II. ÚS 862/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 862/2014­27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. decembra 2014 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť , , , zastúpeného JUDr. Vladimírom Legéňom, Centrum 1/1, Považská Bystrica, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Považská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 9/2012 a jeho rozsudkom z 12. decembra 2012 a postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Co 88/2013 a jeho rozsudkom zo 6. mája 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť odmieta.

I.

Okresný súd po tom, ako vec prerokoval, rozsudkom č. k. 7 C 9/2012­165 z 12. decembra 2012 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) zrušil podielové spoluvlastníctvo medzi sťažovateľom a žalobcami k označeným nehnuteľnostiam a súčasne ho vyporiadal tak, že predmetné nehnuteľnosti prikázal do bezpodielového spoluvlastníctva žalobcov, ktorým zároveň uložil povinnosť zaplatiť sťažovateľovi na vyrovnanie jeho podielu z titulu vyporiadania podielového spoluvlastníctva finančnú čiastku v sume 5 525 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku, a tiež rozhodol o trovách súdneho konania tak, že sťažovateľa zaviazal nahradiť ich žalobcom k rukám ich právnej zástupkyne a trovy konania preddavkované štátom zaplatiť na účet okresného súdu. Okresný súd svoje rozhodnutie v merite veci právne odôvodnil s poukazom na § 142 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka.

Sťažovateľ namietal aj nesprávny postup okresného súdu, lebo nerozhodol o návrhu žalobcov na rozšírenie žaloby a zmenu petitu a následne ani o ich späťvzatí. Sťažovateľ okresnému súdu vytýkal aj to, že nevyhovel jeho návrhu na prerušenie konania do právoplatného skončenia veci na Krajskej prokuratúre v Trenčíne pod sp. zn. Kd 327/12. Na podklade týchto dôvodov sa sťažovateľ domáhal zrušenia odvolaním napadnutého rozsudku okresného súdu a vrátenia mu veci na ďalšie konanie.

Krajský súd o odvolaní sťažovateľa rozhodol rozsudkom č. k. 17 Co 88/2013­258 zo 6. mája 2014, ktorým rozsudok okresného súdu postupom podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdil a sťažovateľovi uložil povinnosť nahradiť žalobcom trovy odvolacieho konania.

V súvislosti so sťažovateľom namietaným porušením základných práv podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd uvádza, že z obsahu sťažnosti vyplýva, že ich porušenie sťažovateľ vníma iba ako sekundárny dôsledok porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a okrem všeobecného tvrdenia o porušení označených základných práv podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu neuviedol žiadnu špecifickú námietku týkajúcu sa porušenia týchto práv.

Sťažovateľ sa návrhom doručeným ústavnému súdu spolu s jeho sťažnosťou tiež domáha, aby ústavný súd „... rozhodol o dočasnom opatrení tak, že odloží vykonateľnosť rozsudku porušovateľa 1/ č. k. 7 C/9/2012­165 zo dňa 12. 12. 2012 v spojení s rozsudkom porušovateľa 2/ č. k. 17 Co/88/2013­258 zo dňa 6. 5. 2014 do právoplatného skončenia konania o... sťažnosti... a uloží porušovateľovi 1/, aby sa zdržal vykonávania týchto rozsudkov, a taktiež uloží navrhovateľom 1/, 2/, aby sa zdržali oprávnení im priznaných týmito rozsudkami, najmä aby nenakladali s predmetnými nehnuteľnosťami, nevykonávali stavebné úpravy v rodinnom dome..., aby mi umožnili predmetné nehnuteľnosti užívať, najmä bývať v rodinnom dome..., a aby odo mňa nepožadovali, aby som sa z tohto rodinného domu vysťahoval, a to všetko do právoplatného skončenia konania o mojej ústavnej sťažnosti.“, čo odôvodňuje najmä tým, že „[n]avrhovatelia... môžu s nehnuteľnosťami nakladať, tieto previesť na inú osobu, čím by som bol v prípade úspechu v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky o mojej... sťažnosti, značne poškodený, pretože takýto stav by už bol pre mňa nezvratný“, a tým, že „navrhovatelia... môžu na rodinnom dome... vykonávať rôzne stavebné úpravy, pričom po takýchto stavebných úpravách by bolo navrátenie do pôvodného stavu značne problematické...“.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).

