II. ÚS 852/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 852/2015-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. decembra 2015 v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti HYDROTEAM, spol. s r. o., Varšavská 3, Bratislava, zastúpenej advokátom JUDr. Jozefom Dopirákom, Lermontovova 14, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 15 Cb 6/1994 z 27. júna 2012, rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1 Cob 364/2012 zo 6. februára 2014 a porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Obdo 36/2014 z 30. septembra 2014, a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti HYDROTEAM, spol. s r. o., o d m i e t a .

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka ako objednávateľka uzatvorila so zhotoviteľom zmluvu o dielo, predmetom ktorej bolo vykonanie inžiniersko-geologického prieskumu pre projekt výstavby kanalizácie a čističky odpadových vôd zhotoviteľom a zaplatenie dohodnutej ceny 150 000 Sk objednávateľkou. Vzhľadom na skutočnosť, že podľa sťažovateľky inžiniersko-geologický prieskum neposkytol podklady pre založenie stavieb, sťažovateľka ako objednávateľka zaplatila zhotoviteľovi len sumu zodpovedajúcu čiastkovému plneniu. Zhotoviteľ sa návrhom doručeným okresnému súdu 1. februára 1993 domáhal od sťažovateľky (objednávateľky) zaplatenia sumy 3 817,30 € s úrokom z omeškania 0,5 % denne od 5. januára 1993 do zaplatenia a náhrady trov konania. Podaním z 8. júna 1993 zhotoviteľ vzal návrh na začatie konania späť v časti 1 695,08 € a požiadal o zastavenie konanie v tejto časti z dôvodu, že sťažovateľka uhradila zhotoviteľovi uvedenú sumu 4. júna 1993.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. 15 Cb 6/1994 z 1. decembra 2010 konanie v časti 1 695,08 € zastavil, návrh zhotoviteľa vo zvyšku zamietol, zároveň sťažovateľke priznal náhradu trov konania a zhotoviteľa zaviazal nahradiť štátu trovy konania. Krajský súd v odvolacom konaní uznesením sp. zn. 1 Cob 34/2011 zo 16. novembra 2011 označený

rozsudok

prvostupňového súdu zrušil v časti, v ktorej bol návrh zhotoviteľa zamietnutý, a vrátil vec v tejto časti okresnému súdu na ďalšie konanie.

Sťažovateľka tvrdí, že „súd prvého stupňa dospel na základe vykonaného dokazovania k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V odvolaní sťažovateľ taktiež uviedol, že navrhovateľ nedodal záverečnú správu podrobného inžinierskogeologického prieskumu, ktorá mala určiť inžinierskogeologické pomery všetkých stavieb, resp. stavebných objektov popísaných, zakreslených v zadaní stavby tak, aby boli spoľahlivým podkladom pre bezpečný a ekonomický návrh založenia týchto stavieb vrátane čerpacích staníc. Záverečná správa navrhovateľa nespĺňala potrebné odborné náležitosti a teda bola dodaná s vadami, ktoré sťažovateľ ako objednávateľ reklamoval u navrhovateľa listami zo dňa 21. 12. 1992, 28. 12. 1992 a 17. 04. 1993 a žiadal ich o odstránenie. Navrhovateľ listom zo dňa 08. 01. 1993 odmietol vady diela odstrániť, preto sťažovateľ ako objednávateľ uplatnili primeranú zľavu z ceny diela v súlade s ust. § 436 ods. 2 Obchodného zákonníka, a to vo výške nákladov, ktoré vynaložil u iného zhotoviteľa na dopracovanie diela, resp. odstránenie vád diela. Závery znaleckých posudkov podaných v konaní pred súdom prvého stupňa považujú za nespornú a preukázanú skutočnosť, že čerpacie stanice tvoria súčasť kanalizácie akcie , kanalizácia a ČOV, a to na základe zadania stavby a túto skutočnosť nespochybňoval ani navrhovateľ v priebehu konania. Sťažovateľ poukázal taktiež na závery znalca a obsah výpovede , ktorí konštatovali, že záverečná správa inžinierskogeologického prieskumu nedáva dostatočný podklad na vypracovanie projektu založenia piatich čerpacích staníc.“.

