II. ÚS 86/2016

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. mája 2014 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti ITALINOX Slovakia, s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 1 Co 145/2012-688 z 18. decembra 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v konaní vedenom proti advokátovi domáhala žalobou podanou na Okresnom súde Košice I (ďalej len „okresný súd“) určenia neplatnosti zmluvy o poskytovaní právnej pomoci a vydania bezdôvodného obohatenia vo výške 107 548,29 eur s príslušenstvom, ktoré vzniklo v dôsledku neprípustného dojednania dvoch paralelných druhov zmluvnej odmeny za tú istú právnu pomoc zároveň. Žalobu sťažovateľky okresný súd rozsudkom č. k. 24 C 366/2003-447 z 9. marca 2009 v celom rozsahu zamietol.

2.1 Proti výroku rozsudku, ktorým bola zamietnutá žaloba o zaplatenie sumy 107 548,29 eur s príslušenstvom, podala sťažovateľka odvolanie. Krajský súd uznesením č. k. 1 Co 84/2009-532 zo 16. marca 2011 rozsudok okresného súdu v napadnutej časti zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

Námietka nesprávnosti skutkových zistení (§ 205 ods. 2 písm. d) O.s.p. sa nespája s akoukoľvek skutkovou výhradou, ako z toho ustanovenia vyplýva, významné sú v zásade námietky, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli za konania najavo alebo opomenul skutočnosti, ktoré boli preukázané alebo inak v konaní vyšli najavo, prípadne, že v hodnotení dôkazov, resp. iných poznatkov je z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti, či vierohodnosti logicky rozpor, alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá ust. § 132 O.s.p.

uvádza, že z obsahu napadnutého rozsudku je zrejmé, že na uvedené skutočnosti súd prvého stupňa pri rozhodovaní prihliadol, ak v dôvodoch rozsudku uviedol, že z výpovede žalovaného je zrejmé, že dojednaná paušálna odmena sa vzťahovala len na paušálne poradenstvo a ostatná (podielová) odmena na poradenstvo, ktoré prekračovala obvyklý rámec paušálneho poradenstva. Prekročením obvyklého rámca paušálneho poradenstva účastníci rozumeli najmä zastupovanie v súdnych sporoch alebo aj také prípady, akými sú napr. rozsiahly právny rozbor alebo audit zmlúv.

Súd prvého stupňa pri rozhodovaní prihliadol aj na to, že z vykonaného dokazovania vyplynuli skutočnosti, ktoré boli v neprospech žalovaného, a to, že doba platnosti zmluvy bola ohraničená práve na čas, kedy bola konateľka žalobcu odvolaná z funkcie, rovnopis zmluvy predložený v konaní žalobcom bol opatrený pečiatkou, ktorá bola vyhotovená až po 19.4.2002, na tzv. separé faktúrach nie je odkaz na zmluvu a ďalej, že zmluvné strany listinu, ktorá mala zaznamenať prejav vôle smerujúcej k uzavretiu zmluvy najprv podpísali a až následne na ňu vyhotovili text a tieto vyhodnotil tak, že uvedené indície vo svojom súhrne, ani v celom svojom komplexe nedovoľujú celkom určitý a nepochybný záver o antidatácii zmluvy. Súd uviedol, že doba, na ktorú bola zmluva uzavretá, ako aj dohoda o splatnosti paušálnej odmeny na záver trvania záväzkov o položke právneho vzťahu účastníkov možno vykazuje znaky určitej neobvyklosti, resp. neštandardného postupu v porovnaní s inými obdobnými zmluvami, avšak samy osebe v rozpore s právnymi predpismi nie sú a bolo preukázané, že vyjadrujú autonómnu zhodnú vôľu oboch zmluvných strán, takto sa dohodnúť.

s.r.o., Rožňava. Taktiež nemožno súhlasiť s tvrdeniami žalobcu v odvolaní, že sa nejedná o mandátnu zmluvu uzavretú medzi ním a žalovaným, ale o úkon, ktorý de facto medzi sebou dojednali (de iure konajúca v mene žalobcu) a žalovaný. Žalobkyňa v čase uzavretia zmluvy bola nesporne konateľkou žalobcu a ako taká mohla vystupovať a konať

ITALINOX Rožňava, s.r.o. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že súd prihliadol aj na závery slovenskej Advokátskej komory, ktorá prešetrila sťažnosť žalobcu na postup žalovaného a túto sťažnosť ako