Z týchto hľadísk preskúmal ústavný súd sťažnosť sťažovateľa namietajúceho porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 a 36 ods. 1 listiny, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 11 ods. 1 listiny každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré stanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

2. K namietanému porušeniu v sťažnosti označených práv napadnutým rozsudkom krajského súdu a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že podstata argumentácie sťažovateľa, s ktorou spája porušenie označených práv rozsudkom krajského súdu, sa koncentruje tak na nezákonnosť jeho odôvodnenia, ako aj na nezákonnosť postupu predchádzajúcemu jeho vydaniu, pričom sťažovateľ konkrétne namieta formalizmus a arbitrárnosť rozsudku krajského súdu, nesprávne právne posúdenie veci − svoju právnu argumentáciu vedie v rovine polemiky s výkladom jednoduchého práva uskutočneným všeobecnými súdmi, nesprávne a neúplné zistenie skutkového stavu veci, pričom namieta najmä nevykonanie všetkých ním navrhnutých dôkazov (výsluch žalobkyne, cenové ponuky týkajúce sa predaja porovnateľných nehnuteľností, tlačivo pre dokladovanie pomerov účastníka konania, mzdové listy za rok 2009, dohodu o zmene jeho pracovnej zmluvy, potvrdenie o jeho pobyte, oboznámenie sa s priestupkovým spisom z Obvodného úradu Považská Bystrica, odboru všeobecne vnútornej správy a nezadováženie správ od realitných kancelárií o trhovej cene predmetných nehnuteľností), jednostrannosť vykonávania a hodnotenia dôkazných prostriedkov v jeho neprospech a v tejto súvislosti sa domáha prehodnotenia už vykonaných dôkazov, v rámci čoho predkladá ústavnému súdu svoju vlastnú skutkovú verziu veci.

Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sústredil na posúdenie otázky, či možno považovať rozsudok krajského súdu a postup predchádzajúci jeho vydaniu za ústavne udržateľný a akceptovateľný z hľadiska námietok, ktoré sťažovateľ proti nemu uplatňuje.

. . odporca opodstatnenosť tohto odvolacieho dôvodu vidí v tom, že súd prvého stupňa neprerušil konanie do skončenia konania vedenom na Krajskej prokuratúre v Trenčíne pod sp. zn. Kd 327/12, v ktorom krajská prokuratúra konala o jeho podnete na preskúmanie zákonnosti rozhodnutí Obvodného úradu Považská Bystrica, Odboru všeobecnej vnútornej správy, ktorými bolo zastavené priestupkové konanie voči navrhovateľovi 1/ a jeho synovi, ako aj vtom, že súd svojím rozhodnutím mu znemožnil prístup k pozemkom nachádzajúcim sa za pozemkom v katastrálnom území , ktorých je odporca podielovým spoluvlastníkom a ku ktorým sa nedá dostať žiadnym iným spôsobom, len cez túto parcelu. Ďalej vytýkal súdu prvého stupňa, že nerozhodol o návrhu navrhovateľov na rozšírenie žaloby a zmenu petitu, ktorý podali na súd dňa 31. 10. 2012 a o následnom späťvzatí tohto návrhu. Preskúmaním odvolací súd nezistil opodstatnenosť tohto uplatneného odvolacieho

Súd prvého stupňa mal totiž na základe vykonaného dokazovania dostatok podkladov k záveru, že spolužitie medzi účastníkmi konania v sporných nehnuteľnostiach tak, aby každý z nich mohol využívať svoj podiel, nie je možné, keď vykonané dokazovanie nepochybne preukázalo, že vzťahy medzi nimi sú dlhodobo konfliktné, tieto niekoľkokrát riešila polícia, a to či už z podnetu navrhovateľov alebo odporcu. Treba pritom poukázať aj na fakt, že právny zástupca odporcu návrh na prerušenie konania predniesol až po ukončení dokazovania vo svojej záverečnej reči, preto súd prvého stupňa ani nemal povinnosť sa už týmto procesným návrhom odporcu zaoberať. Pokiaľ sa jedná o námietku odporcu, že súd prvého stupňa svojím rozhodnutím mu znemožnil prístup k pozemkom, nachádzajúcim sa za pozemkom v katastrálnom území , ktorého je podielovým spoluvlastníkom, a ku ktorým je prístup len cez parcelu , ani tu odvolací súd nezistil pochybenie prvostupňového súdu.

