II. ÚS 871/2015

2. Okresnému súdu Skalica p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cb 358/2008 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Obchodnej spoločnosti MARKO GAS s. r. o., priznáva finančné zadosťučinenie v sume 4 000 € (slovom štyritisíc eur), ktorú jej j e Okresný súd Skalica p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Skalica j e p o v i n n ý uhradiť obchodnej spoločnosti MARKO GAS s. r. o., trovy konania v sume 448,02 € (slovom štyristoštyridsaťosem eur a dva centy) na účet jej právneho zástupcu JUDr. Michala Mrvu, Nevädzová 5, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Odôvodnenie:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. novembra 2015 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti MARKO GAS s. r. o., Pasienková 7, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), právne zastúpenej advokátom JUDr. Michalom Mrvom, Nevädzová 5, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Skalica (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cb 358/2008.

. Okresný súd Skalica na základe uvedeného návrhu konal pod sp. zn. 3 Cb/358/2008 nasledovne. Dňa 26. 6. 2008 vydal súd vo veci platobný rozkaz, ktorým návrhu sťažovateľa vyhovel. Proti tomuto platobnému rozkazu podal odporca v zákonom stanovenej lehote odpor, pričom súd následne vo veci vykonal viacero pojednávaní (dňa 10. 9. 2008; 20. 1. 2009 /odročené z dôvodu neúčasti odporcu na pojednávaní z dôvodu pracovnej neschopnosti/: 25. 2. 2009; 1. 4. 2009; 5. 5. 2009 /odročené na neurčito za účelom znaleckého dokazovania, ktoré však zrejme nebolo vo veci potrebné vykonať, nakoľko ho súd nevykonal ani v inej obdobnej veci týkajúcej sa tej istej stavby akurát iného dodávateľa – konanie bolo vedené pred Okresným súdom Skalica pod sp. zn. 3 Cb/396/2008, pričom sťažovateľ na obdobnosť tejto veci s jeho vecou neustále v konaní pred Okresným súdom Skalica poukazuje, avšak márne, nakoľko zákonná sudkyňa túto skutočnosť popiera a neustále vykonáva nepotrebné dôkazy.

Rozsudkom zo dňa 12. 10. 2011 Okresný súd skalica v celom rozsahu vyhovel sťažovateľovi a odporcu zaviazal k zaplateniu sumy 1.050.883,00 Sk s prísl. a k náhrade trov konania. Odporca podal proti predmetnému rozsudku Okresného súdu Skalica odvolanie, pričom Krajský súd v Trnave uznesením zo dňa 29. 6. 2012 vo veci sp. zn. 21 Cob/7/2012 rozsudok Okresného súdu Skalica zo dňa 12. 10. 2011 zrušil a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie vo veci. Následne na to Okresný súd Skalica vo veci ďalej vytyčoval pojednávania, a to na deň 26. 11. 2012 a na deň 6. 2. 2013, na ktorom vyhlásil Okresný súd Skalica v poradí už rozsudok vo veci samej, ktorým návrh sťažovateľa v celom rozsahu zamietol a odporcovi priznal náhradu trov konania. Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ v celom rozsahu odvolanie, pričom Krajský súd v Trnave uznesením zo dňa 28. 2. 2014 vo veci sp. zn. 21 Cob/119/2013 predmetný rozsudok zrušil a vec vrátil Okresnému súdu Skalica na ďalšie konanie a rozhodnutie vo veci.

