II. ÚS 867/2014

2. Uznesenie Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 8 R 2/2014 z 5. novembra 2014 z r u š u j e a vec v r a c i a Okresnému súdu Bratislava I na ďalšie konanie.

3. Okresný súd Bratislava I j e p o v i n n ý uhradiť spoločnosti Medzinárodná investičná banka, obchodnej spoločnosti AUGMENT s. r. o., a obchodnej spoločnosti FESSI s. r. o., trovy konania v sume 540,29 € (slovom päťstoštyridsať eur a dvadsaťdeväť centov) na účet ich právnej zástupkyne ALLEN & Overy Bratislava, s. r. o., Advokátska kancelária, Eurovea Central 1, Pribinova 4, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

Odôvodnenie:

I.

Okresný súd uznesením sp. zn. 8 R 2/20l4 z 15. júla 2014 začal reštrukturalizačné konanie voči dlžníkovi. Následne okresný súd uznesením sp. zn. 8 R 2/2014 zo 4. augusta 2014 povolil reštrukturalizáciu dlžníka. Do funkcie reštrukturalizačného správcu bola ustanovená spoločnosť , , značka správcu S 1267 (ďalej len „správca“).

Uznesením sp. zn. 8 R 2/2014 z 5. novembra 2014 okresný súd zastavil reštrukturalizačné konanie voči dlžníkovi, začal konkurzné konanie na majetok dlžníka, vyhlásil konkurz na majetok dlžníka a do funkcie správcu ustanovil , , značka správcu S 1664 (ďalej len „správkyňa“).

Sťažovateľky ďalej uvádzajú, že „dňa 13. októbra 2014 sa konala prvá schôdza veriteľov, na ktorej bol zvolený veriteľský výbor... V rámci kreácie veriteľského výboru vznikli určité rozpory o jeho zákonnom zložení. Tieto rozpory sa týkali výkladu rozporných ustanovení zákona o konkurze a reštrukturalizácii, pričom predmetom sporu bola najmä otázka, či sťažovateľ 1 má alebo nemá byť členom veriteľského výboru... Uvedené rozpory boli odstrániteľné a správca v súčinnosti s príslušnými veriteľmi sa ich v dobrej viere pokúsil odstrániť tým, že pre vylúčenie akýchkoľvek pochybností vyplývajúcich z nejasnej právnej úpravy zvolal veriteľský výbor v alternatívnom zložení – a to tak veriteľský výbor za účasti sťažovateľa (zasadnutie v tomto zložení, na ktorom bol aj schválený záverečný návrh reštrukturalizačného plánu sa konalo 13. októbra 2014) ako aj veriteľský výbor v zložení bez účasti sťažovateľa pre prípad, že sťažovateľ ex lege nie je členom veriteľského výboru (prvé zasadnutie veriteľského výboru v tomto zložení, na ktorom bol správcom ako predkladateľom plánu predložený záverečný návrh reštrukturalizačného plánu sa konalo 5. novembra 2014 a následne bolo ďalšie zasadnutie veriteľského výboru v tomto zložení, ktorého predmetom malo byť, okrem iného schvaľovanie záverečného návrhu reštrukturalizačného plánu, na žiadosť veriteľov zvolané na 7. novembra 2014)... Správca sa pre vylúčenie pochybností snažil vyhovieť obom možným interpretáciám zákona a to spôsobom, aby boli dodržané všetky relevantné zákonné lehoty (vrátane lehoty na predloženie záverečného návrhu reštrukturalizačného plánu). V dobrej viere tak vyvíjal snahu, aby z dôvodu nejasnej právnej interpretácie ustanovení o zložení veriteľského výboru nedošlo k zastaveniu reštrukturalizačného konania, ktoré umožňovalo výrazne väčší rozsah uspokojenia veriteľov dlžníka ako prípadný konkurz.“.

Sťažovateľky podrobne opisujú udalosti, ktoré predchádzali podaniu ich sťažnosti ústavnému súdu v ich právnej veci, pričom v tejto súvislosti najmä uvádzajú: «Okresný súd postavil napadnuté uznesenie na troch právnych a skutkových záveroch, z ktorých každý je podľa názoru sťažovateľov zjavne nepodložený a arbitrárny, a preto z ústavného hľadiska neospravedlniteľný a neudržateľný.

Z citovaného ustanovenia nevyplýva, že by bolo možné rozširovať jeho aplikáciu na prípady, kedy členstvo vzniká zo zákona alebo z rozhodnutia súdu. Ustanovenie § 127 ods. 2 ZKR jednoznačne ustanovuje, že „členom veriteľského výboru je vždy veriteľ, ktorý podal návrh na povolenie reštrukturalizácie“.

. . Podľa § 127 ods. 2 ZKR teda sťažovateľ 1 mal byť (vždy) členom veriteľského výboru, pretože bol podal návrh na povolenie reštrukturalizácie. Okresný súd vyložil tretiu vetu § 126 ods. 3 ZKR, ktorá však expressis verbis postihuje inú situáciu (konkrétne voľbu členov veriteľského výboru, nie vznik členstva ex lege) ako derogáciu jednoznačne a „paušálne“ formulovanej normy § 127 ods. 2 ZKR. Takýto výklad je podľa nášho názoru arbitrárny a z ústavného hľadiska

V čase prijímania uvedenej novely ZKR obsahoval identické ustanovenia o členstve vo veriteľskom výbore na základe zákona (§ 127 ods. 2 ZKR) a na základe rozhodnutia súdu (§ 127 ods. 3 ZKR) ako obsahuje aj v súčasnosti, napriek tomu sa novela týchto ustanovení vôbec nedotkla. Z uvedeného vyplýva, že novozavedené obmedzenie sa malo týkať výlučne nemožnosti spriaznených veriteľov byť volení do veriteľského výboru na schôdzi veriteľov. Zákonodarca

Sťažovateľky tiež poukazujú na skutočnosť, že okresný súd ako ďalší dôvod zastavenia reštrukturalizačného konania podľa § 131 ods. 2 písm. a) ZKR uviedol, že „veriteľský výbor nebol riadne zvolený. V prvom rade, ako bolo uvedené vyššie, sťažovateľ 1 sa stal riadnym členom veriteľského výboru zo zákona na základe § 127 ods. 2 ZKR a na schôdzi veriteľov dňa

