II. ÚS 88/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 88/2016-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. februára 2016 v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Jána Pirča, správcu konkurznej podstaty úpadcu PROFITUBE, spol. s r. o. v konkurze, Jazerná 3, Košice, právne zastúpenej Advokát Pirč, s. r. o., Kpt. Nálepku 17, Košice, prostredníctvom ktorej koná jej konateľ a advokát JUDr. Ján Pirč, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach a jeho uznesením č. k. 4 CoKR 3/2012-239 z 27. februára 2013 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a jeho uznesením sp. zn. 5 M Obdo 2/2013 z 20. októbra 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. Jána Pirča, správcu konkurznej podstaty úpadcu PROFITUBE, spol. s r. o. v konkurze, o d m i e t a .

Odôvodnenie:

3. V nasledujúcom období sa sťažovateľ pokúšal zistiť dátum právoplatnosti rozsudku súdu prvého stupňa prostredníctvom informačnej kancelárie okresného súdu. Poslednýkrát sťažovateľ zisťoval v informačnej kancelárii okresného súdu právoplatnosť 17. júla 2013, kde mu bolo oznámené, že právoplatnosť na rozsudku súdu prvého stupňa ešte vyznačená nebola.

4. Sťažovateľ preto 22. júla 2013 zaslal Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) podnet na podanie mimoriadneho dovolania, ktorá tomuto podnetu vyhovela a 8. októbra 2013 doručila najvyššiemu súdu svoje mimoriadne dovolanie z 1. októbra 2013.

5. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 5 M Obdo 2/2013 z 20. októbra 2014 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“) odmietol mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) z dôvodu, že sťažovateľ nevyužil možnosť podania dovolania, ktorým by sa domáhal nápravy porušenia svojich práv.

7. Krajský súd teda vychádzal z presvedčenia, že na napadnuté konanie sa mal aplikovať ZoKR, preto voči rozhodnutiu súdu prvého stupňa v predmetnej veci nebol prípustný opravný prostriedok, a z toho dôvodu odvolanie sťažovateľa odmietol. Sťažovateľ je ale toho názoru, že prvostupňový súd postupoval správne, keď na predmetné konanie aplikoval výlučne ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, a naopak, práve krajský súd vec nesprávne právne posúdil. Rovnaký názor vyjadril aj generálny prokurátor v podanom mimoriadnom dovolaní z 1. októbra 2013, v ktorom uvádza: „Zastávam názor, že konanie o uložení pokuty nemožno subsumovať pod pojem konkurzné konanie a v celom rozsahu naň aplikovať procesné ustanovenia ZoKR. V konaní o uložení pokuty je preto potrebné postupovať podľa ustanovení OSP. Primerané použitie OSP platí len pre konkurzné a reštrukturalizačné konanie, ako aj konanie o oddlžení. Neplatí to však na konania vyvolané konkurzom, ktoré sú bežnými sporovými konaniami a v ktorých sa postupuje výlučne podľa ustanovení OSP.“

8. Tento názor potvrdil aj najvyšší súd vo svojom uznesení o odmietnutí mimoriadneho dovolania sp. zn. 5 M Obdo 2/2013 z 20. októbra 2014, keď na strane 7 v odseku 3 konštatoval: „...ako správne konštatoval generálny prokurátor, odvolací súd mal odvolanie žalobcu meritórne prejednať, pretože odvolanie voči rozhodnutiu súdu prvého stupňa bolo v tomto prípade prípustné podľa ust. § 201 O. s. p. V predmetnom konaní totiž ide o sporové konanie vyvolané konkurzom, v ktorom sa postupuje podľa O. s. p. (a neprichádza do úvahy len primeraná aplikácia O. s. p., ako to ukladalo ust. § 196 v znení do 31.12.2012 pre postup v konkurznom, v reštrukturalizačnom konaní a konaní o oddlžení).“

12. Dňa 3. apríla 2013 bolo sťažovateľovi doručené uznesenie krajského súdu č. k. 4 CoKR 3/2012-239 z 27. februára 2013, ktorým bolo odmietnuté jeho odvolanie. Následne sa sťažovateľ opakovane informoval na okresnom súde, či rozsudok súdu prvého stupňa v spojení s uznesením krajského súdu už nadobudol právoplatnosť. Naposledy tak urobil 17. júla 2013, keď mu bolo opätovne oznámené, že právoplatnosť na rozsudku súdu prvého stupňa ešte nebola vyznačená.

