II. ÚS 864/2014

1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejedanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Nitra v konaní vedenom pod sp. zn. 4 T 35/2010 p o r u š e n é b o l i .

2. Okresnému súdu Nitra p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn. 4 T 35/2010 konal bez zbytočných prieťahov.

3. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 1 500 € (slovom tisícpäťsto eur), ktoré mu j e Okresný súd Nitra p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Nitra j e p o v i n n ý uhradiť trovy konania v sume 340,90 € (slovom tristoštyridsať eur a deväťdesiat centov) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Petra Koscelanského, Ulica Fraňa Mojtu 24, Nitra, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Odôvodnenie:

I.

Sťažovateľ namieta, že okresný súd koná vo veci so zbytočnými prieťahmi. Uvádza, že predbežné prerokovanie obžaloby sa konalo po takmer 19 mesiacoch, 9. septembra 2011. Okresný súd konal aj v ďalšom období s prieťahmi, keď nepojednával v termínoch 11. novembra 2011 a 20. januára 2012, uskutočnilo sa až hlavné pojednávanie 16. marca 2012 a v nasledujúcich dvoch termínoch, 18. mája 2012 a 3. júla 2012, okresný súd opäť nepojednával. Hlavné pojednávanie pokračovalo 30. októbra 2012 a následne bolo štyrikrát odročené (18. januára 2013, 26. marca 2013, 28. mája 2013 a 5. novembra 2013), väčšinou z dôvodu neprítomnosti prísediacej členky senátu. Sťažovateľ v tejto súvislosti uvádza: «Jednalo sa o prísediacu , kde na poslednom pojednávaní, ktoré sa „konalo“ dňa 28. 1. 2014, pretože sa skonštatovalo, že táto prísediaca už nie je členkou senátu z dôvodu, že je voči jej osobe vedené nejaké trestné stíhanie a k veci bola prijatá nová prísediaca a na tomto pojednávaní sa opakovali doteraz vykonané dôkazy.» Podľa sťažovateľa „sa... neodôvodnene čakalo na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR v civilnej veci 7 C 55/2006, keď vec na základe mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora SR bola na najvyššom súde od septembra 2010 až do mája roku 2013, t. z. skoro štyri roky a bola vybavená taktiež až na základe sťažnosti na prieťahy v konaní“.

Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom: „Okresný súd Nitra v konaní vedenom pod sp. zn. 4 T 35/2010 porušil základné právo poškodeného , , bytom na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Okresnému súdu Nitra v konaní vedenom pod sp. zn. 4 T 35/2010 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva , primerané zadosťučinenie v sume 6.000 EUR, slovom šesťtisíc eur, ktoré je Okresný súd Nitra povinný mu vyplatiť do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia. Okresný súd Nitra je povinný nahradiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa JUDr. Petra Koscelanského trovy konania do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci písomne vyjadril za okresný súd jeho predseda prípisom sp. zn. Spr 1536/14 zo 14. januára 2015, v ktorom uviedol: «Krajský prokurátor v Nitre dňa 26. 02. 2010 podal na Okresný súd Nitra obžalobu na obžalovaného pre pokračujúci trestný čin podvodu podľa § 250 odsek 1, 4 Zák. č. 140/61 Zb. a pokračujúci trestný čin zneužitia právomoci verejného činiteľa podľa § 158 odsek 1 písmeno a), odsek 2 písmeno a), c) Tr. zák. vec bola pridelená dňa 26. 02. 2010 sudkyni . Na základe zaťaženosti a prijatia novej sudkyne na Okresný súd Nitra predmetná vec bola prerozdelená a od 02. 07. 2010 vec je pridelená sudkyni . Z predmetného spisu Okresného súdu Nitra sp. zn. 4 T/35/2010 zisťujem, že sudkyňa vo veci koná. Bolo vytýčených viacero pojednávaní. Meritórne sa vo viacerých hlavných pojednávaniach sa konalo, je pravdou, že niektoré hlavné pojednávania boli odročené z toho dôvodu, že sa nedostavil na hlavné pojednávanie obhajca obžalovaného ako i obžalovaný. Z predmetného spisu ďalej zisťujem, že Okresný súd Nitra konal i v civilnom konaní sp. zn. 7 C/55/2006. V tejto veci bolo podané mimoriadne dovolanie. O mimoriadnom dovolaní rozhodoval Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý rozhodnutia Okresného súdu a Krajského súdu Nitra zrušil a prikázal súdu konať. Chcem jednoznačne uviesť, že sudkyňa vo veci konala správne keď nerozhodla doposiaľ, čakala na stanovisko Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Som toho názoru , že postup sudkyne bol správny, keďže Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušil rozhodnutia Okresného súdu a Krajského súdu v Nitre vo veci sp. zn. 7 C/55/2006. Podľa stanoviska sudkyne trestného oddelenia , poškodený už nemá v predmetnej veci štatút poškodeného ale svedka. Som toho názoru, že zo strany Okresného súdu Nitra vo veci sp. zn. 4 T/35/2010 vzhľadom na obtiažnosť veci nedošlo k prieťahom v konaní, neboli porušené podľa môjho názoru základné práva pána , aby vec bola prejednaná bez zbytočných prieťahov a tiež nebol porušený „Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd“ postupom Okresného súdu Nitra vo veci sp. zn. 4 T/35/2010. Súhlasím s tým, aby podľa § 30 odsek 2 Zákona Národnej rady Slovenskej republiky číslo 38/1993 Z. z., Ústavný súd Slovenskej republiky upustil od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti. Som toho názoru, že od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