Napokon sťažovateľky poukazujú na skutočnosť, že okresný súd ako tretí dôvod zastavenia reštrukturalizačného konania podľa § 131 ods. 2 písm. a) ZKR uviedol «závažné porušenie povinností zo strany správcu. Podľa napadnutého rozhodnutia k porušeniu povinnosti správcom malo dôjsť tým spôsobom, že veriteľský výbor na schôdzi veriteľov konanej dňa 13. októbra 2014 „nebol kreovaný v zákonom stanovenom postupe a tam stanovených podmienok“. Okrem toho, že tento záver súdu zjavne vychádza z nesprávneho predpokladu, že veriteľský výbor nebol riadne kreovaný... je potrebné uviesť, že veriteľský výbor kreuje schôdza veriteľov a nie správca, preto logicky neprichádza do úvahy, aby správca porušil svoju povinnosť tým, že schôdza veriteľov veriteľský výbor nezvolí. Vytvorenie veriteľského výboru je právom veriteľov a nie povinnosťou správcu... Ďalej je potrebné uviesť, že v odôvodnení napadnutého rozhodnutia súd vôbec neuvádza, aký „zákonom stanovený postup“ a ktoré konkrétne „tam stanovené podmienky“ neboli zo strany správcu dodržané. Konverziu na konkurz pritom súd opiera práve o porušenie týchto neidentifikovaných povinností správcu... Neuvedenie konkrétnych porušení zákona zo strany správcu v odôvodnení samo o sebe zakladá arbitrárnosť napadnutého rozhodnutia... Záver okresného súdu o závažnom porušení povinností správcu sa javí o to arbitrárnejšie, že sporné úkony správcu prebiehali za prítomnosti a pod dohľadom súdu. Podľa § 131 ods. 1 ZKR súd počas reštrukturalizácie dohliada nad činnosťou dlžníka, správcu a veriteľských orgánov. Tento dohľad bol na veriteľskej schôdzi dňa 13. októbra 2014 ako aj 5. novembra 2014 realizovaný prostredníctvom účasti dohliadajúcej vyššej súdnej úradníčky . Práve na veriteľskej schôdzi dňa 13. októbra 20 14 došlo ku konštituovaniu veriteľského výboru, ktorý bol podľa okresného súdu zložený nezákonne. Napriek tomu zástupkyňa súdu prítomná na danej schôdzi nijako nenaznačila, že by mohlo ísť o porušenie povinností správcu (nieto ešte kvalifikované závažné porušenie v zmysle § 131 ods. 2 písm. a) ZKR) alebo o nezvolenie veriteľského výboru v zmysle § 131 ods. 2 písm. d) ZKR... Ak okresný súd v rámci svojho dohľadu mlčky akceptoval postup správcu a kreovanie veriteľského výboru, ale následne tieto skutočnosti kvalifikoval ako dôvody na konverziu reštrukturalizácie na konkurz, ide podľa nášho názoru o arbitrárny a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľný a neudržateľný postup. To platí o to viac, že okresný súd v rámci svojho dohľadu nijako formálne nenamietal voči úkonom správcu, resp. priebehu reštrukturalizačného konania až do momentu, kedy − na schôdzi 5. novembra 2014 − správca predstavil možné riešenie vzniknutej situácie. Inými slovami, okresný súd najprv niekoľko týždňov v rámci svojho dohľadu akceptoval priebeh reštrukturalizačného konania a o jeho zastavení rozhodol práve vtedy, keď bolo predložené riešenie vzniknutých rozporov...».

Záver okresného súdu o zastavení reštrukturalizačného konania vedeného voči dlžníkovi a vyhlásení konkurzu na jeho majetok považujú sťažovateľky za arbitrárny a v tejto súvislosti uvádzajú, že okresný súd „... urobil tak napriek tomu, že zákonná lehota na predloženie záverečného návrhu reštrukturalizačného plánu veriteľskému výboru na schválenie ešte neuplynula. Bolo teda ešte možné zhojiť prípadné pochybnosti o zložení veriteľského výboru... Rovnako tak urobil napriek tomu, že konkurz predstavuje zjavne výraznejší zásah do právneho postavenia nielen dlžníka, ale aj jeho obchodných partnerov, spoločníkov a veriteľov. A napriek tomu, že v konkurze možno predpokladať menší rozsah uspokojenia veriteľov ako v reštrukturalizácii... A v neposlednom rade tak urobil na základe arbitrárnej a nepreskúmateľnej argumentácie, bez verejného prejednania a bez toho, aby dal sťažovateľom a ostatným účastníkom konania akúkoľvek možnosť sa vyjadriť.“.

Podľa sťažovateliek uznesením okresného súdu sp. zn. 8 R 2/2014 z 5. novembra 2014 došlo aj k porušeniu čl. 20 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu. V tejto súvislosti argumentujú tým, že „vyhlásenie konkurzu sťažovateľa 1 de facto zbavuje hodnoty obchodného podielu, ktorý má v dlžníkovi. Okrem toho, v konkurze pravdepodobne dôjde k nižšiemu rozsahu uspokojenia pohľadávok sťažovateľov voči dlžníkovi a dôjde tak k ukráteniu pohľadávok sťažovateľov oproti plánovanému uspokojeniu v reštrukturalizácii.“.

Na výzvu ústavného súdu účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania. Ústavný súd preto využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a upustil od ústneho pojednávania v danej veci, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami, ako aj s obsahom vyžiadaného súdneho spisu dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Sudca v danom konaní má a mal za to, že vymenovaním veriteľského výboru tak, ako bol vymenovaný 13. 10. 2014 došlo k zásadnému porušeniu ustanovenia § 126 ods. 3 ZKR, ktoré nemohlo byť konvalidované resp. zhojené alternatívnym riešením, nakoľko podľa názoru súdu došlo k neplatnému právnemu úkonu teda konaniu v rozpore so zákonom. V danom prípade nie je možné takýto úkon konvalidovať. S prihliadnutím na následný úkon a to zasadnutie veriteľského výboru dlžníka toho istého dňa 13. 10. 2014, Správca deklaroval svoj právny názor na výklad ustanovenia § 126 ods. 3 ZKR, čo následne nie je možné odvolať resp. zrušiť tak ako to údajne „v dobrej viere“ deklaroval na zasadnutí 05. 11. 2014, podaním alternatívnych riešení pri kreovaní veriteľského výboru.

Tam uvedené dôvody súvisia výlučne s predkladaným reštrukturalizačným plánom. Takýmto konaním by sudca mohlo čeliť námietke, že si svoju povinnosť dohľadu nevykonal riadne. Ohľadne argumentácie, že súd vydal predmetné uznesenie pred uplynutím zákonnej lehoty na predloženie záverečného návrhu reštrukturalizačného plánu mám za to, že práve do momentu odsúhlasenia tohto návrhu mohol súd predmetnú vadu konania

. . Mám za to, že sťažovatelia, ktorých zástupca sťažovateľa v 1. rade a ostatní sťažovatelia osobne boli prítomní všetkých zasadnutí v rámci reštrukturalizačného konania, zaiste boli aj v komunikácii so reštrukturalizačným správcom, ktorý bol sťažovateľom v 1. rade a navrhovateľom v zmysle ustanovenia § 111 ods. 1, 3 ZKR poverený.

Zákon o konkurze a reštrukturalizácii je predpis, ktorý upravuje materiálnu stránku konkurzného práva, tak aj procesné právo konkurzné. Keďže neobsahuje komplexnú úpravu v ustanovení § 196 ZKR je stanovené, že sa primerane subsidiárne použijú ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku.

Vychádzajúc z merita namietanej skutočnosti skupinou veriteľov súd nepovažoval za potrebné nariadiť pojednávanie v tejto veci a to jednak z plynutia veľmi frekventovaných časových lehôt, ktoré určoval správca a v rámci ktorých by ani nebolo možné zvolať riadne pojednávanie, ako aj z faktu, že nešlo o sporové konanie, teda nebolo dané sporné merito konania, odstrániteľné na pojednávaní. Sudca posúdil skutkový stav tak, že išlo skôr o výklad zákona § 126 ods. 3, potažmo § 3 ods. 2 ZKR, ktoré bolo však v kompetencii súdu na základe námietky a vyjadrení k námietke. Taktiež procesný úkon vypočutia účastníka podľa ustanovenia § 200 ZKR sa súdu javil byť neefektívnym konaním, z dôvodu vyššie uvedeného. V danom prípade, je

na uvedené. Napriek tomu, krátkymi časovými lehotami nedával súdu možnosť postupovať procesne tak, ako to na druhej strane vyžadoval a čím argumentujú sťažovatelia aj v bode 40 sťažnosti. V tomto bode žiadané verejné prerokovanie stráca zmysel práve pre konanie správcu, ktorý okamžite po zvolení veriteľského výboru deklaroval jeho právomoci následným zasadnutím a prijatím rozhodnutí ako bol aj Návrh reštrukturalizačného plánu. K účasti vyššej súdnej úradníčky na zasadnutiach veriteľských orgánov, tak ako účasť súdu opisuje v bode 76. sťažnosti uvádzam, že vyšší súdny úradník nemá právomoc konať v danej veci, takéto konanie mu zo zákona nevyplýva, práve naopak svojím konaním tak ako by vyžadovali sťažovatelia by prejudikoval skutočnosti, na ktoré nemá oprávnenie z titulu výkonu funkcie vyššieho súdneho úradníka, nie sudcu. K podstate subjektu sťažovateľa v 1. rade ako je charakterizovaný v bode 80, 81 sťažnosti ide o subjekt súkromného práva a preto mu neprislúchajú žiadne iné výhody ako sa snaží navodiť atmosféru sťažovateľ v 1. rade zároveň poskytlo úver súkromnej osobe teda dobrovoľne vstúpil do záväzkového

