II. ÚS 863/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

NÁLEZ

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 863/2014­35

Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 16. apríla 2015 v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov Lajosa Meszárosa a Ladislava Orosza prerokoval prijatú sťažnosť , , zastúpeného advokátom JUDr. Igorom Gažíkom, Bojnická cesta 7, Prievidza, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cdo 336/2012 a jeho uznesením z 28. augusta 2013, za účasti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, a takto

rozhodol:

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa návrhom doručeným Okresnému súdu Senica (ďalej len „okresný súd“) domáha voči spoločnosti (ďalej len „odporca“), zaplatenia sumy 45 641,64 € s príslušenstvom.

Dňa 25. septembra 2009 podali (ďalej len „tlačiarne“), návrh na pripustenie do konania ako vedľajšieho účastníka na strane odporcu. Okresný súd o predmetnom návrhu rozhodol uznesením z 15. októbra 2009 tak, že mu nevyhovel.

Proti uzneseniu okresného súdu podali tlačiarne odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Trnave (ďalej len „krajský súd“) uznesením z 21. júna 2010 tak, že uznesenie okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Okresný súd následne, vychádzajúc z právneho názoru krajského súdu, rozhodol 2. decembra 2010 tak, že povolil vstup tlačiarní ako vedľajšieho účastníka.

Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 11 Co 38/2011 z 13. februára 2012 tak, že uznesenie okresného súdu potvrdil. Predmetné rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené 28. februára 2012.

Sťažovateľ následne v sťažnosti uvádza, že proti uzneseniu krajského súdu podal dovolanie, ktoré podal telefaxom 28. marca 2012 a následne ho doplnil originálom zaslaným na poštovú prepravu 29. marca 2012.

Sťažovateľ ďalej uvádza: „Ako vyplýva z obsahu súdneho spisu, dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu nadobudlo právoplatnosť dňa 28. 2. 2012 (utorok). V zmysle § 240 Občianskeho súdneho poriadku je práve právoplatnosť rozhodujúcim začiatkom plynutia jednomesačnej lehoty na podanie tohto mimoriadneho opravného prostriedku. Z uvedeného dôvodu pripadol koniec lehoty na jeho podanie dňa 28. 3. 2012 (streda). ... Aj napriek skutočnosti, že podanie dovolania je viazané procesnou objektívnou lehotou a stačilo by ho v posledný deň lehoty podať na poštovú prepravu, ja som svoje podanie prvostupňovému súdu dňa 28. 3. 2012 odfaxoval. V súlade s § 42 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku som dovolanie urobené telefaxom doplnil predložením jeho originálu, keď som ho v trojdňovej lehote dňa 29. 3. 2012 zaslal Okresnému súdu Senica. Z uvedeného dôvodu som ho nemohol podať po uplynutí lehoty, ako tvrdí najvyšší súd. Podľa najvyššieho súdu zo spisu nevyplývajú žiadne také okolnosti, pre ktoré by mala byť otázka včasnosti podaného dovolania posúdená inak. Uvedená skutočnosť ma o to viac zaráža, keď k originálu dovolania bol priložený doklad o jeho odoslaní telefaxom zo dňa 28. 3. 2012. Z uvedeného dôvodu súdy museli, resp. mali mať vedomosť o tom, že som najprv svoje dovolanie odfaxoval. Konieckoncov uvedené vyplýva aj zo samotného postupu prvostupňového súdu, keď tento dovolanie v zmysle § 241 ods. 3 OSP... a § 209a ods. 1 OSP... doručil odporcovi na vyjadrenie. V prípade, že by som dovolanie podal ako oneskorené a vyplývalo by to aj zo samotného súdneho spisu, nemal by Okresný súd Senica dôvod vykonávať formálne úkony, ku ktorým ho zaväzuje Občiansky súdny poriadok a rovno by vec postúpil na rozhodnutie najvyššiemu súdu. Uvedené sa však nestalo a aj z tohto dôvodu nemal najvyšší súd dôvod moje dovolanie odmietnuť pre oneskorenosť. Na druhej strane najvyšší súd sa nikde vo svojom rozhodnutí nevysporiadal s faxovým podaním dovolania. Nie je mi preto jasné, či sa v spise, ktorý mal najvyšší súd k dispozícii, vôbec moje faxové podanie a/alebo samotný doklad o jeho zaslaní telefaxom tvoriaci prílohu originálu podaného dovolania nachádzalo, alebo či len došlo k prehliadnutiu tejto skutočnosti zo strany najvyššieho súdu. Z uvedeného dôvodu mám za to, že postupom a rozhodnutím Najvyššieho súdu SR došlo k porušeniu mojich základných ľudských práv a slobôd, ktoré mi zaručuje Ústava Slovenskej republiky.“

