II. ÚS 870/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

NÁLEZ

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 870/2015-65

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. apríla 2016 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcu Ladislava Orosza o sťažnosti obchodnej spoločnosti , právne zastúpenej advokátkou , ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 64/2006, za účasti Okresného súdu Bratislava I, takto

rozhodol:

1. Základné právo obchodnej spoločnosti , na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 64/2006 p o r u š e n é b o l i .

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. novembra 2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti (ďalej len „sťažovateľ v 1. rade“ alebo „sťažovateľ“), a obchodnej spoločnosti (ďalej len „sťažovateľ v 2. rade“; spolu len „sťažovatelia“), - ktorou namietali porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 64/2006 a jeho uznesením z 11. novembra 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“) a - ktorou sťažovateľ v 1. rade namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 64/2006 (ďalej aj „napadnuté konanie“). Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ v 1. rade podal 21. augusta 2006 okresnému súdu návrh na náhradu škody v sume 766 330,23 Sk s príslušenstvom a na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 250 000 Sk proti Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej aj „odporca“). Sťažovateľ v 1. rade tento nárok uplatnil z titulu namietaného nesprávneho úradného postupu okresného súdu a súdneho exekútora na základe zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“). Konanie o tomto návrhu je na okresnom súde vedené pod sp. zn. 20 C 64/2006.

Na strane sťažovateľov je tu dôvodná obava o výsledok konania, ktoré nadobudlo vinou porušovateľa za účasti Krajského súdu v Bratislave charakter odmietnutia spravodlivosti.“.

Sťažovateľ v 1. rade podal 15. júna 2010 opakovanú sťažnosť na prieťahy v konaní podľa zákona o súdoch, predsedníčka okresného súdu aj túto sťažnosť vyhodnotila ako dôvodnú. „Po spojení veci na spoločné konanie porušovateľ pokračoval v neefektívnom konaní a prieťahoch, zľahčil si svoje povinnosti a na pojednávaní dňa 07. 09. 2010 neprípustné uložil sťažovateľovi v 1. rade (navrhovateľovi) zjednotenie petitu sumy nemajetkovej ujmy a náhrady škôd, čím zapríčinil ďalšie prieťahy vo veci samej... Vzhľadom na rozsiahlosť petitu sťažovateľ v 1. rade dňa 31. 12. 2010... doručil porušovateľovi − zjednotenie petitu v zmysle pokynu súdu... Prvé pojednávanie po spojení veci na spoločné konanie... sa uskutočnilo až dňa 08. 04. 2011... neefektívnym konaním porušovateľa boli zapríčinené ďalšie prieťahy od rozhodnutia o spojení vecí v trvaní od 29. 10. 2009 do 08. 04. 2011, teda 1 a pol roka. Následne súd z podnetu odporkyne začal konať o pripustení vedľajšieho účastníka (súdneho exekútora) do konania na strane odporkyne. Dôkazom je prípis súdu zo dňa 27. 04. 2011 adresovaný vedľajšiemu účastníkovi na strane odporkyne − exekútorovi ...“

V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní sťažovateľ v 1. rade ďalej uvádza: „... Ku dňu podania tejto ústavnej sťažnosti nie je vo veci pôvodne vedenej pod č. k. 20 C/64/2006 od 21. 08. 2006 meritórne rozhodnuté, teda stav neistoty sťažovateľa v 1. rade o výsledok tohto konania trvá už viac ako 7 rokov a 3 mesiace. ... Taktiež... nie je vo veci pôvodne vedenej pod č. k. 26 C/42/2007 od 15. 08. 2007 meritórne rozhodnuté, teda stav neistoty sťažovateľa v 1. rade o výsledok tohto konania trvá už viac ako 6 rokov a 3 mesiace.

Dňa 12. januára 2012 podalo Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky (odporca) okresnému súdu návrh, aby uložil sťažovateľovi v 1. rade povinnosť zložiť preddavok na trovy konania podľa § 141a Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). Okresný súd následne 17. januára 2012 vyzval sťažovateľa v 1. rade, aby preukázal aktuálny stav majetku.

O návrhu odporcu rozhodol okresný súd uznesením č. k. 20 C 64/2006-244 z 9. marca 2012, ktorým tento návrh zamietol, „pretože dospel k záveru, že u sťažovateľa sú splnené podmienky na priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov podľa §-u 138 ods. 1 O. s. p. Porušovateľ sa však dopustil závažného procesnoprávneho pochybenia, konal v rozpore s ust. §-u 202 ods. 3 písm. q/ O. s. p., keď v poučení neprípustne a porušením právnej istoty pripustil odvolanie voči uzneseniu vydanému podľa §-u 141a O. s. p., čo využil odporca k podaniu odvolania...“.