Je zároveň pravdou, že znenie ZKR nedáva alternatívne aj iné možnosti súdu vyriešiť vadný stav ako uvedeným nástrojom konverzie. Toto súd skutkovo vyhodnotil ako tak závažné porušenie ustanovení, že aplikoval toto ustanovenie ZKR. Ako náhle je veriteľský výbor kreovaný opätovne zákon o KR z titulu právnej istoty nedáva priestor pre alternatívne riešenia a znovuvymenovanie alebo výmeny členov. K takémuto konania pristúpil správca až v momente, kedy dochádzala argumentácia sťažovateľov a silneli argumenty veriteľov, ktorí nesúhlasili s konaním správcu ohľadne kreovania veriteľského výboru. Ako aj sťažovateľ uvádza, cieľom reštrukturalizačného konania je uspokojenie veriteľov v čo najvyššej výške, ktorá prevyšuje aj podiel uspokojenia v konkurznom konaní a paradoxne aj v tomto konaní to boli práve veritelia, ktorí nesúhlasili s postupom správcu, bez ohľadu na ich uspokojenie.

Právny zástupca sťažovateliek vo vyjadrení z 11. februára 2015 doručenom ústavnému súdu 12. februára 2015 k stanovisku okresného súdu z 19. januára 2015 okrem iného uviedol: «1. Ako bolo uvedené v našej sťažnosti, podstatu ústavne neudržateľného pochybenia okresného súdu vidíme v tom, že pristúpil k tzv. konverzii reštrukturalizácie dlžníka na konkurz a to z dôvodov, ktoré boli arbitrárne a ktoré bolo možné zhojiť.

Okresný súd vo svojom vyjadrení uvádza, že „vymenovaním veriteľského výboru. . . došlo k zásadnému porušeniu ustanovenia § 126 ods. 3 ZKR, ktoré nemohlo byť konvalidované resp. zhojené alternatívnym riešením, nakoľko podľa názoru súdu došlo k neplatnému právnemu úkonu teda konaniu v rozpore so zákonom“.

. . 4. V žiadnom prípade však nenastala situácia, že by nebol zostavený veriteľský výbor. Ako sme uviedli v našej sťažnosti, k zostaveniu veriteľského výboru došlo, či už v zložení so sťažovateľom 1 alebo bez neho. Súd mohol namietať len to, že veriteľský výbor nezasadal v zákonnom zložení a teda, že neschválil návrh reštrukturalizačného plánu, čo bolo možné zhojiť a o čo sa veritelia aj pokúsili. Preto, ak by naozaj išlo o neplatný právny úkon, je pochybenie okresného súdu ešte zjavnejšie. Ak by bol totiž takýto úkon pre rozpor so zákonom absolútne neplatný, nemalo by sa na neho vôbec prihliadať.

6. Nie je totiž sporné, že v danej situácii existovali dve alternatívne interpretácie § 126 ods. 3 v spojení s § 127 ods. 2 ZKR, pričom obe sú teoreticky plauzibilné. Zároveň nie je sporné, že účelom reštrukturalizácie je uspokojenie veriteľov, pričom podmienkou úspešnej reštrukturalizácie je schválenie plánu príslušnými veriteľskými orgánmi.

7. Argument okresného súdu by bol plauzibilný, ak by pri jednej interpretácii došlo k schváleniu plánu a pri druhej interpretácii k jeho zamietnutiu. To však nie je súčasný prípad. 8. Ilustratívne si možno predstaviť situáciu, kedy by z dôvodu nejasného znenia zákona nebolo zrejmé, ktorý veriteľ má aký počet hlasov. Ak by však pri všetkých možných interpretáciách stále bola zachovaná potrebná väčšina hlasov za schválenie plánu, nevidíme zásah do zásady právnej istoty. Keď potrebná väčšina veriteľov súhlasí so schválením plánu pri všetkých alternatívnych výkladoch, sú zákonné podmienky na schválenie plánu zjavne splnené. Zastavenie reštrukturalizačného konania by bolo v takom prípade prílišným formalizmom. O taký istý prílišný formalizmus ide aj v tomto prípade, keďže okresný súd urýchlenou konverziou na konkurz zmaril možnosť, aby o návrhu plánu mohla hlasovať schôdza veriteľov po tom, ako by tento návrh schválil veriteľský výbor kreovaný podľa druhého výkladu.

10. Podľa § 154 ods. 1 písm. a) ZKR súd zamietne plán a tým pádom v konečnom dôsledku taktiež privodí zastavenie reštrukturalizačného konania a vyhlásenie konkurzu, ak boli porušené ustanovenia zákona o postupe pri príprave plánu alebo iné ustanovenia týkajúce sa plánu. Schvaľovanie plánu je zjavne „ustanovením týkajúcim sa plánu“.

11. Okresný súd ďalej reaguje na našu námietku závažného procesného pochybenia spočívajúceho v nemožnosti vyjadriť sa k námietke skupiny veriteľov. K tomu si dovoľujeme uviesť nasledovné. 12. Sťažovatelia 2 a 3 vôbec neboli o námietkach veriteľov podaných na súd upovedomení a nemali vôbec žiadnu možnosť vyjadriť sa k nim. O zásahu do ich práva vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom a argumentom teda nemožno mať pochýb. 13. Sťažovateľ 1 sa s námietkami oneskorene oboznámil neformálne prostredníctvom správcu. Táto skutočnosť však nemôže zhojiť postup súdu, ktorý sťažovateľom námietky vôbec nedoručil. 14. Okrem toho bolo vyjadrenie sťažovateľa 1 súdom aj tak ignorované, keďže na žiadne argumenty sťažovateľa 1 nedal odpoveď a ani ich v odôvodnení neuviedol.

. . ako aj z faktu, že nešlo o sporové konanie“. 19. Obe vysvetlenia sú podľa nášho názoru neudržateľné. 20. Po prvé, súd v danej situácii nebol viazaný žiadnou poriadkovou lehotou. Podľa zákona plynie súdu poriadková lehota od doručenia návrhu na potvrdenie plánu (§ 153 ods. 1 ZKR). Do tohto štádia sa však konanie nedostalo. V čase vydania napadnutého uznesenia súdu neplynula žiadna zákonná poriadková lehota. 21.

Okresný súd mal preto vyhlasovaní konkurzu v tunajšej veci taktiež nariadiť pojednávanie alebo aspoň využiť menej formálny inštitút vypočutia podľa § 200 ZKR. Ak tak neurobil, došlo k zásahu do práva na verejné prerokovanie. 23. Po tretie, nie je nám zrejmé, prečo okresný súd poukazuje na nesporový charakter konania V prvom rade máme pochybnosti o tom, či vôbec možno hovoriť o materiálne nesporovom konaní, keďže zjavne išlo o konanie, v ktorom mali rôzni účastníci protichodné záujmy. Čo je však podstatnejšie, čl. 48 ods. 2 ústavy ani čl. 6 ods. 1 dohovoru neobmedzujú právo na verejné prerokovanie len v prípade sporových konaní.