Z predmetného zákonného ustanovenia si však Okresný súd Skalica nerobí ťažkú hlavu. Okresný súd Skalica v danej veci ďalej vykonáva dokazovanie, pričom ani jeden z účastníkov nenavrhoval a ani nenavrhuje vykonať vo veci ďalšie dôkazy, čo vyplýva zo zápisníc z pojednávaní, ale aj zo zvukových záznamov z pojednávaní. Za účelom vykonávania ďalších účastníkmi nenavrhnutých dôkazov Okresný súd Skalica vytyčuje stále ďalšie a ďalšie termíny pojednávaní (na deň 26. 11. 204; 25. 3. 2015, ktoré bolo odročené z dôvodu pracovnej neschopnosti právnej zástupkyne odporcu/, 3. 8. 2015 a naposledy na deň 19. 10. 2015). Na zatiaľ ostatnom pojednávaní nekonečnej ságy dokazovania, ktoré je úplne zbytočné a nikam nevedie, ktoré sa konalo dňa 19. 10. 2015 bolo pojednávanie opätovne odročené, a to na neurčito z absolútne neznámych dôvodov. Neexistuje žiadny rozumný (ale dokonca ani nerozumný dôvod), prečo súd pojednávanie v danej veci odročil na neurčito. Nie sú návrhy na vykonanie ďalších

. . Takýto postup Okresného súdu Skalica je v príkrom rozpore so zásadou hospodárnosti konania (a to tak časovou ako aj finančnou). . . V danej veci je v zmysle uznesenia Krajského súdu v Trnave zo dňa 28. 2. 2014 vo veci sp. zn. 21 Cob/119/2013 je úplne jednoznačné, ako má prvostupňový súd konať

. . na predmetnú sťažnosť na prieťahy odpovedala listom zo dňa 22. 9. 2015, v ktorom uviedla, že zákonná sudkyňa vo veci koná a že nebolo zistené, že by vo veci boli spôsobené prieťahy. . . S týmito závermi sa sťažovateľ nestotožňuje.“

Predsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení sp. zn. 1 SprV/6/2016 k prijatej sťažnosti z 18. februára 2016, ktoré bolo doručené ústavnému súdu 24. februára 2016, okrem iného uviedla: „Konanie v danej veci bolo začaté dňom 21. 12. 2007 podaním návrhu na súd, - výzvou zo dňa 15. 4. 2008 bol vyzvaný žalobca na zaplatenie súdneho poplatku

odročené na neurčito za účelom znaleckého dokazovania, - zo strany súdu boli dopytovaní viacerí (štyria) znalci, pričom bolo zistené, že už nie sú zapísaní v zozname znalcov pre dané odvetvie, - dňa 1. 4. 2010 ustanovil súd znalca za účelom vypracovania znaleckého posudku, znalcovi bola poskytnutá lehota na vypracovanie posudku 90 dní, - dňa 9. 8. 2010 bol spis zaslaný na vypracovanie znaleckého posudku, znalecký posudok bol súdu doručený dňa 4. 10. 2010, dňa 5. 10. 2010 bol znalecký posudok zaslaný

ďalšieho dokazovania, - pojednávanie zo dňa 11. 4. 2011 bolo odročené na termín 6. 6. 2011 a to z dôvodu neúčasti účastníkov, - na pojednávaní uskutočnenom dňa 6. 6. 2011 súd pokračoval v dokazovaní, pojednávanie bolo odročené na termín 15. 8. 2011 za účelom výsluchu svedkyne, - na pojednávaní uskutočnenom dňa 15. 8. 2011 súd pokračoval v dokazovaní výsluchom svedkyne, pojednávanie bolo odročené na termín 12. 10. 2011 za účelom výsluchu ďalších svedkov, - na pojednávaní dňa 12. 10. 2011 bol vyhlásený rozsudok, voči rozsudku podal odvolanie žalovaný, - dňa 16. 12. 2011 bolo odvolanie zaslané žalobcovi na vyjadrenie a súčasne bol žalovanému vyrubený súdny poplatok za odvolanie, - spis bol dňa 13. 1. 2012 doručený Krajskému súdu v Trnave na rozhodnutie

dokazovania, - na pojednávaní dňa 6. 2. 2013 bol vyhlásený rozsudok, voči rozsudku podal odvolanie žalobca, - dňa 22. 4. 2013 bolo odvolanie zaslané žalovanému na vyjadrenie a súčasne bolo žalobcovi vyrubený súdny poplatok za odvolanie, - spis bol dňa 3. 6. 2013 doručený Krajskému súdu v Trnave na rozhodnutie

. ., pojednávanie bolo odročené na neurčito za účelom vyhodnotenia doterajších dôkazov v súvislosti s výpoveďou svedkyne a znaleckým posudkom znalca ohľadom stanovenia rozsahu práce, ktoré preukázateľne žalobca pre žalovaného vykonal.