13. Sťažovateľ prostredníctvom splnomocnenej osoby nahliadol 2. decembra 2014 na okresnom súde do súdneho spisu sp. zn. 31 Cbi 34/2011, kde zistil, že rozsudok súdu prvého stupňa nadobudol právoplatnosť 18. januára 2012 vzhľadom na uznesenie krajského súdu o odmietnutí odvolania sťažovateľa, ktoré nadobudlo právoplatnosť 10. apríla 2013. Doložka právoplatnosti na rozsudku súdu prvého stupňa aj na uznesení krajského súdu bola vyznačená konajúcim súdom až 7. augusta 2013 (takmer 4 mesiace po nadobudnutí právoplatnosti uznesenia krajského súdu). Takéto časové oneskorenie s vyznačením doložky právoplatnosti je podľa názoru sťažovateľa v rozpore s už citovaným ustanovením kancelárskeho poriadku súdov. Z uvedeného podľa sťažovateľa jasne vyplýva, že konajúci súd si nesplnil svoju povinnosť  včas vyznačiť doložku právoplatnosti.

14. Včasné vyznačenie doložky právoplatnosti má pritom významné právne následky pre účastníkov konania, keďže odo dňa právoplatnosti rozhodnutia im začínajú plynúť procesné lehoty na uplatnenie ich ďalších procesných práv  napr. práva podať dovolanie. Nesplnením si povinnosti zo strany okresného súdu a nevyznačením doložky právoplatnosti preto súd znemožnil sťažovateľovi poznať rozhodujúcu lehotu na podanie dovolania, a tým mu fakticky odoprel realizáciu procesného práva  podať dovolanie v relevantnej lehote.

19. Sťažovateľ ďalej poukazuje na skutočnosť, že podnet na podanie mimoriadneho dovolania podal z dôvodov uvedených v § 243r ods. 1 písm. a), b) a c) OSP a na základe toho generálna prokuratúra podala mimoriadne dovolanie z dôvodu, že v prerokúvanej veci došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci krajským súdom [§ 243f ods. 1 písm. c) OSP] a podporne tiež bolo konštatované, že bola sťažovateľovi odňatá možnosť konať pred súdom [§ 237 písm. f) OSP].

20. Sťažovateľ upriamuje pozornosť ústavného súdu aj na tú skutočnosť, že procesnoprávny dôvod, ktorý aplikovala generálna prokuratúra na zdôvodnenie mimoriadneho dovolania [v prerokúvanej veci došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci  § 243 ods. 1 písm. c) OSP] nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 OSP. Tento dovolací dôvod môže využiť iba generálny prokurátor na podanie mimoriadneho dovolania. Sťažovateľ ako účastník konania preto nemohol svoje práva účinne hájiť prostredníctvom podania dovolania  tak ako mu to vytýkal najvyšší súd vo svojom uznesení.

21. V mimoriadnom dovolaní síce generálna prokuratúra uvádza, že sťažovateľovi bola odňatá možnosť konať pred súdom, ale toto je uvedené len sekundárne (podporne). O uvedenom svedčí aj samotná formulácia odôvodnenia mimoriadneho dovolania na strane 5, tretí a štvrtý odsek: „...v predmetnej veci ide o nesprávne právne posúdenie veci, keď krajský súd rozhodol podľa právnej normy, ktorá na zistený stav nedopadá. Zároveň bola žalobcovi odňatá možnosť konať pred súdom, keďže v dôsledku aplikácie nesprávneho právneho predpisu krajský súd nepreskúmaval rozhodnutie po stránke vecnej, a toto len odmietol...“. S ohľadom na všetky už spomínané skutočnosti sťažovateľ zastáva názor, že nepodanie dovolania vyplynulo z objektívnych dôvodov, ktoré on nemohol ovplyvniť a ani predvídať.