Podaním z 12. januára 2015 doručeným ústavnému súdu 19. januára 2015 sa , , , , a , (ďalej len „navrhovatelia na vstup do konania“), zastúpení Advokátskou kanceláriou TIMAR & partners, s. r. o., Štúrova 42, Šaľa, konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Tibora Timára, ktorí sú ako veritelia účastníkmi reštrukturalizačného konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 8 R 2/2014, domáhali pripustenia vstupu do konania pred ústavným súdom v postavení vedľajších účastníkov na strane okresného súdu z dôvodu, že „rozhodnutie ústavného súdu vo veci vedenej pod sp. zn. II. ÚS 867/2014, sa ich priamo dotýka, a to tým, že hoci nie sú účastníkmi konania na základe podanej sťažnosti, samotnou sťažnosťou je napádané rozhodnutie o konverzii, a žiada sa jeho zrušenie, čím dôjde aj k zmene postavenia mandantov, nakoľko rozhodnutie o konverzii sa týka aj iných subjektov ako sťažovateľov, pričom v rámci reštrukturalizačného konania jeho účastníci (medzi ktorých patria aj mandanti) konajú výlučne ako nútené nerozlučné procesné spoločenstvom podľa ust. § 126 a ust. § 127 zákona o konkurze a reštrukturalizácii... zastúpené veriteľským výborom, ktorého rozhodnutia ovplyvňujú postavenie ostatných veriteľov (a teda i tých, ktorí nie sú členmi veriteľského výboru)“.

Ústavný súd návrhu navrhovateľov na vstup do konania ako vedľajších účastníkov vo veci vedenej ústavným súdom pod sp. zn. II. ÚS 867/2014 uznesením sp. zn. II. ÚS 867/2014 z 25. februára 2015 nevyhovel, odvolávajúc sa na svoju doterajšiu judikatúru (napr. II. ÚS 91/08, IV. ÚS 77/2010), s odôvodnením, že „na vyjadrenie veriteľov k sťažnosti však ústavný súd pri rozhodovaní − v súlade so svojou doterajšou praxou – v rozsahu, v akom si to vyžiada rozhodovanie vo veci samej, prihliadne“.

Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre zdôrazňuje, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo alebo samotným rozhodnutím, došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Ústavný súd opakovane vyslovil, že rozhodnutiu všeobecného súdu musí predchádzať jeho postup zodpovedajúci garanciám spravodlivého súdneho konania v zmysle príslušných ustanovení ústavy a príslušnej medzinárodnej zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, najmä garanciám obsiahnutým v práve na spravodlivý proces, v princípe rovnosti zbraní a v práve na kontradiktórne konanie (m. m. I. ÚS 230/03).

Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je teda − okrem práva domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (prístup k súdu) − aj právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorá okrem iných procesných záruk kladie dôraz aj na zachovanie kontradiktórnosti konania a „rovnosti zbraní“ (podobne napr. III. ÚS 402/08). Podstatou kontradiktórnosti a s ňou súvisiacou „rovnosťou zbraní“ je, aby všetci účastníci konania mali reálnu možnosť využiť svoje procesné práva predložiť argumenty a reagovať na „protiargumenty“ protistrany (napr. IV. ÚS 42/09, IV. ÚS 147/04).

Ústavný súd pripomína, že aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorý v súvislosti s rovnosťou účastníkov konania používa pojem „rovnosť zbraní“, podľa svojej konštantnej judikatúry vyžaduje, aby každej procesnej strane bola daná primeraná možnosť predložiť svoju záležitosť a príslušnú argumentáciu za rovnakých podmienok (napr. v prípade Beer proti Rakúsku 2004, Baumann proti Rakúsku 2001, Dombo Beheer B. V. proti Holandsku 1993, Ankerl proti Švajčiarsku 1996, Komanický proti Slovensku 2002).

Ústavnosť konaní pred orgánom verejnej moci predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkých zákonom ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu predmetného konania. Ústavný súd v tomto smere osobitne pripomína objektivitu takého postupu orgánu verejnej moci (m. m. II. ÚS 9/00, II. ÚS 143/02). Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ktorej nebezpečenstvo spočíva v potenciálnom uplatnení ničím (objektívne) nepodloženej úvahy orgánu verejnej moci bez akýchkoľvek objektívnych limitov, ktoré sú v podmienkach právneho štátu okrem iného garantované zákonnými spôsobmi zisťovania skutkového základu pre rozhodnutie.

1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti sťažovateliek vzal predovšetkým do úvahy, že namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu, ktoré je v demokratickej spoločnosti do tej miery favorizované, že pri jeho uplatňovaní neprichádza do úvahy (zo strany súdov) ani jeho zužujúci výklad, ani také formálne interpretačné postupy, následkom ktorých by mohlo byť jeho neodôvodnené (svojvoľné) obmedzenie, či dokonca jeho popretie (I. ÚS 2/08).

Z predloženého spisového materiálu ústavný súd zistil, že sťažovateľka v 1. rade sa návrhom doručeným okresnému súdu 4. júla 2014 domáhala povolenia reštrukturalizácie dlžníka. Spolu s návrhom na povolenie reštrukturalizácie predložila okresnému súdu reštrukturalizačný posudok vypracovaný povereným správcom a ďalšie zákonom ustanovené prílohy (zoznam majetku, zoznam záväzkov, zmluvný prehľad, zoznam spriaznených osôb, riadnu individuálnu účtovnú závierku vyhotovenú k 31. decembru 2013 a originál notársky overeného osvedčenia dlžníka, že je v úpadku a súhlasí s podaním návrhu na povolenie reštrukturalizácie).

Okresný súd uznesením sp. zn. 8 R 2/2014 z 15. júla 2014, ktoré nadobudlo právoplatnosť 22. júla 2014, začal reštrukturalizačné konanie voči dlžníkovi. Uznesením sp. zn. 8 R 2/2014 zo 4. augusta 2014, ktoré nadobudlo právoplatnosť 9. augusta 2014, okresný súd povolil reštrukturalizáciu dlžníka a správcu povereného sťažovateľkou v 1. rade vypracovaním reštrukturalizačného posudku ustanovil do funkcie správcu.

Veritelia v upozornení uviedli, že na schôdzi veriteľov boli vznesené námietky voči postupu správcu a skutočnosti, že prvým členom veriteľského výboru by mala byť sťažovateľka v 1. rade, a to s poukazom na § 126 ods. 3 zákona č. 7/2005 Z. z., podľa ktorého nemôže byť členom veriteľského výboru a súčasne nemôže hlasovať na schôdzi veriteľov veriteľ podriadenej pohľadávky. Podľa spoločenskej zmluvy dlžníka s poukazom na bod 7.2 je sťažovateľka v 1. rade spriaznená s dlžníkom, keďže má podiel na hlasovacích právach dlžníka vo výške 65 %. Veritelia uviedli, že zo spoločenskej zmluvy je zrejmé, že tým, že sťažovateľka v 1. rade má podiel na hlasovacích právach v rozsahu 65 % zo všetkých hlasovacích práv, vykonáva tak riadenie dlžníka a má na jeho činnosti podstatný vplyv. Takáto právnická osoba je tak podľa názoru veriteľov podľa § 9 ods. 1 písm. b) v spojení s § 9 ods. 3 ZKR spriaznená osoba s dlžníkom, bez práva byť volená a byť členom veriteľského výboru.

