II. ÚS 855/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 855/2014­19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. decembra 2014 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti ING Životná poisťovňa, a. s., Trnavská cesta 50/B, Bratislava, zastúpenej advokátom JUDr. Petrom Čavojským, PhD., Advokátska kancelária CLS Čavojský & Partners, s. r. o., Zochova 6­8, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 51 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu Bratislava I č. k. 8 C 68/2006­223 z 30. apríla 2010 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 5 Co 368/2010­229 z 26. júla 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti ING Životná poisťovňa, a. s., o d m i e t a .

Poistnou udalosťou, na základe ktorej mal podľa navrhovateľa vzniknúť nárok uplatňovaný v súdnom konaní, bola smrť poisteného, t. j. nebohého , a to v dôsledku takého konania neznámej osoby, ktoré bolo orgánmi činnými v trestnom konaní posúdené ako trestný čin vraždy... (20. novembra 2004, pozn.) Nakoľko si navrhovateľ uplatňoval časť svojho nároku ako nárok z titulu pripoistenia smrteľného úrazu, odporca mal za to, že vražda z povahy veci nemôže byť za žiadnych okolností posúdená ako úraz. S uvedeným právnym názorom odporcu sa stotožnil aj Krajský súd v Bratislave v obdobnej právnej veci v konaní č. 6 Co 50/09 (ďalej aj len ako „Obdobná právna vec“). Podľa rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave v tejto Obdobnej právnej veci, ktoré bolo predložené súdu prvého stupňa na pojednávaní dňa 20. 4. 2010, bola časť uplatňovaného návrhu, a to nárok, ktorý si navrhovateľ uplatňoval z titulu pripoistenia úrazu, absolútne neopodstatnený, nakoľko vražda poisteného nemôže byť podľa názoru Krajského súdu v Bratislave v Obdobnej právnej veci, vyhodnotená ako poistná udalosť, ktorá zakladá právo na vyplatenie sumy úrazového pripoistenia. Krajský súd v Obdobnej právnej veci vo svojom rozhodnutí jednoznačne vyslovil záväzný právny názor, podľa ktorého: „I keď v čl. 4 nie je smrť spôsobená vraždou výslovne vylúčená z poistenia, treba vychádzať z charakteru a účelu tohto poistenia. Ak by totiž bola vražda považovaná za úraz, každý poistenec s vysokou poistnou sumou by sa vlastne dostal do ohrozenia života zo strany kriminálnych živlov. Okrem toho vraždu podľa názoru odvolacieho súdu nemožno stotožniť s neočakávaným a náhlym pôsobením vonkajších síl. Pre úraz je totiž charakteristický prvok náhodnosti (neočakávanosti)... Zo strany páchateľa vraždy nebohého teda v žiadnom prípade nešlo o „neočakávané a náhle pôsobenie.“... Právny názor Krajského súdu v Bratislave, vyslovený v právnej veci skutkovo ako aj právne zhodnej s prejednávaným sporom, mal tak podľa názoru odporcu zásadný dopad aj na toto konanie, aj s prípadným ohľadom na § 226 O. s. p. Napriek uvedenému prvostupňový súd priznal navrhovateľovi poistné plnenie aj z titulu pripoistenia smrteľného úrazu. Podľa argumentácie v odôvodnení rozsudku súdu prvého stupňa v tomto prípade je síce správne uvedené, že vražda nie je uvedená medzi taxatívne vymedzenými výnimkami udalostí, ktoré nemožno považovať za poistnú udalosť, je to však z dôvodu, že vražda predovšetkým nespĺňa pozitívne vymedzenie poistnej udalosti úrazového pripoistenia definované vo Všeobecných podmienkach úrazového pripoistenia a priamo pojmovo sa vylučuje s pojmom úraz.».

