II. ÚS 852/2014

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. novembra 2014 doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom , , ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a 3 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 7 Co 424/2014 z 27. augusta 2014, ako aj postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu (ďalej aj „napadnutý rozsudok“ a „napadnuté konanie“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol účastníkom konania vedeného Okresným súdom Žilina (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 4 C 107/2013 v procesnom postavení navrhovateľa (v označenom konaní sa domáhal proti odporcovi uloženia povinnosti uzatvoriť zmluvu o nájme bytu, pozn.). Okresný súd rozsudkom sp. zn. 4 C 107/2013 z 31. januára 2014 návrh zamietol a navrhovateľovi uložil povinnosť uhradiť odporcovi na účet právneho zástupcu odporcu trovy konania vo výške 205,67 € z titulu právneho zastúpenia do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Proti tomuto rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie. Krajský súd ako súd odvolací napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa a navrhovateľovi (sťažovateľovi) uložil povinnosť zaplatiť odporcovi trovy odvolacieho konania vo výške 69,91 € k rukám , do troch dní.

Vo vzťahu k rozhodnutiu krajského súdu o trovách odvolacieho konania sťažovateľ uvádza: „Odvolací súd... iba skonštatoval, že medzi účastníkmi konania už existoval záväzkovo právny vzťah na základe nájomnej zmluvy, žaloba bola nedôvodná. Keďže sťažovateľ disponoval všetkými dôkazmi preukazujúcimi daný stav, mal o tejto skutočnosti vedomosť. Takéto odôvodnenie rozhodnutia súdu je však v príkrom rozpore so skutočnosťou, predloženými listinnými dôkazmi, správaním sa odporcu, a preto takéto zdôvodnenie pokladáme za rozporuplné. Tvrdíme, že prvotným a hlavným porušovateľom bol odporca, nakoľko i keď disponoval rovnakými listinami ak navrhovateľ, tieto bezdôvodne až v roku 2012 prestal rešpektovať a svojim konaním zapríčinil súdne konanie. Pokiaľ by práve odporca rešpektoval doteraz platnú nájomnú zmluvu, nenútil odporcu podpísať nové zmluvy na dobu určitú a nežiadal vysťahovanie, navrhovateľ by nikdy nebol nútený domáhať sa svojho práva na súde. Odvolací súd sa však žiadnym takýmto správaním odporcu ani nezaoberal a uviedol, že konanie zavinil sťažovateľ.“

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd

nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa , uvedené v čl. 19 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a 3, čl. 46 ods. 1, Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru b ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k. 7 Co 424/2014 zo dňa 27. 8. 2014 bolo porušené.

Rozsudok

Krajského súdu v Žiline č. k. 7 Co 424/201 zo dňa 27. 8. 2014 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie, prípadne sa uvedený rozsudok zrušuje v časti trov konania. Sťažovateľovi rade sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia vo výške 284,08 eur (2 úkony á 134,­ eur ­ prevzatie zastúpenia vrátane prvej porady s klientom, podanie ústavnej sťažnosti + 2x režijný paušál á 8,04 eur), ktoré je Krajský súd v Žiline povinný zaplatiť na účet advokáta , advokáta, do dvoch mesiacov od právoplatností nálezu.“

Účelom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je v prvom rade zaručiť každému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov ustanovených zákonom účastníkom súdneho konania. Ak osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia vyplývajú.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“), ktorú si osvojil aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303­A, s. 12, bod 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303­B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sa možno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).

Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu.

Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku najprv opísal skutkový stav posudzovanej veci, ako aj obsah podaného odvolania, pričom v jeho relevantnej časti uviedol: „Odvolací súd sa v zásadných a rozhodujúcich zisteniach a záveroch stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, a preto sa obmedzil iba na skonštatovanie správnosti dôvodov rozsudku okresného súdu a na zdôraznenie vecnej správnosti len doplnil/zopakoval niektoré podstatné skutočnosti (§ 219 ods. 2 O. s. p.). Z ustáleného skutkového stavu zisteného okresným súdom jednoznačne vyplýva, že medzi navrhovateľom a odporcom už existuje právny vzťah titulom nájomnej zmluvy k bytu v zdravotnom stredisku v Nájom bytu vzniká nájomnou zmluvou, ktorou prenajímateľ prenecháva nájomcovi za nájomné byt do užívania, a to buď na dobu určitú alebo bez určenia doby užívania. V prípade, že nájomná zmluva sa neuzavrela písomne, vyhotoví sa o jej obsahu zápisnica. V danom prípade nebola uzavretá písomná nájomná zmluva, avšak dňa 1. 6. 1996 bol spísaný zápis o dohode o odovzdaní a prevzatí bytu

za užívanie bytu. Skutočnosť, že v priebehu nájomného vzťahu dôjde k zmene vlastníctva k prenajatej veci spôsobí iba to, že nadobúdateľ (v danom prípade odporca) vstupuje do právneho postavenia prenajímateľa. Z dôvodu, že dôjde k zmene vlastníctva k prenajatej nehnuteľnosti môže nájomnú zmluvu vypovedať iba nájomca (v danom prípade navrhovateľ).