Ústavný súd doručil predsedovi okresného súdu ako súdu prvého stupňa, ktorý vykonával úkony v napadnutom dovolacom konaní, sťažnosť sťažovateľa s výzvou, aby sa k nej vyjadril. Predseda okresného súdu zaslal ústavnému súdu svoje vyjadrenie v prípise sp. zn. Spr. 1621/14 zo 16. októbra 2014, v ktorom uviedol: „Z prehľadu komunikácií o doručených listinách prostredníctvom faxu je preukázané, že dňa 28. 3. 2012 boli doručené 4 podania, pričom pri jednom z nich namiesto čísla odosielateľa je uvedených iba 5 núl, ktorá skutočnosť je netypická, keďže pri každom príjme faxovej správy je uvedené číslo odosielateľa. Takto sa nedá špecifikovať, odkiaľ takéto podanie prišlo. V ďalšom je potrebné poukázať na to, že každé podanie doručené na OS Senica prostredníctvom faxu je založené do spisu, do ktorého bolo podané.

V predmetnom spise sa dovolanie zaslané faxom nenachádza, pričom je známe, že potvrdenia o doručení faxových správ je možné technicky dodatočne upravovať. Na druhej strane je nutné uviesť i to, že nie je možné vylúčiť nepripojenie tej ktorej faxovej správy k tomu ktorému spisu, z dôvodu zlyhania ľudského faktora.“

Predseda okresného súdu k vyjadreniu pripojil prehľad faxových komunikácií okresného súdu, z ktorého vyplýva, že okresnému súdu boli 28. marca 2012 doručené 4 podania faxom, pričom podanie s poradovým číslom 9 bolo zaslané z faxového čísla 00000 so začiatkom o 16.44 h. Podľa uvedeného prehľadu toto podanie malo rozsah 5 strán a bolo doručené „v poriadku“.

Ústavný súd následne vyzval predsedu okresného súdu, aby mu doručil podania, ktoré boli okresnému súdu zaslané 28. marca 2012 faxom v takom rozsahu, aby bolo možné určiť, či niektoré z týchto podaní je identické s dovolaním sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu z 13. februára 2012, ktoré bolo doručené okresnému súdu poštou 30. marca 2012.

Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľa a predsedníčky najvyššieho súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania, keďže dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predsedníčka najvyššieho súdu sa k sťažnosti vyjadrila v prípise sp. zn. KP 3/2015 z 12. februára 2015, v ktorom poukázala na predmet konania a na rozhodnutie krajského súdu, následne uviedla: «Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že „najvyšší súd sa nikde vo svojom rozhodnutí nevysporiadal s faxovým podaním dovolania“. K tomu treba uviesť, že Najvyšší súd Slovenskej republiky v predmetnom konaní vychádzal z obsahu spisu, ktorý mu bol predložený zo strany súdu prvého stupňa.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ponecháva rozhodnutie o sťažnosti žalobcu na úvahe Ústavného súdu Slovenskej republiky...»

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97).

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy) (IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012).

Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi súdneho konania sa súdna ochrana poskytne v zákonom predpokladanej kvalite, pričom výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať uvedené základné právo účastníkov garantované v čl. 46 ods. 1 ústavy (IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012).

Výklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov musí byť preto v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov konania. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení nemožno obmedziť toto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom (IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012).

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj ochrana, ktorá sa účastníkovi konania poskytuje v dovolacom konaní, t. j. v konaní, v ktorom sa na základe mimoriadneho opravného prostriedku domáha ochrany pred dovolacím súdom z dôvodov, ktoré výslovne upravuje procesné právo. Ak účastník konania splní predpoklady vyžadované zákonom na poskytnutie ochrany v mimoriadnom opravnom konaní, všeobecný súd mu túto ochranu musí poskytnúť v rozsahu, v akom sa preukáže existencia dôvodu na poskytnutie súdnej ochrany v takom konaní. Poskytnutie tejto ochrany však neznamená právo na úspech v mimoriadnom opravnom konaní (IV. ÚS 106/2010).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napríklad IV. ÚS 77/02, II. ÚS 264/04, IV. ÚS 106/2010) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá má základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. To platí aj pre výklad a používanie procesnoprávnych predpisov (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy), ktoré upravujú podmienky konania, ku ktorým patria aj procesné podmienky dovolacieho konania ako mimoriadneho opravného postupu najvyššieho súdu.

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli relevantné aj v danej veci.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že najvyšší súd porušil jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že odmietol jeho dovolanie ako podané oneskorene. Najvyšší súd nezohľadnil to, že sťažovateľ dovolanie podal súdu prvého stupňa 28. marca 2012 faxom a následne mu ho 29. marca 2012 zaslal poštou. Keďže dovolaním napadnuté uznesenie krajského súdu nadobudlo právoplatnosť 28. februára 2012, sťažovateľ sa domnieva, že dovolanie podal včas.