V pripojenom stanovisku sudkyne okresného súdu sa uvádza: „... po oboznámení sa s obsahom ústavnej sťažnosti (podanej na Ústavný súd Slovenskej republiky dňa 11. 02. 2014), ktorú podal v trestnej veci obžalovaného a je vedená na Okresnom súde Nitra pod sp. zn. 4 T/35/2010 a bola mi opatrením predsedom súdu tunajšieho súdu pridelená dňa 02. 07. 2010 na prejednanie a rozhodnutie ako zákonnému sudcovi, som doposiaľ postupovala a rozhodovala podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia, nestranne, bez zbytočných prieťahov a len na základe skutočností zistených v súlade so zákonom. Nie som si vedomá žiadneho takého porušenia zákonných ustanovení, konkrétne ustanovení Trestného poriadku, upravujúcich postup súdu po podaní obžaloby, ktoré by bolo možné považovať za porušenie práv . V tejto súvislosti považujem zároveň za nevyhnutné Vám oznámiť, že stratil postavenie poškodeného v konaní vedenom na OS Nitra pod sp. 4 T 35/2010, v súčasnosti je len svedkom, pretože rozsudkom NS SR 3 M Cdo 13/2010 zo 06. 05. 2013 v právnej veci žalobcov a spol. proti obci boli rozsudok KS v Nitre sp. zn. 9 Co/266/2008 z 18. 09. 2009 a rozsudok OS Nitra z 28. 08. 2008 7 C 55/2006 vo výroku, ktorým určil, že nehnuteľnosti nachádzajúce sa v kat. úz. , zapísané na ako parc. č. a parc. č. patria do dedičstva po nebohom , zomrelom v podiele ½ a do dedičstva po nebohej , rod. zomrelej , v podiele ½ zrušené a vrátené na ďalšie konanie Okresnému súdu Nitra. Vec sp. zn. 7 C/55/2006 nebola ku dňu 13. 11. 2014, kedy bolo vykonané hlavné pojednávanie, právoplatne skončená, vec sa nachádza od 29. 09. 2014 na odvolacom súde. Z uvedeného vyplýva, že v súčasnosti je v tejto časti obžaloby v trestnom konaní poškodený SPF, tak ako to bolo uvedené v obžalobe Krajskej prokuratúry v Nitre sp. zn. Kv 2/2008, podanej na OS Nitra dňa 26. 02. 2010, pôvodne. Sťažovateľove práva ako poškodeného preto v tomto trestnom konaní dňa 06. 05. 2013 zanikli rozsudkom NS SR 3 M Cdo 13/2010 zo 06. 05. 2013, nemôžu byť dotknuté, preto absentuje u aktívna legitimácia na podanie ústavnej sťažnosti pre porušenie jeho práv ako poškodeného v trestnom konaní vedenom na Okresnom súde Nitra pod sp. zn. 4 T/35/2010. Opätovne podotýkam, že vyjadrenia na adresu konajúceho súdu, že nechce alebo nevie rozhodnúť, sú zavádzajúce, súd vo veci pravidelne koná a nemôže niesť zodpovednosť za objektívne prekážky, ktoré vznikli buď na strane procesných strán alebo súdu. Tiež je absolútne nekompetentné vyjadrenie sťažovateľa, že súd nedôvodné čakal na rozhodnutie NS SR vo veci 7 C/55/2006, lebo práve toto rozhodnutie NS SR zrušilo všetky rozsudky v tejto veci vydané v časti, v ktorej vyššie uvedené nehnuteľnosti mali byť dedičstvom po sťažovateľových právnych predchodcoch. Nad rámec uvádzam, že trestná vec vedená na Okresnom súde Nitra pod sp. zn. 4 T/35/2010 je pred skončením, čítajú sa listiny, termín hlavného pojednávania je nariadený na 27. 01. 2015.“

