II. ÚS 870/2014

1. Okresný súd Martin v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 92/2010 porušil základné právo občianskeho združenia Tanečný klub Deep, o. z., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Okresnému súdu Martin vo veci vedenej pod sp. zn. 8 C 92/2010 p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3. Občianskemu združeniu Tanečný klub Deep, o. z., p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 500 € (slovom päťsto eur), ktoré j e Okresný súd Martin p o v i n n ý vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Občianskemu združeniu Tanečný klub Deep, o. z., p r i z n á v a úhradu trov právneho zastúpenia v sume 432,30 € (slovom štyristotridsaťdva eur a tridsať centov), ktorú j e Okresný súd Martin p o v i n n ý vyplatiť na účet jeho advokáta JUDr. Vladimíra Kašubu, Advokátska kancelária, Holubyho 51, Martin, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Odôvodnenie:

I.

My sme sa po doručení odvolania navrhovateľky a odporcu v rade 2/ k týmto úkonom obratom vyjadrili. Očakávali sme, že bude nasledovať rozhodnutie odvolacieho súdu. Pre zistené chyby bola vec vrátená z odvolacieho súdu bez rozhodnutia a dňa 16.01.2013 vydal Okresný súd Martin rozsudok sp. zn.: 8C/92/2010­233, ktorým zamietol návrh navrhovateľky v časti o zaplatenie 7,24,­ EUR. Ani tým však nebola ukončená séria chýb v postupe Okresného súdu Martin a dňa 26.02.2013 nám bolo doručené opravné uznesenie tohto súdu sp. zn.: 8C/92/2010­238 zo dňa 19.02.2013. Až v tomto okamihu bolo štádium prvostupňového konania preklopené do štádia odvolacieho konania. Pre chyby prvostupňového súdu márne uplynul viac ako jeden rok. Dňa 22.07.2013 nám bolo doručené uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn.: 10Co/177/2013­248 zo dňa 28.05.2013, ktorým bol napadnutý rozsudok (v spojení s uvedeným dopĺňacím rozsudkom a opravným uznesením) zrušený v celom rozsahu a vec bola vrátená súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Toto rozhodnutie bolo doručené na prvostupňový súd (podľa pečiatky podateľne) dňa 10.07.2013. Nakoľko sa niekoľko mesiacov nič nedialo, dňa 18.02.2014 sme podali sťažnosť na prieťahy v konaní. Ako následok bol vytýčený termín pojednávania na deň 16.04.2014. Toto pojednávanie bolo však v deň 16.04.2014 ráno odročené pre tvrdené ochorenie právneho zástupcu navrhovateľky. Do dnešného dňa nebol vytýčený nový termín pojednávania. Z odpovede predsedníčky Okresného súdu Martin na podanú sťažnosť na prieťahy v konaní vyplýva(...), že vytýčením termínu pojednávania zrejme považuje vec za vybavenú. Okrem toho, že Okresný súd Martin musel dopĺňať svoj rozsudok a predĺžil tak lehotu konania o viac ako jeden rok, znova vo veci nekoná a to už po dobu ďalších takmer 10 mesiacov, napriek podanej sťažnosti na prieťahy v konaní. (...)“

3.1 Predsedníčka okresného súdu popísala chronológiu úkonov vykonaných súdom v danej veci a dodala tieto relevantné skutočnosti: „(...) Pôvodnou zákonnou sudkyňou bola Mgr. Magdaléna Šmidtová, ktorá k 01.09.2014 bola prezidentom Slovenskej republiky odvolaná z funkcie sudcu z dôvodu odchodu do dôchodku. Dodatkom č. 6 k Rozvrhu práce na rok 2014 bola vec náhodným výberom prostredníctvom elektronickej podateľne pridelená sudkyni JUDr. Márii Gazdačkovej. Posledne menovaná sudkyňa sa k obsahu ústavnej sťažnosti vyjadrila písomne a jej vyjadrenie je zamerané predovšetkým na uvedenie všetkých procesných úkonov vo veci od podania návrhu na začatie konania doposiaľ. (...) ­ Zákonnej sudkyni bol reálne spis predložený 08.07.2014. Vzhľadom na dovolenkové obdobie (čerpanie dovolenky zákonnou sudkyňou od 28.07.2014 do 18.08.2014 a následne týždňovú rehabilitáciu v čase od 08.09.2014 do 14.09.2014) ale aj vzhľadom na vysoký počet nevybavených vecí v senáte 10 C k 30.06.2014 (376 nevybavených vecí k 30.06.2014) bolo možné vec naštudovať a referovať až 15.10.2014, kedy nová zákonná sudkyňa JUDr. Mária Gazdačková dala pokyn na výzvu právnemu zástupcovi žalobcovi, aby špecifikoval žalobný návrh v intenciách rozhodnutia krajského súdu.

