II. ÚS 856/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 856/2015-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. decembra 2015 v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti 2T Future, s. r. o., Za Tonkov 196/7, Riečka, zastúpenej Advokátskou kanceláriou Patajová Pataj s. r. o., J. Chalupku 8, Banská Bystrica, prostredníctvom ktorej koná jej konateľ a advokát JUDr. Marián Pataj, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 5 Cob 99/2014 z 30. apríla 2015, a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti 2T Future, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

Právnym základom ručiteľského záväzku žalovanej bola dohoda o ručení uzavretá medzi právnou predchodkyňou žalovanej a (pôvodným veriteľom) 12. júla 2004 obsiahnutá v prílohe č. 2 k zmluve o sprostredkovaní úverov na bývanie č. 2/2004 z 12. júla 2004. Dodatkom č. 1 k zmluve o sprostredkovaní úverov na bývanie č. 2/2004 sa právna predchodkyňa žalovanej 10. januára 2006 dohodla s pôvodným veriteľom ( ) na doplnení čl. 10 zmluvy tak, že povinnosť plniť ručiteľský záväzok podľa ručiteľského vyhlásenia obsiahnutého v dohode o ručení trvá iba do 31. decembra 2009.

Okresný súd vydal 20. decembra 2013 platobný rozkaz č. k. 4 Rob 146/2013-29 (ďalej len „platobný rozkaz z 20. decembra 2013“), ktorým žalovanej uložil povinnosti uvedené v žalobe sťažovateľky. Žalovaná podala v zákonnej lehote proti platobnému rozkazu z 20. decembra 2013 odpor, v ktorom na svoju obranu uviedla, že nárok sťažovateľky na plnenie z úverovej zmluvy voči nej ako ručiteľovi zanikol na základe dohody, ktorú uzavrel právny predchodca žalovanej s pôvodným veriteľom ( ), obsiahnutej v dodatku č. 1 k zmluve o sprostredkovaní úverov na bývanie č. 2/2004 z 10. januára 2006. Sťažovateľka okresnému súdu na základe uvedených skutočností 7. júla 2014 oznámila, že žalobu berie späť, a navrhla konanie zastaviť.

Okresný súd uznesením sp. zn. 4 Cb 4/2014 z 22. júla 2014 (ďalej len „uznesenie z 22. júla 2014“) vyhovel žiadosti sťažovateľky a konanie zastavil (výrok I), žalobkyňu (sťažovateľku) zaviazal povinnosťou zaplatiť žalovanej náhradu trov konania v sume 6,70 € a trov právneho zastúpenia v sume 286,20 € (výrok II), vrátil sťažovateľke súdny poplatok v sume 154,30 € a na jeho vrátenie ustanovil Daňový úrad Banská Bystrica (výrok III), žalovanej taktiež vrátil súdny poplatok v sume 154,30 € a na jeho vrátenie ustanovil Daňový úrad Prešov (výrok IV). Na základe odvolania krajský súd uznesením sp. zn. 5 Cob 99/2014 z 30. apríla 2015 odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu z 22. júla 2014 vo výroku o trovách konania potvrdil.

1. Zmluva o poskytnutí úveru „Hypopôžička“. . . uzavretá medzi a . . ., 2. Ručiteľské vyhlásenie spoločnosti Slovenské kreditné karty, a. s. . . obsiahnuté v zmluve, v zmysle ktorého sa ručiteľ zaviazal uhradiť pohľadávku vrátane príslušenstva v prípade, ak táto nebude uhradená riadne a včas dlžníkom,

5. Pripomienkovanie obsahu zmluvy o postúpení pohľadávok bolo realizované len medzi sťažovateľom na strane jednej a žalovaným ako zástupcom postupcu na strane druhej (táto skutočnosť je preukázaná mailovou komunikáciou medzi žalobcom a zamestnancami žalovaného, ktorá sa nachádza v súdnom spise),

