II. ÚS 873/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 873/2015-11

obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej Advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta doc.

namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaniach vedených pod sp. zn.

(Rvp 17772/2014), sp. zn. 14 Co 336/2014 a jeho rozsudkom z 28. októbra 2014 (Rvp 17773/2014), sp. zn. 16 Co 605/2014 a jeho rozsudkom z 23. októbra 2014 (Rvp 17774/2014), sp. zn. 14 Co 441/2014 a jeho rozsudkom z 30. septembra 2014 (Rvp 17775/2014), sp. zn. 14 Co 1051/2013 a jeho rozsudkom z 23. septembra 2014 (Rvp 17776/2014), sp. zn. 16 Co 513/2014 a jeho rozsudkom z 9. októbra 2014 (Rvp 17777/2014), sp. zn. 14 Co 1029/2013 a jeho rozsudkom z 23. septembra 2014 (Rvp 17778/2014), sp. zn. 14 Co 959/2013 a jeho rozsudkom z 23. septembra 2014 (Rvp 17779/2014), sp. zn. 14 Co 919/2014 a jeho rozsudkom z 26. augusta 2014 (Rvp 17780/2014), sp. zn. 16 Co 241/2014 a jeho rozsudkom z 9. októbra 2014 (Rvp 17781/2014), sp. zn. 16 Co 551/2014 a jeho rozsudkom z 9. októbra 2014 (Rvp 17782/2014), sp. zn. 16 Co 501/2014 a jeho rozsudkom z 9. októbra 2014 (Rvp 17783/2014), sp. zn. 16 Co 597/2014 a jeho rozsudkom z 9. októbra 2014

(Rvp 17808/2014), sp. zn. 13 Co 1108/2013 a jeho rozsudkom z 30. septembra 2014 (Rvp 17809/2014), sp. zn. 17 Co 808/2014 a jeho rozsudkom zo 17. septembra 2014 (Rvp 17810/2014), sp. zn. 17 Co 913/2014 a jeho rozsudkom zo 17. septembra 2014 (Rvp 17811/2014), sp. zn. 17 Co 901/2014 a jeho rozsudkom zo 17. septembra 2014 (Rvp 17812/2014), sp. zn. 12 Co 448/2014 a jeho rozsudkom z 24. septembra 2014 (Rvp 17813/2014), sp. zn. 12 Co 480/2014 a jeho rozsudkom z 24. septembra 2014 (Rvp 17814/2014), sp. zn. 14 Co 51/2014 a jeho rozsudkom z 28. októbra 2014 (Rvp 17815/2014), sp. zn. 16 Co 489/2014 a jeho rozsudkom z 9. októbra 2014 (Rvp 17816/2014), sp. zn. 14 Co 308/2014 a jeho rozsudkom z 23. septembra 2014 (Rvp 17817/2014), sp. zn. 12 Co 180/2014 a jeho rozsudkom z 24. septembra 2014 (Rvp 17818/2014), sp. zn. 12 Co 219/2014 a jeho rozsudkom z 24. septembra 2014 (Rvp 17819/2014), sp. zn. 16 Co 493/2014 a jeho rozsudkom z 25. septembra 2014 (Rvp 17820/2014), sp. zn. 12 Co 507/2014 a jeho rozsudkom z 24. septembra 2014

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod spisovými značkami: Rvp 17759/2014, Rvp 17760/2014, Rvp 17761/2014, Rvp 17762/2014, Rvp 17764/2014, Rvp 17765/2014, Rvp 17766/2014, Rvp 17767/2014, Rvp 17768/2014, Rvp 17769/2014, Rvp 17770/2014, Rvp 17771/2014, Rvp 17772/2014, Rvp 17773/2014, Rvp 17774/2014, Rvp 17775/2014, Rvp 17776/2014, Rvp 17777/2014, Rvp 17778/2014, Rvp 17779/2014, Rvp 17780/2014, Rvp 17781/2014, Rvp 17782/2014, Rvp 17783/2014, Rvp 17784/2014, Rvp 17791/2014, Rvp 17799/2014, Rvp 17800/2014, Rvp 17801/2014, Rvp 17802/2014, Rvp 17803/2014, Rvp 17804/2014, Rvp 17805/2014, Rvp 17806/2014, Rvp 17807/2014, Rvp 17808/2014, Rvp 17809/2014, Rvp 17810/2014, Rvp 17811/2014, Rvp 17812/2014, Rvp 17813/2014, Rvp 17814/2014, Rvp 17815/2014, Rvp 17816/2014, Rvp 17817/2014, Rvp 17818/2014, Rvp 17819/2014, Rvp 17820/2014, Rvp 17821/2014, Rvp 17822/2014, Rvp 17823/2014 a Rvp 17824/2014 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 17759/2014.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnené.

