II. ÚS 869/2015

Odôvodnenie:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. novembra 2015 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Bratislavská teplárenská, a. s., Bajkalská 21/A, Bratislava (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cob 105/2013 a jeho rozsudkom z 30. júna 2014 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“), postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Obdo 39/2014 a jeho uznesením z 10. septembra 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“) a v konaní vedenom pod sp. zn. 5 M Obdo 3/2014 a jeho rozsudkom z 10. septembra 2015 v znení opravného uznesenia zo 6. októbra 2015 (ďalej aj „napadnutý rozsudok najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že obchodná spoločnosť (ďalej len „žalobca“), sa žalobou domáhala voči sťažovateľovi zaplatenia sumy 284 162 758,80 Sk s príslušenstvom z titulu neuhradených platieb za dodávku tepla a náhrady za neodobraté teplo podľa faktúr žalobcu.

Sťažovateľ uvádza, že právnym základom uplatnených nárokov je zmluva o dodávke a odbere tepla, ktorú uzavrel 10. novembra 1999 žalobca s právnym predchodcom sťažovateľa  Západoslovenskými energetickými závodmi, štátny podnik (ďalej len „zmluva“).

Po vrátení veci rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 6 Obdo 32/2008 zo 4. septembra 2008 tak, že zrušil rozsudok krajského súdu z 3. apríla 2006 a vrátil mu vec na ďalšie konanie.

Krajský súd následne uznesením č. k. 2 Cob 207/2008-1056 z 12. januára 2010 zrušil

rozsudok

okresného súdu zo 14. januára 2005 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Okresný súd rozhodol rozsudkom, ktorým zaviazal sťažovateľa zaplatiť žalobcovi sumu 9 432 475,56 € s príslušenstvom.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie sťažovateľ, o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. 2 Cob 127/2012-1346 z 24. júla 2012 tak, že rozsudok okresného súdu vo výroku o priznanej istine a príslušenstve potvrdil a v časti výrok o náhrade trov konania zrušil a v tomto rozsahu vrátil vec na ďalšie konanie.

Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd uznesením č. k. 5 Obdo 2/2013-1417 z 18. marca 2013 tak, že rozsudok krajského súdu z 24. júla 2012 zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie.

Krajský súd po vrátení veci doplnil dokazovanie a rozhodol napadnutým rozsudkom č. k. 2 Cob 105/2013-1732 z 30. júna 2014 tak, že rozsudok okresného súdu zo 7. novembra 2011 v znení opravného uznesenia z 9. januára 2012 potvrdil. Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ dovolanie.

Sťažovateľ v tejto súvislosti uvádza, že rozhodujúcou skutočnosťou v predmetnom súdnom konaní bolo vyriešenie otázky, či sťažovateľ bol v postavení priameho odberateľa tepla a následne či zmluva bola uzavretá platne. Sťažovateľ poukazuje na dôležitosť dôkazu vykonaného krajským súdom v odvolacom konaní − znaleckého posudku Ústavu súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline (ďalej len „ústav súdneho inžinierstva“) z 27. decembra 2013, „nakoľko sa odvolací súd a tiež dovolací súd vo svojich skutkových a právnych záveroch skoro výhradne opierajú o závery tohto dôkazu. Je preto nepochybné, že hodnovernosť a nerozporovateľnosť tohto dôkazu má zásadný vplyv na celkové hodnotenie spravodlivosti a presvedčivosti prijatého rozhodnutia odvolacieho súdu v Rozsudku KSBA, ako i rozhodnutia dovolacieho súdu v Uznesení NS SR.“. Vzhľadom na kľúčovú povahu tohto znaleckého posudku je potrebné podľa sťažovateľa považovať za podstatné aj jeho výhrady k tomuto dôkazu.

Sťažovateľ namieta, že krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku sa s jeho argumentáciou vysporiadal len formálne a námietku, že znalecký posudok vypracovali osoby bez zákonného oprávnenia, nechal bez odpovede. Rovnako tak konajúce súdy nechali podľa sťažovateľa bez odpovede jeho pochybnosť, či znalecký posudok ústavu súdneho inžinierstva bol kontrolným znaleckým posudkom alebo či len „bez ďalšieho prebral závery pôvodného znaleckého posudku , najmä s ohľadom na nezákonné a neodborné spracovanie uvedeného kľúčového dôkazu odvolacieho a dovolacieho konania“.

Sťažovateľ tvrdí, že jeho výhrady voči spracovateľom znaleckého posudku boli zásadné a kľúčové, keďže z tohto dôkazu odvolací súd a aj dovolací súd vyvodili rozhodujúce závery, preto konajúce súdy boli povinné „v zmysle ustálenej judikatúry ESĽP poskytnúť špecifické, presvedčivé a vyčerpávajúce odpovede na takto osobitné a vážne námietky...“. Podľa sťažovateľa krajský súd v napadnutom rozsudku nedal „špecifickú“ odpoveď na jeho námietky a najvyšší súd ako dovolací súd toto pochybenie krajského súdu nenapravil a odôvodnenie jeho rozsudku považoval za akceptovateľné.

Sťažovateľ pritom namieta, „že nemalo ísť zo strany dovolacieho súdu o hodnotenie odbornej stránky znaleckého posudku, ale o logické vyhodnotenie nesplnenia zákonnou hypotézou predpokladanej osobnej garancie odbornosti na strane spracovávateľov znaleckého posudku, čo splnené nebolo“.

Sťažovateľ taktiež aj vo svojom vyjadrení z 28. apríla 2014 k stanovisku ústavu súdneho inžinierstva okrem iného uviedol: „Všetky osoby, ktoré sa podieľali na spracovaní znaleckého posudku ÚSI Žilina č. 337/2013, teda menovite: , a nie sú a v rozhodnom období ani neboli zapísané v zozname znalcov vedených Ministerstvom spravodlivosti SR, ani pre odbor Energetika, ani pre odvetvie Tepelná energetika, pričom prví dvaja sú a v rozhodnom období boli len znalcami v odbore Doprava cestná a Strojárstvo a nebol v rozhodnom období vôbec zapísaný ako znalec pre žiadny odbor ani odvetvie. ... ÚSI Žilina nemal v čase vyhotovenia znaleckého posudku ÚSI Žilina žiadnych znalcov zapísaných v zozname znalcov pre odbor Energetika − odvetvie Tepelná energetika. Tento ústav disponuje iba znalcami pre odbor Energetika − odvetvie Plynárenstvo... ... odvetvie plynárenstvo bolo zaradené pod odbor Energetika až Inštrukciou 7/2009 Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky z 25. marca 2009 č. 23635/2009-51... To znamená, že samotné odvetvie plynárenstvo bolo dlhodobo zaradené pod odbor, ktorý s odborom Energetika a už vôbec nie s odvetvím tepelná energetika, nemá de facto nič spoločné. ... v zmysle Jednotlivých správ ÚSI Žilina za roky 2008 až 2012, ktoré sú prílohou Výročných správ o činnosti Žilinskej univerzity v Žiline za roky 2008 až 2012 vyplýva, že ÚSI Žilina sa nikdy nešpecializoval na vypracovávanie znaleckých posudkov v odbore Energetika a už vôbec nie v odvetví tepelná energetika... To znamená, že odbor Energetika má ÚSI Žilina zapísaný len a len z dôvodu administratívneho úkonu a formálneho rozhodnutia ústredného orgánu štátnej správy Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, a to Inštrukciou č. 7/2009, pričom bez tohto formálneho presunu odvetvia Plynárenstvo z odboru Hutníctvo do odboru Energetika by ÚSI Žilina nikdy odbor Energetika zapísaný nemal.“