Treba pritom zdôrazniť fakt, že odporca tieto skutočnosti pred súdom prvého stupňa vôbec neuviedol, poukázal na ne až vo svojom odvolaní, preto súd prvého stupňa sa týmito skutočnosťami ani nemohol pri svojom rozhodovaní zaoberať. Odvolací súd nevidel ani zásadné pochybenie prvostupňového súdu v tom, že nerozhodol o procesných návrhoch navrhovateľov, nakoľko ich návrhu na rozšírenie žalobného petitu bezprostredne nasledovalo späťvzatie tohto návrhu na rozšírenie žalobného petitu, preto nerozhodnutie o týchto návrhoch nemohlo mať za následok porušenie procesných práv odporcu.“

Pokiaľ ide o ďalší odvolací dôvod uvádzaný sťažovateľom podľa § 205 ods. 2 písm. d) a f) OSP, krajský súd konštatoval, že „... prvostupňový súd vykonané dokazovanie vyhodnotil v zmysle zásad upravených v ust. § 132 O. s. p., pri ktorom nezistil odvolací súd logické ani faktické rozpory, a vec aj správne právne posúdil. V prejednávanej veci je nepochybné, že súd prvého stupňa pri svojom rozhodovaní mal použiť ust. § 142 Občianskeho zákonníka, ktoré v odôvodnení napadnutého rozsudku aj cituje. Z napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že súd prvého stupňa pri aplikácii tohto zákonného ustanovenia vychádzal správne zo zásady vyjadrenej v tomto zákonnom ustanovení, a to, že právo každého spoluvlastníka obrátiť sa kedykoľvek na súd s návrhom na zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva vyplýva zo zásady, že nikto nesmie byť spravodlivo nútený, aby zotrval v spoluvlastníckom vzťah... Súd prvého stupňa správne vychádzal jednak z veľkosti spoluvlastníckych podielov, keď zistil, že odporca je minoritným spoluvlastníkom sporných nehnuteľností, ako aj z toho, že odporca sa o nehnuteľnosti nestará, tieto sú v zlom technickom stave, čo bolo zistené jednak ohliadkou na mieste samom, znaleckým dokazovaním, ako aj predloženou fotodokumentáciou. Z vykonaného dokazovania taktiež vyplynulo, že vzťahy medzi účastníkmi konania sú značne konfliktné, a že navrhovatelia... napriek tomu, že sú väčšinoví spoluvlastníci týchto nehnuteľností, nemôžu tieto nehnuteľnosti užívať a sami si musia formou zmluvy o ubytovaní riešiť svoje bývanie v obytnej bunke nachádzajúcej sa v ubytovacom zariadení v . V konaní bolo tiež preukázané, že na rozdiel od odporcu navrhovatelia získali finančné prostriedky potrebné k vyplateniu odporcu, preto súd prvého stupňa postupoval správne, keď podielové spoluvlastníctvo účastníkov konania zrušil a tieto prikázal do bezpodielového spoluvlastníctva navrhovateľov... a zároveň ich zaviazal vyplatiť titulom vyporiadania podielového spoluvlastníctva odporcovi sumu zodpovedajúcu všeobecnej hodnote spoluvlastníckeho podielu odporcov, v zmysle podaného znaleckého posudku. Pokiaľ sa jedná o obranu odporcu, že súd mal v zmysle § 142 ods. 2 Občianskeho zákonníka návrh na zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva z dôvodov hodných osobitného zreteľa zamietnuť, odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa musí konštatovať, že takéto dôvody v konaní neboli preukázané. V prvom rade je potrebné poukázať na to, že odporca po podaní žaloby so zrušením a vyporiadaním podielového spoluvlastníctva spôsobom navrhovaným navrhovateľmi, t. j. prikázaním nehnuteľností do ich bezpodielového spoluvlastníctva spočiatku súhlasil, čo vyvracia jeho námietku, že nie je schopný inde ako v tomto dome na dedine bývať. Treba ale najmä poukázať na skutočnosť, že rovnako ako odporca ani navrhovatelia nemajú otázku trvalého bývania vyriešenú, a napriek tomu, že sú majoritnými spoluvlastníkmi sporných nehnuteľností, musia svoje bývanie riešiť núdzovým spôsobom formou nájmu v ubytovacom zariadení v . Pokiaľ odporca poukazuje na to, že za sumu, ktorá mu bude vyplatená titulom vyporiadania podielového spoluvlastníctva nie je schopný obstarať si bývanie, odvolací súd je toho názoru, že za túto sumu si môže, rovnako ako navrhovatelia, zabezpečiť bývanie formou nájomného vzťahu.“.