Sťažovateľka namieta, že „Uznesením najvyššieho súdu č. k. 1 Obdo 36/2014, Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 1 Cob 364/2012-752 zo dňa 6. 2. 2014 a ako vyplýva z nižšie uvedeného aj rozsudkom prvostupňového súdu Okresného súdu III č. k. 15 Cb 6/1994-696 zo dňa 27. 6. 2012, bolo porušené ústavné právo sťažovateľa na spravodlivý proces, nakoľko došlo k nesprávnemu zisteniu skutkového stavu a nevykonaniu navrhovaných dôkazov zo strany sťažovateľa. Na základe uvedeného namietame, že konaním a rozhodovaním prvostupňového súdu ako aj súdu odvolacieho a dovolacieho bolo v dôsledku ich arbitrárneho postoja k návrhom sťažovateľa zasiahnuté do práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie. Prvostupňový súd ako aj odvolací súd tým, že nevzal do úvahy nezrovnalosti a rozpornosť tvrdení znalcov, na ktoré sťažovateľ poukázal vo svojich ústnych a písomných podaniach v predmetnej veci porušili jeho právo na presvedčivé súdne rozhodnutie, čím zasiahli do jeho ústavného práva na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru.“.

Sťažovateľka tiež namieta, že krajský súd konal v rozpore s § 214 ods. 1 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), keď na prerokovanie odvolania nenariadil pojednávanie, pretože podľa označeného ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku „... mal obligatórne nariadiť pojednávanie, pretože bolo potrebné doplniť dokazovanie, aj vzhľadom k tomu, že v prvostupňovom konaní nebolo jednoznačne preukázané, či predmetné dielo spĺňa technické požiadavky na vypracovanie projektu založenia piatich čerpacích staníc...“.

Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich) zástupca.

Podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde k návrhu na začatie konania sa musí pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom, ak tento zákon neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie pred ústavným súdom.

Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

Podľa § 50 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť okrem všeobecných náležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať označenie: a) ktoré základné práva alebo slobody sa podľa tvrdenia sťažovateľa porušili, b) právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ktorým sa porušili základné práva alebo slobody, c) proti komu sťažnosť smeruje.

Z § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde zjavne vyplýva, že obligatórnou súčasťou návrhu na začatie konania je návrh rozhodnutia (petit), ktorého sa navrhovateľ domáha.

Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát je povinný pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Ústavný súd nie je povinný nedostatky v zákonom predpísaných náležitostiach vyplývajúcich z podania sťažovateľky odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 168/05, III. ÚS 357/2010, III. ÚS 206/2010 a iné).

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že označené nedostatky sťažnosti zakladajú dôvod na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí. Napriek uvedenému ústavný súd, vychádzajúc z materiálneho prístupu k ochrane základných práv a v snahe vyhnúť sa prílišnému formalizmu, v rámci predbežného preskúmania preskúmal sťažnosť aj z hľadiska existencie ďalších dôvodov uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. V tejto súvislosti z obsahu sťažnosti vyvodil, že sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom okresného súdu a napadnutým rozsudkom krajského súdu a porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľka mala v systéme všeobecného súdnictva právo podať proti napadnutému rozsudku okresného súdu účinný opravný prostriedok (odvolanie), ktorý aj využila. O odvolaní sťažovateľky bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľky v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu. Ústavný súd preto túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku právomoci.

II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu v súvislosti s námietkou rozhodnutia vo veci bez nariadenia pojednávania

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom

Sťažovateľka namieta, že k porušeniu jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (v časti garantujúcej verejné prerokovanie veci v jej prítomnosti a právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom) a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru došlo aj tým, že krajský súd rozhodol vo veci bez nariadenia pojednávania, pričom povinnosť nariadiť pojednávanie pre neho mala vyplývať z § 214 ods. 1 písm. a) OSP.

Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľka mohla a mala na ochranu svojich základných práv využiť dovolanie, ktoré pre ňu v okolnostiach prípadu predstavovalo účinný právny prostriedok nápravy v systéme všeobecného súdnictva. O dovolaní sťažovateľky bol oprávnený a povinný rozhodnúť dovolací súd, čo vylučuje právomoc ústavného súdu. Vzhľadom na uvedené ústavný súd aj túto časť sťažnosti odmietol z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu nad rámec námietky rozhodnutia bez nariadenia pojednávania

Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie vyplýva, že najvyšší súd sa v dovolacom konaní nezaoberal vecnou správnosťou napadnutého rozsudku krajského súdu (dovolanie sťažovateľky proti napadnutému rozsudku krajského súdu najvyšší súd napadnutým uznesením odmietol ako neprípustné, pozn.). Ústavný súd preto napadnutý rozsudok krajského súdu preskúmal z hľadiska možného porušenia sťažovateľkinho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, sústreďujúc sa pritom na posúdenie, či je napadnutý rozsudok krajského súdu ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnený a či ho nemožno považovať za arbitrárny.

Pri výklade základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy si ústavný súd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 280/08).

V odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu sa okrem iného uvádza: „. . . Podľa právnej úpravy zmluvy o dielo obsiahnutej v Obchodnom zákonníku sa zhotoviteľ zaväzuje vykonať určité dielo a objednávateľ sa zaväzuje zaplatiť mu za vykonanie diela jeho cenu. Predmet diela musí byť vymedzený v zmluve o dielo a dohoda o určení predmetu diela je rozhodujúcou pre posúdenie, či zhotoviteľ svoju povinnosť vykonať dielo splnil a či túto povinnosť splnil riadne, teda bez vád.

a ČOV, podľa názoru odvolacieho súdu, mohol byť prostredníctvom zadania stavby určený predmet zmluvy, len ak by uvedené zadanie tvorilo neoddeliteľnú súčasť zmluvy alebo zmluva o dielo obsahovala aspoň odkaz na zadanie stavby ako jej prílohu a zo zmluvy by bolo zrejmé, že s takýmto vymedzením predmetu diela obidve zmluvné strany súhlasia. V zmluve o dielo sa však zmienka alebo odkaz na zadanie stavby akcie , kanalizácia a ČOV nenachádza a podľa čl. VII zmluvy o dielo si účastníci vyhradili písomnú formu zmluvy, vrátane jej zmien a dodatkov. Odvolací súd ďalej uvádza, že nárok na zaplatenie ceny diela vznikol navrhovateľovi odovzdaním záverečnej správy inžinierskogeologického prieskumu - - kanalizácia a ČOV, teda vo väzbe na odovzdanie predmetu diela.

tým spojené si uplatnil ako zľavu z ceny diela, konštatuje odvolací súd, že z obsahu spisového materiálu neboli jednoznačne preukázané vady diela podľa obsahu uzavretej zmluvy o dielo a teda nebolo dôvodné uplatnenie si práva odporcu na zľavu z ceny diela z dôvodu vád diela. Skutkový záver súdu prvého stupňa, že správa z inžinierskogeologický prieskumu odovzdaná odporcovi zodpovedá vymedzeniu predmetu diela podľa zmluvy o dielo nie je v rozpore s obsahom zmluvy o dielo ani závermi obsiahnutými v znaleckých posudkoch. Pri takomto skutkovom stave nie je možné súdu prvého stupňa vytknúť jeho právne posúdenie veci. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti a v časti náhrady trov konania podľa ust. § 219 ods. 1, 2 O. s. p. potvrdil ako vecne správny.“