Veritelia na prvej schôdzi veriteľov ďalej namietali aj ďalšieho člena veriteľského výboru, ktorým sa stala sťažovateľka v 3. rade, z dôvodu, že s poukazom na § 3 ods. 2 ZKR, podľa ktorého za jednu pohľadávku pri posudzovaní platobnej schopnosti dlžníka sa považujú všetky pohľadávky, ktoré počas 90 dní pred podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu pôvodne patrili len jednému veriteľovi, pohľadávka tejto spoločnosti v skutočnosti patrí sťažovateľke v 2. rade, ktorá bola zvolená tiež za člena veriteľského výboru. Argument správcu, že § 3 ods. 2 ZKR sa použije iba na účely určenia platobnej schopnosti, a teda na vylúčenie podávania špekulatívnych návrhov na vyhlásenie konkurzu, považujú veritelia tiež za argument v rozpore so zákonom. Podľa veriteľov „došlo k obchádzaniu zákona, keď z prihlášky spoločnosti FESSI, s. r. o. vyplýva, že táto nadobudla pohľadávku voči Dlžníkovi vo výške 489,78 Eur ako časť pôvodnej pohľadávky spoločnosti AUGMENT s. r. o., zmluvou o postúpení pohľadávky zo dňa 15. 07. 2014, pričom z výpisu z OBV číslo 138/2014 zo dňa 21. 07. 2014 vyplýva, že dňa 15. 07. 2014 vydal súd uznesenie, ktorým začal reštrukturalizačné konanie Dlžníka. Pohľadávka teda bola postúpená po začatí konania, a výlučne z dôvodu vytvorenia veriteľa, ktorý bude členom veriteľského výboru, keď spoločnosť AUGMENT, s. r. o. a spoločnosť FESSI, s. r. o. sú vzájomne spriaznené právnické osoby, ktoré majú spoločného konateľa, ktorý zastupoval obidvoch veriteľov na schôdzi, a de facto je tá istá osoba dvakrát členom veriteľského výboru. Veritelia majú jednoznačne za to, že došlo k obchádzaniu zákona s cieľom poškodiť práva ostatných veriteľov, a teda došlo aj k porušeniu ustanovenia § 6 ZKR opakovane...“. Veritelia v závere svojho upozornenia tvrdia, že vzhľadom na uvedené schôdza veriteľov konaná 13. októbra 2014 v reštrukturalizačnom konaní na majetok dlžníka bola vedená v bode 3 programu v rozpore so zákonom a veriteľský výbor nebol riadne zvolený a ani kreovaný. S poukazom na uvedené požiadali okresný súd o postup podľa § 131 ods. 2 ZKR.

Po tom, ako správca 23. októbra 2014 nahliadol do reštrukturalizačného spisu vedeného okresným súdom pod sp. zn. 8 R 2/2014, 27. októbra 2014 doručil okresnému súdu „Vyjadrenie k podaniu zo dňa 13. 10. 2014 (námietky veriteľov voči schôdzi veriteľov)“. K námietke veriteľov týkajúcej sa členstva sťažovateľky v 1. rade vo veriteľskom výbore uviedol, že v danom prípade ide o reštrukturalizáciu, ktorá bola povolená na základe veriteľského návrhu na povolenie reštrukturalizácie sťažovateľky v 1. rade, pričom v tejto súvislosti poukázal na § 127 ods. 2 ZKR. Správca uviedol, že zo znenia citovaného ustanovenia jednoznačne vyplýva, že „členstvo vo veriteľskom výbore v danom prípade veriteľovi vzniká zo zákona ex lege, pričom túto skutočnosť ZKR zdôrazňuje slovným vyjadrením vždy“. Správca ďalej uviedol, že „v danom prípade nedochádza ani k voľbe do veriteľského výboru, členstvo vo veriteľskom výbore mu vzniká priamo zo zákona, preto posudzovanie otázky práva byť volený do veriteľského výboru je podľa názoru Správcu z tohto pohľadu právne irelevantné“.

. . V tomto smere je dôležité uviesť, že členstvo vo veriteľskom výbore môže veriteľovi vzniknúť zvolením alebo zo zákona, čo je nutné nepochybne rozlišovať. Čo vylučuje § 126 ods. 3 ZKR je, aby podriadenému, resp. spriaznenému veriteľovi vzniklo členstvo vo veriteľskom výbore zvolením, ale v žiadnom prípade nevylučuje, aby členstvo vo veriteľskom výbore veriteľovi vzniklo ex lege. Veriteľovi Medzinárodnej investičnej banke vzniklo členstvo vo veriteľskom výbore zo zákona, preto aplikácia § 126 ods. 3 ZKR je vylúčená.

Preto pokiaľ veriteľ AUGMENT s. r. o. postúpil svoju pohľadávku inému veriteľovi, šlo o dispozíciu mimo procesu reštrukturalizácie a o výlučné právo veriteľa. V tejto súvislosti ďalej poukazujeme na tú skutočnosť, že ust. § 3 ods. 2 ZKR možno aplikovať iba v konkurznom konaní, nie v reštrukturalizačnom konaní, čo z predmetného ustanovenia aj nepochybne vyplýva. Okrem toho ako vyplýva z § 3 ods. 2 ZKR, predmetné ustanovenie možno použiť iba na účely posúdenia platobnej schopnosti dlžníka.“. Správca v závere svojho vyjadrenia napokon uviedol, že „reštrukturalizačný plán schválený veriteľským výborom vytvoril pre veriteľa a veriteľa skupinu pre plánom nedotknuté pohľadávky, čo znamená uspokojenie týchto veriteľov v plnom rozsahu. Okrem toho v prípade veriteľa , a reštrukturalizačný plán zoskupil/zaradil týchto veriteľov do skupín, ktoré budú uspokojované v prvom rade oproti druhému radu, v ktorom bude uspokojovaný veriteľ MIB spolu so spriazneným p. Reštrukturalizačný plán ďalej v plnom rozsahu rešpektuje aj medziveriteľskú dohodu zo dňa 02. augusta 2010 medzi dlžníkom

Dňa 4. novembra 2014 bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie právneho zástupcu sťažovateľky v 1. rade k podaniu veriteľov z 13. októbra 2014, z obsahu ktorého okrem iného vyplýva: «K námietke členstva MIB vo veriteľskom výbore.

. . ustanovený za člena veriteľského výboru. TP sa v Podaní odvolal na ustanovenie § 126 ods. 3 zákona č. 7/2005 Z. z.. ., podľa ktorého veriteľ podriadenej pohľadávky nemôže byť volený za člena veriteľského výboru a súčasne nemôže hlasovať na schôdzi veriteľov, pričom TP poukázal na údajnú spriaznenosť MIB a Dlžníkom. V súlade s § 111 ods. 1 ZKR, Reštrukturalizačné konanie bolo začaté a reštrukturalizácia bola povolená na základe návrhu veriteľa − MIB.

Zákon o konkurze a reštrukturalizácii. Komentár. C.H_Beck. Bratislava, 2012, s. 879). S ohľadom na argument TP, že „ak to zákon zakazuje veriteľom, aby si takéhoto veriteľa za člena veriteľského výboru sami zvolili, je ad absurdum tvrdiť, že zákon, ktorý to veriteľom zakázal, to sám umožňuje!