Vzhľadom na obsahovú spojitosť rozsudku krajského súdu s rozsudkom okresného súdu a v nadväznosti na už citovanú judikatúru považoval ústavný súd za potrebné v ďalšom poukázať aj na podstatnú časť odôvodnenia rozsudku okresného súdu. Okresný súd v odôvodnení svojho rozsudku v časti relevantnej pre toto konanie uviedol: „Ak o zrušení spoluvlastníctva rozhoduje súd, má vec, pokiaľ je to možné, medzi spoluvlastníkov rozdeliť. Inak ju prikáže jednému z nich, pritom dbá o jej využitie. K predaju veci a k rozdeleniu dosiahnutého výťažku má dôjsť iba vtedy, ak nikto zo spoluvlastníkov nechce vec prevziať. Úlohou súdu tu teda je, aby doterajšie spoluvlastníctvo rozumne zlikvidoval, a nie aby vytváral, dokonca proti vôli účastníkov, nové spoluvlastníctvo. Návrhmi účastníkov konania pritom súd nie je viazaný. Občiansky zákonník teda upravuje jednotlivé spôsoby vyporiadania podielového spoluvlastníctva a súčasne ustanovuje aj ich poradie, ktoré je preč súd záväzné. Prvý spôsob zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva − reálne rozdelenie medzi spoluvlastníkov podľa výšky ich podielov, prichádza do úvahy iba tam, kde premet spoluvlastníctva je reálne deliteľný. Druhý spôsob zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva prichádzajúci do úvahy v prípade, že rozdelenie predmetu spoluvlastníctva nie je možné, je prikázanie veci za primeranú náhradu jednému alebo viacerým spoluvlastníkom. Súd pritom prihliada na účelné využitie veci (napr. zisťuje bytovú odkázanosť účastníkov konania, prihliada na to kto zo spoluvlastníkov spornú nehnuteľnosť užíval, kto a ako sa o ňu staral a pod.) Predpokladom zrušenia a vyporiadania podiel. spoluvlastníctva týmto spôsobom je, že spoluvlastník, ktorému sa má vec prikázať s tým súhlasí. Ak by totiž spoluvlastník vec nechcel súd mu ju nemôže prikázať, a to ani vtedy keby u neho boli splnené predpoklady účelného využitia veci.

a pod. Je však vecou súdu, aby starostlivo uvážil, či v konkrétnom prípade nejde o pokus o zneužitie tohto ustanovenia niektorým zo spoluvlastníkov. Stále pritom treba rešpektovať zásadu, že nikto nemôže byť spravodlivo nútený, aby zotrval v podielovom spoluvlastníctve proti svojej vôli.

. . s navrhovateľkou. . . ako manželia v spoluvlastníckom podiele 1/2. Aj napriek svojmu minoritnému spoluvlastníckemu podielu všetky nehnuteľnosti užíva výlučne odporca, ktorý v rod. dome súp. býva. Navrhovatelia okrem toho, že v rod. dome majú uložené niektoré svoje hnuteľné veci, sú z užívania týchto nehnuteľností vylúčení, a pri ich pokusoch užívať tieto nehnuteľnosti dochádza medzi nimi a odporcom k neustálym konfliktom čoho dôsledkom je fakt, že ani jeden z účastníkov neinvestuje fin. prostriedky do ich údržby a zveľaďovania, nehnuteľnosti sú v zlom technickom stave, čo bolo preukázané jednak samotnou ohliadkou na mieste samom, znal. dokazovaním, ale tento fakt je zrejmý aj z fotodokumentácie, ktorú navrhovatelia predložili a ktorá sa nachádza na čl. 14 spisu. Navrhovatelia deklarujú vôľu, aby súd po zrušení podiel, spoluvlastníctva nehnuteľnosti prikázal do ich výlučného vlastníctva s tým, že je v ich schopnostiach odporcovi vyplatiť na vyrovnanie jeho spoluvlastníckeho podielu zodpovedajúcu fin. čiastku. Navrhovatelia tiež prejavujú vôľu nehnuteľnosti zrekonštruovať a následne

naďalej dochádzalo k chátraniu nehnuteľností, k zhoršovaniu ich technického stavu, a teda k znižovaniu ich hodnoty. Vychádzajúc z uvedených skutočností, berúc do úvahy najmä fakt, že rod. dom, ani priľahlá hospodárska budova nie sú reálne deliteľné, záujem navrhovateľov, aby nehnuteľnosti vrámci vyporiadania podielového spoluvlastníctva boli prikázané do ich výlučného vlastníctva a nezáujem odporcu, aby sa stal ich výlučným vlastníkov, prihliadajúc tiež na zásadu, že nikto nesmie byť spravodlivo nútený, aby zotrval v spoluvlastníckom vzťahu, súd rozhodol tak ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