Sťažovateľ v súvislosti s uvedenou námietkou poukazuje na to, že ani najvyšší súd a ani krajský súd sa nevysporiadali s tým, či postavenie sťažovateľa ako priameho odberateľa bolo skutočne rozhodujúcim faktorom. Tieto súdy neuviedli, či vzhľadom na to, že predmetom zmluvy bol regulovaný tovar – teplo, nebolo potrebné uzavrieť zmluvu podľa zákona o energetike. Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že: „K vyššie uvedenej zásadnej námietke a výhrade Sťažovateľa (že ZoTE mala byť bez ohľadu na postavenie Sťažovateľa, či už priameho alebo nepriameho odberateľa tepla subsumovaná pod kogentné ustanovenia Zákona o energetike ako osobitná zmluva o dodávke tepla), sa odvolací súd vôbec nevyjadruje, čím pri takto zásadnej námietke Sťažovateľa porušil právo Sťažovateľa na spravodlivý súdny proces a odňal mu možnosť konať pred súdom. Dovolací súd tým, že sa len bez ďalšieho stotožnil s odôvodnením odvolacieho súdu v Rozsudku KS BA, túto vadu konania neodstránil a rovnako porušil Sťažovateľove základné práva. Podľa Sťažovateľa vyplývala priama povinnosť uzavrieť zmluvu o dodávkach vybraného druhu energie priamo z ustanovenia § 9, ods. 12, písm. a) Zákona o energetike pre všetky vzťahy dodávateľov tepla (držiteľov licencie) a odberateľov tepla (teda aj pre nepriamych odberateľov energie).

Na uvedenú zásadnú výhradu Sťažovateľa odvolací súd ani dovolací súd vôbec v odôvodneniach svojich rozhodnutí nereagovali... Skutočnosť, že išlo zo strany Sťažovateľa o zásadnú, podstatnú a špecifickú námietku svedčí fakt, že v prípade, ak by súdy prihliadli na uvedenú námietku Sťažovateľa a ak by túto v zmysle kogentnej právnej normy akceptovali, došlo by k podstatnému zvratu v súdnom konaní, nakoľko by súdy museli ex offo konštatovať neplatnosť zmluvy ZoTE a museli by logicky a v nadväznosti na uvedené žalobu žalobcu zamietnuť ako nedôvodnú, čo sa však nestalo.“

«. . . odvolací súd nevykonal Sťažovateľom navrhované dôkazy, hoci Sťažovateľom navrhované dôkazy mali za úlohu objasniť zásadné pochybnosti identifikované v odvolacom konaní cez námietky Sťažovateľa voči zákonnosti a odbornosti odvolacím súdom vykonaného kľúčového dôkazu /znalecký posudok ÚSI Žilina/ a nepripustením návrhov Sťažovateľa na doplnenie dokazovania o výsluch spracovateľov znaleckého posudku ÚSI Žilina a nevykonaním kontrolného znaleckého posudku znaleckým ústavom s medzinárodnou kredibilitou, ponechal odvolací súd tieto pochybnosti a odpovede na zásadné námietky Sťažovateľa nezodpovedané a otvorené.

. . . a zároveň uznesením o vedení konania vyhlásenom na pojednávaní dňa 10. 06. 2014 nepripustil návrh Sťažovateľa na vykonanie kontrolného znaleckého posudku iným ústavom s medzinárodnou kredibilitou alebo FEI STU.

. . . . . Sťažovateľ namieta, že odvolací súd ani dovolací súd sa riadne v odôvodnení Rozsudku KS BA ani v Uznesení NS SR nevysporiadali s dôvodmi, pre ktoré nevykonali Sťažovateľom navrhované dôkazy, a to najmä s ohľadom na Sťažovateľom vznesené námietky na nezákonnosť a neodbornosť spracovania rozhodného dôkazu konania − znaleckého posudku ÚSI Žilina. V kontexte uvedených námietok Sťažovateľa zdôvodnenie nevykonania Sťažovateľom navrhovaných dôkazov v odôvodneniach Rozsudku KS BA a Uznesenia NS SR vyznieva čisto formalisticky, resp. úplne absentuje.

. . . ak odvolací súd napriek vážnym pochybnostiam v konaní vyvolaným závažnými námietkami Sťažovateľa voči zákonnosti a odbornosti vyhotovenia kľúčového dôkazu v konaní (znaleckého posudku ÚSI Žilina) následne nevykoná ďalšie Sťažovateľom navrhované dôkazy, ktorými môže tieto pochybnosti odstrániť (najmä výsluch spracovateľov znaleckého posudku ÚSI Žilina a vykonanie kontrolného znaleckého dokazovania) a ponechá tieto pochybnosti naďalej v konaní, vážne tým porušuje základné práva Sťažovateľa.

Na tomto základe sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol: „... Základné právo (sťažovateľa, pozn.)... podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a... podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo... podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní č. k. 2 Cob/105/2013 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod č. k. 5 Obdo/39/2014 a v konaní vedenom pod č. k. 5 M Obdo/3/2014 porušené boli. ... Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 10. 09. 2015, sp. zn. 5 Obdo 39/2014 a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 10. 09. 2015, sp. zn. 5M Obdo 3/2014 v znení opravného uznesenia zo dňa 06. 10. 2015 a rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30. 06. 2014, sp. zn. 2 Cob/105/2013-1732 sa zrušujú a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie. ... Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť (sťažovateľovi, pozn.)... trovy konania podľa vyčíslenia do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu na účet právneho zástupcu Sťažovateľa.“

Sťažovateľ v sťažnosti tiež navrhuje, aby ústavný súd rozhodol o dočasnom opatrení podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a odložil vykonateľnosť napadnutého rozsudku krajského súdu z 30. júna 2014 v spojení s rozsudkom okresného súdu zo 7. novembra 2011, napadnutého uznesenia najvyššieho súdu z 10. septembra 2015 a napadnutého rozsudku najvyššieho súdu z 10. septembra 2015 do rozhodnutia ústavného súdu o jeho sťažnosti.

