II. ÚS 86/2015

Odôvodnenie:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. októbra 2014 prostredníctvom poštovej prepravy doručená sťažnosť , t. č. Ústav na výkon trestu odňatia slobody a Ústav na výkon väzby (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 8 T 65/2013 z 27. augusta 2013 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“), uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 To 88/2013 z 22. októbra 2013 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Tdo 43/2014 z 21. júla 2014 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).

Z obsahu sťažnosti vyplýva: „Bol som uznaný vinným Rozsudkom Okresného súdu v Trenčíne z 27. augusta 2013 sp. zn. 8T/65/2013 z obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c), d), ods. 2 písm. b), písm. c) Tr. zák. s poukazom na ustanovenie § 138 písm. b), j) Tr. zák. ...

Rozsudok.

.. som odvolaním s doplnením napadol. Odvolanie bolo Uznesením KS TN zo dňa 22. októbra 20143 sp. zn. 3To/88/2013 zamietnuté ako nedôvodné. Následne som podal vo veci Dovolanie s doplnením sp. zn. 8T/65/2013, ktoré NS SR dňa 21. júla 2014 odmietol Uznesením a doplnenie účelovo odignoroval. “

V podstatnej časti sťažnosti sťažovateľ najmä uviedol: „... nikto nemôže byť stíhaný v trestnom konaní podliehajúcom právomoci toho istého štátu pre skutok, za ktorý už bolo tr. stíhanie zastavené právoplatným rozhodnutím vo veci. Dňa 6.10.2011 bolo voči mne na základe výsledkov expertízy zastavené tr. stíhanie pre ten istý skutok... príkazy na odpočúvanie zo dňa 7.9.2012 (list č. 111, 64 spisu) boli vydané v rozpore s čl. 16 ods. 1 Ústavy SR, čl. 19 ods. 2 ÚS SR, vzhľadom na odôvodnenosť a absenciu dôkazov...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

1. K namietanému porušeniu základného práva rozsudkom okresného súdu

Pokiaľ ide o namietané porušenie práv sťažovateľa napadnutým rozsudkom okresného súdu, ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy, obsahom ktorého je pravidlo, že sťažovateľ má právo domáhať sa ochrany základného práva pred ústavným súdom iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôže poskytnúť iný súd.

Zmyslom a účelom princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci skúmal, či sú splnené podmienky konania pred ním o tej časti sťažnosti sťažovateľa, ktorá smerovala voči napadnutému rozhodnutiu okresného súdu, a dospel k záveru, že vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ústavy je vylúčená právomoc ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľom uplatnených námietkach porušenia jeho základných práv týmto rozhodnutím súdu, pretože preskúmavanie jeho postupu je zverené krajskému súdu ako odvolaciemu súdu. Krajský súd vo veci o podanom odvolaní sťažovateľa rozhodol uznesením č. k. 3 To 88/2013­416 z 22. októbra 2013. Krajský súd ako súd odvolací bol súdom, ktorému patrí právomoc posúdiť, či odvolanie sťažovateľa bolo dôvodné, a rozhodnúť o ňom.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Z pohľadu ústavného súdu treba najprv poznamenať, že napriek tomu, že proti uzneseniu krajského súdu bolo možné podať dovolanie (ktoré sťažovateľ aj podal), nepovažuje ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti konaniu vedenému krajským súdom za vybočujúcu z medzí jeho právomoci v zmysle už uvedených úvah týkajúcich sa konania vedeného okresným súdom, keďže uplatnené námietky sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu boli sčasti spôsobilým dovolacím dôvodom v zmysle § 371 ods. 1 Trestného poriadku, avšak v ďalšej časti dovolací prieskum neumožňovali. Ide najmä o námietky sťažovateľa spochybňujúce úplnosť a správnosť skutkových zistení okresného súdu a krajského súdu, ktoré najvyšší súd ako súd dovolací nemôže skúmať a meniť, ako aj o námietky týkajúce sa hodnotenia vykonaných dôkazov.

Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal uznesenie najvyššieho súdu, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľa. Nezistil pritom žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto súdu, ktorý by nemal oporu v zákone. Z rozsiahleho odôvodnenia napadnutého rozhodnutia naopak vyplýva, že najvyšší súd sa zaoberal a vysporiadal s dôvodmi sťažovateľa, ale pretože sa s nimi nestotožnil, dovolanie odmietol.

osobe. Z tohto pohľadu má prokurátorka pravdu v tom, že to potom nebolo prekážkou pre trestné stíhanie obvineného pre skutok tvoriaci predmet obžaloby i rozsudku súdu prvého stupňa. Treba však ešte podotknúť, že podmienkou neprípustnosti trestného stíhania a uplatnenia zásady „ne bis in idem“ je trestné stíhanie pre ten istý skutok, pre ktorý už bolo raz zastavené, ale v danom prípade nešlo o totožnosť skutkov, lebo skutok, pre ktorý bol v predmetnej trestnej veci odsúdený, je iný než skutok, pre ktorý bol podozrivý z jeho spáchania a pre ktorý bolo vo veci zastavené trestné stíhanie.