V závislosti od postupu žalujúcej strany bude súd postupovať prípadne aj v zmysle ust. § 43 ods. 2 O. s. p. Prieťahy, ktoré podľa názoru súdu spôsobil sťažovateľ: Ide o spor, ktorý je časovo náročný, účastníci sporného konania využívali svoje procesné právo podávaním návrhov, podávanie námietky zaujatosti zákonnej sudkyne, o ktorých rozhodol Krajský súd v Žiline, návrhy na pristúpenie ďalšieho účastníka do konania, nevynímajúc skutočnosť, že už vytýčené pojednávania museli byť odročené z dôvodu pracovnej neschopnosti, či už účastníka konania, alebo ich právneho zástupcu (03.11.2010, 15.12.2010, 05.10.2011, 16.04.2014 ), zmena právneho zástupcu žalobkyňou, ktorej právny zástupca nereagoval na výzvy súdu zo dňa 07.11.2013, 04.12.2013, 20.01.2014.

a organizácie práce. Aj keď ústavný súd výslovne vylučuje ako inú okolnosť otázku zaťaženosti súdu, musím ako predsedníčka súdu poukázať na to, že (ako to už bolo vyššie uvedené), k 01.09.2014 z dôvodu odchodu do dôchodku bola prezidentom Slovenskej republiky odvolaná z funkcie sudcu Mgr. Magdaléna Šmidtová a k 01.01.2015 bola z funkcie sudcu prezidentom Slovenskej republiky odvolaná z dôvodu odchodu do dôchodku aj sudkyňa

Zo samotného počtu 18 sudcov pôsobí vo výkone 15 sudcov (1 sudkyňa je na materskej dovolenke s predpokladanou dobou ukončenia v októbri 2016). Zaťaženosť sudcov Okresného súdu Martin je viac ako dvojnásobná v porovnaní so zaťaženosťou mnohých iných súdov (sme druhým najväčším súdom v obvode Krajského súdu v Žiline).

3.2 Právny zástupca sťažovateľa v reakcii na uvedené vyjadrenie predsedníčky okresného súdu zaujal toto stanovisko: «(...) netrváme na ústnom pojednávaní vo veci prijatej sťažnosti, t. j. súhlasíme s upustením od takejto formy pojednávania. Všetky relevantné informácie boli uvedené v písomných podaniach a od ústneho pojednávania teda nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci a bolo by len neúčelným opakovaním písomných podaní. (...) Vo výpočte úkonov súdu sa dvakrát uvádza odročenie pojednávania z dôvodu práceneschopnosti našej štatutárnej zástupkyne. Táto práceneschopnosť bola konajúcemu súdu riadne preukázaná a súvisela s ochorením predsedníčky združenia, ktorá na budúci rok dovŕši vek 70 rokov. Z tohto dôvodu vznikla medzera v úkonoch súdu spolu v trvaní cca štyri mesiace (14.07.2010 ­ 21.09.2010 a 15.12.2010 ­ 09.02.2011). Následkom podania našej námietky zaujatosti vznikla medzera v trvaní troch mesiacov. Spolu ide teda o obdobie siedmych mesiacov. Z doterajšieho obdobia trvania konania, vyše 57 mesiacov, ide o 1/8 jeho dĺžky.