Sťažovateľ uvádza, že vzhľadom na výsledok konania o dovolaní a o mimoriadnom dovolaní predmetné exekučné konanie bude pokračovať. Následne v súvislosti s návrhom na odklad vykonateľnosti uvádza tieto dôvody: „... existuje pravdepodobný a možný úspech ústavnej sťažnosti v zmysle dôvodov uvedených v ústavnej sťažnosti; ... existuje odôvodnená hrozba pokračovania a vykonania exekúcie žalobcom v exekučnom konaní 39 Er 3637/2014 (EX 3754/2014), pričom ujma hroziaca Sťažovateľovi v prípade neodloženia vykonateľnosti predmetných rozhodnutí... je vrátane príslušenstva pohľadávky cca vo výške 27.000.000,- EUR a navrátenie do predošlého stavu je v exekučnom konaní vylúčené (podľa § 61 Exekučného poriadku), ... žalobca je spoločnosťou so sídlom v Cyperskej republike, čo má zásadný vplyv na právne postavenie žalobcu, ako aj následnú vymožiteľnosť práv a nárokov Sťažovateľa od žalobcu, ... existuje ohrozenie zabezpečenia dodávok tepla pre obyvateľov Bratislavy, a ohrozenie fungovania spoločnosti Sťažovateľa. Sťažovateľ je dodávateľom a distribútorom tepla na území Bratislavy pre takmer polovicu jej obyvateľov a podnikateľských subjektov. V prípade, ak by pokračovala exekúcia v exekučnom konaní 39 Er 3637/2014 (EX 3754/2014) a došlo by v rámci nej k odúčtovaniu všetkých finančných prostriedkov z účtov Sťažovateľa, u Sťažovateľa by nastala platobná neschopnosť, ktorá by mohla viesť k zastaveniu plnení od dodávateľov Sťažovateľa a tým k zastaveniu možnosti výroby tepla pre odberateľov Sťažovateľa na území Bratislavy. Keďže spor medzi Sťažovateľom a žalobcom bol viackrát medializovaný sú dodávatelia Sťažovateľa neochotní v prípade čo aj najmenšieho meškania platieb za ich výkony pokračovať v poskytnutí plnení Sťažovateľovi. Žalovaný má za to, že do rozhodnutia vo veci samej je potrebné z vyššie uvedených dôvodov vydať dočasné opatrenie o odklade vykonateľnosti Rozsudku KS BA, Uznesenia NS SR, ako aj Rozsudku NS SR. Na základe vyššie uvedených skutočností Sťažovateľ ďalej navrhuje, aby jeho ústavná sťažnosť bola prednostne prejednaná z dôvodov uvedených v tomto článku a z dôvodu všeobecného verejného záujmu, nakoľko Sťažovateľ je kľúčovým dodávateľom tepla pre oblasť Bratislavy − mestské časti Staré Mesto, Nové Mesto, Ružinov, Karlova Ves a Dúbravka.“

Sťažovateľ v petite svojej sťažnosti namieta porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru „... postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní č. k. 2 Cob/105/2013 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod č. k. 5 Obdo/39/2014 a v konaní vedenom pod č. k. 5 M Obdo/3/2014...“ a následne v ďalšej časti petitu navrhuje, aby ústavný súd zrušil „Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 10. 09. 2015, sp. zn. 5 Obdo 39/2014 a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 10. 09. 2015, sp. zn. 5M Obdo 3/2014 v znení opravného uznesenia zo dňa 06. 10. 2015 a rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30. 06. 2014, sp. zn. 2 Cob/105/2013-1732...“ a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.

Na základe týchto skutočností ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľ namieta porušenie označených základných práv podľa ústavy a práva podľa dohovoru - postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cob 105/2013 a jeho rozsudkom z 30. júna 2014, - postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Obdo 39/2014 a jeho uznesením z 10. septembra 2015 a - postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 M Obdo 3/2014 a jeho rozsudkom z 10. septembra 2015 v znení opravného uznesenia zo 6. októbra 2015.

II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cob 105/2013 a jeho rozsudkom z 30. júna 2014

Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy spočíva okrem iného aj v tom, že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

Najvyšší súd rozhodol o dovolaní sťažovateľa napadnutým uznesením z 10. septembra 2015 tak, že ho odmietol. Z odôvodnenia tohto uznesenia je zrejmé, že preskúmal dovolaciu argumentáciu sťažovateľa, v ktorej tvrdil, že mu bola postupom konajúcich súdov odňatá možnosť konať pred súdom.

O mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora rozhodol najvyšší súd napadnutým rozsudkom z 10. septembra 2015 tak, že ho zamietol, pričom z jeho odôvodnenia vyplýva, že sa vysporiadal s argumentáciou generálneho prokurátora, ktorou tvrdil, že okresný súd a krajský súd vec nesprávne právne posúdili, a tiež, že mu svojím postupom odňali možnosť konať pred súdom.

Z odôvodnenia týchto rozhodnutí z 10. septembra 2015, t. j. napadnutého rozsudku a napadnutého uznesenia takto vyplýva, že najvyšší súd vecne prerokoval dovolaciu argumentáciu sťažovateľa v dovolaní a argumentáciu generálneho prokurátora v mimoriadnom dovolaní (ktoré sú zhodné s argumentáciou uvedenou v sťažnosti, prípadne idú nad jej rámec). Na tomto základe nemôže byť daná právomoc ústavného súdu posúdiť argumentáciu sťažovateľa v sťažnosti vo vzťahu k namietanému porušeniu jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v napadnutom konaní a jeho rozsudkom z 30. júna 2014.

V súvislosti s namietaným porušením základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je preto z ústavného hľadiska pre ústavný súd podstatné a určujúce len preskúmanie postupu najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Obdo 39/2014 a jeho uznesenia z 10. septembra 2015, ako aj jeho postupu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 M Obdo 3/2014 a jeho rozsudku z 10. septembra 2015 v znení opravného uznesenia zo 6. októbra 2015 (obdobne napr. m. m. III. ÚS 135/04, IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, IV. ÚS 2/2014, IV. ÚS 52/2014).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Sťažovateľ namieta porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Obdo 39/2014 a jeho uznesením z 10. septembra 2015 a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 M Obdo 3/2014 a jeho rozsudkom z 10. septembra 2015 v znení opravného uznesenia zo 6. októbra 2015.

