II. ÚS 874/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

NÁLEZ

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 874/2014­31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. júla 2015 v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca) prerokoval prijatú sťažnosť , , zastúpeného advokátom Mgr. Matejom Csenkym, Advokátska kancelária, Dolné bašty 2, Trnava, vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 126/2010 a takto

rozhodol:

2. Zo sťažnosti vyplynulo najmä, že: «(...) Dňa 05.08.2010 podal sťažovateľ na Okresnom súde v Trnave žalobu o náhradu nákladov, náhradu škody a nemajetkovej ujmy. Konanie je vedené na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 13C/126/2010. Sťažovateľ sa v uvedenom konaní domáha svojich nárokov v súvislosti s dopravnou nehodou, pri ktorej zahynula jeho manželka . (...) Okresný súd Trnava rozsudkom zo dňa 21.11.2012 sp. zn. 13C/126/2010­152 rozhodol meritórne vo veci. Všetky procesné strany podali proti tomuto rozsudku odvolanie. Krajský súd v Trnave uznesením zo dňa 21.05.2013 sp. zn. 24Co/101/2013­189 zrušil napadnutý rozsudok a vec v zrušenom rozsahu vrátil na ďalšie konanie. Odo dňa vrátenia predmetnej veci na ďalšie konanie nebol vo veci vykonaný žiadny procesný úkon. Okresný súd Trnava je v predmetnej veci absolútne nečinný. Podľa názoru sťažovateľa nie je ústavne akceptovateľné, aby súd neučinil za obdobie jedného roka ani jeden procesný úkon. Zároveň sťažovateľ poukazuje aj na skutočnosť, že Okresný súd Trnava v pôvodnom konaní nepostupoval účelne a hospodárne, čo vyústilo do vydania rozsudku, ktorý bol absolútne v rozpore s platnými právnymi predpismi, teda sťažnostný súd ani nemal inú možnosť, ako napadnutý rozsudok zrušiť a vrátiť vec na ďalšie konanie. (...)

(...) nakoľko v dôsledku nezákonného postupu Okresného súdu v Trnave došlo k zásadnému zásahu do jeho právnej istoty a postavenia. Neprimerané prieťahy v predmetnom konaní spôsobili, že sťažovateľ sa takmer 4 roky nachádza v stave právnej neistoty. Okresný súd Trnava počas obdobia takmer 4 rokov vo veci nevykonával úkony smerujúce k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ počas napadnutého konania nachádzal, čo je základným účelom práva zaručeného v citovaných článkoch ústavy a dohovoru (pozri napr. I. ÚS 41/02). Sťažovateľ sa v konaní vedenom pod sp. zn. 13C/126/2010 domáha svojich právnych nárokov súvisiacich so smrťou jeho milovanej manželky. Po jej úmrtí sa nevie riadne zaradiť späť do života a prostredníctvom pôvodného žalobného návrhu sa snaží domôcť aspoň čiastočnej spravodlivosti za zbytočnú smrť svojej manželky. Napriek jeho snahe však konaním orgánu štátnej správy dochádza k prieťahom v konaní a teda aj v odďaľovaní prípadného rozsudku, v ktorom by mu mal byť priznaný nárok, ktorého sa v zmysle platných právnych predpisov domáha. Vzhľadom na závažný rozsah zásahu do jeho práv a slobôd požaduje priznanie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 10.000,­ €. (...)»

3.1 Predsedníčka okresného súdu popísala chronologický prehľad úkonov vykonaných okresným súdom v napadnutom konaní a uviedla tieto relevantné skutočnosti: „(. . .) V predmetnej právnej veci sa žalobca domáha náhrady nákladov, náhrady škody a náhrady nemajetkovej ujmy voči žalovaným 1 a 2, a to v dôsledku tej skutočnosti, že žalobca 1 dňa 8.8.2008 zavinil dopravnú nehodu, následkom ktorej zomrela manželka žalobcu. Voči žalovanému 2 si žalobca predmetné nároky uplatňuje ako voči poistiteľovi žalovaného 1 (zodpovedného subjektu) v zmysle ustanovenia § 15 ods. 1 z. č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového

žalobcu. Z tohto dôvodu bolo aj toto konanie uznesením č. k. 13C/126/2010 87 zo dňa 2.6.2011 prerušené do právoplatného skončenia trestného konania na Okresnom súde Trnava vedeného pod sp. zn. 4T/80/2010. V trestnom konaní bola jednoznačne preukázaná vina žalovaného 1 a význam pre občianske súdne konanie mal tiež znalecký posudok podaný v tejto trestnej veci znalcom z odboru cestnej dopravy , ktorý v znaleckom posudku č. 15/2009 z technického hľadiska vyhodnotil priebeh nehodového deja, konanie obžalovaného, spôsob jazdy cyklistky, vyjadril sa k príčinám dopravnej nehody a tiež k možnostiam účastníkov dopravnej nehode zabrániť.