Zákonná sudkyňa vo veci vo vyjadrení k sťažnosti (viac ako 4 strany) okrem iného uviedla: „Považujem za potrebné uviesť..., že vo veci boli riešené námietky zaujatosti vznesené žalobcom jeho podaním dňa 3. 3. 2011. Právny zástupca žalobca súdu doručil námietku zaujatosti vo veci konajúcej sudkyne a žiadal, aby vec bola postúpená na iný okresný súd v pôsobnosti KS v Trnave, s obsahom sa možno oboznámiť na č. l. 161, ktorú vzal dňa 7. 3. 2011 späť z dôvodov uvedených v podaní, ktoré je založené na č. l. 170. Stanovisko sudkyne je založené na č. l. 171 spisu. Dňa 1. 4. 2011 opätovná námietka zaujatosti voči sudkyni a návrh na vylúčenie sudcu z prejednávania a rozhodovania veci, riešená bola úradným záznamom z 10. 4. 2011 a môžu byť v nich uvedené úkony súdu urobené vo veci. K vecnej stránke prijatej sťažnosti uvádzam, že žalobca od počiatku žaloval podľa jeho dôkazov a tvrdení pohľadávku, ktorá podľa tvrdenia žalovaného bola dávno pred podaním žaloby na súd uhradená... Nie je pravdou, že 19. 10. 2015 bolo pojednávanie odročené z absolútne neznámych dôvodov. Na pojednávaní, ktoré trvalo vrátane výsluchu svedkyne od 8.40 hodiny do 11.00 hodiny súd zdôvodnil odročenie pojednávania za účelom vyhodnotenia dôkazov v súvislosti s výpoveďou svedkyne a v súvislosti so znaleckým posudkom znalca, ktorý podal vo veci znalecký posudok ohľadom rozsahu stanovenia prác, ktoré preukázateľne žalobca pre žalovaného vykonal. Na 19. 10. 2015 som mala vytýčené ďalšie 4 veci s predvolanými účastníkmi... preto nebolo možné výsledky dokazovania vo veci sťažovateľa vyhodnotiť na pojednávaní. Pokiaľ sa týka dĺžky konania, prispieva k nej a j skutočnosť, že tak žalobca ako aj žalovaný v priebehu konania niekoľkokrát žiadali o odročenie pojednávania a menili advokátov... Pokiaľ sa týka tvrdenia sťažovateľa, že dĺžkou dokazovania a tým spôsobenými prieťahmi v konaní súd umožňuje žalovanému zbavovať sa majetku a dáva sa možnosť neuspokojiť pohľadávku žalobcu, v spise je založené uznesenie Okresného súdu Trnava sp. zn. 25 K/16/2014, týkajúce sa veriteľa , (bol úspešným žalobcom vo veci 3 Cb/396/2008) zastúpeným JUDr. Mgr. Mrvom, advokátom proti žalovanému, kde podľa uvedeného uznesenia súd konanie o návrhu na vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka – žalovaného zastavuje a na odvolanie Krajský súd v Bratislave napadnuté uznesenie Okresného súdu Trnava potvrdil.“