Základom argumentácie sťažovateľa v sťažnosti je jeho námietka, že znalecký posudok ústavu súdneho inžinierstva je nezákonný a má vady predovšetkým z dôvodu, že ho nevypracovali odborne spôsobilé osoby. Sťažovateľ tvrdí, že okresný súd a ani krajský súd sa nevysporiadali s touto námietkou, pričom nápravu neposkytol ani najvyšší súd ako dovolací súd.

1. Najvyšší súd napadnutým uznesením z 10. septembra 2015 odmietol dovolanie sťažovateľa podľa § 218 ods. 1 písm. c) v spojení s § 243b ods. 5 OSP ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. V odôvodnení svojho uznesenia najvyšší súd poukázal na priebeh konania pred okresným súdom, krajským súdom a na ich rozhodnutia v predmetnej veci, rovnako tak na nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 311/2007 z 24. apríla 2008. Následne uviedol argumentáciu sťažovateľa v jeho dovolaní a tiež obsah vyjadrenia žalobcu k dovolaniu. Najvyšší súd sa zaoberal prípustnosťou dovolania, pričom dospel k záveru, že dovolanie podľa § 238 ods. 1 až 3 OSP nie je prípustné. Vychádzajúc z obsahu dovolania, najvyšší súd skúmal, či je opodstatnená námietka sťažovateľa, že mu postupom krajského súdu v napadnutom konaní bola odňatá možnosť konať, čím mal byť daný dovolací dôvod podľa § 237 písm. f) OSP. K námietke sťažovateľa, že krajský súd nevyhovel návrhu na výsluch spracovateľov znaleckého posudku ústavu súdneho inžinierstva a nenariadil vypracovať ďalší kontrolný znalecký posudok, najvyšší súd uviedol: „Dovolací súd uvádza, že rozsah a mieru, v ktorej sa dokazovanie vykoná, určuje súd. Účastníci sú povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti a označia dôkazné prostriedky (viď § 101 ods. 1 O. s. p.) a sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. K procesným právam účastníka ale nepatrí, aby bol súdom vykonaný každý dôkaz, ktorý účastník považuje za významný. Rozhodovanie o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané, patrí výlučne súdu a nie účastníkovi konania (§ 120 ods. 1 O. s. p., § 213 ods. 5

(I. ÚS 52/2003). K tomu je potrebné uviesť, že odvolanie je konštruované ako opravný prostriedok bez možnosti prednášania nových skutočností a nových dôkazov (okrem niektorých zákonných výnimiek), platí, že odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvého stupňa. Znamená to teda, že by sa už v odvolacom konaní v zásade nemalo vykonávať dokazovanie. Z tejto zásady zákon pripúšťa 3 výnimky, ktoré umožňujú, aby aj odvolací súd mohol v rámci odvolacieho konania vykonávať dokazovanie.

nevykonal. Tretia výnimka tiež oprávňuje odvolací súd na to, aby doplnil dokazovanie, t. j. aby vykonal také dôkazné prostriedky, ktoré neboli vykonané v konaní na súde prvého stupňa, a to aj vtedy, ak účastníci ich vykonanie v odvolacom konaní vôbec nenavrhujú. Dovolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, pričom nie je možné skutkové zistenia urobené súdmi prvého a druhého stupňa podrobiť revízii, ani prieskumu hodnotenia nimi vykonaného dokazovania. Ťažisko dokazovania je totiž v konaní pred súdom prvého stupňa, ktorého skutkové závery je oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd, oprávnený za tým účelom vykonávať dokazovanie (§ 213 O. s. p.). Dovolací súd nemôže preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení súdov nižších stupňov už len z toho dôvodu, že na rozdiel od súdu prvého a druhého stupňa nemá možnosť vykonávať dôkazy (prehodnocovať skutkové zistenia možno len na podklade výsledkov vykonaného dokazovania).

Ak súd niektorý dôkaz nevykoná, môže to viesť nanajvýš k jeho nesprávnym skutkovým záverom, a teda v konečnom dôsledku aj k nesprávnemu rozhodnutiu, nie však k zmätočnosti rozhodnutia (pozri aj rozhodnutia uverejnené v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky pod č. 37/1993 a pod č. 125/1999). Dovolací súd takisto poukazuje na to, že v prejednávanej veci boli vykonané dve znalecké dokazovania nariadené súdom, a to znalecké dokazovanie súdu prvého stupňa prostredníctvom a znalecké dokazovanie odvolacieho súdu prostredníctvom ÚSI ŽU Žilina a takisto tri znalecké posudky predložené stranami ako listinné dôkazy ( , a FEI STU Bratislava) a s poukazom na § 120 ods. 1 O. s. p. uzatvára, že nevykonanie ďalšieho kontrolného znaleckého dokazovania nemôže viesť k odňatiu práva účastníka konania konať pred súdom.

Navyše dovolací súd poukazuje na odôvodnenie odvolacieho súdu, podľa ktorého kontrolným znaleckým posudkom bol už znalecký posudok ÚSI ŽU Žilina, vykonanie ktorého nariadil z dôvodu, že vykonaním znaleckého posudku FEI STU Bratislava odvolacím súdom bol podľa odvolacieho súdu spochybnený znalecký posudok . Z odôvodnenia rozsudku, ako aj zo spisového materiálu je zrejmé, že znalecký posudok ÚSI ŽU Žilina plnil účel kontrolného znaleckého dokazovania. Z uvedených dôvodov dovolací súd námietku dovolateľa vyhodnotil ako nedôvodnú.

znaleckého posudku . Z tohto dôvodu nariadil kontrolné znalecké dokazovanie znaleckým ústavom ÚSI ŽU Žilina a zadal znaleckému ústavu zodpovedanie rovnakých otázok, na ktoré v konaní na súde prvého stupňa odpovedal vo svojom znaleckom posudku . ÚSI ŽU Žilina vypracoval písomný znalecký posudok, v ktorom dospel k rovnakému záveru ako znalec , t. j., že žalovaný nie je vo vzťahu k žalobcovi v postavení priameho odberateľa.

uvažovania. Odvolací súd uvedený znalecký posudok doručil stranám, pričom ich vyzval na vyjadrenie. Žalovaný sa k posudku vyjadril 27. decembra 2013, v ktorom mu vyčítal, že nebol vypracovaný znalcom zapísaným v odbore energetika, v odvetví tepelná energetika, nakoľko ÚSI ŽU Žilina nepoveril znalcov, ktorí sú za tento ústav zapísaní v zozname znalcov pre odbor energetika, odvetvie tepelná energetika. Ďalej namietal jeho vecnú správnosť, pričom sa odvolával na listinné dôkazy vykonané v konaní, ktoré odporujú záverom uvedeného znaleckého posudku. Zároveň navrhol výsluch spracovateľov

Doprava cestná, Doprava železničná, Ekonómia a manažment, Elektrotechnika, Energetika, Písmoznalectvo, Stavebníctvo, Strelné zbrane a výbušniny, Strojárstvo, Ekonomika a riadenie podnikov. Interní pracovníci pre vybrané znalecké odbory, ktorí garantujú výkon činnosti v danom znaleckom odbore, sú obvykle zároveň aj znalcami zapísanými v zozname znalcov, tlmočníkov a prekladateľov. Okrem interných pracovníkov disponuje aj preverenými a preškolenými externými spolupracovníkmi z jednotlivých znaleckých odborov, pričom mnohí takíto spolupracovníci sú znalcami zapísanými v zozname znalcov a spĺňajú požadované kritéria podľa § 2 vyhlášky č. 490/2004 Z. z. Osoby uvedené v uvedenom znaleckom posudku sú osobami, ktoré sú oprávnené k podaniu výkladu znaleckého posudku na súde.

