v nadväznosti na podmienky v nich uvedené vrátane záverov vyplývajúcich z rozsudku Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len ,,Súdny dvor“) vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani a spol. sp. zn. C-472/11 z 21. februára 2013, ako aj postup všeobecných súdov v rozpore s § 57 ods. 5 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov a krajských súdov v odvolacom konaní v rozpore s § 214 ods. 1 OSP a v neposlednom rade vo vzťahu k prejudiciálnemu konaniu.
Vzhľadom na totožnosť tak v osobe sťažovateľky, ako aj totožnosť v použitej právnej argumentácii a skutkových okolnostiach, ktoré boli podstatné pre ustálenie záverov všeobecných súdov aj v prípadoch predošlých, dospel ústavný súd k záveru, že vzhľadom na to, že sťažovateľke sú notoricky známe dôvody odmietnutia sťažností v úplne rovnakých prípadoch a ustálený právny názor ústavného súdu na danú právnu problematiku v závislosti od predmetu napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov a ňou použitej argumentácie bez relevantných zmien, nie je potrebné uvádzať tie isté dôvody odmietnutia, ako to je aj v prípade týchto
sťažností. Vzhľadom na uvedené sa preto ústavný súd plne stotožňuje s odôvodnením svojich predchádzajúcich rozhodnutí (napr. sp. zn. I. ÚS 220/2011 z 9. júna 2011, sp. zn. I. ÚS 227/2012 zo 16. mája 2012, sp. zn. I. ÚS 379/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn. I. ÚS 381/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn. I. ÚS 382/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn. I. ÚS 409/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn. I. ÚS 410/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn. I. ÚS 3/2013 zo 16. januára 2013, sp. zn. I. ÚS 110/2013 z 20. februára 2013, sp. zn. I. ÚS 146/2013 z 13. marca 2013, sp. zn. I. ÚS 157/2013 z 13. marca 2013, sp. zn. I. ÚS 745/2013 z 11. decembra 2013, sp. zn. I. ÚS 99/2014 z 5. marca 2014, sp. zn. I. ÚS 100/2014 z 5. marca 2014, sp. zn. I. ÚS 212/2014 zo 7. mája 2014, sp. zn. II. ÚS 473/2011 z 20. októbra 2011, sp. zn. II. ÚS 303/2011 z 24. augusta 2012, sp. zn.
II. ÚS 337/2012 z 13. septembra 2012, sp. zn. II. ÚS 62/2013 z 30. januára 2013, sp. zn. II. ÚS 79/2013 zo 7. februára 2013, sp. zn. II. ÚS 365/2013 z 26. júna 2013, sp. zn. II. ÚS 344/2013 z 19. júna 2013, sp. zn. II. ÚS 562/2013 z 30. októbra 2013, sp. zn. III. ÚS 178/2014 zo 4. marca 2011, sp. zn. III. ÚS 242/2011 z 31. mája 2011, sp. zn. III. ÚS 397/2011 z 27. septembra 2011, sp. zn. III. ÚS 488/2012 z 2. októbra 2012, sp. zn. III. ÚS 7/2013 z 15. januára 2013, sp. zn. III. ÚS 453/2013 z 26. septembra 2013, sp. zn. III. ÚS 173/2014 zo 4. marca 2014, sp. zn. III. ÚS 176/2014 zo 4. marca 2014, sp. zn. III. ÚS 178/2014 zo 4. marca 2014, sp. zn. III. ÚS 214/2014 z 25. marca 2014, sp. zn. III. ÚS 297/2014 z 24. apríla 2014, sp. zn. IV. ÚS 299/2012 zo 7. júna 2012, sp. zn. IV. ÚS 467/2012 z 18. septembra 2012, sp. zn. IV. ÚS 50/2013 z 31. januára 2013, sp. zn.
IV. ÚS 51/2013 z 31. januára 2013, sp. zn. IV. ÚS 52/2013 z 31. januára 2013, sp. zn. IV. ÚS 181/2014 z 20. marca 2014, sp. zn. IV. ÚS 182/2014 z 20. marca 2014, sp. zn. IV. ÚS 183/2014 z 20. marca 2014, sp. zn. IV. ÚS 186/2014 z 20. marca 2014, sp. zn. IV. ÚS 187/2014 z 20. marca 2014.
. .), ktoré skončili odmietnutím podobných a opakujúcich sa sťažností sťažovateľky z dôvodov tam uvedených. Ústavný súd v takýchto a obdobných prípadoch nemá dôvod meniť svoje už ustálené právne názory, a preto v podrobnostiach odkazuje na svoje už citované rozhodnutia. Zároveň ústavný súd prízvukuje, že sťažovateľka ani nevzniesla žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Lino Carlos Varela Assalino proti Portugalsku z 25. 4. 2002, sťažnosť č. 64336/01, ako aj rozsudky Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 218/2009, sp. zn. 3 Cdo 51/2011, sp. zn. 3 Cdo 186/2012 a sp. zn. 7 Cdo 56/2011).