2. Na str. 3 v prvom odseku Okresný súd Skalica konštatuje, že: „Správanie účastníkov značne prispelo k dĺžke súdneho konania...“ Na inom mieste svojho vyjadrenia (str. 4, tretí odsek) Okresný súd Skalica konštatuje, že „Napriek uvedenému poukazujem na to, že dĺžka konania spôsobená aj v súvislosti so zaťažením Okresného súdu Skalica, ako správaním účastníkov konania.“ S týmto konštatovaním však sťažovateľ nesúhlasí. Nie sú to účastníci konania, ktorí by spôsobovali prieťahy v konaní vedenom pred Okresným súdom Skalica pod sp. zn. 3 Cb/358/2008, ale je to súd sám. Od roku 2007 sťažovateľ poskytoval súdu všetku potrebnú súčinnosť. Druhá procesná strana (obchodná spoločnosť , so sídlom ... ), síce určité obštrukcie spôsobila (keď sa ospravedlňovala z dôvodu PN koncipienta pracujúceho u advokáta, ktorý túto procesnú stranu zastupoval a PN konateľa odporcu a pod.), avšak nie také, ktoré by súd nevedel pri rešpektovaní platnej právnej úpravy odstrániť a neprihliadať na ne. Práceneschopnosť advokátskeho koncipienta nie je predsa dôvodom na odročovanie pojednávania a rovnako tak nie je takýmto dôvodom PN konateľa odporcu, ktorý už bol vypočutý a má právneho zástupcu. Podrobnejšie sa k týmto skutočnostiam sťažovateľ vyjadril v sťažnosti zo dňa 11. 11. 2015, a preto nie je účelné tieto argumenty opakovať. Len pre úplnosť sťažovateľ dáva do pozornosti Ústavného súdu SR analýzu odročovania pojednávaní obsiahnutú na str. 4 vyjadrenia zákonnej sudkyne , kde sú dôvody podrobne rozpísané a je zrejmé, že sťažovateľ k prieťahom nijako neprispel, a tiež to, že súd im mohol účinne zabrániť. 3. Pokiaľ ide o žiadosť Okresného súdu Skalica, aby pri rozhodovaní o priznaní finančného zadosťučinenia Ústavný súd SR nepriznal sťažovateľovi finančné zadosťučinenie v plnej výške, a teda v sume 10. 000 Eur, k tejto žiadosti sťažovateľ uvádza, že túto sumu považuje za primeranú vzhľadom na celkovú dĺžku konania ako aj vzťahom na skutočnosť, že nárok sťažovateľa zrejme nebude uspokojený ani v prípadnom exekučnom konaní. ... 4. Sťažovateľ nemôže súhlasiť s tvrdením Okresného súdu Skalica uvedeným na str. 3 v prvom odseku v bode 1, keď súd konštatuje, že „Vo veci zo strany súdu bolo postupované a jednotlivé úkony súdu boli vykonávané plynulo a s ohľadom na zaťaženosť súdu v primeraných časových intervaloch.“

Vzhľadom na uvedené ústavný súd využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde a upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou povinnosťou súdu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

2. Správanie účastníkov konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd zastáva názor, že správanie sťažovateľky ako žalobkyne v napadnutom konaní malo čiastočný vplyv na doterajšiu dĺžku konania (žiadosti o odročenie pojednávaní, zmeny právneho zástupcu, prístup k povinnosti označiť dôkazy, resp. predložiť listinné dôkazy vo vzťahu k tvrdeniam uvedeným v žalobe).

3. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu základného práva sťažovateľov na prerokovanie ich veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, bol postup samotného okresného súdu v konaní, ktoré začalo v roku 2007.

Z predloženého spisu, zo sťažnosti, ako aj z vyjadrení predsedníčky okresného súdu a zákonnej sudkyne (s podrobným prehľadom úkonov okresného súdu počas celého konania vo veci, ktoré sa zhodujú s obsahom spisu) ústavný súd zistil, že okresnému súdu bol návrh na zaplatenie sumy 1 050 883 Sk s príslušenstvom doručený 21. decembra 2007.

Po výzve a zaplatení súdneho poplatku sťažovateľkou okresný súd vydal 26. júna 2008 platobný rozkaz, ktorý bol zrušený podaním odporu zo strany žalovaného z 22. júla 2008.

Okresný súd nariadil 11. augusta 2008 pojednávanie vo veci na 10. september 2008, na ktorom bolo nariadené dokazovanie. Pojednávanie bolo odročené na účely doplnenia listinných dôkazov.