29. apríla 2014. K vyjadreniu znalca sa následne písomne vyjadril žalovaný, ktorý zotrval na svojich doterajších námietkach, na čo reagoval žalobca, ktorý ďalšou argumentáciou spochybnil relevantnosť námietok žalovaného. Na pojednávaní 10. júna 2014 žalovaný zopakoval svoje námietky voči znaleckému posudku a svoj návrh na výsluch jeho spracovateľov a navrhol kontrolný znalecký posudok FEI STU Bratislava, alebo iný ústav s medzinárodnou kredibilitou. Následne odvolací súd vyhodnotil, že skutkový stav je náležite zistený a vydal vo veci rozsudok, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa.

na pojednávaní. Odvolací súd nemal pochybnosti o tom, že znalecký posudok má všetky formálne náležitostí, a že znalec pre potreby súdu rozhodnúť vo veci, vyčerpal svoju úlohu v rozsahu, ako mu bola zadaná súdom. Jeho závery sú konzistentné so závermi súdom prvého stupňa, ustanoveného znalca v tomto konaní a podložené výsledkami konania. Žalovaným vznesené námietky k znaleckému posudku nemali pre nariadenie výsluchu znalca zásadný význam, pretože žalovaný proti znaleckému posudku nevzniesol také podstatné a zdôvodnené výhrady, s ktorými by sa súd nevedel vysporiadať aj bez výsluchu znalca, navyše po tom, ako znalec poskytol súdu svoje stanovisko k námietkam vzneseným žalovaným v písomnej podobe. K uvedenej dovolacej námietke žalovaného dovolací súd uvádza, že v súlade s § 120 O. s. p. súd určuje rozsah a mieru, v ktorej sa dokazovanie vykoná. Podľa § 127 ods. 1

dokazovania a procesný postup súdu, ktorým odvolací sud umožnil stranám, aby sa vyjadrili k znaleckému posudku a vyzval aj znalca, aby reagoval na vznesené výhrady. Odvolací súd nenechal bez povšimnutia výhrady žalovaného k znaleckému posudku ÚSI ŽU Žilina, ale vyzval tohto znalca na vyjadrenia sa k námietkam žalovaného, pričom žalovaný sa vyjadril aj k stanovisku znalca k námietkam žalovaného.

nevzniesol. V zmysle uvedeného tak dovolací súd nemôže prisvedčiť námietke žalovaného, že uvedeným postupom odvolacieho súdu, ktorý nenariadil výsluch znalca, sa mu odňala možnosť konať pred súdom.“

dôkazov. V tejto súvislosti najvyšší súd zhrnul relevantné závery vyplývajúce z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného súdu a následne uviedol: „Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie odvolacieho súdu zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia.

riadne vysvetlil. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozsudku uviedol, že s poukazom na § 8, § 19 ods. 1 a § 11 ods. 3 zákona o znalcoch a § 51a ods. 1 vyhl. č. 543/2005 Z. z. znalec − znalecký ústav ÚSI ŽU Žilina bol zapísaný do zoznamu znalcov, vrátane odboru energetika, z uvedeného zoznamu pre tento odbor nebol vyčiarknutý, odvolací súd ho riadne ustanovil do konania ako znalca, a preto odvolací súd nevidel dôvod na ustanovenie ďalšieho znalca do konania (v poradí tretieho), resp. na to, aby na ním vypracovaný znalecký posudok po jeho vykonaní neprihliadol. Z uvedeného odôvodnenia vyplýva, že odvolací súd nevidel zákonom stanovené prekážky pre vyhodnotenie odbornej nespôsobilosti ÚSI ŽU Žilina ako súdneho znalca a pre neprihliadnutie k ním vypracovanému znaleckému posudku.

súdu relevantná. Dovolací súd pripomína, že odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu nemá odpovedať na každú námietku alebo argument uvedený v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, resp. zostali sporné. Dovolací súd v danom prípade nezistil, že by odvolací súd ukrátil žalovaného na jeho práve na riadne odôvodnenie rozsudku tým, že by sa nedostatočne vysporiadal s jeho vyššie

vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).“

„. . . Z obsahu uvedenej námietky dovolací súd ustálil, že žalovaný namieta najmä nedostatočné odôvodnenie vo vzťahu k hodnoteniu dokazovania, v súvislosti s znaleckým posudkom FEI STU Bratislava, ktorý bol v odvolacom konaní vykonaný na návrh

Odvolací súd uviedol, že v konaní boli súdu predložené dve odporujúce si stanoviská SZVT a dve odporujúce si stanoviská Ministerstva hospodárstva SR, pričom vysvetlil, z akých dôvodov na ne neprihliadol. Čo sa týka odôvodnenia vo vzťahu k vykonanému listinnému dôkazu − znaleckému posudku FEI STU Bratislava, odvolací súd naň prihliadol a to tak, že týmto znaleckým posudkom bol spochybnený znalecký posudok súdom ustanoveného znalca , čo viedlo k nariadeniu kontrolného znaleckého dokazovania.