O odvolaní odporcu rozhodol Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) uznesením č. k. 3 Co 270/2012-257 z 28. augusta 2012 tak, že uznesenie okresného súdu zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. „Krajský súd v Bratislave vedel, že jeho povinnosťou bolo po preskúmaní veci odvolanie odporcu odmietnuť... postupom podľa ust. §-u 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p., pretože odvolanie smerovalo proti uzneseniu, proti ktorému odvolanie nie je prípustné a to všetko aj napriek závažnému procesnému pochybeniu porušovateľa v poučení uznesenia...“

Uplatnený nárok na náhradu škody sťažovateľ v 1. rade postúpil sťažovateľovi v 2. rade. O vstupe sťažovateľa v 2. rade do konania rozhodol okresný súd uznesením zo 4. marca 2013. „Porušovateľ sa následne... dopustil závažných procesnoprávnych a hmotnoprávnych pochybení, keď v úmysle zabezpečiť neoprávnenú majetkovú výhodu odporcovi, zmariť spravodlivosť súdneho konania a tým dosiahnuť zastavenie konania zneužitím procesného práva podľa §-u 141a O. s. p. vyzval a neprípustne naviedol odporkyňu k predloženiu nového návrhu podľa §-u 141a O. s. p. na konanie proti voči sťažovateľom v 1. a v 2. rade, čo v právnom štáte nie je možným a dovoleným. Porušovateľ... inicioval svojvoľne nové konanie o priznaní oslobodenia od súdnych poplatkov a konanie podľa §-u 141a O. s. p. teraz už voči sťažovateľom...

Sťažovatelia v sťažnosti ďalej uvádzali: „Sťažovatelia tvrdia, že rozhodnutie okresného súdu... je založené iba na dohadoch, resp. ničím nepotvrdených predpokladoch o majetkových pomeroch sťažovateľa bez akéhokoľvek reálneho skutkového zistenia o týchto skutočnostiach. ... vydaniu uznesenia... zo dňa 11. 11. 2013 predchádzal postup porušovateľa potierajúci právo rovnosti a teda odporujúci judikatúre ESĽP − konkrétne case Niderost Huber proti Švajčiarsku, 18 . februára 1997..., resp. Hudáková proti Slovenskej republike zo dňa 27. apríla 2010; judikatúre Najvyššieho súdu SR... uznesenie č. k. 5 Cdo 181/2013 zo dňa 21. augusta 2013 ... uznesenie... zo dňa 11. 11. 2013... je svojvoľné, arbitrárne a zjavne neodôvodnené, a tým aj z ústavného hľadiska kladúceho požiadavku na spravodlivé odôvodnenie súdneho rozhodnutia neudržateľné. ... uzneseniu... zo dňa 11. 11. 2013... predchádzal formalistický prieskum zo strany porušovateľa, v arbitrárnom odôvodnení a v rozpore s ust. §-u 157 ods. 2 O. s. p.

V súvislosti s postavením vedľajšieho účastníka sťažovatelia poukazovali na rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Co 87/2012. V súvislosti s rozhodovaním všeobecných súdov o návrhu na uloženie povinnosti zložiť preddavok na trovy konania sťažovatelia poukazovali na nález ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 112/2012.

Sťažovatelia tiež uvádzali, že v skutkovo podobnej veci sťažovateľov proti odporcovi okresný súd uznesením č. k. 17 C 184/2008-207 z 8. októbra 2012 zamietol návrh odporcu podľa § 141a OSP a nepripustil proti nemu odvolanie. Krajský súd uznesením č. k. 2 Co 110/2013-236 z 20. marca 2013 odmietol odvolanie odporcu proti uzneseniu okresného súdu, ktorým tento zamietol návrh odporcu podľa § 141a OSP.

Návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľ v 1. rade odôvodňuje takto: „... sťažovateľ v 1. rade požaduje priznať ústavným súdom primerané finančné zadosťučinenie titulom prieťahov v kompenzačnom konaní zavinených porušovateľom pôvodne vedenom pod č. k. 20 C/64/2006 a to vo výške 7.000,- €,... v kompenzačnom konaní... pôvodne vedenom pod č. k. 26 C/42/2007 a to vo výške 6.000,- €... ... uplatnená nemajetková ujma vyplýva z jeho pocitu neistoty, bezmocnosti, beznádeje, ďalšej morálnej ujmy, významu veci pre sťažovateľa v 1. rade − kompenzačné konanie o odškodnení, kde sa ako obeť porušenia práva orgánom štátu v dôsledku nesprávneho úradného postupu exekútora a Okresného súdu Bratislava I... v úmysle nezákonne zlikvidovať sťažovateľa v 1. rade na podklade neexistentného exekučného titulu a sfalšovaného Exekučného príkazu na obchodný podiel spoločností stal opätovne obeťou ďalších prieťahov zavinených porušovateľom... teda pôvodcu nezákonného konania a rozhodnutia o výmaze dňa 19. 05. 2005 pričom porušovateľ zákonným a ústavne konformným spôsobom nerozhodol o odškodnení sťažovateľa v 1. rade. Naopak porušovateľ konal tak, aby zneužitím procesného práva vytvoril také podmienky, ktoré by viedli k nezákonnému a protiústavnému predlžovaniu kompenzačného konania a tým spôsobeniu sťažovateľovi v 1. rade ďalšej nemajetkovej ujmy. Konanie je vedené v rozpore s požiadavkou na spravodlivosť súdneho konania, čoho dôkazom je aj napadnuté uznesenie porušovateľa touto ústavnou sťažnosťou.“

Po predbežnom prerokovaní ústavný súd uznesením sp. zn. II. ÚS 870/2015 zo 17. decembra 2015 prijal na ďalšie konanie sťažnosť sťažovateľa v 1. rade v časti, ktorou namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní. Vo zvyšnej časti sťažnosť sťažovateľa v 1. rade odmietol ako zjavne neopodstatnenú. Sťažnosť sťažovateľa v 2. rade odmietol v celom napadnutom rozsahu ako zjavne neopodstatnenú.

Predsedníčka okresného súdu sa k sťažnosti vyjadrila v prípise sp. zn. Spr. 3409/2015 z 26. júna 2015 a v prípise sp. zn. Spr. 3409/2015 z 19. februára 2016. K prípisu z 26. júna 2015 pripojila aj vyjadrenie zákonnej sudkyne, ktorá vo svojom vyjadrení uviedla prehľad jednotlivých úkonov okresného súdu a účastníkov konania v napadnutom konaní. V relevantnej časti svojho prípisu predsedníčka okresného súdu následne uviedla: „S poukazom na jednotlivé úkony vykonané v konaní vedenom na tunajšom súde pod sp. zn. 20 C 64/2006 musím konštatovať, že v čase od podania návrhu na začatie konania do septembra 2007 bol súd nečinný, predovšetkým z dôvodu vysokého nápadu vecí v oddelení zákonného sudcu a zmeny zákonného sudcu, avšak od uvedeného obdobia koná súd vo veci priebežne a bez prieťahov. Zároveň poukazujem na skutočnosť, že tieto prieťahy sťažovateľ už namietal v sťažnostiach doručených predsedníčke tunajšieho súdu, ktoré boli vyhodnotené ako dôvodné s tým, že sťažovateľovi bolo oznámené, že vo veci budú prijaté opatrenia na odstránenie vzniknutého stavu.

na odvolací súd (odvolanie navrhovateľa proti uzneseniu o pripustení vstupu vedľajšieho účastníka do konania na strane odporcu − č. l. 174, odvolanie odporcu proti uzneseniu o zamietnutí uloženia povinnosti navrhovateľovi zložiť preddavok na trovy konania − č. l. 245, odvolanie navrhovateľov proti uzneseniu o uložení povinnosti navrhovateľom zložiť preddavok na trovy konania - č. l. 353). Účastníci konania nesporne majú právo uplatňovať procesné nástroje ustanovené v O. s. p., avšak podľa môjho názoru, povinnosť o týchto procesných návrhoch rozhodnúť nemožno konajúcemu súdu vytknúť ako nečinnosť alebo neefektívnu činnosť s dôsledkom, že porušil právo účastníka na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov. .

. .“ Predsedníčka okresného súdu v prípise z 19. februára 2016 zopakovala stanovisko, ktoré uviedla v prípise z 26. júna 2015. Aj k prípisu z 19. februára 2016 pripojila vyjadrenie zákonnej sudkyne, v ktorom zákonná sudkyňa uviedla prehľad úkonov okresného súdu a účastníkov konania v napadnutom konaní a tiež uviedla, že podľa jej názoru okresný súd koná vo veci „efektívne, hospodárne a bez prieťahov“.

Okresný súd uznesením zo 14. septembra 2007 vyzval sťažovateľa na odstránenie nedostatkov námietky zaujatosti. Následne uznesením zo 4. decembra 2007 námietku zaujatosti odmietol.