Uplatnená náhrada škody spočíva z náhrady nákladov na pohreb a náhrady liečebných nákladov pozostávajúcich z množstva jednotlivých položiek (úhrada pohrebných služieb vo výške 310,03 Eur, pohrebných služieb vo výške 12,28 Eur, cintorínske služby nájomné vo výške 35,55 Eur, cintorínske služby v ďalšej časti 151,28 Eur, základ hrobu 162,65 Eur, náklady za pohreb v súvislosti s úhradou služieb farára 13,27 Eur, náklady na liečbu zosnulej 125,12 Eur /ďalšie položky na lieky a kozmetiku na ošetrovanie zosnulej/, náklady za pomník v sume 1.991,63 Eur, náklady za oblečenie pre zosnulú a jej rodinu v sume 207,36 Eur, úhrada kvetov na pohreb v sume 147,05 Eur, za fotoslužby 6,64 Eur, úhrada kríža 2,16 Eur, náklady za telefón v sume 199,92 Eur). V konaní bolo preto potrebné zaoberať existenciou príčinnej súvislosti medzi protiprávnym konaním žalovaného 1 a vznikom škody vo vzťahu ku každej jednej uplatnenej položke. Súd posudzoval oprávnenosť jednotlivých vynaložených nákladov, ich účelnosť, primeranosť a súlad uplatnených nákladov

Vzhľadom na ustálenie spoluviny žalovanej v rozsahu 20 %, súd pristúpil ku kráteniu oprávnených nárokov žalobcu na náhradu škody, ako aj náhrady nemajetkovej ujmy. Nároku na náhradu nemajetkovej ujmy sa žalobca domáhal v zmysle ustanovenia § 11 Občianskeho zákonníka, súd teda vykonával dokazovanie za účelom zistenia, či usmrtením jeho manželky došlo k takému zásahu do osobnostného práva žalobcu, že bola narušená celistvosť jeho rodiny, zasiahnuté do jeho súkromného a rodinného života a s akými následkami. Náročným bolo v danej veci správne právne posúdiť pasívnu legitimáciu žalovaného 2 (poisťovateľa škodcu) vo vzťahu k nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy, keď žalovaný 2 namietal, že náhrada nemajetkovej ujmy pozostalým po obetiach dopravných nehôd nespadá pod rozsah zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla.

sudcami. Na záver uvádzam, že súhlasím s tým, aby Ústavný súd SR upustil od ústneho prejednania veci. (. . .)“

Podľa názoru Okresného súdu Trnava, sudkyne postupovali v predmetnej veci plynulo a bez prieťahov, hlavne s prihliadnutím na skutkovú a právnu zložitosť veci, nutnosť vyčkania rozhodnutia vo veci Okresného súdu Trnava sp. zn. 4T/80/2010 a dlhodobé nedostatočné obsadenie Okresného súdu Trnava sudcami. S argumentáciou Okresného súdu Trnava sa sťažovateľ nestotožňuje a považuje ju za účelovú. Sťažovateľ sa predovšetkým nestotožňuje s tvrdením súdu, že sudkyne konali vo veci plynulo a bez prieťahov. Argumentáciu súdu v tomto smere vyvracia objektívne existujúci stav, kedy nebolo o veci sťažovateľa právoplatne rozhodnuté v primeranej lehote. Lehotu viac ako 4 rokov nemožno v žiadnom prípade považovať za primeranú lehotu. Vo vzťahu k potrebe vyčkania právoplatného skončenia trestného konania proti odporcovi v I. rade sťažovateľ uvádza, že táto potreba objektívne nevyplýva zo žiadneho právneho predpisu a zároveň nebolo potrebné čakať na právoplatného skončenia trestného konania, nakoľko trestná zodpovednosť a občianskoprávna zodpovednosť sa v obdobných prípadoch posudzuje nezávisle, nakoľko každá z nich plynie samostatne. V danom prípade nebolo podľa názoru sťažovateľa nevyhnutne potrebné prerušiť konanie za účelom vyčkania rozhodnutia v trestnej veci. Vo vzťahu k skutkovej a právnej zložitosti veci sťažovateľ zotrváva na argumentácii uvedenej v samotnej ústavnej sťažnosti. Podľa jeho názoru nejde o tak skutkovo a právne náročnú vec, aby nemohla byť ukončená v primeranej dobe. V ostatnom sťažovateľ odkazuje na argumentáciu uvedenú v ústavnej sťažnosti. K poslednému dôvodu súvisiacom s nedostatočnou obsadenosťou súdu sťažovateľ uvádza, že tento dôvod nepovažuje za relevantný, nakoľko ako účastník súdneho konania nemôže niesť žiadnu zodpovednosť za nedostatočnú obsadenosť súdu sudcami. Súdy sú povinné organizovať svoju činnosť tak, aby spravodlivosť nebola vykonávaná s oneskorením. Ústava takto zaviazala predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti na prijatie príslušných opatrení umožňujúcich prerokovanie napadnutých vecí bez zbytočných prieťahov. S ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti tento dôvod prieťahov v konaní nie je ústavne akceptovateľný.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil tento priebeh a stav konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 13 C 126/2010: Dňa 5. augusta 2010 bol okresnému súdu doručený žalobný návrh sťažovateľa proti (ďalej len „odporca 1“) a poisťovacej spoločnosti Generali Slovensko poisťovňa, a. s. (ďalej len „odporca 2“, spolu aj „odporcovia“), „o náhradu nákladov, náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy“. Sťažovateľ sa domáha svojich nárokov v súvislosti s dopravnou nehodou, pri ktorej zahynula jeho manželka. Vec bola zaevidovaná pod sp. zn. 13 C 126/2010 a bola pridelená na rozhodnutie sudkyni JUDr. Karmelite Horváthovej. Dňa 31. augusta 2010 súd vyzval odporcov, aby k podanému návrhu zaujali písomné stanovisko. Dňa 8. septembra 2010 okresný súd si od Okresného riaditeľstva Policajného zboru Trnava (ďalej len „okresné riaditeľstvo polície“) zapožičal súvisiaci trestný spis. Dňa 22. septembra 2010 odporca 1 sa písomne vyjadril k žalobnému návrhu.