7. Sťažovateľ v čase pred podaním návrhu na začatie konania v obdobných veciach opakovane vyzval žalovaného na splnenie jeho ručiteľského záväzku, pričom žalovaný existenciu a obsah svojho ručiteľského záväzku žiadnym spôsobom nespochybnil (vzor výzvy na splnenie ručiteľského záväzku žalovaného a vzor odpovede žalovaného na túto výzvu sa nachádza v súdnom spise), 8. Žalovaný napriek evidentnej snahe sťažovateľa riešiť vec mimosúdne (preukazuje to zaslanie výziev na splnenie ručiteľského vyhlásenia) neoznámil sťažovateľovi zánik jeho ručiteľského záväzku; žalovaný napriek opakovaným výzvam sťažovateľa až v priebehu súdneho konania predložil konajúcemu súdu listinu preukazujúcu zánik jeho ručiteľského záväzku. Z uvedených skutočností je absolútne nepochybné, že sťažovateľ v čase pred podaním návrhu na začatie konania a ani v jeho priebehu z dôvodu konania žalovaného (až do momentu podania odporu proti platobnému rozkazu) nemal objektívnu možnosť zistiť, že ručiteľský záväzok žalovaného v skutočnosti neexistuje. Procesným úkonom

Podľa názoru sťažovateľky žalovaná svojím konaním zavinila zastavenie konania a z uvedeného dôvodu považuje „výklad ustanovenia § 147 ods. 1 O. s. p. aplikovaný Krajským súdom... za neobhájiteľný a ústavne nekonformný. Z textu ustanovenia § 147 ods. 1 O. s. p. nie je možné pri aplikácii ktorejkoľvek výkladovej metódy dospieť k záveru, že zavinenie zastavenia konania je potrebné (možné) zredukovať len na skutočnosť späťvzatia návrhu na začatie konania zo strany sťažovateľa, ktorým je v tomto prípade sťažovateľ. V záujme účelu občianskeho súdneho konania vyjadreného v ustanovení § 3 O. s. p. je potrebné súčasne posudzovať, čo bolo dôvodom späťvzatia návrhu na začatie konania. Pri podrobnom posudzovaní dôvodu späťvzatia návrhu na začatie konania, ktoré je nevyhnutné pre spravodlivé a zákonné rozhodnutie o náhrade trov konania, je možné zo strany všeobecných súdov identifikovať nespočetné množstvo, v ktorých bolo síce konanie zastavené na základe späťvzatia návrhu na začatie konania, avšak zastavenie konania napriek tomu nebolo zavinené žalobcom (v tomto prípade sťažovateľom).“.

Sťažovateľka argumentuje aj odkazom na uznesenie ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 169/05 z 25. augusta 2005, ktorého právne závery sú podľa jej názoru aplikovateľné aj na prerokúvanú vec. V tejto súvislosti sťažovateľka namieta, že napriek skutočnosti, že vo vyjadrení z 18. decembra 2014 poukázala na označené rozhodnutie ústavného súdu, krajský súd jej argumentáciu ignoroval a „v odôvodnení svojho rozhodnutia sa právnymi názormi ústavného súdu... vôbec nezaoberal...“.

Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

V rámci predbežného prerokovania sťažnosti ústavný súd v prvom rade zdôrazňuje, že sťažovateľka sa domáha ústavnej ochrany v právnej veci, ktorej podstatou je spor o sumu 292,90 €, ktorú má podľa uznesenia okresného súdu z 22. júla 2014 v spojení s napadnutým uznesením krajského súdu zaplatiť žalovanej z titulu náhrady trov konania a náhrady trov právneho zastúpenia, t. j. ide nepochybne o právnu vec, ktorú možno označiť ako bagateľnú. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na prvú vetu § 238 ods. 5 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), z ktorej vyplýva, že vo veciach, v ktorých bolo napadnuté právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšujúcom trojnásobok minimálnej mzdy, je dovolanie ex lege neprípustné. Za okolností, keď Občiansky súdny poriadok vylučuje u bagateľných vecí prieskum rozhodnutí vydaných druhostupňovými súdmi, bolo by proti logike pripustiť, aby ich prieskum bol automaticky posunutý do roviny ústavného súdnictva. Opodstatnenosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v takejto veci prichádza do úvahy iba v prípadoch extrémneho vybočenia zo štandardov uplatňovaných v rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ktoré môžu mať za následok porušenie ústavou garantovaných základných práv a slobôd (m. m. IV. ÚS 358/08, IV. ÚS 94/2014, II. ÚS 681/2015).