Súčasťou súdneho spisu okresného súdu bola aj správa o faxovej komunikácii „XMT Report“. Najvyšší súd sa v odôvodnení napadnutého uznesenia nijako nevysporiadal s touto správou o faxovej komunikácii „XMT Report“ z 28. marca 2012 o zaslaní dokumentu v rozsahu 5 strán na faxové číslo okresného súdu. Zo súdneho spisu vyplýva, že najvyšší súd nijako nezisťoval bližší obsah predmetnej správy o faxovej komunikácii, t. j. nezisťoval, aký dokument mal byť okresnému súdu zaslaný 28. marca 2012 faxom. Najvyšší súd nevyzval sťažovateľa, aby objasnil obsah predmetnej správy, a nežiadal ani okresný súd o informáciu o podaní, ktoré mu malo byť 28. marca 2012 doručené faxom, a neskúmal ani jeho relevanciu pre napadnuté dovolacie konanie. Je potrebné zohľadniť aj to, že správa o faxovej komunikácii „XMT Report“ neobsahuje také údaje, ktoré by jednoznačne indikovali druh a obsah dokumentu, ktorý mal byť faxom zaslaný. Možno pripustiť aj to, že údaje na správach o faxovej komunikácii nemusia zodpovedať skutočnosti, keďže závisia napr. od nastavenia času a dátumu na faxe, ktorý bol použitý na odoslanie dokumentu. Na tomto základe možno konštatovať, že súdny spis okresného súdu v tej podobe, ako bol predložený najvyššiemu súdu, napriek priloženej správe o faxovej komunikácii neposkytoval jednoznačnú indikáciu toho, že dovolanie sťažovateľa bolo zaslané okresnému súdu faxom.

Okrem najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu vykonáva v dovolacom konaní procesné úkony aj súd prvého stupňa (§ 240 ods. 1, § 241 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku).

Podľa § 133 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 543/2005 Z. z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy v znení neskorších predpisov (ďalej len „spravovací poriadok“) pri prijímaní podania urobeného telegraficky alebo telefaxom sa postupuje podľa § 129. Ak predpisy o konaní pred súdmi vyžadujú potvrdenie takýchto podaní písomne alebo ústne do zápisnice alebo ich doplnenie písomne alebo ústne do zápisnice, prípadne predložením originálu v určenej lehote, je potrebné ich takto potvrdiť alebo doplniť. Ak nedôjde k ich potvrdeniu alebo doplneniu v určenej lehote, na tieto podania sa ďalej neprihliada a táto skutočnosť sa vyznačí v aplikácii.

Pochybenie súdu prvého stupňa pri vykonávaní úkonov v dovolacom konaní je v zásade potrebné pripočítať na ťarchu najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu. Okresný súd nevyvrátil tvrdenie sťažovateľa, že predmetné dovolanie doručil okresnému súdu faxom 28. marca 2012, nie je tak zrejmé, či pochybil pri vykonávaní úkonov v napadnutom dovolacom konaní – predovšetkým pri prijímaní a evidencii doručených podaní. Vzhľadom na konkrétne okolnosti tohto prípadu uvedenú skutočnosť nemožno vyhodnotiť na ťarchu sťažovateľa. Za týchto okolností je potrebné považovať záver najvyššieho súdu o tom, že dovolanie sťažovateľa bolo podané po uplynutí lehoty, za nepreskúmateľný a zjavne neodôvodnený, a preto ústavne neudržateľný.

Na tomto základe ústavný súd rozhodol, že najvyšší súd napadnutým uznesením sp. zn. 2 Cdo 336/2012 z 28. augusta 2013, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľa ako podané oneskorene, porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

IV.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.

Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Ústavný súd priznal právnemu zástupcovi sťažovateľa úhradu trov konania v uplatnenej sume, t. j. 331,13 €, v súlade s vyhláškou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to za 2 úkony právnej služby podľa § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky (prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom, sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy). Ústavný súd vychádzal zo základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby za rok 2013 v sume 130,16 € (1/6 výpočtového základu podľa § 11 ods. 3 vyhlášky) a náhrady hotových výdavkov (režijný paušál) za každý úkon právnej služby v sume 7,81 € (1/100 výpočtového základu podľa § 16 ods. 3 vyhlášky), čo spolu predstavuje sumu 275,94 €. Keďže advokát je platcom dane z pridanej hodnoty [ďalej len „DPH“ (čo ústavný súd zistil zo zoznamu daňových subjektov registrovaných pre DPH dostupného na internetovej stránke Finančnej správy Slovenskej republiky www.financnasprava.sk )], uvedená suma bola zvýšená o DPH vo výške 20 % podľa § 18 ods. 3 vyhlášky a podľa zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov.

Trovy konania je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku) podľa výroku rozhodnutia.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.