Odvolací súd takisto správne poukázal na to, že znalecký posudok spracovaný na základe objednávky účastníka konania je limitovaný tým, že podklady znalcovi poskytuje výlučne objednávateľ tohto posudku, naproti tomu súdom ustanovenému znalcovi boli v zmysle rozhodnutia príslušného súdu o ustanovení znalca v tomto konaní v súlade s § 127 ods. 3 O. s. p. obaja účastníci konania povinní poskytnúť súčinnosť a znalec tak vychádzal z podkladov od oboch účastníkov ( ), resp. zo súdneho spisu (ÚSI ŽU Žilina).

spolu s dôvodmi súdu prvého stupňa odôvodňujú vecnú správnosť rozsudku súdu prvého stupňa. Skutočnosť, že v odvolacom konaní bolo doplnené dokazovanie, nebráni využitiu inštitútu tzv. skráteného odôvodnenia v intenciách § 219 ods. 2 O. s. p., ak výsledky tohto doplneného dokazovania potvrdzujú vecnú správnosť prvostupňového rozsudku. Dovolací súd teda prípustnosť dovolania nemôže konštatovať ani po preskúmaní tejto dovolacej námietky, nakoľko nie je dôvodná.“

Najvyšší súd sa následne vysporiadal s jednotlivými dôvodmi, ktoré generálny prokurátor uviedol v mimoriadnom dovolaní. V prvom rade poukázal na argumentáciu generálneho prokurátora týkajúcu sa právnej kvalifikácie poplatku za neodber tepla ako zmluvnej pokuty, toho, že konajúce súdy nevyhodnotili, či žalobca splnil povinnosť poskytnúť dohodnutú tepelnú kapacitu, či kumuláciou ceny za odobraté teplo a poplatku za neodber nedošlo k porušeniu právnych predpisov o cene a či konajúce súdy neodňali sťažovateľovi možnosť konať pred súdom, keď právna kvalifikácia poplatku za neodber ako zmluvnej pokuty bola zrejmá až z rozsudku okresného súdu. V tejto súvislosti najvyšší súd uviedol svoje právne závery: «Po preskúmaní uvedenej námietky dovolací súd dospel k záveru, že konajúce súdy správne kvalifikovali poplatok za neodber ako zmluvnú pokutu. Na námietku generálneho prokurátora, že plnenie podľa čl. 5.2 Zmluvy (poplatok za neodber) nemá akcesorický charakter vo vzťahu k záväzku odobrať teplo a zaplatiť zaň kúpnu cenu, čo je pre zmluvnú pokutu určujúce a záväzok zaplatiť za neodobratie tepla nie je tak sekundárnym záväzkom pristupujúcim k primárnemu záväzku akcesorickej povahy, dovolací súd uvádza, že akcesorický vzťah je taký právny vzťah, ktorý je existenčne viazaný na hlavný záväzkový vzťah, t. j. predpokladom pre existenciu akcesorického vzťahu je hlavný záväzkový vzťah, pričom akcesorický (sekundárny) vzťah sleduje právny osud hlavného vzťahu. V uvedenej právnej veci súdy zistili, že záväzok zaplatiť poplatok za neodber je sekundárny vo vzťahu k primárnemu záväzku odobrať 2600 TJ tepla ročne, t. j. vznik záväzku zaplatiť za neodber závisí od splnenia, resp. nesplnenia primárnej povinnosti odobrať teplo. Možno uzavrieť, že záväzok zaplatiť poplatok za neodber nevzniká súčasne so vznikom záväzku odobrať teplo, ale vzniká až v okamihu porušenia záväzku odobrať teplo, t. j. nie je primárnym záväzkom, ale až sekundárnym akcesorickým vo vzťahu k hlavnému záväzkovému vzťahu o dodávke tepla. V prípade porušenia záväzku odobrať teplo sa tak aktivizuje povinnosť zaplatiť poplatok za neodber ako sankčná povinnosť a stáva sa tak samostatným (aj samostatne vymáhateľným) sankčným nárokom. Záväzok zaplatiť poplatok za neodber je dojednaný ako nesamostatný a úplne spätý s hlavným záväzkom odobrať teplo, čím sa prejavuje akcesorita dohody o záväzku zaplatiť poplatok za neodber. Smerodajná je zásada (ktorou sa akcesorita vo vzťahu k zmluvnej pokute prejavuje), že pokiaľ nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty nevznikol, so zánikom zabezpečovaného (hlavného) záväzku zaniká aj zabezpečovací (vedľajší, akcesorický záväzok). Ak však zabezpečená povinnosť bola porušená a nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty vznikol, zánik hlavného záväzku už existenciu tohto nároku neovplyvňuje. Generálny prokurátor takisto v mimoriadnom dovolaní poukazuje na to, že samotná Zmluva označenie „zmluvná pokuta“ neobsahuje. Dovolací súd k uvedenému argumentu uvádza, že nie je právne významné, že dohoda o zmluvnej pokute je označená inak ako zmluvná pokuta, ale rozhodujúce je to, či obsah takejto dohody zodpovedá § 544

Uvedené ustanovenie tak predpokladá, že strany si môžu dohodnúť aj také dojednanie o zmluvnej pokute, na základe ktorého dlžník nebude mať ďalej povinnosť, ktorej splnenie bolo zabezpečené zmluvnou pokutou, t. j. hlavný záväzok zanikne v dôsledku zaplatenia zmluvnej pokuty.

Podľa názoru generálneho prokurátora omyl, ktorého sa konajúce súdy dopustili, spočíva v tom, že dva alternatívne dohodnuté záväzky kvalifikovali (nesprávne) tak, že jeden záväzok zabezpečuje splnenie druhého. Dovolací súd uzatvára, že nemôže ísť o dva alternatívne záväzky, pretože alternatíva plnenia nemôže vzniknúť až vo vzájomnej časovej súslednosti, teda nie je možné o alternatívnom plnení hovoriť vtedy, ak sa dlžník nemôže v tom istom okamihu rozhodnúť, akým spôsobom chce svoj dlh plniť. V danom prípade, ako aj generálny prokurátor správne uviedol, povinnosť platiť za dodané teplo a povinnosť platiť poplatok za neodber neexistovali súčasne. Žalobca správne poukázal na to, že povinnosť zaplatiť poplatok za neodber nastala až v okamihu, kedy už žalovaný nemohol voliť splnenie svojho záväzku spôsobom zaplatenia kúpnej ceny za odobraté teplo. Tento záver je možné vyvodiť za použitia gramatického výkladu ustanovenia čl. 5.2 Zmluvy, na ktorý generálny prokurátor v mimoriadnom dovolaní poukazuje.

Odvolací súd doplnil závery súdu prvého stupňa aj o zdôvodnenie zabezpečovacej funkcie poplatku za neodber ako zmluvnej pokuty zabezpečujúcej povinnosť odobrať zmluvne dohodnuté teplo, ktorej opodstatnenosť odvodil z účelu Zmluvy, uzatvorenej vo vzájomnej spojitosti s ďalšími dvoma rámcovými zmluvami, ktoré dotvárali komplex zmlúv, pričom uzavrel, že ich účelom bolo zabezpečiť dlhodobé financovanie projektu. Generálny prokurátor takisto poukazoval na to, že poplatok za neodber je menší, ako by bola kúpna cena zodpovedajúca množstvu neodobratého tepla.