Pre úplnosť ústavný súd dodáva, že pred predbežným prerokovaním sťažnosti sťažovateľky zistil (9. decembra 2014), že konanie vedené pod sp. zn. 50 C 85/2008 nie je ešte právoplatne skončené. Okresný súd Bratislava II rozhodol uznesením z 21. júna 2013 tak, že zaviazal sťažovateľku (odporcu) v napadnutom konaní zaplatiť navrhovateľovi sumu 55 569,97 € spolu so 6 % úrokom z omeškania ročne od 1. januára 2006 do zaplatenia a náhradu trov konania advokáta navrhovateľa, konanie o zaplatenie úroku z omeškania 2,5 % ročne zo sumy 55 569,97 € od 23. októbra 2007 do zaplatenia zastavil a návrh na prerušenie konania do skončenia trestného konania vedeného pod č. KRP­87/OVK­TT­ 2004, ako aj do skončenia konania vedeného pod č. ORP­1114/OVK­TT­2008 zamietol. Proti tomuto rozsudku Okresného súdu Bratislava II podala odvolanie sťažovateľka (odporkyňa). Krajský súd svojím uznesením sp. zn. 6 Co 560/2013 z 18. decembra 2013

rozsudok

súdu prvého stupňa v napadnutej časti, ktorou bola sťažovateľke (ako odporkyni) uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi 55 569,97 € s prísl., a v časti, ktorou bola sťažovateľke (ako odporkyni) uložená povinnosť nahradiť trovy konania, zrušil a v tomto rozsahu mu vec vrátil na ďalšie konanie a v časti, v ktorej bol zamietnutý návrh na prerušenie konania, napadnutý rozsudok potvrdil. Okresný súd Bratislava II rozsudkom z 26. októbra 2014 návrh navrhovateľa zamietol (v znení opravného uznesenia z 27. novembra 2014). Proti tomuto rozsudku Okresného súdu Bratislava II podal navrhovateľ 24. novembra 2014 odvolanie.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

1. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 51 ústavy napadnutým rozsudkom okresného súdu

Sťažovateľka napriek tomu, že je v konaní pred ústavným súdom kvalifikovane právne zastúpená advokátom, v sťažnosti formuluje petit na rozhodnutie nedostatočne. Od ústavného súdu nežiada vysloviť prioritne (čl. 127 ods. 1 ústavy) porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ale žiada zrušiť v petite sťažnosti uvedené rozsudky všeobecných súdov z dôvodu, že nimi bolo porušené jej základné právo podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 51 ústavy. Ústavný súd na základe takto predloženej sťažnosti a k nej pripojených príloh napokon ustálil, že sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 51 ústavy rozsudkom okresného súdu č. k. 8 C 68/2006­223 z 30. apríla 2010 (ďalej aj „napadnutý rozsudok okresného súdu“) a rozsudkom krajského súdu č. k. 5 Co 368/2010­229 z 26. júla 2011 (ďalej aj „napadnutý

rozsudok

krajského súdu“).

Ústavný súd poukazuje na to, že podľa ústavy je systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Z toho vyplýva, že ústavný súd zásadne nemá právomoc rozhodovať o návrhoch, o ktorých je oprávnený podľa platných právnych predpisov rozhodovať iný (všeobecný) súd.

Sťažovateľka tým, že podala odvolanie proti predmetnému rozsudku okresného súdu krajskému súdu, sama uznala, že má k dispozícii opravný prostriedok v systéme všeobecného súdnictva. Vychádzajúc z týchto záverov, ústavný súd nezistil žiadny ústavný dôvod na to, aby sa v tejto veci neriadil princípom subsidiarity svojej právomoci, ktorý je ustanovený v čl. 127 ods. 1 ústavy, a preto, aplikujúc tento článok ústavy a § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, odmietol sťažnosť v časti, v ktorej sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 51 ústavy napadnutým rozsudkom okresného súdu, pre nedostatok svojej právomoci.

Ústavný súd, zohľadňujúc svoju doterajšiu judikatúru, uvádza, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takéhoto výkladu a uplatňovania s ústavou, respektíve s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov len v prípade, ak v konaní, ktoré predchádzalo ich vydaniu, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo svojvoľné, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 82/04).