Vo vzťahu k odvolacej námietke spočívajúcej v nesprávnom právnom posúdení veci súdom prvého stupňa je potrebné uviesť, že právnemu posúdeniu veci súdom prvého stupňa nemožno nič vyčítať, ak súd prvého stupňa vychádzal z názoru, že účastníci uzatvorili účinne mandátnu zmluvu podľa ust. § 566 a nasl. Obchodného zákonníka. Podľa § 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka ak právny úkon nebol urobený vo forme, ktorú vyžaduje zákon alebo dohoda účastníkov, je neplatný. Podľa § 40a Občianskeho zákonníka ak ide o dôvod neplatnosti právneho úkonu podľa ust. § 49a, 140, § 145 ods. 1, § 479, § 589, § 701 ods. 1 a § 741b ods. 2, považuje sa

účastníkov. Podľa § 46 ods. 2 Občianskeho zákonníka pre uzavretie zmluvy písomnou formou stačí, ak dôjde k písomnému návrhu a k jeho písomnému prijatiu. Zmluva je dvojstranný alebo viacstranný právny úkon, ktorý vzniká dosiahnutím konsenzu, ktorý je úplným bezpodmienečným prijatím (akceptácie) návrhu na uzavretie zmluvy (ponuky, oferty). Vznik zmluvy predpokladá existenciu troch postupne za sebou idúcich aktov: návrh - ponuku, ofertu prijatie návrhu – akceptáciu vzájomnú zhodu vôle subjektov - konsenzus. Ponuka - oferta a akceptácia sú jednostranné právne úkony. Oferta je vymedzená v § 43a ods. 1 Občianskeho zákonníka tak, že prejav vôle smerujúci k uzavretiu zmluvy, ktorý je určený jednej alebo viacerým určitým osobám, je návrhom na uzavretie zmluvy, ak je dostatočne určitý a vyplýva z neho vôľa navrhovateľa, aby bol viazaný v prípade jeho

prijatie návrhu nadobúda účinnosť okamihom, keď vyjadrenie súhlasu s obsahom návrhu dôjde navrhovateľovi. Z uvedeného vyplýva, že včasné vyhlásenie urobené osobou, ktorej bol návrh na uzavretie zmluvy určený, alebo iné jej včasné konanie, z ktorého možno vyvodiť jej súhlas, je prijatím návrhu (§43c ods. 1). Ak vyžaduje dohoda účastníkov, že zmluva musí mať písomnú formu (§ 40 ods. 1), táto musí byť dodržaná aj v prípade, ak zákon písomnú formu pre daný právny úkon nevyžaduje. V opačnom prípade treba považovať zmluvu bez dodržania dohodnutej písomnej formy za neplatnú. Citované zákonné ustanovenie § 40 ods. 1 spája s nedostatkom formy právneho úkonu jeho neplatnosť. Neplatnosť právneho úkonu pre nedostatok formy môže byť absolútna alebo relatívna. Rozhodujúce pre posúdenie, aká neplatnosť sa na daný právny úkon vzťahuje bude skutočnosť, či došlo k porušeniu formy právneho úkonu vyžadovaného zákonom alebo dohodou účastníkov. V prípade, ak pôjde o nedostatok písomnej formy určenej zákonom, pôjde o absolútnu neplatnosť a v prípade nedostatku dohodnutej formy

Právna podstata relatívnej neplatnosti právneho úkonu spočíva v tom, že právny úkon, u ktorého je daný dôvod relatívnej neplatnosti, vznikol, od začiatku existuje a zároveň sa považuje za platný, pokiaľ sa ten, na ktorého ochranu je relatívna neplatnosť určená (oprávnený subjekt), neplatnosti právneho úkonu nedovolal. Ustanovenie § 40a zároveň však vylučuje možnosť domáhať sa neplatnosti právneho úkonu tým subjektom, ktorý neplatnosť právneho úkonu sami spôsobili a v prípadoch, ak nebol právny úkon urobený vo forme, ktorú vyžaduje dohoda účastníkov. Pre posúdenie, či sa jedná o absolútnu alebo relatívnu neplatnosť právneho úkonu nie je rozhodujúce, ako oprávnený subjekt sám kvalifikuje neplatnosť právneho úkonu, t.j. či ako absolútnu alebo relatívnu, lebo urobenou kvalifikáciou oprávneného subjektu nie je súd

Dovolania sa relatívnej neplatnosti právneho úkonu sa uskutočňuje výslovným prejavom, z ktorého je jasne zrejmá vôľa dotknutej osoby dovolať sa neplatnosti právneho úkonu. V prejednávanej veci z obsahu žalobného návrhu, ale aj z tvrdení žalobcu v konaní pred súdom prvého stupňa je zrejmé, že žalobca sa domáha vo vzťahu k žalovanému vydania bezdôvodného obohatenia titulom neplatnosti právneho úkonu - zmluvy o právnej pomoci, ktorú mali účastníci uzatvoriť dňa 1.10.2000. Zmluva o právnej pomoci, ako správne uviedol súd prvého stupňa je tzv. mandátna zmluva uzavretá podľa § 566 a nasl.