Ústavný súd na podporu svojej argumentácie upriamuje pozornosť sťažovateľky aj na rozhodnutie Súdneho dvora C-76/10 zo 16. 11. 2010 vydané vo veci iniciovanej sťažovateľkou, ako aj na ďalšiu početnú judikatúru Súdneho dvora (napr. C-240/98 až C-244/98, C-473/00, C-168/05, C-243/08, C-40/08, C-227/08 a C-76/10) dotýkajúcu sa problematiky spotrebiteľského práva, ktoré podporujú právne závery ústavným súdom predostreté v jeho predošlých rozhodnutiach a ktoré sú aj sťažovateľke notoricky známe. V ostatnom poukazuje na rozsudok Súdneho dvora z 27. 2. 2014 vo veci sp. zn. C 470/12, bod 41 (v rámci sporu, ktorého účastníčkou je sťažovateľka, pozn.), v ktorom Súdny dvor výslovne deklaroval, že „možnosť súdu skúmať nekalú povahu podmienky aj bez návrhu predstavuje vhodný prostriedok na dosiahnutie výsledku stanoveného v čl. 6 smernice 93/13, teda zabránenie tomu, aby bol jednotlivý spotrebiteľ viazaný nekalou podmienkou, a zároveň na dosiahnutie cieľa stanoveného v čl. 7 tejto smernice, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok smerujúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov (rozsudky z 21. novembra 2002, Cofidis, C 473/00, Zb. s. I 10875, bod 32, a Mostaza Claro, C 168/05, Zb. s. I 10421, bod 25)“.
Taktiež už len dodáva, že v súčasnom období platná právna úprava formulovaná v § 58 ods. 2 Exekučného poriadku, ktorá bola zavedená zákonom č. 335/2012 Z. z. a je účinná od 1. januára 2013, počíta s možnosťou nariadenia pojednávania pred rozhodnutím exekučného súdu o zastavení vedeného exekučného konania podľa § 57 ods. 1 písm. a) až j) len ako s fakultatívnou možnosťou, a to len v prípade, že je to nevyhnutné pre objasnenie veci. K sťažovateľkou namietanému postupu všeobecných súdov podľa § 57 ods. 1 písm. g) v spojení s § 57 ods. 5 Exekučného poriadku, táto právna úprava bola účinná v čase od 9. augusta 2012 do 31. decembra 2012, ústavný súd konštatuje, že aj v prípade, ak by tento postup nebol zo strany všeobecných súdov dodržaný (nariadenie pojednávania pred vyhlásením exekúcie za neprípustnú a jej zastavenie, pozn.), nepredstavoval by také porušenie označených práv sťažovateľky, ktoré by svojou intenzitou bolo spôsobilé zasiahnuť do ňou onačených práv v takom smere, aby ústavný súd mohol vysloviť ich porušenie (napr. I. ÚS 367/2014).
Ústavný súd vo svojej judikatúre stabilne uprednostňuje materiálne poňatie právneho štátu, ktoré spočíva okrem iného na interpretácii právnych predpisov z hľadiska ich účelu a zmyslu, pričom pri riešení (rozhodovaní) konkrétnych prípadov sa nesmie opomínať, že prijaté riešenie (rozhodnutie) musí byť akceptovateľné aj z hľadiska všeobecne ponímanej spravodlivosti (m. m. IV. ÚS 1/07, IV. ÚS 75/08, I. ÚS 57/07, I. ÚS 82/07, IV. ÚS 182/07, II. ÚS 410/2010). Priorizovanie formálnych požiadaviek vyplývajúcich z noriem bežného zákonodarstva (formálne poňatie právneho štátu) môže totiž v konkrétnych súdnych konaniach (alebo iných právom upravených konaniach pred orgánom verejnej moci) viesť k rozhodnutiam, ktoré budú v zjavnom rozpore s účelom a zmyslom príslušnej právnej úpravy. Inými slovami, ústavný súd predstavuje súdny orgán ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy), z čoho vyplýva, že nie je však súčasťou všeobecných súdov, ktorým preto ani nie je inštančne nadriadený. Úlohou ústavného súdu je kontrola rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, avšak len za situácie, keď svojimi rozhodnutiami zasahujú do ústavne zaručených základných práv a slobôd jednotlivca. To znamená, že ústavný súd nie je oprávnený zasahovať do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov v prípade, keď dochádza k porušeniu bežnej zákonnosti alebo iným nesprávnostiam, ktoré svojou podstatou spočívajú v rovine podústavného práva (m. m. I. ÚS 242/07).
V kontexte uvedeného ústavný súd odmietol sťažovateľkou podané sťažnosti týkajúce sa postupu a rozhodnutí krajských súdov z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti a nedostatku právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd, prihliadajúc na zásadu procesnej hospodárnosti konania, sťažovateľkou podané sťažnosti odmietol bez podrobnejšieho odôvodnenia (§ 25 ods. 2 posledná veta zákona o ústavnom súde). Keďže boli sťažnosti odmietnuté, ústavný súd o ďalších návrhoch sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.
V kontexte s už uvedeným ústavný súd už iba dodáva, že právny zástupca sťažovateľky aj takýmto spôsobom zahlcuje ústavný súd podaniami, o ktorých je/musí si byť už vopred vedomý, že nebudú v konaní pred ústavným súdom vzhľadom buď na rovnaký spôsob ich vybavenia v predošlom období, alebo na dôvod namietania neexistujúcich porušení základných práv a slobôd úspešné, a ktorých spracovanie z hľadiska časového a kapacitného bráni ústavnému súdu venovať sa tým veciam, ktoré si zasluhujú pozornosť, dokonca i jeho zásah. Takýto postup advokátskej kancelárie ústavný súd vníma len ako snahu o získanie materiálnych prostriedkov (odmeny) bez ohľadu na to, či taký postup zákon umožňuje, a je to porušením buď zákonných, alebo etických povinností advokáta.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. januára 2016