Pri posudzovaní otázky, či mohlo byť napadnutým rozsudkom krajského súdu porušené základné právo sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, teda otázky, či označené rozhodnutie nie je zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, je potrebné zohľadniť nielen

odôvodnenie

napadnutého rozsudku krajského súdu, ale aj rozsudok okresného súdu, ktorého odôvodnenie krajský súd potvrdil. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania (IV. ÚS 350/09).

Súd napriek skutkovému stavu a predmetu trestných konaní vyhodnotil, že výsledky vyšetrovania trestného činu poistného podvodu v štádiu pokusu a trestného činu vraždy sú irelevantné pre vznik a rozsah povinnosti odporcu plniť. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti ako aj s ohľadom na skutkový stav veci opísaný v článku II tejto Sťažnosti je potrebné uviesť, že odôvodnenia predmetných rozsudkov, t. j. Rozsudku súdu prvého stupňa a Rozsudku odvolacieho súdu, nakoľko: (i) jasne a zrozumiteľne nedávajú odpovede na všetky zásadné právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (vzhľadom k tomu, že odvolací súd sa len obmedzil na konštatáciu stotožnenia s odôvodnením prvostupňového rozhodnutia − tento argument sa v rovnakej miere vzťahuje na oba rozsudky), (ii) sú v príkrom rozpore s predloženými dôkazmi, (iii) navyše Rozsudok odvolacieho súdu sa v odôvodnení obmedzuje na konštatáciu o stotožnení sa s odôvodnením Rozsudku súdu prvého stupňa, sú tieto v rozpore s právom na súdnu a inú právnu ochranu a s princípmi spravodlivého procesu v zmysle článku 46 ods. 1 a 2 Ústavy SR.“ Krajský súd v napadnutom rozsudku svoje rozhodnutie, ktorým potvrdil napadnutý

rozsudok

okresného súdu, odôvodnil takto: „Odvolací súd prejednal vec v rozsahu a z dôvodov odvolania podľa § 212 ods. 1 O. s. p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Vzhľadom na skutočnosť, že odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje i s odôvodnením napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa, obmedzil odvolací súd

odôvodnenie

potvrdzujúceho rozhodnutia na konštatovanie správnosti dôvodov uvedených súdom prvého stupňa v zmysle ust. § 219 ods. 2 O. s. p. v znení účinnom od 15. októbra 2008 (§ 372p ods. 1 O. s. p. zavedeného zákonom č. 384/2008 Z. z.). Odvolací súd pre doplnenie uvádza, že rozsah dokazovania vykonaný súdom prvého stupňa, listinné dôkazy, považoval odvolací súd za dostatočný.“

­ k námietke absolútnej neplatnosti poistenej zmluvy v dôsledku konania v omyle uviedol, že „pri uzatváraní zmluvy dňa 16. 9. 2004 vychádzal[a]... [sťažovateľka] z nepravdivých a neúplných odpovedí poisteného ohľadne skutočností, ktoré keby bol vedel[a], poistnú zmluvu by nebol[a] uzavrel[a]. Na základe vykonaného dokazovania súd prvého stupňa prisvedčil tvrdeniu navrhovateľa, že [sťažovateľka]... v konaní nepreukázal[a], že by sa dovolal[a] relatívnej neplatnosti poistnej zmluvy v 3­ročnej premlčacej dobe od uzavretia poistnej zmluvy dňa 16. 9. 2004. Zároveň ale súd prvého stupňa poukazuje na to, že pre uvedenie nepravdivých a neúplných odpovedí zákon upravuje osobitné sankcie uvedené vo vyššie cit. ust. § 798 a § 802 Obč. zák., ktoré ako špeciálna právna úprava majú prednosť pred všeobecnou úpravou relatívnej neplatnosti poistnej zmluvy pre uvedenie do omylu nepravdivými a neúplnými odpoveďami a dôvodnosťou uplatnenia ktorých sa súd už vyššie zaoberal.“;

