II. ÚS 854/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

NÁLEZ

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 854/2014­31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. apríla 2015 v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a Ladislava Orosza (sudca spravodajca) v konaní o sťažnosti a , obaja bytom , zastúpených advokátom JUDr. Miroslavom Pekárom, Krížna 44, Bratislava, ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Nové Zámky v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 129/2004, za účasti Okresného súdu Nové Zámky, takto

rozhodol:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. októbra 2014 doručená sťažnosť a , obaja bytom (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Nové Zámky (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 129/2004 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Z vyžiadaného spisu okresného súdu sp. zn. 6 C 129/2004, ako aj zo sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia v procesnom postavení navrhovateľov v 1. a 2. rade sa v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 129/2004 domáhajú určenia práva zodpovedajúceho vecnému bremenu viažucemu sa na nehnuteľnosť. Návrh na začatie konania bol doručený okresnému súdu 19. júla 2004.

Sťažovatelia žiadajú o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume po 3 500 € pre každého z nich, ktoré zdôvodňujú dlhodobo pretrvávajúcim stavom právnej neistoty z dôvodu „nedostatočnej a neefektívnej činnosti všeobecného súdu“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd

nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľky v I. a sťažovateľky v II. rade na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Nové Zámky v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 129/2004 porušené bolo. 2. Okresnému súdu Nové Zámky prikazuje, aby v konaní vedenom pod 6 C 129/2004 konal bez zbytočných prieťahov. 3. Sťažovateľke v I. rade sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 3.500 € a sťažovateľke v II. rade sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 3.500 €, ktoré je Okresný súd Nové Zámky povinný zaplatiť sťažovateľkám do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu na účet... 4. Sťažovateľovi priznáva úhradu trov konania v sume 303,31 €, ktoré je Okresný súd Bratislava I. povinný zaplatiť na účet advokáta JUDr. Miroslava Pekára... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Uznesením č. k. II. ÚS 854/2014­17 z 11. decembra 2014 ústavný súd prijal sťažnosť sťažovateľov v časti, ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 129/2004 v období po nadobudnutí právoplatnosti nálezu ústavného súdu č. k. III. ÚS 383/2012­27 z 23. októbra 2012 na ďalšie konanie. Vo zvyšnej časti sťažnosť odmietol ako neprípustnú.

Predseda okresného súdu ďalej oznámil, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania, a k postupu okresného súdu po nadobudnutí právoplatnosti nálezu ústavného súdu č. k. III. ÚS 383/2012 27 z 23. októbra 2012 okrem iného uviedol: „Dňa 12. 11. 2012 konajúci sudca rozhodol o priznaní odmeny pre tlmočníka a prekladateľa a dňa 12. 11. 2012 uložil doručiť pretlmočené doklady odporcovi v 1. rade. Táto jeho úprava bola realizovaná 26. 11. 2012. Dňa 04. 12. 2012 doručil navrhovateľ v 5. rade písomnú sťažnosť na nečinnosť súdu, ktorá bola riešená odpoveďou pod Spr 1578/12 a 1579/12. Konajúci sudca uznesením zo dňa 01. 02. 2013 návrh navrhovateľov v 3. a 4. rade o nariadenie predbežného opatrenia zamietol.

účastníkom konania. Okrem toho bol tlmočník prípisom zo dňa 13. 09. 2013 požiadaný o pretlmočenie predmetného uznesenia. Tlmočník na základe urgencie súdu predložil pretlmočené uznesenie spolu s vyúčtovaním odmeny dňa 13. 12. 2013. Navrhovatelia v 5. a 6. rade predložili do spisu dňa 23. 12. 2013 žiadosť o urýchlené rozhodnutie o predbežnom opatrení. Úpravou konajúceho sudcu zo dňa 30. 12. 2013 bolo uložené pretlmočené uznesenie odoslať odporcovi v 1. rade. Následne dňa 22. 01. 2014 bola uznesením priznaná tlmočníkovi odmena. Vzhľadom na to, že doručenie Krajského uznesenia odporcovi v 1. rade nebolo vykázané, zásielka sa vrátila stým, že adresát je neznámy, úpravou zo dňa 08. 04. 2014 konajúci sudca vyzval odporcu v 2. rade o oznámenie adresy súčasného pobytu odporcu v 1. rade. Súdu bola táto adresa oznámená

neznámy. Bola následne vykonaná lustrácia ich pobytu. Navrhovatelia v 5. a 6. rade svoje stanovisko predložili dňa 21. 08. 2014. Úpravou zo dňa 20. 08. 2014 bol robený dotaz na Mestský úrad na oznámenie adresy pobytu navrhovateľov v 3. a 4. rade.