24. Sťažovateľ vzhľadom na už uvedené poukazuje aj na stanovisko č. 36 publikované v Zbierke stanovísk a rozhodnutí najvyššieho súdu č. 4/2008 (ďalej len „zbierka stanovísk“), v ktorom je na strane 25 konštatované: „Rovnako ustanovenie § 243e ods. 1, ani žiadne iné procesné ustanovenie a napokon ani žiadny iný právny predpis neobmedzuje generálneho prokurátora v tom smere, aby uplatnenie tohto mimoriadneho opravného prostriedku bolo viazané aj na ďalší procesný predpoklad - na (neúspešné) využitie možnosti riadneho (prípadne aj mimoriadneho) opravného prostriedku zo strany účastníka konania. Žiadne zákonné opodstatnenie nemá teda názor, podľa ktorého ochrana poskytovaná mimoriadnym dovolaním je prípustná len subsidiárne, t. j. vtedy, ak osoba, ktorá sa domáha podania mimoriadneho dovolania neúspešne využila všetky zákonom dovolené a efektívne prostriedky na ochranu svojich práv a zákonom chránených záujmov. ... I keď je mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora mimoriadnym opravným prostriedkom, výnimočnosť jeho použitia nemožno zabezpečiť rozšírením dôvodov jeho neprípustnosti nad rámec dôvodov vyplývajúcich priamo z právnej úpravy.“ Z uvedeného je zrejmé, že najvyšší súd v predmetnej zbierke stanovísk vyjadril názor, že neprípustnosť mimoriadneho dovolania nie je možné odvodzovať od skutočnosti, že účastník konania nevyužil možnosť podania mimoriadneho opravného prostriedku, napr. podanie dovolania. Sťažovateľovi preto nie je zrejmé, prečo sa najvyšší súd v napádanom uznesení odchýlil od skôr publikovaného stanoviska najvyššieho súdu v zbierke stanovísk.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

- podstata veci v konaní pred ústavným súdom a v konaní pred všeobecnými súdmi

28. Podstatou sťažnosti je posúdiť, či skutočnosť, že sťažovateľ, správca konkurznej podstaty, čakal na vyznačenie doložky právoplatnosti a takto zmeškal lehotu na podanie dovolania, je v rozpore s právom na prístup k súdu, resp. či najvyšší súd v tejto situácii mohol odmietnuť mimoriadne dovolanie z toho dôvodu, že nebolo podané tzv. „riadne“ dovolanie.

- ratione personae

31. Ústavný súd v prvom rade posúdil skutočnosť, či správca konkurznej podstaty je oprávnenou osobou z hľadiska toho, že nejde o jeho majetok. Správca konkurznej podstaty na podanie sťažnosti bol síce zaviazaný veriteľským výborom prostredníctvom záväzného pokynu  teda cudzou vôľou, avšak je potrebné konštatovať, že správca pri tomto postupe zároveň prejavil aj svoju vôľu, keď nežiadal veriteľský výbor o prípadnú úpravu takéhoto záväzného pokynu (zrušiť povinnosť podať sťažnosť), respektíve nežiadal konkurzný súd o vydanie uznesenia ako vo veci podania sťažnosti postupovať (postup správcu, ak sa správca nestotožní s obsahom záväzného pokynu). V zmysle ustanovenia § 83 ods. 3 ZoKR sa teda správca konkurznej podstaty zjavne stotožnil so záväzným pokynom príslušného orgánu. V obchodnom registri je spoločnosť vedená ako PROFITUBE, spol. s r. o. v konkurze. Ústavný súd vychádzal aj z tohto, že správca konkurznej podstaty spravuje úpadcov majetok podliehajúci konkurzu, a tým nepriamo chráni aj súkromný majetok veriteľom, keďže po speňažení úpadcovho majetku tento majetok splnením čiastkového/konečného rozvrhu nadobudnú veritelia úpadcu. Správca konkurznej podstaty tým, že predmetný majetok spravuje a zároveň je povinný postupovať s odbornou starostlivosťou, musí majetok úpadcu chrániť a pri správe majetku nesmie uprednostniť svoje osobné záujmy alebo záujmy iných pred spoločným záujmom všetkých veriteľov. Ústavný súd akceptoval čiastočne aj (nie)mocenský, nevládny charakter sťažovateľa a základné právo na ochranu majetku, a tak nespochybnil jeho aktívnu legitimáciu.