V prípadoch, keď sťažovatelia namietajú porušenie svojich ústavou garantovaných práv rozhodnutím všeobecného súdu týkajúcim sa náhrady trov konania, je ale ústavný súd vzhľadom na svojej ústavné postavenie vo svojej doterajšej judikatúre nanajvýš zdržanlivý, keďže problematika trov konania má vo vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými súdmi akcesorickú povahu, a preto sa k zrušeniu napadnutého výroku o trovách konania pristupuje iba celkom výnimočne, napr. keď zistí, že v posudzovanej veci došlo k extrémnemu zásahu do základného práva na súdnu ochranu (spravodlivý proces), alebo ak zistí, že zároveň došlo k neprípustnému zásahu aj do iného základného práva (porovnaj m. m. II. ÚS 78/03, II. ÚS 31/04, IV. ÚS 45/06, I. ÚS 156/2010, IV. ÚS 40/2011).

Vychádzajúc z uvedeného koncepčného východiska a riadiac sa aj princípom minimalizácie zásahov do právoplatných rozhodnutí iných orgánov verejnej moci (napr. IV. ÚS 303/04, I. ÚS 55/2011), ktorého sa vo svojej rozhodovacej činnosti dôsledne pridržiava, ústavný súd v rámci predbežného prerokovania rámcov preskúmal napadnuté

uznesenie

krajského súdu.

Z § 146 ods. 1 písm. c) OSP vyplýva, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania podľa jeho výsledku, ak konanie... bolo zastavené.

Podľa § 146 ods. 2 OSP ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy. Ak sa však pre správanie odporcu vzal späť návrh, ktorý bol podaný dôvodne, je povinný uhradiť trovy konania odporca.

Podľa § 147 ods. 1 OSP účastníkovi alebo jeho zástupcovi súd uloží, aby uhradili trovy konania, ktoré by inak neboli vznikli, ak ich spôsobili svojím zavinením alebo ak tieto trovy vznikli náhodou, ktorá sa im prihodila.

Ústavný súd v nadväznosti na argumentáciu sťažovateľky poukazuje na relevantnú časť napadnutého uznesenia krajského súdu, v ktorej sa uvádza: „Ak došlo k zastaveniu konania, zásadne žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania podľa jeho výsledku. Len výnimočne podľa § 146 ods. 2 O. s. p.

Pritom dôvodnosť podania návrhu sa posudzuje procesne, preto nie je rozhodujúce, aký by bol výsledok konania, keby nedošlo k späťvzatiu žaloby. O dôvodnosti podania návrhu treba preto uvažovať z hľadiska vzťahu výsledku správania odporcu k požiadavkám navrhovateľa, čo znamená, že návrh je podaný dôvodne najmä v prípade, kedy odporca po začatí konania nárok navrhovateľa uspokojí, resp. splní požiadavku navrhovateľa bez toho, aby o veci (meritórne) rozhodol súd, a to aj vtedy, ak by odporca uspokojil navrhovateľa, hoci k tomu

Túto povinnosť by nemal (a naopak, takáto povinnosť by vznikla žalovanému), ak by sa zistilo v konaní, že žaloba bola podaná dôvodne, že ju žalobca vzal späť len v dôsledku správania sa žalovaného. O tento prípad však v prejednávanej veci - ako to správne uzavrel aj súd prvého stupňa - nejde. Žalobca bez akýchkoľvek pochybností vzal žalobu späť potom, ako žalovaný v rámci odporu proti platobnému rozkazu vzniesol námietku premlčania a žalobca zistil, že ručiteľský záväzok žalovaného v danej veci zanikol dňa 31. 12. 2009.