Dovolací súd poukazuje na zásadu autonómie vôle zmluvných strán, ktorá sa aplikuje v súkromnoprávnych vzťahoch a uzatvára, že v prípade, ak výška zmluvnej pokuty nepresahuje, resp. sa nerovná hodnote zabezpečovanej povinnosti, nemôže to mať (len z tohto titulu) za následok neplatnosť, resp. nevynútiteľnosť nárokov z dohody o zmluvnej pokute, prípadne nemožnosť subsumpcie takejto dohody ako dohody o zmluvnej pokute. V danej veci konajúce súdy zhodne vyhodnotili, že účelom Zmluvy bolo zabezpečenie dlhodobého financovania projektu, a to formou zabezpečenia financovania podľa schváleného cash flow projektu uvedeného v prílohe č. 1 Zmluvy.

prokurátor. Podľa § 3 ods. 1 písm. c) vyhlášky Ministerstva financií Slovenskej republiky č. 87/1996 Z. z. v znení účinnom v dobe rozhodnej pre uplatnené nároky na zaplatenie poplatku za neodber platilo, že pokuty, úroky (poplatky) z omeškania, náhrady škôd, prípadne iné sankcie podľa zmlúv a všeobecne záväzných právnych predpisov sa spravidla nezahŕňajú do kalkulácie nákladov na účely regulácie cien, pričom pri regulácii cien sa uplatňujú ekonomicky oprávnené náklady, ktoré sa preukazujú účtovnými podkladmi, kalkuláciami nákladov, prípadne fakturáciou alebo daňovými a colnými podkladmi

Dovolací súd k tomu uvádza, že v ďalšom konaní žalovaný mohol a aj využil možnosť ovplyvniť výsledok konania. Urobil tak svojím procesným úkonom v podanom odvolaní, v ktorom sa voči tejto právnej kvalifikácii urobenej súdom prvého stupňa ohradil.

p. Generálny prokurátor ďalej namieta, že v rozsudkoch konajúcich súdov absentuje skutkový záver, či predávajúci skutočne mal pre kupujúceho k dispozícii dohodnutú tepelnú kapacitu. Generálny prokurátor teda v mimoriadnom dovolaní vytýka konajúcim súdom, že rozhodli na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu, v dôsledku čoho dospeli k nesprávnemu právnemu záveru ohľadom posúdenia dôvodnosti žalovaného nároku. V prvom rade dovolací súd uvádza, že dovolanie nie je „ďalším odvolaním“, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených

V tejto súvislosti však dovolací súd považuje za relevantné vziať do úvahy odôvodnenie prvostupňového rozsudku, ktoré preukazujú, že konajúce súdy tento argument žalovaného museli vyhodnotiť, a tak námietka o absencii skutkového zistenia nie je opodstatnená. Prvostupňový súd v tejto súvislosti v odôvodnení rozsudku uzavrel, že úvahy súdu o poskytnutí kapacity žalobcu dodávať teplo žalovanému kedykoľvek sú sekundárne, pretože žalovaný by mal povinnosť zaplatiť zmluvnú pokutu žalobcovi aj v prípade, ak by mu tento kapacitu v skutočnosti neposkytoval.

Dovolací súd vzhľadom na uvedené odôvodnenie nemôže prisvedčiť námietke generálneho prokurátora, že v napadnutých rozsudkoch v tejto súvislosti absentuje skutkové zistenie. Prvostupňový súd jednoznačne vyjadril svoj záver, že teplo bolo žalovanému zo strany žalobcu dodávané nepretržite, t. j. bez vzniku omeškania žalobcu s plnením svojho záväzku.

žalovaného nároku.»

Generálny prokurátor síce poukazuje na právny záver v napádanom prvostupňovom rozhodnutí, str. 25, v ktorom podľa generálneho prokurátora absentuje právne posúdenie veci v kontexte § 270 ods. 1 Obchodného zákonníka, avšak nevzal do úvahy ďalšie časti odôvodnenia súdu

Zmluvné strany sa tak osobitnou dohodou o vzniku platnosti a účinnosti Zmluvy zakotvenej v čl. 8.1 Zmluvy vyvrátili právnu domnienku o odkladacej podmienke v zmysle § 270 ods. 1 Obchodného zákonníka. Tým, že súd prvého stupňa aplikoval pri svojom právnom posúdení čl. 8.1 Zmluvy, nemal dôvod aplikovať právnu domnienku o existencii odkladacej podmienky v zmysle § 270 ods. 1 Obchodného zákonníka (takúto domnienku o existencii odkladacej podmienky by mohol aplikovať len v prípade neexistencie dohody uvedenej v čl. 8.1 Zmluvy). V zmysle § 270 ods. 1 Obchodného zákonníka podmienka môže mať nielen charakter odkladacej podmienky, ale aj charakter rozväzovacej podmienky.

Súd prvého stupňa uzavrel, že Zmluva bola uzavretá ako rámcová zmluva, ktorá spolu s ostatnými dvoma rámcovými zmluvami bola podmienkou poskytnutia dlhodobého úveru od Európskej investičnej banky pre žalobcu, ako aj za účelom trvalého splácania tohto dlhodobého úveru. Neuzatvorenie ročnej zmluvy na určitý rámcový rok preto podľa súdu prvého stupňa nemal spôsobiť neplatnosť Zmluvy, nakoľko by to bolo v rozpore so spomínaným účelom rámcových zmlúv, zameraným na dlhodobé financovanie žalobcu, ako bol dojednaný zmluvnými stranami v ustanoveniach Zmluvy. Vzhľadom na jednotnosť odôvodnenia súdneho rozhodnutia dovolací súd pri skúmaní dôvodnosti námietky vznesenej generálnym prokurátorom bral ohľad aj na tieto vyššie uvedené asti odôvodnenia skoršieho prvostupňového rozhodnutia, pretože ak by sa súd prvého stupňa vo svojom novom rozhodnutí nestotožnil so svojimi skoršími závermi, nepremietol by ich do svojho nového rozhodnutia, ale by poskytol iné právne a skutkové zistenia a závery, prípadne by vysvetlil, prečo a ako sa od svojich skorších skutkových zistení a právnych záverov odchýlil. Keďže tak neurobil, ale sa v novom rozsudku stotožnil

Bol povinný tieto prehodnotiť v závislosti od viazanosti právnym názorom súdov vyššieho stupňa a tieto svoje právne závery aj riadne premietnuť do odôvodnenia svojho nového rozsudku, o aj vykonal. Vzhľadom na uvedené dovolací súd nemôže prisvedčiť námietke generálneho prokurátora, že konajúce súdy neaplikovali ustanovenie § 270 ods. 1 Obchodného zákonníka, pretože vyhodnotili, že Zmluva bola platná už jej uzavretím zmluvnými stranami a že neuzavretie ročných zmlúv nemalo na túto platnosť vplyv, a to berúc do úvahy ustanovenie § 270 ods. 1 Obchodného zákonníka.“