My tak musíme počítať s existenciou tohto súdneho sporu aj po uplynutí takmer piatich rokov. Nesúhlasíme ani s tvrdením, že pôvodná zákonná sudkyňa konala plynule. Nekonala ani plynule, ani efektívne. Okrem opomenutia ustanovenia § 43 OSP, vydala rozsudok (zo dňa 29.11.2011), ktorým nerozhodla o celom predmete konania. Toto viedlo odvolací súd k vráteniu spisu bez rozhodnutia o odvolaní ako predčasne predloženej veci. Spis bol vrátený dňa 10.10.2012, termín pojednávania bol určený na 16.01.2013. Na tomto pojednávaní bol vyhlásený rozsudok, ku ktorému muselo byť ešte dňa 19.02.2013 vypracované opravné uznesenie. A tak až dňa 11.04.2013 mohla byť vec opätovne predložená odvolaciemu súdu. Chybné rozhodnutie a chybný postup nemôžu byť predsa označené ako plynulé a efektívne. Celé toto „hluché“ obdobie bolo spôsobené prvostupňovým súdom. Ak by rozhodnutie prvostupňového súdu bolo zákonné a vecne správne, odvolací súd ho mohol potvrdiť a konanie by právoplatne skončilo ešte v roku 2012. (...) Faktom je, že vec nie je právoplatne skončená ani po takmer piatich rokoch od podania návrhu. Vzhľadom k vyššie uvedenému teda trváme na podanej sťažnosti a oproti pôvodne navrhovanému výroku o náhrade trov konania, tento meníme v súvislosti s podaným vyjadrením tak, že navrhujeme priznať nám náhradu trov právneho zastúpenia v sume 432,30,­ EUR (...).»

4. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v predmetnej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Dňa 10. februára 2011 okresný súd uznesením č. k. 8 C 92/2010­95 vyzval sťažovateľa na úhradu súdneho poplatku za podanú námietku zaujatosti. Dňa 2. marca 2011 bol spis predložený Krajskému súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“), aby rozhodol o námietke sťažovateľa. Dňa 25. marca 2011 krajský súd uznesením č. k. 5 NcC 8/2011­103 sudkyňu Mgr. Magdalénu Šmidtovú nevylúčil z prerokúvania a rozhodovania danej veci. Dňa 10. mája 2011 bol spis vrátený okresnému súdu. Dňa 16. júna 2011 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 6. september 2011. Dňa 14. júla 2011 sa okresný súd obrátil na Okresný úrad Žilina (ďalej len „okresný úrad“) so žiadosťou o poskytnutie informácie. Dňa 6. septembra 2011 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na 5. október 2011. Na pojednávaní požiadala žalobkyňa okresný súd o pripustenie ďalšieho účastníka konania na strane žalovaného. Dňa 8. septembra 2011 sa sťažovateľ vyjadril k čiastočnému späťvzatiu žalobného návrhu. Dňa 12. septembra 2011 okresný súd uznesením č. k. 8 C 92/2010­131 pripustil do konania na strane žalovanej (ďalej len „žalovaná 2“). Dňa 5. októbra 2011 právny zástupca sťažovateľa oznámil súdu, že má „kolíziu s termínom pojednávania“, pričom štatutárna zástupkyňa sťažovateľa „je chorá“, preto navrhuje odročiť pojednávanie na ďalší termín. Pojednávanie bolo uvedeného dňa odročené na 29. november 2011. Dňa 29. novembra 2011 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, na ktorom okresný súd vyhlásil rozsudok č. k. 8 C 92/2010­174. Dňa 22. decembra 2011 žalobkyňa podala odvolanie proti uvedenému rozsudku. Dňa 29. decembra 2011 aj žalovaná 2 podala odvolanie proti uvedenému rozsudku. Dňa 5. januára 2012 sa žalovaná 2 písomne vyjadrila k odvolaniu žalobkyne. Dňa 9. januára 2012 sa sťažovateľ vyjadril k odvolaniu žalobkyne. Dňa 15. februára 2012 bol spis predložený krajskému súdu, aby rozhodol o podaných odvolaniach.

Dňa 24. júna 2014 bola vec pridelená na prerokovanie a rozhodnutie sudkyni JUDr. Márii Gazdačkovej. Dňa 16. októbra 2014 súd vyzval žalobkyňu, aby pod hrozbou poriadkovej pokuty „špecifikovala“ svoj žalobný návrh v intenciách „zrušujúceho rozsudku Krajského súdu v Žiline“. Dňa 2. januára 2015 okresný súd uznesením č. k. 8 C 92/2010­297 vyzval žalobkyňu, aby „svoj žalobný návrh podaný na tunajšom súde dňa 19.4.2010 doplnila o náležitosti uvedené v odôvodnení tohto uznesenia“.

III.

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti konštantne vychádza z názoru, že účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu (napr. II. ÚS 26/95).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl. 48 ods. 2 ústavy, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Ústavný súd pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný súd aj v danom prípade.

