II. ÚS 855/2015

Odôvodnenie:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. júna 2015 doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich bližšie neoznačených základných práv a slobôd postupom Okresného súdu Zvolen (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 42/2014 (ďalej len „napadnuté konanie“) a obžalobou Okresnej prokuratúry Lučenec (ďalej len „okresná prokuratúra“) sp. zn. 3 Pv 143/13 zo 7. novembra 2013 (ďalej len „obžaloba“).

Z obsahu sťažnosti a zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľ bol obžalovaný z prečinu ohovárania, pričom trestné konanie proti jeho osobe je vedené okresným súdom pod sp. zn. 1 T 42/2014. V napadnutom konaní okresný súd vydal trestný

rozkaz

sp. zn. 1 T 42/2014 zo 14. mája 2014, ktorý sťažovateľ napadol odporom.

Podľa názoru sťažovateľa došlo k porušeniu jeho práva „na obhajobu“ tým, že „... starosta obce diskriminoval osobu a krivo obvinil, krivým svedectvom na okr. súde Zvolen sp. zn. 3 Pv 143/13-44 sp. zn. 1 T 42/2014 zo dňa 13. 5. 2015 – konaného, tiež nie je v zhode výpoveďou – obvineného, zápisnica OS Zvolen 1 T 42/2014...“, a ďalej uviedol, že zápisnica okresného súdu „nie je v zhode a značne sa táto zápisnica odkláňa s elektronickým záznamom zo dňa 13. 5. 2015...“.

Sťažovateľ okrem iného v sťažnosti uvádza, že „poverený vyšetrovateľ OR PZ Lučenec npor. – odmietol spísať zápisnicu od slova do slova zo dňa 28. 3. 2013 v miestnosti vyšetrovateľa OR PZ Lučenec odmietal nahliadnuť a oboznámiť sa so spisom ČVS: ORP -91/OVK-LC-2013 a robiť opravné prostriedky v prospech ...“.

Z už citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Sťažovateľ namieta porušenie svojich bližšie neoznačených základných práv obžalobou okresnej prokuratúry zo 7. novembra 2013, o ktorej je oprávnený a aj povinný rozhodnúť okresný súd. Právomoc okresného súdu rozhodnúť o obžalobe vylučuje právomoc ústavného súdu.

Sťažovateľ namieta porušenie svojich bližšie neoznačených základných práv aj postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 42/2014. V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že proti postupu, ako aj meritórnemu rozhodnutiu okresného súdu o obžalobe má sťažovateľ v súlade s príslušnými ustanoveniami Trestného poriadku k dispozícii riadny opravný prostriedok (odvolanie), o ktorom je oprávnený a aj povinný rozhodnúť miestne príslušný krajský súd ako odvolací súd. Právomoc odvolacieho súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa smerujúcemu proti postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 42/2014, resp. jeho meritórnemu rozhodnutiu v trestnej veci sťažovateľa vylučuje právomoc ústavného súdu.