Vzhľadom na uvedené ústavný súd považuje za potrebné poukázať aj na relevantnú časť napadnutého rozsudku okresného súdu, v ktorej sa k námietke nedostatočne zisteného skutkového stavu najmä uvádza: «Na základe vykonaného dokazovania prvostupňový súd pri rozhodovaní vo veci samej musel vyriešiť základnú spornú otázku, a to či si zhotoviteľ splnil svoju zmluvnú povinnosť vykonať dohodnuté dielo riadne. Táto otázka bola čisto odbornou otázkou, a preto sa prvostupňový súd pri jej riešení obracal na odborníkov z predmetného odboru geológie... ... ani jeden zo súdom oslovených odborníkov v danej odbornej oblasti prvostupňovému súdu jednoznačne túto otázku nezodpovedal. Preto prvostupňový súd obranu odporcu v časti, že čerpacie stanice mali byť predmetom plnenia z predmetnej zmluvy o dielo vyhodnotil ako v konaní nepreukázanú, pretože z gramatického znenia predmetu plnenia v predmetnej zmluve o dielo... bolo zrejmé, že čerpacie stanice ako také neboli výslovne v tomto dohodnutom predmete plnenia uvedené, takže odporcove tvrdenie, že čerpacie stanice boli súčasťou kanalizácie a teda aj predmetom samotnej zmluvy o dielo, považoval prvostupňový súd za nepreukázané, nakoľko prvostupňový súd v tejto otázke vychádzal zo samotného gramatického výkladu predmetu diela, obsiahnutého v predmetnej zmluve o dielo, v ktorej sa terminus technicus „čerpacie stanice“ neobjavuje a v konaní predložené stanoviská jednotlivých odborných subjektov neboli v tejto otázke jednoznačné. ... Prvostupňový súd nevyhodnotil predložené príkazy odporcu na úhradu... ako dôkazy, ktoré by súdu k prejednávanej veci mohli podať hodnoverné vyjadrenie, nakoľko v týchto príkazoch sa neuvádzajú dôvody zaplatenia... Rovnako posúdil... aj písomné vyjadrenie spoločnosti... pretože išlo o stanovisko súkromnej osoby... v konaní síce vypočul , vedúceho Katedry geotechniky Stavebnej fakulty STU v Bratislave... táto osoba nebola za znalca do konania pribratá. Prvostupňový súd nevyhovel ani návrhu odporcu na preskúmanie spisu Katedrou geotechniky Stavebnej fakulty STU... nakoľko by takýto dôkaz neúmerne predlžoval súdne konania v rozpore so zásadou hospodárnosti... a navyše s ohľadom na fakt, že predmetnú otázku technického charakteru už prvostupňovému súdu zodpovedalo viacero odborníkov z daného odboru a ich závery boli pre rozhodnutie súdu dostatočné... resp. navrhovaný dôkaz podľa názoru prvostupňového súdu nemohol do spornej veci a jej základu spočívajúceho v zodpovedaní technických údajov, vniesť iný uhol pohľadu a nemohol ani privodiť iné rozhodnutie vo veci samej.»

Závery okresného súdu vyjadrené v napadnutom rozsudku, ktoré sa týkajú základnej spornej otázky medzi účastníkmi konania, spočívajúce v odpovedi na otázku, či čerpacie stanice boli súčasťou dohodnutého predmetu diela, logicky vyplynuli z vykonaného dokazovania (a to tak zo znaleckých posudkov, ako aj z výkladu obsahových ustanovení samotnej zmluvy o dielo), majú v ňom teda oporu a nevykazujú podľa názoru ústavného súdu znaky svojvôle či neodôvodnenosti. Napadnutý rozsudok krajského súdu, v ktorom sa tento plne stotožnil so závermi okresného súdu, je preto podľa názoru ústavného súdu dostatočne odôvodnený, a preto nie je oprávnený ani povinný s poukazom na svoje postavenie tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04).

K námietke sťažovateľky týkajúcej sa hodnotenia dôkazov ústavný súd ďalej zdôrazňuje, že do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov všeobecným súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov. V konečnom dôsledku všeobecný súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 204/2009).