K námietke (ne)uplatnenia § 150 ods. 1 OSP krajský súd v napadnutom uznesení uvádza: „Podľa § 150 ods. 1 O. s. p. ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť. Podľa ustálenej súdnej praxe v prípade, keď sú dané predpoklady pre aplikáciu ustanovenia § 146 ods. 2 O. s. p., nemusí súd priznať náhradu trov konania účastníkovi, u ktorého to prichádza do úvahy, ak dôjde k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov podľa cit. ust. § 150. V takomto prípade sa zaoberá súd výnimočnosťou veci, ktorá môže spočívať tak v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach na strane účastníkov konania. Pri posudzovaní okolností na strane účastníkov konania treba prihliadať na osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery toho účastníka, koho by podľa všeobecného ustanovenia stíhala povinnosť nahradiť trovy konania, pričom treba vziať do úvahy aj to, či použitím tohto ustanovenia bude dotknutá majetková sféra toho účastníka, ktorý by inak mal nárok na náhradu trov konania. V danom prípade podľa názoru odvolacieho súdu nie sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov žalovanému, či dokonca pre uloženie povinnosti jemu hradiť trovy konania neúspešnému žalobcovi. Neobstojí argumentácia žalobcu poukazujúca na konanie žalovaného v iných súdnych sporoch. Je vecou žalovaného, akú obranu zvolil v prebiehajúcom konaní, bez ohľadu na jeho postup v iných konaniach nemôže ísť na jeho ťarchu fakt, či žalobca, ako postupník vedel (či nevedel) o existencii dodatku k zmluve o sprostredkovaní úverov zo dňa 10. 1. 2006. Ako už bolo uvedené, žalobca vzal žalobu späť a tak z procesného hľadiska zavinil, že konanie muselo byť zastavené.“

Súčasťou sťažnostnej argumentácie sťažovateľky je aj výhrada, že krajský súd úplne odignoroval jej námietku, ktorou sa domáhala primeraného použitia právnych záverov vyplývajúcich z uznesenia ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 169/05 z 25. augusta 2005, ktoré sú podľa jej názoru aplikovateľné aj na prerokúvanú vec, v dôsledku čoho došlo k porušeniu jej ústavou garantovaných práv.

Ústavný súd v súvislosti s touto námietkou predovšetkým zdôrazňuje, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd pritom nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04).

Ústavný súd tiež pripomína, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra súdu teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija proti Španielsku z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29; Hiro Balani proti Španielsku z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis proti Grécku z 29. 5. 1997; Higgins proti Francúzsku z 19. 2. 1998).

Ústavný súd nemá dôvod spochybňovať svoj právny názor vyslovený vo veci sp. zn. I. ÚS 169/05 o tom, že za ďalší špecifický prípad žalovaným zavineného zastavenia konania možno považovať aj zastavenie konania, ku ktorému došlo na základe späťvzatia žaloby z dôvodu, že žalobcom uplatnený nárok v skutočnosti ani nevznikol. Tento názor je však v plnom rozsahu aplikovateľný len za predpokladu, že žalobca o objektívnej skutočnosti, pre ktorú sa mohol dôvodne domnievať, že spôsobila zánik ním uplatneného nároku, nevedel (nemohol vedieť) a žalovaný mal povinnosť mu túto skutočnosť oznámiť (napr. vychádzajúc z poistných podmienok poisťovne). Práve chýbajúca povinnosť oznámiť skutočnosti spôsobujúce zánik uplatneného nároku predstavuje tú skutočnosť, v dôsledku ktorej je vec sťažovateľky odlišná od tej, ktorá bola predmetom ústavného prieskumu v konaní vedenom pod sp. zn. I. ÚS 169/05. Táto skutočnosť zároveň spôsobuje, že „ignorovanie“ námietky sťažovateľky o povinnosti prihliadať na právny názor vyjadrený ústavným súdom v napadnutom uznesení krajského súdu nemôže sama osebe zakladať relevantný dôvod na vyslovenie porušenia sťažovateľkou označených práv podľa ústavy a dohovoru.

Vzhľadom na uvedené je ústavný súd toho názoru, že krajský súd sa námietkami sťažovateľky zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľka v tomto konaní (o nároku na náhradu trov konania) dostala odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktorý stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05).

Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého uznesenia krajského súdu, ktoré sú dostatočne odôvodnené a ktoré nemožno považovať za arbitrárne (podobne aj m. m. I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04). Ústavný súd v tejto súvislosti zároveň pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva a za uvedenej situácie nemá ani dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu.

Ústavný súd nezistil, že by napadnuté uznesenie krajského súdu vykazovalo z ústavnoprávneho hľadiska také nedostatky, ktoré by zakladali dôvod na vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, prípadne práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa už ústavný súd ďalšími požiadavkami sťažovateľky na ochranu ústavnosti nezaoberal.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.