Ako už bolo uvedené, v odseku vyššie, veriteľ, ktorý podal návrh na povolenie reštrukturalizácie, nie je do veriteľského výboru volený, pretože členstvo mu vzniká ex lege. § 126 ods. 3 ZKR sa uplatňuje na všetkých veriteľov všeobecne a jeho uplatnenie nie je možné obmedziť na veriteľa, ktorý podal návrh na povolenie reštrukturalizácie. Uvedené ustanovenie je preto potrebné interpretovať tak, že nevylučuje právo podriadeného veriteľa na členstvo vo veriteľskom výbore, len obmedzuje spôsob jeho ustanovenia za člena veriteľského výboru tak, že zakazuje jeho voľbu. Podriadený veriteľ teda môže byť členom veriteľského výboru, pokiaľ mu členstvo vo veriteľskom výbore vyplýva zo zákona alebo na základe rozhodnutia

. .: MIB sa stala spoločníkom v Dlžníkovi dňa 20. augusta 2010, teda v čase, kedy ZKR nepoznal koncept podriadenosti spriaznených osôb, ktorý bol zavedený novelou ZKR č. 348/2011 Z. z. s účinnosťou od 1. januára 2012. Tento krok MIB považovala za kľúčových prevenčných dôvodov a pre prípad možnej potreby ochrany svojich oprávnených záujmov, nakoľko ako financujúca banka financovala z veľkej časti realizáciu developerského projektu Dlžníka ako komerčný veriteľ, ktorého primárnym cieľom bolo zarobiť na úrokoch z úveru a nie ako zisk z predaja priestorov v projekte. MIB aktívne nevyužívala svoje práva spoločníka, aktívne sa nepodieľala na riadení štatutárneho orgánu Dlžníka ani nemala na činnosť Dlžníka podstatný vplyv až do momentu, kedy sa nepriaznivá finančná situácia Dlžníka stala zrejmou a jeden z bývalých konateľov bez toho, aby situáciu s MIB konzultoval podal návrh na vyhlásenie konkurzu na Dlžníka. Preto máme za to, že pre naplnenie zásady spravodlivosti je nevyhnutné rozlišovať medzi postavením „bežného“ spriazneného veriteľa a MIB, ktorá per se nebola v postavení,

... nepovažujeme za pravdivé tvrdenie TP, že „... jednou zo zásad (ZKR) je vylúčenie spriaznených osôb s dlžníkom na rozhodovaní a uspokojovaní v konkurznom a reštrukturalizačnom konaní... (Ust. ZKR nepriznávajú osobe podriadenej s dlžníkom iné právo, ako právo, aby jeho pohľadávka bola uspokojená ako podriadená a teda až potom, ako budú uspokojené pohľadávky ostatných veriteľov)“. Takýto výklad ZKR vo všeobecnej rovine by podľa nás bol v rozpore s § 1 ZKR, ktorý zakotvuje jednu zo základných zásad reštrukturalizačného konania − postupné uspokojenie veriteľov dlžníka spôsobom stanoveným v reštrukturalizačnom pláne. Uvedené tvrdenie TP je v zmysle § 126 ods. 3 ZKR správne jedine vo vzťahu k prvej schôdzi veriteľov, pretože už pri schvaľovacej schôdzi § 146 ods. 5 ZKR predpokladá, že aj podriadení veritelia budú hlasovať rovnako ako všetky ostatné skupiny veriteľov/účastníkov plánu (s výnimkou účastníkov plánu zaradených do skupiny pre plánom nedotknuté pohľadávky v rozsahu týchto pohľadávok, účastníkov plánu zaradených do skupiny pre nezabezpečené pohľadávky v rozsahu pohľadávok popretých čo do právneho dôvodu alebo vymáhateľnosti a s ohľadom na osobitný režim pre podmienených veriteľov), čím sa budú podieľať na rozhodovaní a uspokojovaní v reštrukturalizačnom konaní. K námietke členstva spoločnosti FESSI, s. r. o. vo veriteľskom výbore...: Ďalšia námietka TP v Podaní smeruje voči členstvu spoločnosti FESSI, s. r. o... vo veriteľskom výbore, pričom poukazuje na § 3 ods. 2 ZKR a argumentuje, že pohľadávka FESSI v skutočnosti prináleží spoločnosti AUGMENT s. r. o..., ktorá je ďalším členom veriteľského výboru, nakoľko AUGMENT postúpil svoju pohľadávku FESSI po začatí Reštrukturalizačného konania. Napriek tomu, že táto námietka sa netýka priamo MIB, s ohľadom na záujem MIB o plynulý a úspešný priebeh reštrukturalizácie považujeme za potrebné... uviesť, že predmetný výklad považujeme za účelový a v rozpore s úmyslom zákonodarcu. Účelom pravidla podľa § 3 ods. 2 ZKR... je ochrana dlžníka pred účelovým konaním veriteľov pri posudzovaní jeho platobnej neschopnosti, teda pred začatím konkurzného konania. Bolo by podľa nás nepochopením zmyslu tohto ustanovenia tvrdiť, že jeho účelom je obmedzovanie postupovania pohľadávok a s ním súvisiace obmedzovanie práv veriteľov len z dôvodu, že k postúpeniu pohľadávok došlo. Právo postúpiť pohľadávku je právom veriteľa nakladať so svojím majetkom voľným spôsobom... ustanovenie § 3 ods. 2 ZKR sa vzťahuje výlučne na konkurzné konanie a nie na reštrukturalizačné konanie, čo zo znenia predmetného ustanovenia aj nepochybne vyplýva.»

Medzitým už okresný súd doručil uznesenie o zastavení reštrukturalizačného konania, začatí konkurzného konania a vyhlásení konkurzu z 5. novembra 2014 dlžníkovi, právnemu zástupcovi sťažovateľky v 1. rade, ako aj ustanovenému správcovi v konkurze. Predmetné uznesenie nadobudlo právoplatnosť 13. novembra 2014 (zverejnené v Obchodnom vestníku č. 217/2014 z 12. novembra 2014).

Okresný súd v odôvodnení namietaného uznesenia okrem iného uviedol: «Súd sa na základe podnetu Veriteľov zo dňa 13. 10. 2014 (písomne zo dňa 14. 10. 2014) oboznámil s obsahom spisu vedeného Okresným súdom Bratislava 1 pod sp. zn. 8 R/2/2014 s argumentáciou právneho zástupcu veriteľov ako aj s argumentáciou Správcu a dospel k nasledovnému zisteniu: Veritelia sa domáhali písomným podaním zo dňa 14. 10. 2014 (podané faxom 13. 10. 2014) aby súd v rámci výkonu dohľadu v zmysle ustanovenia § 131 ods. 1, 2 ZKR zastavil reštrukturalizačné konanie vedené na majetok Dlžníka a vyhlásil konkurz. Dôvodom podľa Veriteľov je skutočnosť, že pri kreovaní veriteľského výboru došlo k porušeniu stanovení ZKR takto: Ad 1) veriteľ Medzinárodná investičná banka je osobou spriaznenou podľa ustanovenia § 9 ZKR tým, že má podiel na hlasovacích právach Dlžníka v rozsahu 65 % z celkového počtu hlasovacích práv. Podľa ustanovenia § 127 ods. 2 ZKR členom veriteľského výboru je vždy veriteľ, ktorý podal návrh na povolenie reštrukturalizácie. Toto ustanovenia za člena veriteľského výboru neznamená, že sa vylučuje ustanovenie § 126 ods. 3 ZKR, ktoré vylučuje, aby boli volení za člena veriteľského výboru veritelia spriaznení s dlžníkom. Zo zápisnice zo zasadnutia schôdze veriteľov podľa ustanovenia § 126 ods. 4 ZKR je osvedčené, že členom veriteľského výboru je subjekt Medzinárodná investičná banka, o čom nebolo prijaté uznesenie, nakoľko tento člen veriteľského výboru je členom zo zákona podľa ustanovenia § 127 ods. 2 ZKR.

„podriadený veriteľ nemá právo hlasovať. . .“ Avšak ak ide o veriteľa s podriadenou pohľadávkou ako osobou spriaznenou vo vzťahu k dlžníkovi a/ alebo o veriteľa ktorý nemá zistenú pohľadávku minimálne čo do právneho dôvodu a vymáhateľnosti títo v zmysle uvedeného ustanovenia nemajú právo hlasovať, a to či už aktívne alebo pasívne.