33. V podobnej veci vedenej ústavným súdom pod sp. zn. II. ÚS 244/2012 sťažovateľ v podstate tvrdil, že súdy nemali akceptovať dovolanie protistrany, pretože bolo podané pred nadobudnutím právoplatnosti kvôli opravnému uzneseniu (porov. bod 23 II. ÚS 244/2012). V bodoch 29  30 citovaného nevyhovujúceho nálezu sa uvádza:

Najvyšší súd mal podľa názoru sťažovateľa ústavne nekonformným spôsobom aplikovať príslušné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku upravujúce podmienky podania dovolania. 30. Podľa § 240 ods. 1 OSP účastník môže podať dovolanie do jedného mesiaca od právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu na súde, ktorý rozhodoval v prvom stupni.

môže účastník podať dovolanie v ktoromkoľvek momente po doručení rozhodnutia odvolacieho súdu; aj v prípade, ak účastník konania podá dovolanie pred nadobudnutím právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorému dovolanie smeruje, je potrebné považovať ho za včas podané. V prípade, že bolo k rozhodnutiu odvolacieho súdu vydané opravné uznesenie, jeho doručením účastníkovi konania začína plynúť ďalšia jednomesačná (nie 30-dňová, ako nesprávne uvádza sťažovateľ) lehota na podanie dovolania.

OSP aj uznesenia) doručením, pokiaľ ho nemožno napadnúť odvolaním, inak až uplynutím odvolacej lehoty. Prvostupňové rozhodnutie, proti ktorému je prípustné odvolanie (§ 201 OSP), tak nadobúda právoplatnosť zásadne až uplynutím odvolacej lehoty, ktorá podľa § 204 ods. 1 prvej vety OSP plynie zásadne od doručenia rozhodnutia. Avšak podľa § 204 ods. 1 druhej vety OSP začína doručením opravného uznesenia plynúť táto lehota znova, a to v rozsahu vykonanej opravy. Nové plynutie odvolacej lehoty však znamená, že proti prvostupňovému rozhodnutiu možno (len v rozsahu vykonanej opravy) podať znova odvolanie; to má ale podľa § 159 ods. 1 OSP za následok, že v tejto časti prvostupňové rozhodnutie (znova) nie je právoplatné, pretože nie je splnená podmienka, že ho nemožno napadnúť odvolaním. V prípade opravy prvostupňového rozhodnutia tak skutočne môže vzniknúť situácia, že rôzne časti rozhodnutia (a podľa okolností aj rozhodnutie ako celok) môžu nadobúdať právoplatnosť postupne, t. j. v rôznych časových okamihoch. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu však odvolanie nie je prípustné (§ 201 OSP

opravným uznesením.»