Odôvodnenie:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 22. decembra 2014 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) a jeho rozsudkami v konaniach uvedených v záhlaví tohto rozhodnutia (spolu ďalej len „napadnuté rozsudky krajského súdu“).

Tvrdenie o porušení označených práv sťažovateľka odôvodňuje tým, že: „1. Rozhodoval vylúčený sudca. Všetky úkony, ktoré boli zo strany konajúceho prvostupňového súdu vykonané predstavujú úkony vykonané vylúčeným sudcom. Ako sťažovateľ podrobne uviedol vo svojej žalobe, existujú objektívne dôvody, pre ktoré sú všetci sudcovia okresného súdu vylúčení a vec má byť postúpená inému okresnému súdu. Sťažovateľ síce nepodal námietku zaujatosti, avšak len oboznámil súd so skutočnosťami, ktoré vylúčenie sudcov odôvodňujú, pričom má byť uskutočnený postup podľa ust. § 15 OSP. Zásadnosť výhrad sťažovateľa k nestrannosti súdu však jednoznačne preukazuje vylúčenie celého súdu a nutnosť postúpenia veci inému súdu... 2. Napadnuté rozhodnutie krajského súdu je rozhodnutím absolútne prekvapivým... 3. Súdy oboch stupňov založili svoje rozhodnutia na skutočnostiach a právnych argumentoch, ku ktorým sa sťažovateľ nemohol vyjadriť s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie vo svoj prospech... 4. ... konanie pred odvolacím súdom ako aj rozhodnutie odvolacieho súdu v predmetnej veci porušuje právo sťažovateľa na spravodlivý súdny proces, keďže napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nie je dostatočne odôvodnené... 5. Odvolací súd neprerokoval prípustné odvolanie voči výroku o prerušení súdneho konania.“

Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnostiach navrhuje, aby ústavný súd rozhodol nálezmi, v ktorých vysloví porušenie jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v napadnutých konaniach a napadnutými rozsudkami, napadnuté rozsudky krajského súdu zruší, veci vráti na ďalšie konanie a zároveň jej prizná primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí na spoločné konanie, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy primerane použiť na prípadné spojenie vecí § 112 ods. 1 OSP.

S prihliadnutím na obsah prerokúvaných sťažností, z ktorých vyplýva ich právna a skutková súvislosť, a prihliadajúc taktiež na totožnosť v osobe sťažovateľky a charakter rozhodnutí krajského súdu, proti ktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, aplikujúc § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 112 ods. 1 OSP, tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými rozsudkami krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu

Sťažovateľka sťažnosťami namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými rozsudkami krajského súdu, ktorými tento súd v odvolacom konaní potvrdil rozsudky súdov prvého stupňa o zamietnutí žaloby o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, zamietnutí návrhu na prerušenie konania a náhrade trov konania, ako aj postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Účelom citovaného článku ústavy je zaručiť každému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné právo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov ustanovených zákonom účastníkom súdneho konania. Ak fyzická osoba alebo právnická osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia vyplývajú.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si osvojil aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Aj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sa možno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).

Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní o namietanej veci aj krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného prerokovania sťažností aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto základe formulovať záver, či sťažnosti nie sú zjavne neopodstatnené.

Ústavný súd vo vzťahu k námietke sťažovateľky, že rozhodnutia krajského súdu sú „rozhodnutím absolútne prekvapivým“, považuje za potrebné zopakovať svoj ustálený právny názor, podľa ktorého mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iných priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov (m. m. I. ÚS 17/01, IV. ÚS 267/05). Práve plénum a kolégiá Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sú oprávnené odstraňovať nejednotnosť výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov tak, aby sa chránili okrem iného aj legitímne očakávania účastníkov súdnych konaní. Ústavný súd však vzhľadom na to, že nie je súčasťou systému všeobecného súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa ich výklad vyznačuje svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má za následok porušenie základného práva alebo slobody. Keďže ale ústavný súd v prípade napadnutých rozsudkov prejav svojvôle, resp. zjavnej neodôvodnenosti nezistil, nepovažoval v danom prípade argumentáciu sťažovateľky za spôsobilú na to, aby len na jej základe bolo možné tieto rozhodnutia hodnotiť ako ústavne neakceptovateľné a neudržateľné.