. . Navyše má súd za to, že by takéto kreovanie významného riadiaceho orgánu akým je veriteľský výbor bolo obchádzaním zákona, ktorý spriazneným veriteľom neumožňuje vykonávať hlasovacie právo. Z obsahového, gramatického a logického výkladu obsahu ustanovenia § 126 ods. 3 ZKR v korelácii s ustanovením § 127 ods. 2 ZKR súdu vyplýva, že zákonodarca nemal záujem povýšiť princíp ustanovenia člena veriteľského výboru zo zákona nad splnenie podmienky pre veriteľa mať hlasovacie právo ako člen veriteľského

Vo vzťahu k reštrukturalizácii ako k procesu orientovanému na to, aby bola zachovaná aspoň podstatná časť prevádzky podniku, aby bola možnosť zbavenia sa časti záväzkov ich odpustením zo strany veriteľov a predĺžením doby ich splatnosti, súd považuje uvedený rozpor za právny názor navrhovateľa, ktorý však nemá dôsledky na priebeh reštrukturalizačného procesu. Súd uvedené nepovažuje ani za porušenie povinností správcu ani porušenie zákonných ustanovení čo sa týka postúpenia pohľadávky. Na druhej strane

Týmto došlo zo strany Správcu k závažnému porušeniu povinností ustanovených týmto zákonom podľa ustanovenia § 131 ods. 2 písm. a) ZKR k porušeniu ustanovenia § 131 ods. 2 písm. d) ZKR spočívajúce v tom, že tak významný orgán akým je veriteľský výbor bol zvolený v rozpore s ustanovenia ZKR čiže sa na jeho zvolenie neprihliada ako na platne zvolený veriteľský orgán, teda de facto aj de iure nebol zvolený. Súd má za to, že v dôsledku uvedených skutočností bola naplnená podstata a ustanovení § 131 ods. 2 pís. a/ a d/ s odôvodnením vyššie uvedeným. Dôsledok porušenia uvedených povinností spočíva v tzv. obligatórnej konverzii reštrukturalizačného konania na konkurz.

Podľa sťažovateliek kľúčové pochybenia okresného súdu spočívajú najmä v tom, že: a) konverziu reštrukturalizácie na konkurz neprerokoval na verejnom pojednávaní napriek tomu, že súd rozhoduje o konverzii reštrukturalizácie na konkurz len „na jednom stupni bez prípustnosti odvolania“; b) nedoručil im návrh skupiny veriteľov na konverziu a nedal im tak možnosť vyjadriť sa k nemu, čo možno vnímať aj v širšom kontexte ako porušenie princípu kontradiktórnosti a zásady rovnosti zbraní. Na protiargumenty sťažovateľky v 1. rade doručené okresnému súdu (iba na základe informácie správcu po nahliadnutí do spisu okresného súdu) pred rozhodnutím okresný súd nereagoval a v odôvodnení napadnutého uznesenia ich úplne ignoroval; c) právne závery, na ktorých založil napadnuté uznesenie, sú arbitrárne a ústavne neudržateľné. „Konkrétne sa jedná o nasledujúce závery: ... spriaznený veriteľ sa nemôže stať členom veriteľského výboru podľa § 127 ods. 2 ZKR (ex lege); ... veriteľský výbor nebol riadne zvolený; a ... došlo k závažnému porušeniu povinnosti zo strany správcu“; d) postupoval formalisticky napriek tomu, že konkurz predstavuje v porovnaní s reštrukturalizáciou závažnejší zásah do právneho postavenia nielen dlžníka, ale aj jeho veriteľov, ktorí tak budú uspokojení v nižšej miere.

Ústavný súd zotrváva na stanovisku (IV. ÚS 1/02, IV. ÚS 156/03), že zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecných súdov, ktoré viedli k rozhodnutiu vo veci samej alebo k inému súdnemu rozhodnutiu, ktorým končí konanie pred nimi. Tento prístup je dôsledkom toho, že všeobecné súdy vychádzajú pri prerokúvaní a rozhodovaní vecí patriacich do ich právomoci zo zákonnej úpravy a z vlastnej interpretácie zákonov a podzákonných úprav. Ústavný súd je však oprávnený a povinný posúdiť neústavnosť konania a rozhodovania všeobecných súdov vo veciach, v ktorých niet iného, nadriadeného alebo opravného súdu, ktorý by chránil základné právo účastníka konania pred súdom nižšieho stupňa. Tak je to aj v posudzovanom prípade.

V rámci reštrukturalizácie dlžníka, ktorej návrh na jej povolenie podala sťažovateľka v 1. rade (ako veriteľ dlžníka) a o ktorej okresný súd rozhodoval v tomto prípade, došlo k situácii, že napriek jej povoleniu uznesením sp. zn. 8 R 2/2014 zo 4. augusta 2014 po zistení splnenia zákonných podmienok okresný súd jedným uznesením sp. zn. 8 R 2/2014 z 5. novembra 2014 zastavil reštrukturalizačné konanie vedené proti dlžníkovi, začal konkurzné konanie a vyhlásil konkurz na majetok dlžníka. Možnosť takéhoto postupu dáva príslušnému reštrukturalizačnému súdu ustanovenie § 131 ods. 2 ZKR, ktorý umožňuje zastavenie reštrukturalizačného konania súdom aj bez návrhu, začatie konkurzného konania a vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka, ak nastane niektorá z uvedených hypotéz: a) správca opakovane alebo závažne porušil povinnosti ustanovené týmto zákonom, b) správca nesplnil svoju povinnosť požiadať súd o vyhlásenie konkurzu, c) správca riadne nezvolal schôdzu veriteľov, d) schôdza veriteľov nebola uznášaniaschopná alebo nezvolila veriteľský výbor alebo na návrh veriteľa oprávneného hlasovať sa uzniesla, aby súd vyhlásil konkurz, e) záverečný návrh plánu nebol predkladateľom plánu predložený na predbežné schválenie veriteľskému výboru v zákonnej lehote, f) veriteľský výbor predložený návrh plánu v zákonnej lehote neschválil alebo predložený návrh plánu zamietol, g) správca riadne nezvolal schôdzu, ktorá má rozhodnúť o schválení plánu, h) za prijatie plánu na schôdzi, ktorá má rozhodnúť o schválení plánu, nehlasovala nadpolovičná väčšina skupín alebo prítomní veritelia s nadpolovičnou väčšinou všetkých hlasov počítaných podľa zistenej sumy ich zistených pohľadávok, i) predkladateľ plánu v zákonnej lehote nepodal na súd návrh na potvrdenie plánu súdom.

Konkurzné konanie, reštrukturalizačné konanie, ako aj konanie o oddlžení sú regulárnymi súdnymi konaniami, v ktorých súd musí postupovať podľa pravidiel Občianskeho súdneho poriadku. Použitie týchto pravidiel v týchto konaniach nie je ale bezvýhradné a mechanické, ale len primerané, pričom primeranosť ich použitia treba hodnotiť vždy s ohľadom na podstatu, účel a cieľ týchto konaní. ZKR ako taký má niektoré osobitné procesné ustanovenia, ktoré treba, samozrejme, aplikovať vždy bez výhrad. V ostatných veciach treba následne postupovať podľa ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ale len s ich primeraným využitím − teda pokiaľ to ešte zodpovedá podstate, účelu a cieľu týchto konaní. Konkurzné konania, reštrukturalizačné konania, ako aj konania o oddlžení ako také nemožno označiť za sporové konania, ale na druhej strane ani za výlučne nesporové konania. Ide o konania sui generis. Z tohto dôvodu sa nedá výslovne bez ďalšieho povedať, či na to­ktoré konanie aplikovať výlučne úpravu pre sporové konania alebo pre nesporové konania, ale treba to hodnotiť vždy samostatne s ohľadom na podstatu tej­ktorej veci.

Podľa § 197 ods. 1 ZKR v konaní podľa zákona koná a rozhoduje jediný sudca. Pojednávanie súd nariaďuje len vtedy, ak to pokladá za potrebné. Podľa § 200 ods. 1 ZKR súd v konaní podľa tohto zákona môže aj bez nariadenia pojednávania nariadiť vypočutie osoby, ak jej výpoveď môže mať význam pre rozhodnutie alebo postup v konaní.