Z uvedeného vyplýva, že v posudzovanej veci sa k námietkam sťažovateľa týkajúcim sa dôvodov, ktorými bolo vyhovené žalobe, vyjadril v odôvodnení svojho rozsudku okresný súd, pričom z odôvodnenia rozsudku krajského súdu vyplýva, že odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožnil so skutkovými a právnymi názormi okresného súdu vyjadrenými v jeho rozhodnutí, pričom krajský súd adekvátnym spôsobom reagoval na argumentáciu sťažovateľa uplatnenú v odvolaní.

Ústavný súd vzhľadom na svoje postavenie nie je v zásade oprávnený vstupovať do právneho posúdenia veci krajským súdom, ak krajský súd nevybočí z ústavne akceptovateľných hraníc výkladu a aplikácie právnych noriem, v tomto prípade do výkladu hmotnoprávnych ustanovení dotknutých právnych predpisov upravujúcich spôsob nadobúdania vlastníckeho práva.

Z citovaných častí odôvodnenia rozsudku krajského súdu a rozsudku okresného súdu vyplýva, že v posudzovanej veci všeobecné súdy na základe ustáleného skutkového stavu veci, ktorý ústavný súd s odkazom na svoju rozhodovaciu činnosť nemôže prehodnocovať, dostatočne rozviedli úvahy, ktoré ich viedli k meritórnym zisteniam, a primeraným spôsobom objasnili dôvody, pre ktoré nebol sťažovateľ so svojou meritórnou obranou úspešný.

S odvolaním sa na svoju ustálenú rozhodovaciu činnosť ústavný súd zdôrazňuje, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia, a to s ohľadom na to, o aké rozhodnutie ide (meritórne alebo procesné) a v akom štádiu súdneho konania je rozhodnutie vydané. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. III. ÚS 209/04, IV. ÚS 112/05, III. ÚS 25/06, IV. ÚS 301/09, IV. ÚS 27/2010).

Ústavný súd konštatuje, že odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu (v spojení s rozsudkom okresného súdu) nevykazuje znaky arbitrárnosti, je ústavne akceptovateľné, pričom nezistil existenciu skutočností svedčiacich o tom, že by ho bolo možné považovať za popierajúce zmysel základného práva na súdnu ochranu, keďže všeobecné súdy zrozumiteľne vysvetlili právne závery, ku ktorým dospeli, a opreli ich o skutkové zistenia. V okolnostiach danej veci nič nesignalizuje, že by mohlo dôjsť k porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny alebo práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Uvedené platí aj v prípade, keď sa podstata právnych úvah sťažovateľa odlišovala od právneho názoru všeobecných súdov, ktoré síce rozhodli spôsobom, s ktorým sťažovateľ nesúhlasí, avšak svoje rozhodnutia dostatočne odôvodnil na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený a ani povinný nahrádzať. K tomu ústavný súd obdobne poznamenáva, že ak sa konanie pred všeobecným súdom neskončí podľa želania účastníka konania, táto okolnosť sama osebe nie je právnym základom pre namietanie porušenia základného práva.

Ústavný súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia (v spojení s odôvodnením rozsudku okresného súdu, na ktoré krajský súd odkazuje a s ktorým sa stotožňuje) konštatuje, že krajský súd v ňom aj s ohľadom na obsah odôvodnenia rozsudku okresného súdu, obsah odvolacích námietok sťažovateľa ústavne akceptovateľným a udržateľným spôsobom interpretoval a aplikoval príslušné ustanovenia na vec sa vzťahujúcich právnych predpisov. Ústavný súd tak nezistil žiadne relevantné ústavnoprávne vady rozsudku krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu, ktoré by odôvodňovali akúkoľvek korekciu zo strany ústavného súdu.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. decembra 2014