zmluvy. Ako už bolo vyššie uvedené, relatívnej neplatnosti sa nemožno dovolať z dôvodu, že právny úkon nebol urobený vo forme, ktorú vyžaduje dohoda účastníkov. Ak teda žalobca sa domáhal neplatnosti právneho úkonu (prejudicionálne) iba z dôvodu, že tento nebol urobený vo forme, ktorú vyžaduje dohoda účastníkov, jeho uplatnený nárok je v rozpore s ust. § 40a Občianskeho zákonníka a teda je nežalovateľný. Nárok uplatnený žalobcom je nežalovateľný, aj z dôvodu, že prípadnú relatívnu neplatnosť tohto právneho úkonu aj sám spôsobil (prostredníctvom vtedajšej konateľky ), ak nedodržal dohodnutú písomnú formu právneho úkonu.

Rovnako tak sa nikto nemá dovolávať výhody z vlastného protiprávneho konania. Vzhľadom na to, že žalobca sa nemôže dožadovať relatívnej neplatnosti sporného právneho úkonu - mandantnej zmluvy, treba považovať tento úkon za platný so všetkými náležitosťami z neho vyplývajúcimi. Ohľadom tvrdení žalobcu o absolútnej neplatnosti právneho úkonu - mandantnej zmluvy odvolací súd poukazuje na dôvody rozsudku súdu prvého stupňa, v ktorých sa súd vyporiadal tvrdeniami žalobcu o prípadnej absolútnej neplatnosti. Vzhľadom na uvedené možno konštatovať, že nie sú dané žalobcom uvádzané odvolacie dôvody, preto odvolací súd postupom podľa § 219 O.s.p. napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil.“

3.2 Pokračujúc vo svojej sťažnosti, sťažovateľka dôvodí, že ani pri akceptácii záverov krajského súdu a prvostupňového súdu o prípustnosti kombinácie jednotlivých druhov zmluvnej odmeny by nebolo možné považovať vyplatenie paušálnej odmeny advokátovi za dôvodné. Sťažovateľka podľa svojich slov v priebehu konania preukázala, že v rozhodnom období jej advokát na základe spornej zmluvy žiadne právne služby neposkytol (odkaz na stanovisko žalobcu z 26. 10. 2007). Všetky právne služby, za ktoré mal advokát inkasovať paušálnu odmenu, boli podľa tvrdenia sťažovateľky už zaplatené na základe osobitných zmlúv a faktúr. Sťažovateľka podotýka, že ani samotný advokát nebol schopný zaujať relevantné stanovisko k zaradeniu jednotlivých úkonov (fakturovaných a vyplatených) k právnym službám, za ktoré dostal navyše paušálnu odmenu. K otázke, za čo mu mala táto paušálna odmena patriť, sa nevyjadroval jednotne (odkaz na odvolanie žalobcu z 26. 4. 2012). Na prezentované skutočnosti krajský súd podľa presvedčenia sťažovateľky neprihliadol a rovnako ako súd prvého stupňa vychádzal iba z totožných výpovedí a svedkyne , u ktorej je vzhľadom na ich niekoľkoročný nadštandardný vzťah (klient  advokát) podľa názoru sťažovateľky minimálny predpoklad, že vypovedala nezaujato a pravdivo. Krajský súd však námietku sťažovateľky týkajúcu sa vierohodnosti svedkyne podľa jej slov odmietol s absurdným vysvetlením absolútne nekorešpondujúcim s ustanovením § 126 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), že „z vykonaného dokazovania nevyplynulo, aby svedkyňa mala pomer k žalovanému, okrem pomeru, ktorý mala svedkyňa s vlastníkom obchodnej spoločnosti ITALINOX Slovakia, s.r.o.“.

4. Sťažovateľka navrhla vydať tento nález: „Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach zo dňa 18.12.2013, č. k. ICo/145/2012-688 porušené bolo.

Rozsudok

Krajského súdu v Košiciach zo dňa 18.12.2013, č. k. 1Co/145/2012-688 sa zrušuje a vec sa vracia tomuto súdu na ďalšie konanie. Krajský súd v Košiciach je povinný zaplatiť advokátovi sťažovateľa náhradu trov konania do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

II.

III.

7. Ešte skôr, ako ústavný súd uvedie závery z predbežného prerokovania sťažnosti v zmysle namietaného porušenia označených ústavných práv sťažovateľky, nemôže nespomenúť, že predmet sporu pred všeobecnými súdmi, obsah napadnutého rozsudku, jeho dopad na právnu situáciu sťažovateľky, právne závery krajského súdu, ako aj v napadnutom rozsudku krajského súdu artikulované a sťažovateľkou v sťažnosti uvedené odkazy na všeobecnými súdmi ustálený skutkový stav a vykonané dôkazy indikujú, že napadnutý

rozsudok

krajského súdu sa týka taktiež hmotných ústavných práv sťažovateľky, najmä základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.