Preto okresný súd správne postupoval, keď vyhodnotil, že medzi účastníkmi konania existuje nájomný právny vzťah na dobu neurčitú. Žalobe nie je možné vyhovieť z dôvodu ust. § 161 ods. 3 O. s. p., nakoľko súd nemôže vo svojom rozhodnutí duplicitne nahradiť vyhlásenie

vysvetlil, pričom dostatočne a presvedčivo objasnil z akých úvah vychádzal. Jeho rozhodnutie tak nemožno považovať za svojvoľné, naopak rozsudok vyčerpávajúcim spôsobom zodpovedal všetky právne relevantné otázky, ktoré súviseli s uplatneným nárokom. Pri výklade aplikácie právnych predpisov sa prvostupňový súd neodchýlil od znenia príslušných ustanovení, nepoprel ich účel a podstatu, a preto rozhodnutie odvolací súd považoval za ústavne konformné. Odvolateľ vo vzťahu k žiadnemu z vecných argumentov, na ktorých okresný súd založil svoje meritórne zamietajúce rozhodnutie nepredložil relevantnú, respektíve akúkoľvek protiargumentáciu. Odvolací súd na záver konštatuje, že to čo možno žalobou uplatniť, t. j. vydanie akého výroku sa môže navrhovateľ od súdu s úspechom domáhať, ustanovuje § 80 O. s. p. Žaloba na prehlásenie vôle tam uvedená nie je, predpokladá ju však ust. § 161 ods. 3 O. s. p. Výrok, ktorým súd odporcovi uloží, aby prehlásil svoju vôľu je pojmovo podmienený dvomi skutočnosťami: jednak tým, že odporca je svoju vôľu určitého druhu povinný prejaviť, a ďalej jeho neochotu to učiniť.

právny predpis. Navrhovateľ netvrdil aký iný právny úkon (záväzok) by mal k tomu odporcu zaväzovať. Preto v danom prípade by ani neexistovali dôvody (za daného zisteného skutkového stavu), pre ktoré by súd autoritatívne nahradil vôľu odporcu na uzatvorenie nájomnej zmluvy. Nájomná, zmluva je dvojstranný právny úkon a podľa § 44 Občianskeho zákonníka je uzatvorená ako náhle sa účastníci zhodnú na jeho obsahu.“

Súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť. V citovanom ustanovení je ustanovené moderačné právo súdu zmierniť dôsledky právnych noriem upravujúcich náhradu trov konania. Dáva súdu možnosť, aby za splnenia predpokladov v tomto ustanovení uvedených nepriznal náhradu trov konania úspešnému účastníkovi konania, u ktorého sú inak splnené predpoklady pre priznanie náhrady celkom

vynaložil. Rozhodnutie súdu, podľa ktorého ten, kto v konaní napokon uspel, znášal svoje náklady, sa preto bude javiť spravodlivým predovšetkým vzhľadom na existenciu okolností súvisiacich so stavom pred začatím sporu, so správaním sa účastníkov v priebehu sporu, s okolnosťami uplatnenia nároku a pod. Na tomto mieste považuje odvolací súd za potrebné poukázať druhú vetu citovaného ustanovenia, podľa ktorej súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril. To neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť. Aplikácia tohto ustanovenia musí preto zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu.

Na rozdiel od toho nové ustanovenie § 150 ods. 1, veta druhá O. s. p. ako prioritné (nie však výlučné) hľadisko uvádza správanie sa účastníka v konaní. Ako už bolo vyššie konštatované medzi účastníkmi konania už existoval záväzkovo právny vzťah na základe nájomnej zmluvy, preto nebolo možné súdom duplicitne nahradiť prejav vôle odporcu a žaloba navrhovateľa bola nedôvodná. Navrhovateľ disponoval listinnými dôkazmi preukazujúcimi daný stav (zápis o dohode o odovzdaní a prevzatí bytu, evidenčný list pre výpočet úhrady za užívanie bytu), preto o tejto skutočnosti musel mať

za úkon právnej služby vyjadrenie k odvolaniu, podľa § 11 ods. 1 písm. a/, § 13a ods. 1 písm. c/, § 16 ods. 3 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z.“

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 19 ods. 2 a čl. 20 ods. 1 a 3 ústavy ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, v zmysle ktorej všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patria aj základné práva vyplývajúce z čl. 19 ods. 2 a čl. 20 ods. 1 a 3 ústavy, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení základných práv podľa čl. 19 ods. 2 a čl. 20 ods. 1 a 3 ústavy by bolo teda možné uvažovať len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením (napr. II. ÚS 78/05 alebo IV. ÚS 326/07).

Keďže ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým rozsudkom krajského súdu a postupom, ktorý mu predchádzal, nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, odmietol pri predbežnom prerokovaní aj túto časť sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v petite jeho sťažnosti.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. decembra 2014