Ústavný súd považoval za potrebné zdôrazniť, že spôsob výkladu a aplikácie § 197 ods. 1 ZKR v reštrukturalizačnom konaní má priamu súvislosť s uplatnením základných práv účastníka súdneho konania, tak ako ich upravuje ústava v čl. 46 až čl. 48 a dohovor v čl. 6 ods. 1, pričom proti rozhodnutiu všeobecného súdu o tom, či došlo k splneniu podmienok podľa § 131 ods. 2 ZKR na rozhodnutie o zastavení reštrukturalizačného konania, začatí konkurzného konania a vyhlásení konkurzu na majetok dlžníka bez nariadenia pojednávania, neexistuje účinný opravný prostriedok dostupný účastníkovi súdneho konania (m. m. IV. ÚS 296/09).

Potreba nariadenia pojednávania je nepochybne opodstatnená v prípade, ak v dôsledku prípadného porušenia zákonných ustanovení hrozí obligatórna konverzia reštrukturalizácie na konkurzné konanie, pričom s týmto postupom je spravidla spojená pravdepodobnosť nižšieho uspokojenia veriteľov ako v reštrukturalizácii.

Takýto výklad zákona (čo sa týka potreby nariadiť pojednávanie) s ohľadom na podstatu, účel a cieľ reštrukturalizačného konania má nepochybne oporu v judikatúre ESĽP, podľa ktorej konkurzné konanie má značné dôsledky na ekonomické aktivity úpadcu, ktorého oprávnenia sa stávajú obmedzenými v dôsledku vymenovania správcu konkurznej podstaty, a preto je na mieste konať a rozhodnúť na pojednávaní (Exel proti Českej republike z 5. 7. 2005).

Štrasburská judikatúra vyžaduje, aby sa v prípade, ak konanie prebieha len na jednom stupni, rešpektovali všetky záruky spravodlivého procesu v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru. Vo veci Fredin v. Švédsko ESĽP uviedol, že v súdnom konaní, ktoré sa vedie v prvej a jedinej inštancii, právo na verejné prerokovanie záležitosti podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru oprávňuje na ústne vypočutie (rozhodnutie ESĽP z 23. 2. 1994, séria A, č. 238­A, s. 10 − 11, body 21 − 22).

V tejto súvislosti napriek tomu, že okresný súd pri odôvodnení svojho rozhodnutia o zastavení reštrukturalizačného konania a vyhlásení konkurzu na majetok dlžníka konštatoval, že vychádzal z vykonaného dokazovania „založeného na argumentácii účastníkov“, v skutočnosti sa zaoberal len námietkami veriteľov, ktorí žiadali okresný súd o postup podľa § 131 ods. 2 ZKR, a argumentáciou správcu (ktorý nie je ani účastníkom reštrukturalizačného konania, pozn.) bez možnosti verifikácie a konfrontácie týchto skutočností sťažovateľkami, pritom aj keď okresný súd mal vedomosť, že sťažovateľka v 1. rade z vlastnej iniciatívy doručila ešte pred rozhodnutím súdu svoje stanovisko k veci, vôbec ho nevzal do úvahy a ani v odôvodnení svojho rozhodnutia sa ním vôbec nezaoberal (ako vyplýva zo spisu, samotné rozhodnutie o konverzi však už, v rozpore s predchádzajúcim postupom, okresný súd sťažovateľke v 1. rade doručoval). Námietky veriteľov odôvodňujúce žiadosť okresného súdu o postup podľa § 131 ods. 2 ZKR pritom tvoria pomerne veľkú časť odôvodnenia jeho uznesenia bez toho, aby z neho bola súčasne známa aj reakcia sťažovateliek (alebo aspoň sťažovateľky v 1. rade) na toto vyjadrenie (napr. k otázke spriaznenosti sťažovateľky v 1. rade k dlžníkovi, k tvrdeniu právnej zástupkyne veriteľov k zásade vylúčenia spriaznených osôb na rozhodovaní a uspokojovaní v konkurznom a reštrukturalizačnom konaní, k údajnému nepoctivému a špekulatívnemu zámeru sťažovateliek voči ostatným veriteľom).

S poukazom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že postup okresného súdu vo veci sťažovateliek bol z ústavného hľadiska neospravedlniteľný, a preto rozhodol, že okresný súd svojím postupom a uznesením sp. zn. 8 R 2/2014 z 5. novembra 2014 porušil základné práva sťažovateliek podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj ich právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

Nad rámec uvedeného ústavný súd považoval za potrebné poukázať na tú skutočnosť, že argumentácia týkajúca sa nenariadenia pojednávania vo veci (prečo okresný súd nepovažoval za potrebné nariadiť pojednávanie v tejto veci) sa prvýkrát objavila až vo vyjadrení predsedníčky okresného súdu z 19. januára 2015, t. j. po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd takéto rozhodnutie alebo opatrenie zruší. Na základe citovaného čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde preto ústavný súd zrušil napadnuté uznesenie okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie (2. bod výroku tohto nálezu), v ktorom je viazaný právnym názorom ústavného súdu vysloveným v tomto náleze (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde). Okresný súd bude tiež viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné jeho doručením (§ 56 ods. 7 zákona o ústavnom súde).

Touto námietkou sťažovateliek sa ústavný súd vzhľadom na svoje rozhodnutie o porušení označených práv namietaným postupom a rozhodnutím okresného súdu, ako aj vzhľadom na svoje rozhodnutie o zrušení tohto uznesenia okresného súdu a vrátení veci na ďalšie konanie nepovažoval za potrebné zaoberať, keďže po vrátení veci na ďalšie konanie budú mať sťažovateľky možnosť túto námietku v konaní pred okresným súdom uplatniť a bude povinnosťou okresného súdu sa s ňou vysporiadať (v rámci svojej zákonnej povinnosti vykonávať dohľad riadne s vylúčením prílišného formalizmu v prípade nejednotného výkladu zákona a v záujme spravodlivosti a cieľa reštrukturalizačného konania). Z toho istého dôvodu, riadiac sa princípom minimalizácie zásahov do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní pred ústavným súdom preskúmavané (napr. IV. ÚS 303/04, I. ÚS 230/08, III. ÚS 286/08), nezaujal stanovisko k vecnej správnosti uznesenia vo veci samej.

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

Ústavný súd rozhodol napokon podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj o úhrade trov konania úspešných sťažovateliek, ktoré im vznikli v súvislosti s ich právnym zastupovaním ALLEN & Overy Bratislava, s. r. o., Advokátska kancelária, v konaní pred ústavným súdom. Ústavný súd priznal úhradu trov konania za dva úkony právnej služby (príprava a prevzatie právneho zastúpenia a písomné podanie na súd), pričom ich vyčíslil, vychádzajúc zo základu priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2013, v sume 804 € (úkony právnej služby advokáta boli vykonané v roku 2014), aplikáciou § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Podľa § 13 ods. 3 vyhlášky sa základná sadzba tarifnej odmeny zníži o 50 %, ak ide o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb. Prevzatie a prípravu zastupovania a vypracovanie písomného podania ústavný súd posúdil ako spoločný úkon advokáta pri zastupovaní troch sťažovateliek, preto základnú sadzbu tarifnej odmeny po jej znížení o 50 % určil v celkovej sume 402 €, pričom priznaná úhrada trov konania po započítaní režijného paušálu 8,04 € − 2 úkony x 3 účastníci − predstavuje sumu 450,24 €, ktorú bolo potrebné zvýšiť o 20 % DPH (90,05 €), pretože právny zástupca je platcom DPH. Priznaná úhrada trov konania predstavuje celkovú sumu 540,29 € (bod 3 výroku tohto nálezu).