Dňa 21. apríla 2011 bolo v spise zaznamenané, že vo veci vedenej pod sp. zn. 4 T 80/2010 bolo nariadené hlavné pojednávanie na 5. máj 2011. Dňa 31. mája 2011 bolo v spise zaznamenané, že vo veci vedenej pod sp. zn. 4 T 80/2010 bolo nariadené hlavné pojednávanie na 30. jún 2011. Dňa 2. júna 2011 okresný súd uznesením č. k. 13 C 126/2010­87 prerušil konanie do právoplatného skončenia trestného konania. Dňa 23. júna 2011 bolo okresnému súdu doručené odvolanie sťažovateľa proti uzneseniu o prerušení konania. Dňa 29. júna 2011 súd zaslal odvolanie sťažovateľa odporcom. Dňa 4. júla 2011 bol spis predložený Krajskému súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“), aby rozhodol o odvolaní sťažovateľa. Dňa 15. marca 2012 sťažovateľ svoje odvolanie proti uzneseniu č. k. 13 C 126/2010­ 87 zobral späť. V rovnaký deň požiadal okresný súd o pokračovanie v prerušenom konaní, pretože „konanie vedené na Okresnom súde v Trnave pod sp. zn. 4T 80/2010 bolo právoplatne skončené dňa 23.02.2012“. Dňa 3. apríla 2012 krajský súd uznesením č. k. 24 Co 172/2011­106 odvolacie konanie zastavil. Dňa 11. apríla 2012 bol spis vrátený okresnému súdu. Dňa 19. apríla 2012 bolo v spise zaznamenané, že „V trestnej veci č. k. 4T/80/2010 obž. bol dňa 30.6.2012 vydaný rozsudok(...), proti ktorému podal obžalovaný a poškodený odvolanie“. Dňa 31. júla 2012 okresný súd zistil, že krajský súd uznesením č. k. 6 To 57/2011­ 298 odvolanie odporcu 1 proti odsudzujúcemu rozsudku č. k. 4 T 80/2010­273 zamietol, pričom tento rozsudok nadobudol právoplatnosť 23. februára 2012. Dňa 1. augusta 2012 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 3. september 2012. Dňa 3. septembra 2012 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na 1. október 2012. Dňa 6. septembra 2012 bolo okresnému súdu doručené čiastočné späťvzatie návrhu sťažovateľom.