Toto je nepravdivé tvrdenie, pretože od samého počiatku, či už civilného sporu vedného na Okresnom súde Nitra pod č. k. 7 C 55/2006, alebo v rámci tohto trestného konania je úplne jasné, že konaním obžalovaného bolo našej rodine odňaté nezákonným spôsobom (notárskym osvedčením, ktoré nemalo ani základné zákonné náležitosti) vlastnícke právo k našim parceliam. V trestnom spise sa nachádza môj výsluch (myslím, že je to na strane 1 383 spisu), že si voči obžalovanému uplatňujem náhradu škody vo výške 120.000.000,­ Sk. Vo svojej výpovedi som uviedol, že na takúto výšku škody som došiel z dôvodu, že v roku 2005 došlo k zmene územného plánu Obce týkajúcej sa nezákonne osvedčených parciel , kde bola plánovaná výstavba „Spinálneho centra“ a trhová cena týchto pozemkov predstavovala v tej dobe sumu 300 až 350 Sk za 1 m2. Preto je nesporné, že vo veci vystupujem ako poškodený, na každé pojednávanie dostávam predvolanie ako poškodený, keby som bol iba svedok, po uskutočnení môjho výsluchu pred súdom ako svedka, by ma predsa už súd na pojednávanie nepredvolával. Chcem zdôrazniť, že aj po zrušení veci najvyšším súdom bolo v konaní 7 C 55/2006 o určenie vlastníckeho práva v prospech našej rodiny opätovne našej žalobe vyhovené a určené, že nehnuteľnosti patria do vlastníctva mojich právnych predchodcov, pričom najvyšší súd zrušil túto vec iba z tzv. procesných dôvodov pre „nepreskúmateľnosť“ dôvodov rozhodnutí okresného a krajského súdu. Civilný spis sa toho času nachádza v odvolacom konaní, pretože teraz už správca konkurznej podstaty, keďže pôvodný žalovaný dal na seba účelovo vyhlásiť konkurz, podal proti tomuto rozsudku odvolanie, o ktorom doteraz nebolo rozhodnuté. Tieto skutočnosti však v žiadnom prípade nebránia tomu, aby súd mohol v trestnom konaní konať a rozhodnúť, čo doteraz tak neurobil.»

Dňa 29. novembra 2010 obhajoba predložila okresnému súdu kópiu mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora Slovenskej republiky č. k. VI/1 Pz 584/09­29 z 13. augusta 2010 proti rozsudku okresného súdu č. k. 7 C 55/2006­334 z 28. augusta 2008 v jeho vyhovujúcej časti určovacieho výroku v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k. 9 Co 266/2008­466 z 18. júna 2009 (vo veci žaloby sťažovateľa a ďalších osôb o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva). V nadväznosti na túto informáciu predsedníčka senátu zisťovala dožiadaním z 9. decembra 2010, z 3. februára 2011, z 23. júna 2011 a z 13. októbra 2011 stav konania o mimoriadnom dovolaní vedeného Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 3 M Cdo 13/2010. Najvyšší súd vo vyjadrení doručenom 27. októbra 2011 uviedol, že predpokladaný termín rozhodnutia je v prvom štvrťroku 2012. Dňa 17. júna 2011 bolo nariadené predbežné prerokovanie obžaloby na 9. september 2011, na ktorom sa zúčastnil aj sťažovateľ ako poškodený. Okresný súd nariadil hlavné pojednávanie na 11. november 2011. Predsedníčka senátu 7. novembra 2011 zrušila tento termín z dôvodu svojej účasti na trestnoprávnom grémiu krajského súdu. Nový termín bol určený na 20. január 2012. Hlavné pojednávanie sa 20. januára 2012 neuskutočnilo pre neúčasť obvineného ospravedlneného z dôvodu práceneschopnosti. Okresný súd otvoril hlavné pojednávanie 16. marca 2012. Okresný súd na hlavnom pojednávaní vyzval sťažovateľa podľa § 256 ods. 2 Trestného poriadku, aby sa vyjadril, či navrhuje uložiť obžalovanému povinnosť nahradiť škodu a v akej výške. Sťažovateľ uviedol: „Uplatňujem si nárok na náhradu škody