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že rozhodovanie v napadnutom konaní nie je po skutkovej stránke zložité, pretože skutkové posúdenie veci si nevyžaduje ani úzko odborné poznatky a zrejme ani znalecké dokazovanie. Počet účastníkov konania je minimálny, ich pobyt (sídlo) je známy a je v obvode okresného súdu. Po právnej stránke možno danú vec považovať za štandardnú, nijako sa nevymykajúcu bežnej rozhodovacej činnosti všeobecných súdov.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci a predovšetkým konštatuje, že okresný súd bol v napadnutom konaní bez akýchkoľvek zákonných alebo iných relevantných dôvodov nečinný od 16. apríla 2014 do 7. novembra 2014 (šesť mesiacov). Ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou tiež pripomína, že nielen nečinnosť, ale aj nesprávna a neefektívna (nesústredená) činnosť všeobecného súdu môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (napr. IV. ÚS 22/02, III. ÚS 103/09). Okrem uvedenej nečinnosti možno dospieť k záveru, že okresný súd bol v danej veci aj neefektívne činný, najmä keď mu krajský súd musel vrátiť spis „bez rozhodnutia o odvolaní ako predčasne predloženú“ (od 15. februára 2012 do 4. novembra 2012 ­ deväť mesiacov). Napokon postup okresného súdu bol tiež neefektívny od 18. júla 2013 minimálne do 19. februára 2014 (sedem mesiacov), keď okresný súd opakovane vyzýval žalobkyňu na doplnenie svojho žalobného návrhu bez toho, aby využil poriadkové opatrenie podľa § 53 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku alebo ustanovenie § 43 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. Uvedená nečinnosť alebo neefektívna činnosť okresného súdu nie je ničím ospravedlniteľná, pretože počas minimálne dvoch rokov súd nevykonával vo veci úkony, ktoré mali smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ v predmetnej veci počas súdneho konania nachádza, čo je základným účelom práva zaručeného v citovanom článku ústavy (pozri napr. I. ÚS 41/02). K uvedenej nečinnosti, resp. k neefektívnej činnosti, a teda k zbytočným prieťahom pritom nedošlo v dôsledku zložitosti veci ani správania účastníkov, ale v dôsledku postupu súdu. Na „zaťaženosť sudcov Okresného súdu Martin“, na ktoré v danej veci poukázal okresný súd, nebolo možné prihliadať. Ústavný súd už v podobných súvislostiach viackrát vyslovil (pozri napr. I. ÚS 23/03 a v ňom cit. predchádzajúcu judikatúru ústavného súdu), že nedostatočné personálne obsadenie súdu a nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie, by mohlo len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa na ten účel prijali včas adekvátne opatrenia. Ústava v čl. 48 ods. 2 zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie veci ­ a teda vykonanie spravodlivosti ­ bez zbytočných prieťahov. I keď nie všetky nástroje na vyriešenie tzv. objektívnych okolností sa nachádzajú v dispozičnej sfére vedenia súdu či konajúceho sudcu, nemožno systémové nedostatky v oblasti výkonu spravodlivosti pripisovať na ťarchu účastníkov súdneho konania a mieru ochrany ich práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy oslabiť poukázaním na dlhodobo obmedzené personálne kapacity príslušných súdov (pozri napr. I. ÚS 119/03). Okrem uvedeného ústavný súd opakovane zdôraznil, že pri posudzovaní toho, či bolo porušené právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, posudzoval postup súdu, a nie to, či toto právo bolo porušené činnosťou (nečinnosťou) alebo postupom konkrétneho sudcu vybavujúceho danú vec. Preto pri posudzovaní odôvodnenosti sťažnosti nemožno prihliadnuť na skutočnosti označované ako objektívne vo vyjadrení okresného súdu (I. ÚS 6/06).

Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 3.

6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľovi vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátkou za tri úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia a spísanie ústavnej sťažnosti z 30. apríla 2014 a písomné stanovisko k vyjadreniu okresného súdu z 3. februára 2015). Za dva úkony vykonané v roku 2014 patrí odmena v sume dvakrát po 134 € a režijný paušál dvakrát po 8,04 € a za jeden úkon vykonaný v roku 2015 patrí odmena v sume 139,83 € a režijný paušál 8,39 € (v zmysle § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov), preto trovy právneho zastúpenia sťažovateľa predstavujú sumu 432,30 €.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd o uplatnených trovách konania sťažovateľa rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 4 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.