35. Je užitočné ešte spresniť, že Občiansky súdny poriadok v § 240 ods. 1 lehotu vymedzuje iba určením jej konca, teda text „do jedného mesiaca od právoplatnosti rozhodnutia“ nehovorí o začiatku a konci lehoty, ale rozširujúco uvádza iba výpočet jej konca, teda „od – do“ nemožno vykladať ako „začiatok a koniec lehoty“. Zákonodarca nemôže mať žiadny legitímny dôvod zabrániť účastníkovi podať opravný prostriedok hneď po doručení rozhodnutia a určite nemal na mysli ani určiť moment začatia plynutia lehoty od takej „vágnej“ skutočnosti, ako je právoplatnosť rozhodnutia, ktorá sa vyznačuje vždy spätne („vágnosť“ právoplatnosti v tom zmysle, že právoplatnosť je vyznačená vždy spätne, aj niekoľko dní po reálnom nadobudnutí právoplatnosti, ak sa počíta, že doručenka sa súdu musí aj vrátiť, čo trvá cca 3 kalendárne dni + pokiaľ táto doručenka bude podateľňou súdu zaradená do police toho-ktorého senátu 1 deň + bude následne súdnou asistentkou pripojená do súdneho spisu + bude následne aj bezodkladne súdnou tajomníčkou po predložení spisu aj vyznačená právoplatnosť ku dňu prevzatia poslednej doručenky 1 deň, pozn.), teda v zásade by osoba, ktorá chce podať mimoriadny opravný prostriedok, nikdy nemohla mať lehotu v dĺžke celého mesiaca. Teda žiaden predpis nemôže byť postavený tak, aby začiatok lehoty naviazal na skutočnosť, ktorá môže byť objektívne zistiteľná (či už samotným súdom, alebo účastníkom konania) iba spätne. Zároveň nemožno nájsť žiaden logický argument, prečo by osoba podávajúca dovolanie, poznajúca aj obsah druhostupňového rozhodnutia musela čakať na právoplatnosť (porov. Gešková, K.: Dovolanie v civilnom procese, 1. vydanie. C. H. Beck: Praha 2010, s. 184, marg. č. 352), keď táto je v prípade krajského rozhodnutia už iba formálna, a to jeho doručením sporovým stranám. Zákonná úprava vlastne iba vyvoláva dojem pevného stanovenia začiatku aj konca lehoty „od – do“. Ústavný súd rozumie, z čoho sťažovateľ vychádzal, mätúcim mohlo byť pre sťažovateľa práve počítanie lehoty na odvolanie. Z tohto dôvodu (rozličnej úpravy výpočtu odvolacej a dovolacej lehoty, ktorá sa však gramaticky zdá rovnaká) ústavný súd akcentuje výklad logický v spojení s výkladom teleologickým. Odvolacia lehota sa počíta v zmysle „do 15 dní odo dňa doručenia“, teda na tomto mieste Občiansky súdny poriadok určuje tak začiatok lehoty (aj keď aj odvolanie možno podať takpovediac vopred; porov. 1 Cz 84/73, Zborník IV, s. 764: „Odvolanie, ktoré bolo podané po vyhlásení rozsudku, je účinné aj vtedy, ak k nemu došlo ešte pred doručením rozsudku, a teda pred začiatkom plynutia odvolacej lehoty.“, pozn.), ako aj jej koniec, avšak pri dovolaní Občiansky súdny poriadok hovorí „do jedného mesiaca od právoplatnosti rozhodnutia“, pričom týmto ustanovuje iba koniec lehoty. Pri izolovane gramatickom výklade by úsudok smeroval práve k zavádzajúcemu záveru, že pri dovolaní Občiansky súdny poriadok určuje taktiež začiatok aj koniec lehoty.

37. Na pôdoryse týchto záverov je potrebné posúdiť ústavnosť napadnutých uznesení krajského súdu a najvyššieho súdu. Ako východiskový bod je potrebné zdôrazniť, že právny problém, ktorý vytvoril sťažovateľ, je taký „triviálny“, že z tejto perspektívy a z perspektívy konania ako celku ústavný súd posúdi aj ústavnosť odmietnutia mimoriadneho dovolania. Ústavný súd vníma, že v čase rozhodovania najvyššieho súdu jeho rozhodovacia prax týkajúca sa podmienky vyčerpania opravných prostriedkov nebola jednotná napriek jeho zjednocujúcemu stanovisku R 36/2008 a (opačné) zjednocujúce uznesenie ústavného súdu sp. zn. PLz. ÚS 3/2015 bolo prijaté neskoršie. Akokoľvek, aj keď najvyšší súd nevyužil príležitosť vysporiadať sa v uznesení o odmietnutí s otázkou čakania na doložkou právoplatnosti, a teda s témou skutočnej možnosti podať dovolanie, a nevymedzil sa jasnejšie voči R 36/2008, ústavný súd odmieta voči nemu sťažnosť pre zjavnú neopodstatnenosť, pretože riadne dovolanie bolo natoľko zjavne prípustné, že by izolované posudzovanie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu bolo v napätí s princípom právnej istoty ako komponentom práva na spravodlivý proces.

37. Ako z doteraz uvedeného vyplýva, sťažovateľ mal riadne prípustné dovolanie proti uzneseniu o odmietnutí krajského súdu, a preto v tejto časti možno sťažnosť odmietnuť tak pre neprípustnosť, ako aj pre oneskorenosť.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. februára 2016