V tomto termíne sa nekonalo pre neprítomnosť obhajcu obžalovaného. Hlavné pojednávanie sa nekonalo ani 3. júla 2012 pre neprítomnosť obžalovaného, jeho obhajcu a práceneschopnosť predsedníčky senátu. Ďalší termín hlavného pojednávania určený na 25. september 2012 bol zrušený. Hlavné pojednávanie sa uskutočnilo 30. októbra 2012 a bolo odročené na 18. január 2013. Pred nariadeným termínom obžalovaný ospravedlnil svoju neúčasť práceneschopnosťou, v nadväznosti na čo bolo hlavné pojednávanie odročené. Hlavné pojednávanie sa nekonalo v ďalších termínoch 26. marca 2013 a 28. mája 2013 pre neprítomnosť jedného z prísediacich, resp. predsedníčky senátu z dôvodu práceneschopnosti. Najvyšší súd oznámil okresnému súdu 24. mája 2013, že uznesením sp. zn. 3 M Cdo 13/2010 zo 6. mája 2013 zrušil rozsudok krajského súdu a rozsudok okresného súdu vo veci sp. zn. 7 C 55/2006 vo výroku, ktorým bolo určené, že predmetné nehnuteľnosti patria do dedičstva po právnych predchodcoch sťažovateľa, a v rozsahu zrušenia vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie. Okresný súd si vyžiadal rovnopis tohto uznesenia prípisom z 13. septembra 2013.

Hlavné pojednávanie pokračovalo vykonávaním dokazovania 10. septembra 2013. Na nasledujúci termín − 5. november 2013 – sa nedostavila prísediaca, ktorá bola neskôr 15. novembra 2011 odvolaná z funkcie, čo bolo listom mesta oznámené predsedovi okresného súdu 21. novembra 2013.

Európsky súd pre ľudské práva v rozhodnutí Krumpel a Krumpelová v. Slovensko z 5. 7. 2005 uviedol, že poškodené osoby uplatňujúce si nárok na náhradu škody v trestnom konaní proti konkrétnej osobe majú nárok profitovať zo záruk čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože takéto konanie možno považovať za rozhodujúce pre určenie ich „občianskych práv“.

Garancie poskytované čl. 6 ods. 1 dohovoru (rovnako aj čl. 48 ods. 2 ústavy) zaručujúce právo na spravodlivé súdne konanie sú v trestnom konaní vo vzťahu k poškodenému (uplatňujúcemu nárok na náhradu škody) limitované a poskytované len pre adhézne konanie (ktoré má prvky občianskoprávneho konania) týkajúce sa rozhodovania o nároku na náhradu škody spôsobenej trestným činom (III. ÚS 100/2010). Sudkyňa okresného súdu , ktorej je pridelená trestná vec vedená pod sp. zn. 4 T 35/2010, vo vyjadrení k sťažnosti namietla, že „Sťažovateľove práva ako poškodeného preto v tomto trestnom konaní dňa 06. 05. 2013 zanikli rozsudkom NS SR 3 M Cdo 13/2010 zo 06. 05. 2013, nemôžu byť dotknuté, preto absentuje u aktívna legitimácia na podanie ústavnej sťažnosti pre porušenie jeho práv ako poškodeného v trestnom konaní...“.