7.1 Sťažovateľka (zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom) neoznačila v obsahu sťažnosti a ani v petite ďalšie články ústavy (predovšetkým čl. 20 ústavy), ktoré mohli byť napadnutým rozsudkom krajského súdu porušené, a tak sa ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti mohol zaoberať iba možným porušením ústavných práv sťažovateľky označených v sťažnosti (t. j. čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru), keďže v zmysle § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je viazaný návrhom na začatie konania, v tomto prípade sťažnosťou a jej petitom (k viazanosti ústavného súdu návrhom porov. napr. I. ÚS 36/98, III. ÚS 250/2012, IV. ÚS 234/2010).

8. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

8.4 Povinnosť súdu v rámci riadneho procesného postupu (t. j. v zmysle procesnoprávnych predpisov) zistiť správne a v dostatočnom rozsahu skutkový stav v nimi rozhodovanej veci (bez ohľadu na jej prípadnú náročnosť) a s tým spojená povinnosť riadne odôvodniť svoje rozhodnutie [a teda zároveň konkretizovať v odôvodnení rozhodnutia, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje súd za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov súd vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil; detailnosť a obsažnosť odôvodnenia rozhodnutia môže byť v špecifických prípadoch zákonom výslovne zúžená, napríklad vzhľadom na vyhovenie všetkým účastníkom konania alebo vzdanie sa opravného prostriedku všetkými účastníkmi konania a pod. (porov. § 157 ods. 3 a 4 OSP)], obe vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy, sú jedny zo základných znakov ústavne aprobovaného postupu súdu a ochranou účastníkov konania pred svojvôľou súdu.

8.5 Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych garancií procesnej povahy je, ako už bolo uvedené, taktiež právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany a z ktorého musí byť bez ohľadu na to, či sa odvolací (prípadne dovolací) súd stotožní a inkorporuje odôvodnenie rozhodnutí inštančne nižších súdov, zrejmé, že sa zaoberal a vyjadril k esenciálnym otázkam vzťahujúcim sa na ním prerokúvanú vec a neuspokojil sa bez ďalšieho so závermi inštančne nižších súdov (porov. napr. Helle v. Fínsko, č. 20772/92, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 19. 12. 1997, bod 60; Rajkovič v. Chorvátsko, č. 50943/99, rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva o prijateľnosti z 3. 5. 2001, bod 2).

10.1 Krajskému súdu však treba vytknúť, že z koncipovania odôvodnenia napadnutého rozsudku by sa mohlo na prvé prečítanie javiť, že kľúčovým argumentom sťažovateľky o absolútnej neplatnosti mandátnej zmluvy (z dôvodu namietaného antidatovania zmluvy a z dôvodu neurčitosti dohody zmluvných strán o článku zmluvy, ktorej obsahom bola dohoda o odmene) sa zaoberal len okrajovo a odkázal na prvostupňový

rozsudok

okresného súdu jednou vetou na s. 12 písomného vyhotovenia napadnutého rozsudku („Ohľadom tvrdení žalobcu o absolútnej neplatnosti právneho úkonu - mandantnej zmluvy odvolací súd poukazuje na dôvody rozsudku súdu prvého stupňa, v ktorých sa súd vyporiadal tvrdeniami žalobcu o prípadnej absolútnej neplatnosti“). Ústavný súd však poukazuje (i) jednak na odôvodnenie krajského súdu na s. 8 a 9 napadnutého rozsudku, kde (síce nie v časti zaoberajúcej sa argumentmi sťažovateľky o absolútnej neplatnosti mandátnej zmluvy) sa krajský súd zaoberal právnymi závermi okresného súdu týkajúcimi sa skutočností zistených dokazovaním pred okresným súdom, ktorými okresný súd zodpovedal otázky o možnej absolútnej neplatnosti mandátnej zmluvy pre jej namietané antidatovanie, ale aj (ii) na samotné odôvodnenie rozsudku okresného súdu č. k. 24 C 366/2003-633 z 30. januára 2012, ktorý sa poctivo a riadne vysporiadal s namietaným antidatovaním mandátnej zmluvy a dospel k záveru, že aj keď existuje viacero pochybností svedčiacich v prospech tvrdenia sťažovateľky, v súhrne (poukazujúc aj na znalecké dokazovanie a výpovede svedkov, ako aj na fakt, že v spornom období od 1. 10. 2000 do 30. 9. 2003 boli právne služby reálne sťažovateľke poskytované) nemožno napriek niektorým neštandardným postupom pri uzatváraní mandátnej zmluvy (tu okresný súd aj krajský súd poukázali na pričinenie sťažovateľky  konateľky sťažovateľky v čase uzatvárania mandátnej zmluvy ) dospieť k záveru, že mandátna zmluva bola antidatovaná.