Dňa 14. februára 2008 okresný súd doručoval návrh odporcovi, ktorý následne svoje vyjadrenie doručil okresnému súdu 25. apríla 2008.

Okresný súd 21. januára 2009 nariadil termín pojednávania na 10. marec 2009, na ktorom boli následne účastníci konania prítomní.

Uznesením z 29. októbra 2009 okresný súd spojil na spoločné konanie veci vedené na okresnom súde pod sp. zn. 20 C 64/2006 a sp. zn. 26 C 42/2007, pričom vec bola ďalej vedená pod sp. zn. 20 C 64/2006.

Dňa 2. júna 2010 okresný súd nariadil pojednávanie na 7. september 2010.

Dňa 15. júna 2010 podal sťažovateľ sťažnosť na prieťahy v konaní, ktorú nepodal priamo predsedovi okresného súdu.

Dňa 19. mája 2011 sťažovateľ podal odvolanie proti uzneseniu o vstupe vedľajšieho účastníka do konania.

Dňa 14. júla 2011 bol súdny spis doručený krajskému súdu, ktorý následne rozhodol uznesením z 31. augusta 2011 tak, že odvolanie sťažovateľa odmietol ako oneskorene podané.

Súdny spis bol 28. septembra 2011 doručený okresnému súdu, ktorý následne 29. septembra 2011 doručoval uznesenie krajského súdu účastníkom konania.

Dňa 12. decembra 2011 okresný súd nariadil pojednávanie na 10. február 2012.

Dňa 12. januára 2012 odporca podal návrh na zloženie preddavku na trovy konania. Okresný súd tento návrh doručoval 16. januára 2012 sťažovateľovi a vyzval ho, aby predložil dôkazy preukazujúce stav jeho majetku. Sťažovateľ doručil 3. februára 2012 svoje vyjadrenie k návrhu odporcu o zložení preddavku na trovy konania.

Okresný súd na pojednávaní 10. februára 2012 rozhodol uznesením o zmene petitu v znení uvedenom v podaní sťažovateľa z 29. decembra 2010.

Uznesením z 30. novembra 2012 okresný súd rozhodol o tom, že vo vymedzenej časti vystúpil sťažovateľ z konania a na jeho miesto vstúpil .

Dňa 18. decembra 2012 sťažovateľ v 2. rade oznámil okresnému súdu, že mu postúpil pohľadávku, preto navrhol, aby okresný súd rozhodol o zmene účastníka konania.

Dňa 11. marca 2013 okresný súd vyzval odporcu, aby sa vyjadril k návrhu sťažovateľa na vylúčenie veci vo vymedzenej časti na samostatné konanie.

Uznesením zo 4. marca 2013 rozhodol okresný súd o zmene účastníkov tak, že vystúpil z konania a na jeho miesto vstúpil sťažovateľ v 2. rade.

Okresný súd 13. júna 2013 vyzval odporcu, aby sa vyjadril, či trvá na návrhu na zloženie preddavku na trovy konania a či tento návrh smeruje aj proti sťažovateľovi v 2. rade.

Dňa 30. júla 2013 odporca opäť navrhol, aby bol zložený preddavok na trovy konania.

Dňa 30. júna 2014 bol súdny spis predložený krajskému súdu, ktorý vec vybavil prípisom z 27. februára 2015, v ktorom krajský súd uviedol, že vec bola predložená bezdôvodne, keďže odvolanie podali sťažovatelia elektronicky bez zaručeného elektronického podpisu a v zákonnej lehote ho predpísaným spôsobom nedoplnili. Súdny spis bol 11. marca 2015 vrátený okresnému súdu.

Dňa 24. februára 2015 sťažovatelia doručili doplnenie svojho odvolania.

Dňa 20. apríla 2015 okresný súd doručoval návrh sťažovateľov na zloženie preddavku vedľajším účastníkom.

Dňa 20. apríla 2015 okresný súd rozhodol opravným uznesením tak, že doplnil záhlavie uznesenia z 11. novembra 2013 a uviedol právneho zástupcu vedľajšieho účastníka.

Proti opravnému uzneseniu podali sťažovatelia 5. mája 2015 odvolanie.

Dňa 12. mája 2015 doručil vedľajší účastník vyjadrenie k návrhu sťažovateľov.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 64/2006.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07).