­ k námietke rozporu s dobrými mravmi uviedol, že „v konaní bolo zistené, že poistná zmluva bola uzavieraná poistníkom za podozrivých okolností (viacero životných poistiek uzatvorených v rovnakom čase... podozrivé okolnosti nemôžu samé o sebe zakladať neplatnosť poistnej zmluvy pre jej rozpor s dobrými mravmi podľa ust. § 39 Občianskeho zákonníka; [sťažovateľka]... mal[a] k dispozícii na základe zákona dostatok takých právnych nástrojov, aby odvrátil[a] následky poistnej zmluvy uzavretej na základe nepravdivých údajov, a preto nemožno na ujmu právnej istoty neprimerane oslabovať práva oprávnených z poistnej zmluvy dovolávaním sa z tohto dôvodu jej absolútnej neplatnosti.“;

­ k zamietnutiu návrhu sťažovateľky na prerušenie konania uviedol, že „výsledky vyšetrovania trestného činu poistného podvodu v štádiu pokusu ani trestného činu vraždy nepovažoval za relevantné z hľadiska vzniku a rozsahu povinnosti odporcu plniť. Súd... tiež poukázal na skutočnosť, že takémuto záveru svedčí aj to, že v trestnej veci poistného podvodu bolo vo vzťahu ku skutkovej vete uznesenia o začatí trestného stíhania jasne preukázané, že poistné zmluvy uzatvoril osobne a jeho totožnosť bola príslušnými pracovníkmi riadne podľa dokladov overená a teda poistné zmluvy neboli uzatvorené inou osobou, alebo osobami bez jeho vedomia, ako sa to uvádza v skutkovej vete a tiež aj z vyjadrenia odporcu vyplynulo, že ani v jednom z predmetných konaní neboli zistené žiadne nové skutočnosti, ktoré by odôvodňovali ich pokračovanie.“.

Podľa názoru ústavného súdu okresný súd v odôvodnení svojho rozsudku v zásade dal odpoveď na všetky námietky sťažovateľky uplatnené k žalobe. Úlohou ústavného súdu bolo posúdiť, či tieto „odpovede“, t. j. odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu, sú aj ústavne udržateľné.

Ústavný súd pri posudzovaní sťažnosti vychádzal z toho, že na základe poistnej zmluvy (ktorej neoddeliteľnou súčasťou boli/sú všeobecné a osobitné poistné podmienky) uzavretej medzi sťažovateľkou a poisteným vznikol súkromnoprávny vzťah.

Za kľúčovú považuje ústavný súd v danom prípade odpoveď na otázku, či smrť spôsobená násilím (vražda) je/môže byť poistnou udalosťou v danom type poistenia (investičného životného poistenia, resp. pripoistenia smrteľného úrazu) a za akých podmienok.

K vymedzeniu poistnej udalosti ústavný súd uvádza, že je predovšetkým vecou poisťovne, aké sú jej všeobecné a aj osobitné poistné podmienky (je ich „autorkou“), čo znamená, že v zásade určuje obsah tohto súkromnoprávneho vzťahu, práva a povinnosti zmluvných strán, určuje, ktoré poistné udalosti sú kryté daným poistením, a naopak, ktoré sú z neho vylúčené. Podľa názoru ústavného súdu v rámci vzniknutého poistného vzťahu obe zmluvné strany musia mať k dispozícii právne prostriedky, ktoré ich chránia pred excesmi (v zásade úmyselnými) deformujúcimi poistný vzťah a ovplyvňujúcimi vznik ich nárokov a ktoré vylučujú, aby extenzívny alebo reštriktívny výklad poistných podmienok aplikovaný na poistný vzťah bol na úkor niektorej zo zmluvných strán.

Podľa názoru ústavného súdu sa tieto kritériá vzťahujú aj na poistný vzťah, ktorý vznikol medzi sťažovateľkou (ako odporcom v namietanom konaní) a poisteným.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. decembra 2014