Počas obdobia ďalších troch rokov okresný súd nariadil celkovo desať pojednávaní (20. január 2009, 25. február 2009, 1. apríl 2009, 5. máj 2009, 6. december 2010, 16. február 2011, 11. apríl 2011, 6. jún 2011, 15. august 2011 a 12. október 2011). Pre pokračovanie dokazovania a nariadenia znaleckého dokazovania mali meritórny význam pojednávania uskutočnené 25. februára 2009, 5. mája 2009, 6. júna 2011 a 15. augusta 2011, ostatné pojednávania boli odročované na ďalšie termíny z dôvodov neúčasti účastníkov konania.

Okresný súd uskutočnil vo veci ďalšie štyri pojednávania (26. november 2014, 25. marec 2015, 3. august 2015 a 19. október 2015), na ktorých pokračoval v dokazovaní a vo vyhodnocovaní dôkazov.

Od pojednávania 19. októbra 2015 do doručenia sťažnosti sťažovateľky ústavnému súdu sa vo veci neuskutočnilo (ani nenariadilo) ďalšie pojednávanie.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže dôjsť nielen neodôvodnenou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou, resp. nesústredenou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty účastníkov konania v primeranom čase (m. m. napr. II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).

Ústavný súd nemohol v tejto súvislosti akceptovať argumenty uvedené vo vyjadrení predsedníčky okresného súdu, ktorá poukázala „na to, že dĺžka konania je spôsobená aj v súvislosti so zaťažením Okresného súdu Skalica, ako správaním účastníkov konania. Okresný súd Skalica patrí dlhodobo k najzaťaženejším súdom v rámci Slovenskej republiky čo sa týka nápadu vecí na jedného sudcu. Situácia bola len čiastočne riešená v roku 2011, keď bol zvýšený počet sudcovských miest na šesť a v roku 2014 na sedem. V súčasnej dobe od 28. 12. 2015 je opäť na Okresnom súde Skalica len šesť sudcov, po odvolaní sudkyne prezidentom Slovenskej republiky.“.

V uvedenej súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru (napr. I. ÚS 127/04, II. ÚS 311/06), podľa ktorej nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalší počet pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v konaní a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde, ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka sa domáha priznania finančného zadosťučinenia v sume 10 000 €, ktoré odôvodňuje takto: „V danom prípade došlo a stále dochádza postupom Okresného súdu Skalica v predmetnej veci tým, že tento riadne nekoná na strane sťažovateľa k vzniku nemajetkovej ujmy, ktorú predbežne vyčísľuje na sumu vo výške 10.000 €. Nemajetková ujma sťažovateľa je vyjadrená uvedenou sumou z dôvodu, že už od roku 2006 nemá uhradenú žalovanú sumu a z dôvodu neefektívneho konania prvostupňového súdu túto už zrejme ani nevymôže, nakoľko odporca toho času už nemá žiadny majetok. Predmetnú sumu tak považuje za primeranú, a to najmä vo vzťahu k žalovanej istine, ktorá je v konaní vedenom pred Okresným súdom Skalica vyčíslená od roku 2007 na 34.882,92 Eur, pričom s príslušenstvom ide o sumu presahujúcu dvojnásobok takto uplatňovanej istiny. Ak by Okresný súd Skalica vo veci riadne konal, mohol byť nárok sťažovateľa už dávno uspokojený...“

Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho poručovania základného práva (IV. ÚS 210/04). Podľa názoru ústavného súdu v tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2014, ktorá bola 839 €. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby urobené v roku 2015 (prevzatie a príprava zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), za každý úkon po 139,83 €, spolu s režijným paušálom 2 x 8,39 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 296,44 €. Ďalej priznal sťažovateľke úhradu za jeden úkon vykonaný v roku 2016 (vyjadrenie k stanovisku okresného súdu) v sume 143 €, ktorý spolu s režijným paušálom za tento úkon 8,58 € predstavuje 151,58 €. Ústavný súd priznal sťažovateľke celkovú úhradu trov konania v sume 448,02 €.

Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. marca 2016