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

1. Pokiaľ ide o prvé kritérium, ktoré ústavný súd zohľadňuje pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, prípadne práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd konštatuje, že predmetom konania je rozhodovanie o nároku sťažovateľa na náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy voči odporcovi z dôvodu nesprávneho úradného postupu na základe zákona č. 514/2003 Z. z. Z právneho hľadiska predmetnú vec možno považovať za bežnú agendu rozhodovania všeobecných súdov. Z hľadiska skutkovej zložitosti vec nie je zložitá.

2. V rámci druhého kritéria ústavný súd hodnotil správanie sťažovateľa ako účastníka napadnutého konania. Ústavný súd v zásade nezistil také skutočnosti v správaní sťažovateľa ako účastníka napadnutého konania, ktoré by mali relevantný vplyv na celkovú dĺžku konania.

Predsedníčka okresného súdu uviedla na obranu okresného súdu, že účastníci napadnutého konania podávali aktívne rôzne procesné návrhy, o ktorých bol okresný súd povinný rozhodnúť a ktoré viedli k predĺženiu konania. Je potrebné pripustiť, že účastníci konania – sťažovatelia, ako aj odporca vystupovali aktívne v napadnutom konaní a vykonali viacero procesných úkonov, napr. sťažovateľ opakovane podal námietky zaujatosti, podával odvolania proti procesným rozhodnutiam – uzneseniu o vstupe vedľajšieho účastníka, opravnému uzneseniu, podal návrhy na zámenu účastníka konania a sťažovatelia aj odporca podali návrhy na zloženie preddavku na trovy konania a aj proti uzneseniam, ktorými okresný súd rozhodol o týchto návrhoch, a pod.

V napadnutom konaní okresný súd za obdobie takmer desiatich rokov (deväť rokov a sedem mesiacov) nerozhodol ani raz meritórne. Vec bola z procesných dôvodov predložená odvolaciemu súdu trikrát s tým, že krajský súd konal súhrnne približne jeden rok a tri mesiace.

Možno akceptovať obranu predsedníčky okresného súdu, že po obdobiach nečinnosti okresný súd sám odstránil tento stav a následne už konal bez prieťahov. Z prehľadu napadnutého konania možno dospieť k záveru, že od 21. januára 2009 okresný súd konal v zásade plynulo, nevyskytli sa už obdobia výraznej nečinnosti, avšak tento postup hodnotí ústavný súd ako neefektívny a nesústredený. Rozhodujúcim aspektom nesústredeného a neefektívneho postupu je skutočnosť, že konanie trvá takmer desať rokov bez meritórneho rozhodnutia. Takúto dĺžku konania na jednom stupni všeobecného súdnictva bez rozhodnutia vo veci samej nemožno akceptovať aj s prihliadnutím na to, že v napadnutom konaní nie sú dané okolnosti takého charakteru, ktoré by mohli ospravedlniť takúto dĺžku konania. Pokiaľ ide o obranu predsedníčky okresného súdu, že prieťahy boli spôsobené vysokým počtom pridelených vecí a tiež zmenou zákonného sudcu, ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej nemožno prenášať technicko-organizačné problémy štátnych orgánov na účastníkov konania, čo platí o to viac, ak to má za následok porušenie ich základných práv alebo slobôd. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 127/04) nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, nemôže byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavuje štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní. (IV. ÚS 97/04, IV. ÚS 136/03, IV. ÚS 35/06). Rovnako tak uviedol, že hoci nie všetky nástroje na vyriešenie tzv. objektívnych okolností sa nachádzajú v dispozičnej sfére vedenia súdu či konajúceho sudcu, nemožno systémové nedostatky v oblasti výkonu spravodlivosti pripisovať na ťarchu účastníkov súdneho konania (pozri napr. I. ÚS 119/03, II. ÚS 179/2013, II. ÚS 264/2013).

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. IV. ÚS 210/04).

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Sťažovateľ si uplatnil primerané finančné zadosťučinenie v sume 13 500 €. S prihliadnutím na okolnosti predmetnej veci – na celkovú dĺžku konania, na nesústredený a neefektívny postup okresného súdu, na jeho opakovanú nečinnosť, ústavný súd priznal sťažovateľovi sumu 3 000 €, ktorá je podľa názoru ústavného súdu primeraná konkrétnym okolnostiam posudzovanej veci (bod 3 výroku tohto nálezu).

Podľa § 36 ods. 1 zákona o ústavnom súde trovy konania pred ústavným súdom, ktoré vzniknú účastníkovi konania, uhrádza účastník konania zo svojho.

Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľ tiež žiadal o úhradu trov konania pred ústavným súdom, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym zastupovaním právnou zástupkyňou. Sťažovateľ si uplatnil úhradu trov konania vo výške 269,58 €.