čo nezodpovedá vôli zmluvných strán. Najvyšší súd v tejto súvislosti uviedol: „Dovolací súd v tejto súvislosti však musí poukázať na skutočnosť, že generálny prokurátor vyňal len časť zo zdôvodnenia konajúcich súdov, pričom podstatnú časť týkajúcu sa posúdenia tejto právnej otázky vynechal. Konajúce súdy neuviedli, že Zmluva bola uzavretá na dobu určitú, a to do uzavretia Dlhodobej zmluvy, ale to, že Zmluva bola uzavretá do uzavretia Dlhodobej zmluvy alebo do splatenia úveru žalobcom Európskej investičnej banke, t. j. do konca roku 2013, podľa toho, ktorá z týchto skutočností nastane skôr. Ďalej súdy uviedli, že aj z prílohy č. 1 Zmluvy je zrejmé, že celková doba trvania Zmluvy nemôže presahovať rok 2023 ako hraničný rok životnosti celého projektu. Je pochopiteľné, že v zmysle zásady autonómie vôle sa zmluvné strany môžu dohodnúť na zániku ich záväzkovo-právneho vzťahu, avšak v Zmluve sa zmluvné strany explicitne vyjadrili, že záväzok podľa Zmluvy má skončiť uzavretím ďalšej nadväzujúcej zmluvy, t. j.

projektu. Konajúce súdy správne vyhodnotili, že Zmluva nebola uzatvorená na dobu neurčitú, a preto ani nemohla byť platne vypovedaná. Dospeli k tomuto záveru jednak s poukazom na okamih splatenia úveru a jednak s poukazom na okamih ukončenia životnosti Projektu, pričom uviedli, že Zmluva je v akomkoľvek z týchto prípadov (či už by platil ktorýkoľvek z týchto okamihov) uzavretá na dobu určitú. Dovolací súd uvádza, že súdy správne vyhodnotili, že Zmluvné strany si dohodli dodávku a odber tepla do roku 2023, t. j. po dobu životnosti Projektu tak, ako sa uvádza aj v samotnej prílohe č. 1. Podľa Zmluvy príloha č. 1 tvorí jej neoddeliteľnú súčasť a obsahuje tzv. základné zmluvné parametre Projektu. Zmluvné strany si v prílohe dohodli odbery

Odkaz na inštitút bežných cenových predpisov podľa konajúcich súdov nie je dostatočne určitý, aby takýto zhodný prejav vôle zmluvných strán v tak podstatnej náležitosti založil. V dôsledku absencie podstatnej náležitosti kúpnej zmluvy − ceny po roku 2013 platnosť Zmluvy ako kúpnej zmluvy zaniká.

To však nič nemení na tom, že súdy právne posúdenie vo vzťahu k uzavretiu Zmluvy ako zmluvy na dobu určitú správne opierali aj o okamih životnosti projektu podľa Zmluvy a uviedli, že v každom prípade (rozumej aj v prípade dohodnutia Zmluvy po dobu životnosti projektu) je Zmluva uzatvorená na dobu

§ 243b ods. 1 O. s. p. zamietol.“

Pokiaľ ide o kľúčovú námietku sťažovateľa týkajúcu sa nezákonnosti kontrolného znaleckého posudku ústavu súdneho inžinierstva, ústavný súd poukazuje na to, že predmetný kontrolný znalecký posudok vypracoval subjekt, ktorý bol zapísaný v zozname znalcov, tlmočníkov a prekladateľov podľa § 4 a nasl. zákona o znalcoch pre odbor energetika. Výhrady, ktoré sťažovateľ uvádza voči spracovateľom znaleckého posudku, sa javia byť účelové. Skutočnosti, ktoré sťažovateľ namieta, mu museli byť známe už v čase, keď bol do konania ustanovený ústav súdneho inžinierstva a bolo mu uložené, aby vypracoval kontrolný znalecký posudok, preto ich sťažovateľ mohol a mal uplatniť ešte predtým, ako ústav súdneho inžinierstva začal vyhotovovať kontrolný znalecký posudok. V sťažnosti uvedené námietky sťažovateľa skôr vyjadrujú jeho nespokojnosť so závermi, ktoré ústav súdneho inžinierstva uviedol v kontrolnom znaleckom posudku. Tieto námietky však podľa ústavného súdu nemajú taký charakter, aby im bolo možné priznať ústavnú relevanciu a odvodiť z nich namietané porušenie označených základných práv podľa ústavy a práva podľa dohovoru. V tomto kontexte je potrebné následne hodnotiť aj námietku sťažovateľa, že konajúce súdy nevyhoveli jeho návrhu na výsluch spracovateľov kontrolného znaleckého posudku. Krajský súd nevyhovel tomuto návrhu, avšak na výhrady sťažovateľa reagoval, a to tak, že ich predložil ústavu súdneho inžinierstva, aby sa k nim vyjadril, pričom následne v odôvodnení napadnutého rozsudku na obsah vyjadrenia ústavu súdneho inžinierstva poukázal. Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia z 10. septembra 2015 na túto skutočnosť tiež poukázal a voči tomuto postupu krajského súdu nemal výhrady. Ústavný súd považuje tento postup najvyššieho súdu za ústavne akceptovateľný. Krajský súd sa rovnako tak vysporiadal s tým, prečo nevyhovel návrhu sťažovateľa na ustanovenie ďalšieho znalca – znaleckej organizácie s medzinárodnou kredibilitou. Tento postup zodpovedá ustanoveniam Občianskeho súdneho poriadku, ktoré nezaväzujú súd, aby vyhovel každému návrhu účastníka na vykonanie určitého dôkazu, avšak ukladajú mu, aby v rozhodnutí vysvetlil, prečo konkrétny návrh neakceptoval a navrhovaný dôkaz nevykonal (porovnaj napr. § 120 ods. 1, § 157 ods. 2 OSP).

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na to, že vzhľadom na to, že nie je súčasťou systému všeobecného súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa ich výklad vyznačuje svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má za následok porušenie základného práva alebo slobody. Keďže ale ústavný súd v prípade napadnutého uznesenia najvyššieho súdu z 10. septembra 2015 a napadnutého rozsudku najvyššieho súdu z 10. septembra 2015 prejav svojvôle, resp. zjavnej neodôvodnenosti nezistil, nepovažoval v danom prípade argumentáciu sťažovateľa za spôsobilú na to, aby len na jej základe bolo možné tieto rozhodnutia hodnotiť ako ústavne neakceptovateľné a neudržateľné.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. decembra 2015