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota účastníka konania neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 247/03, IV. ÚS 272/04) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka (strany)

súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Predmetom napadnutého konania okresného súdu je rozhodovanie o obžalobe podanej na jedného obžalovaného pre dva čiastkové útoky pokračujúceho trestného činu podvodu a pokračujúceho trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa, súčasťou ktorého je adhézne konanie o nároku sťažovateľa na náhradu škody. Okresný súd nepoukázal na skutkovú a ani na právnu zložitosť napadnutého konania, argumentoval len jeho súvislosťou s civilných konaním, v ktorom sa rieši právna otázka, či predmetné nehnuteľnosti patria do dedičstva po právnych predchodcoch sťažovateľa. Rozhodnutie o tejto otázke má význam pre rozhodnutie v napadnutom trestnom konaní, nemá však vplyv na zložitosť trestného konania. Ústavný súd preto nepovažuje napadnuté konania za skutkovo ani právne zložité.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje, že nezisťuje, či prieťahy na strane súdu boli spôsobené objektívnymi príčinami alebo subjektívnym zavinením úradných osôb, pretože rozlišovanie týchto dôvodov nie je podstatné pre posúdenie, či bolo zachované právo účastníka (strany) konania, aby bolo o jeho veci rozhodnuté v primeranej lehote. Podľa judikatúry ústavného súdu ústava v čl. 48 ods. 2 zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie veci, a teda vykonanie spravodlivosti bez zbytočných prieťahov, aj keď nie všetky nástroje na vyriešenie tzv. objektívnych okolností sa nachádzajú v dispozičnej sfére vedenia súdu či konajúceho sudcu (pozri napr. I. ÚS 119/03, I. ÚS 150/06, III. ÚS 317/2014).

Podstatnou otázkou pri posudzovaní postupu okresného súdu v napadnutom konaní je vysporiadanie sa s obranou okresného súdu, že pre rozhodnutie v trestnom konaní bolo nevyhnutné počkať na rozhodnutie v súvisiacej občianskoprávnej veci o určenie, že predmetné nehnuteľnosti patria do dedičstva po právnych predchodcoch sťažovateľa. Ústavný súd súhlasí s vyjadrením predsedu okresného súdu, že pre rozhodnutie o nároku sťažovateľa bolo podstatné počkať na rozhodnutie o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky. Najvyšší súd rozhodol uznesením sp. zn. 3 M Cdo 13/2010 zo 6. mája 2013 (pozri aj s. 10), o čom upovedomil okresný súd 24. mája 2013. Uznesenie najvyššieho súdu nadobudlo právoplatnosť 29. mája 2013, okresný súd si ho pre potreby trestného konania vyžiadal prípisom z 13. septembra 2013. Tento prieťah, hoci kratšieho trvania, ide na vrub okresnému súdu.

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol, že základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejedanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru bolo postupom okresného súdu porušené, prikázal mu, aby vo veci vedenej pod sp. zn. 4 T 35/2010 konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľ domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ sa domáha priznania finančného zadosťučinenia v sume 6 000 €, čo odôvodňuje takto: „Finančné odškodnenie si uplatňujem ako peňažnú protihodnotu utrpenej nemajetkovej ujmy, ktorá mi vznikla ako dôsledok toho, že v tejto trestnej veci súd spôsobil prieťahy v konaní, podľa môjho názoru v trvaní viac ako tri roky, pričom ja poškodený som vo výraznej právnej neistote.“

Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04). Podľa názoru ústavného súdu v tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia (I. ÚS 80/06). Pri určení finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Sťažovateľ žiada, aby mu bola priznaná úhrada trov konania v sume 518,76 € za tri úkony právnej služby. Ústavný súd priznal úhradu za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2014 (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to za každý úkon sumu 134 €, čo spolu s paušálnou náhradou hotových výdavkov 2 x 8,04 € za každý úkon právnej služby predstavuje sumu 284,08 €, po jej zvýšení o daň z pridanej hodnoty, ktorej platiteľom je právny zástupca sťažovateľa (§ 18 ods. 3 vyhlášky), predstavuje priznaná úhrada sumu 340,90 € (bod 4 výroku tohto nálezu). Za tretí úkon právnej služby (stanovisko sťažovateľa k vyjadreniu okresného súdu) ústavný súd úhradu nepriznal, pretože neobsahovalo žiadne skutočnosti, ktoré by v konaní už neboli zistené a mali ústavnoprávnu relevanciu.

Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. februára 2015