Následne bolo lustrované bydlisko menovanej v Registri obyvateľov a registri Sociálnej poisťovne na základe úpravy zo dňa 29. 10. 2014. V čase od 21. 11. 2014 do 19. 01. 2015 bol predmetný spis na základe žiadosti predložený na Ústavný súd k č. II. ÚS 527/2014

Ústavný súd zo zapožičaného spisu sp. zn. 6 C 129/2004 zistil, že prehľad úkonov okresného súdu obsiahnutý v písomnom vyjadrení jeho predsedu zodpovedá obsahu spisu, a preto ho považoval za relevantný podklad pre svoje rozhodovanie.

Označené vyjadrenie okresného súdu ústavný súd zaslal na vedomie a prípadné zaujatie stanoviska právnemu zástupcovi sťažovateľov a zároveň ho vyzval, aby sa vyjadril aj k tomu, či trvá na tom, aby sa vo veci sťažovateľov konalo ústne pojednávanie (v sťažnosti je výslovne uvedené, že sťažovatelia netrvajú na ústnom pojednávaní, pozn.). Právny zástupca sťažovateľov na výzvu ústavného súdu nereagoval.

Vzhľadom na vyhlásenie právneho zástupcu sťažovateľov uvedené v samotnej sťažnosti a na oznámenie predsedu okresného súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný urobiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 a 4 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov. Ak súd zistí, že existuje dôležitý dôvod na odročenie pojednávania, bez zbytočného odkladu informuje tých, ktorí boli predvolaní alebo upovedomení. Súd spravidla uvedie deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie. Dôvod na odročenie sa uvedie v zápisnici alebo poznamená v spise.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, IV. ÚS 99/07) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd v rámci prvého kritéria prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02, IV. ÚS 187/07). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľov.

Rozhodujúce pochybenie okresného súdu v posudzovanom období podľa názoru ústavného súdu spočíva v tom, že konanie ako celok je poznačené neefektívnou, resp. nesústredenou činnosťou súvisiacou najmä s rozhodovaním o návrhoch účastníkov konania, ktorými sa domáhali predbežnej úpravy právnych vzťahov bez toho, aby okresný súd konal vo veci samej. Rovnako za neefektívny, resp. nesústredený hodnotí ústavný súd aj postup okresného súdu súvisiaci s doručovaním písomností jednotlivým účastníkom konania. Takýto postup nesmeruje efektívne k odstráneniu stavu právnej neistoty účastníka konania, a preto nie je zlučiteľný so základným právom sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Zohľadňujúc doterajšiu dĺžku namietaného konania, ako aj skutočnosť, že ústavný súd už v náleze č. k. III. ÚS 383/2012­27 z 23. októbra 2012 vyslovil tak porušenie základného práva sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj ich práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v napadnutom konaní, ústavný súd dospel k záveru, že v posudzovanom období došlo opakovane k zbytočným prieťahom, ktoré boli spôsobené neefektívnou, resp. nesústredenou činnosťou okresného súdu. Na tomto základe ústavný súd rozhodol, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní bolo porušené základné právo sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

Sťažovatelia sa tiež domáhali, aby ústavný súd okresnému súdu prikázal konať v namietanom konaní bez zbytočných prieťahov. Ústavný súd v tejto časti sťažnosti nevyhovel vzhľadom na skutočnosť, že okresnému súdu už nálezom sp. zn. IV. ÚS 50/2012 z 10. mája 2012 prikázal, aby konal v tomto konaní bez zbytočných prieťahov (bod 4 výroku tohto nálezu).

Vzhľadom na charakter neefektívnej činnosti okresného súdu v posudzovanom období (napriek príkazu konať vo veci bez zbytočných prieťahov uloženému okresnému súdu nálezom sp. zn. IV. ÚS 50/2012 z 10. mája 2012), berúc do úvahy doterajšiu neprimeranú dĺžku napadnutého konania, ako i skutočnosť, že ide o konanie fakticky zložitejšie a že sťažovateľom už ústavný súd spoločne a nerozdielne v roku 2012 priznal finančné zadosťučinenie v sume 3 500 €, dospel ústavný súd k záveru, že v danom prípade bude priznanie finančného zadosťučinenia v sume 800 € pre každého z nich primerané konkrétnym okolnostiam prípadu (bod 2 výroku tohto nálezu).

Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd v zmysle § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol o úhrade trov konania sťažovateľov, ktoré im vznikli v súvislosti s ich právnym zastupovaním advokátom JUDr. Miroslavom Pekárom. Ústavný súd vychádzal pri rozhodovaní o priznaní trov konania z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2013, ktorá bola 804 € (za 2 úkony urobené v roku 2014).

Úhradu priznal za dva úkony právnej služby vykonané (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 13 ods. 2 a § 13a ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).