Dňa 18. decembra 2013 súd požiadal ošetrujúcu lekárku sťažovateľa o podanie správy o jeho zdravotnom stave. Dňa 9. januára 2014 bola predmetná vec pridelená na prerokovanie a rozhodnutie sudkyni JUDr. Dany Macáškovej. Dňa 16. januára 2014 ošetrujúca lekárka sťažovateľa reagovala na výzvu súdu. Dňa 27. mája 2014 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 3. september 2014. Dňa 18. júna 2014 bola predmetná vec pridelená na prerokovanie a rozhodnutie sudkyni Mgr. Lucii Mizerovej. Dňa 3. septembra 2014 bolo pojednávanie odročené na 1. október 2014, pretože sa na pojednávanie nedostavili odporcovia. Dňa 5. septembra 2014 bolo súdu doručené vyjadrenie odporcu 2. Dňa 1. októbra 2014 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, na ktorom okresný súd vyhlásil rozsudok č. k. 13 C 126/2010­267. Dňa 10. novembra 2014 odporca 1 podal odvolanie proti uvedenému rozsudku. Dňa 11. novembra 2014 aj odporca 2 podal odvolanie proti uvedenému rozsudku. Dňa 12. novembra 2014 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, na ktorom okresný súd vyhlásil dopĺňací rozsudok č. k. 13 C 126/2010­292, ktorým súd „žalobu vo zvyšnej časti“ zamietol. Dňa 25. novembra 2014 súd doručil odvolania sťažovateľovi na vyjadrenie. Rovnako vyzval odporcov, aby vzájomne zaujali stanovisko k podaným odvolaniam, a vyzval ich na úhradu súdneho poplatku za odvolanie. Dňa 18. decembra 2014 sa odporca 2 vyjadril k odvolaniu odporca 1.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti konštantne vychádza z názoru, že účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby neodstráni. Až právoplatným rozhodnutím súdu sa vytvára právna istota. Pre splnenie ústavného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval. Ústavné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa naplní až právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv (II. ÚS 26/95).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl. 48 ods. 2 ústavy, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že predmetom sťažnosti je z hľadiska označeného článku ústavy a dohovoru postup okresného súdu v konaní vo veci náhrady škody. Ústavný súd uznáva určitú skutkovú zložitosť posudzovanej veci, a to najmä s ohľadom na jej (do určitej miery) súvis s iným súdnym trestnoprávnym konaním (sp. zn. 4 T 80/2010).

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu a konštatuje, že napadnuté konanie od podania žalobného návrhu sťažovateľom (5. augusta 2010) až do vydania posledného rozhodnutia vo veci (1. októbra 2014, resp. 12. novembra 2014) trvalo celkom štyri roky a tri mesiace, čo možno považovať vzhľadom na povahu veci (náhrada škody) za takmer neprimerané. Vec sa však približne jeden rok nachádzala na odvolacom súde (od 4. júla 2011 do 11. apríla 2012 a od 8. marca 2013 do 28. mája 2013), pričom toto obdobie nemožno pripísať na ťarchu okresného súdu a postup krajského súdu sťažovateľom

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nečinnosť súdu v dôsledku existencie zákonnej prekážky jeho postupu, tak ako to je v prípade prerušenia konania, neposudzuje v zásade ako zbytočné prieťahy v súdnom konaní (napr. II. ÚS 3/00, I. ÚS 78/02, III. ÚS 42/02). Ak sťažovateľ zobral späť dostupné a účinné právne prostriedky nápravy proti uzneseniu súdu o prerušení konania, ku ktorému došlo postupom predvídaným v Občianskom súdnom poriadku, nemôže teraz v tomto konaní pred ústavným súdom napádať dôsledky tohto prerušenia konania ako „zbytočné prieťahy“ vyvolané nečinnosťou súdu. Ústavný súd vzhľadom na okolnosti danej veci poukazuje aj na svoju doterajšiu judikatúru (napr. I. ÚS 46/01, II. ÚS 57/01, I. ÚS 66/02), podľa ktorej nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

(mutatis mutandis I. ÚS 63/00). Niet pochýb o tom, že okresný súd v napadnutom konaní (vzhľadom aj na povahu veci) rozhodoval pomerne dlho, vo veci však napriek prerušeniu konania dvakrát rozhodol rozsudkom, pričom celková doba rozhodovania okresného súdu bola ešte na hranici ústavnej akceptovateľnosti. Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že nebolo možné z hľadiska komplexného posúdenia inkriminovaného konania považovať postup okresného súdu v ňom za porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

Z uvedených dôvodov a v súlade so svojou doterajšou rozhodovacou činnosťou ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu.

4. Sťažovateľ okrem vyslovenia porušenia označených základných práv navrhol, aby ústavný súd svojím rozhodnutím prikázal okresnému súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov, a domáhal sa aj priznania primeraného finančného zadosťučinenia a trov právneho zastúpenia.

V zmysle ustanovenia § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší. V zmysle odseku 4 citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie. Z uvedeného vyplýva, že tieto výroky sú viazané na vyhovenie vo veci samej. Keďže v uvedenom prípade ústavný súd vyslovil, že základné právo, ktorého porušenie sťažovateľ namietal, porušené nebolo, uvedenými návrhmi sa pri svojom rozhodovaní už nemusel zaoberať.

5. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uložiť niektorému z účastníkov, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Keďže sťažovateľ v konaní neuspel, nepripadalo do úvahy, aby sa ústavný súd zaoberal jeho návrhom na náhradu trov konania.

Zo všetkých uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.