Aj keď sťažovateľka primárne namieta porušenie svojho základného práva na verejné prerokovanie veci v jej prítomnosti účastníkov a právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom (porušenie týchto práv namieta v spojitosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), ku ktorému ústavný súd zaujal postoj v časti II.2 tohto uznesenia, z príslušnej časti odôvodnenia sťažnosti („Vzhľadom ku skutočnosti, že sťažovateľ musel v stanovenom termíne, ktorý mal dohodnutý s objednávateľom realizovať odovzdanie diela s čím sťažovateľovi vznikli dodatočné výdavky... a vzhľadom na neprimerane dlho trvajúci súdny spor a právnu neistotu, sťažovateľ sa dostal do finančných problémov...“) sa dá usudzovať, že namieta aj porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd uvádza, že vo svojej konštantnej judikatúre opakovane zdôrazňuje, že podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty. Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte trvalo (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému súdu, už nedochádza k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) bez ohľadu na to, z akých dôvodov skončilo toto porušovanie (II. ÚS 139/02).

Pri vymedzení rozsahu vecného prieskumu napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd vychádzal zo svojho ustáleného právneho názoru, v zmysle ktorého pokiaľ sťažovateľ v rámci ochrany svojich základných práv a slobôd uplatní v konaní pred ústavným súdom argumentáciu, ktorú mohol predniesť, ale nepredniesol v konaní pred všeobecnými súdmi, ústavný súd na jej posúdenie nemá právomoc (III. ÚS 135/03, III. ÚS 201/04, IV. ÚS 266/08). Z uvedeného právneho názoru vyplýva, že porušenie svojich práv napadnutým uznesením najvyššieho súdu mohla sťažovateľka namietať v konaní pred ústavným súdom v zásade len z dôvodov, ktoré uviedla v dovolaní proti napadnutému rozsudku krajského súdu. Pri preskúmavaní napadnutého uznesenia sa ústavný súd preto sústredil na posúdenie, ako sa najvyšší súd vysporiadal s dovolacími námietkami sťažovateľky [napadnutý rozsudok krajského súdu je nedostatočne odôvodnený a spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci podľa § 241 ods. 2 písm. c) OSP].

O vadu tejto povahy ide, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom a g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Žalovaný existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm. a/ až g/ O. s. p. netvrdil a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní ani nevyšli najavo.

Osobitne k námietke dovolateľa, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.), je potrebné uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.

posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O. s. p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia (viď R 54/2012). Keďže prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol dovolanie žalovaného podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.

Vychádzajúc z citovaného, ústavný súd zastáva názor, že najvyšší súd sa v napadnutom uznesení ústavne konformným spôsobom zaoberal kľúčovými dovolacími námietkami, ktoré sťažovateľka uplatnila vo svojom dovolaní, pričom právne závery, ktoré k nim zaujal, sú primeraným spôsobom odôvodnené a zodpovedajú obsahu a zmyslu právnych noriem, ktoré najvyšší súd pri rozhodovaní o dovolaní aplikoval. Napadnuté

uznesenie

najvyššieho súdu je preto podľa názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné a nesignalizuje takú príčinnú súvislosť medzi ním a sťažovateľkou označenými právami, ktorá by zakladala reálnu možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Ústavný súd poukazuje na to, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku uvádzané sťažovateľkou, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označeného základného práva podľa ústavy a práva podľa dohovoru. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolania vôbec boli naplnené. Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu Občiansky súdny poriadok výslovne umožňuje, preto použitý spôsob v konkrétnom prípade nemohol znamenať odoprenie prístupu sťažovateľke k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu a základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a ani právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľka namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala reálnu možnosť na to, aby ústavný súd po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol vysloviť ich porušenie. Ústavný súd preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol aj túto časť sťažnosti ako zjavne neopodstatnenú.