si obhajcu. Ak si ho nezvolil a bol mu ustanovený, no obvinený nebol spokojný s výkonom obhajoby, mal vždy možnosť zvoliť si sám obhajcu. Ak tvrdí, že nechcel obhajcu a ten mu bol nanucovaný, lebo sa chcel obhajovať sám a poukazoval v tej súvislosti na § 37 ods. 4 Tr. por., treba podotknúť, že toto ustanovenie sa vzťahuje na prípady povinnej obhajoby podľa § 37 ods. 1 písm. c/ Tr. por., teda že ide o konanie o obzvlášť závažnom zločine, no dôvodom povinnej obhajoby obvineného bolo predovšetkým to, že bol vzatý do väzby, a tak sa aj opatrenie o ustanovení obhajcu opieralo o tento dôvod povinnej obhajoby podľa § 37 ods. 1 písm. a/ Tr. por. Zo spisového materiálu nevyplýva, že by obvinenému bolo upierané právo na predkladanie dôkazov, na vyjadrovanie sa k jednotlivým dôkazom alebo na prípravu obhajoby a v súvislosti s tým na nahliadanie do spisu a štúdium spisového materiálu. Podotknúť treba, že pri odročení hlavného pojednávania nie je nevyhnutné opäť zachovať päťdňovú lehotu na prípravu a v konkrétnom prípade na hlavnom pojednávaní 22. augusta

Preto nemožno v tomto smere žiadnemu z konajúcich súdov nič vyčítať. V otázke zadržania a väzby obvineného najvyšší súd nezisťuje tie pochybenia, ktoré uvádzal obvinený. S danými otázkami sa správne vyrovnal už krajský súd a s jeho závermi sa dovolací súd stotožňuje. K dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por. je nutné uviesť, že podstata dokazovania bola vykonaná na hlavnom pojednávaní zákonným kontradiktórnym spôsobom a je vecou súdov nižšieho stupňa, čo na základe týchto dôkazov ustálili, ktoré časti výpovedí svedkov brali za nepochybné, ktoré dôkazy považovali za podporné a rozhodné pre ustálenie viny obvineného. Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil porušenie zákonných ustanovení pri vykonávaní dôkazov na hlavnom pojednávaní.

o argumenty stojace mimo uplatneného dovolacieho dôvodu, keďže spochybňuje úplnosť a správnosť skutkových zistení oboch súdov nižších stupňov. Je to zrejmé z tých pasáží odôvodnenia dovolania, v ktorých sa rozoberajú a obvineným inak hodnotia dôkazy, najmä svedecké výpovede a znalecký posudok, vykonané na hlavnom pojednávaní súdom prvého stupňa než ako ich hodnotil súd a k akým záverom dospel a s akým sa stotožnil krajský súd. Obvinený teda vychádza z iného skutkového stavu, než bol ustálený súdmi, čo je v dovolacom konaní neprípustné. Správnosť a úplnosť zisteného skutkového stavu nemôže dovolací súd skúmať a meniť. Okrem spochybňovania skutkových záverov obvinený z právneho hľadiska nijako nezdôvodňoval, prečo by súdmi zistený skutok nemohol byť posúdený tak, ako ho kvalifikoval okresný súd a s akou právnou kvalifikáciou skutku sa stotožnil aj krajský súd. V právnom posúdení skutku Najvyšší súd Slovenskej republiky nevidí nijaké pochybenie.

K takejto situácii v konkrétnom prípade obvineného nedošlo. Tento dovolací dôvod preto tiež nie je daný. Rovnako sú neopodstatnené argumenty obvineného, na základe ktorých uplatňuje dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. j/ Tr. por. Obvinený bol odsúdený za obzvlášť závažný zločin na nepodmienečný trest odňatia slobody a v takom prípade uloženie ochranného dohľadu je obligatórne.

Pravidlá týkajúce sa splnenia podmienok konania o dovolaní majú za cieľ zaistiť riadny výkon spravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená právoplatným rozhodnutím. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá budú aplikované. Jednako tieto pravidlá alebo ich používanie nemôžu týmto osobám zabrániť, aby využili existujúci opravný prostriedok (napr. I. ÚS 4/00, taktiež vec Pérez De Rada Cavanilles c Španielsko, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 28. 10. 1998).

Kompetencie ústavného súdu nenahrádzajú postupy a rozhodnutia všeobecných súdov a nepoužívajú sa na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti, pretože ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom na rozhodovanie ústavného súdu musí byť najmä spôsob, akým malo byť zasiahnuté do ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv alebo slobôd, a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k obmedzeniu, resp. odopretiu základných práv alebo slobôd.

Ústavný súd v uvedenej súvislosti ďalej poznamenáva, že na posúdenie (ne)existencie dôvodu dovolania je zásadne príslušný dovolací súd. Skutočnosť, že sťažovateľ zastáva iný právny názor, než prijal v tejto veci najvyšší súd, nemôže viesť k záveru o jeho zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným. O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom, v tomto prípade najvyšším súdom, by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02). Podľa ústavného súdu však posúdenie splnenia zákonných dôvodov dovolania zo strany najvyššieho súdu, osobitne jeho závery, takéto nedostatky nevykazuje.

V Košiciach 12. februára 2015