II. ÚS 888/2014

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. septembra 2014 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), pasívneho volebného práva podľa čl. 30 ods. 3 a 4 ústavy v spojení s čl. 25 písm. b) Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach (ďalej len „pakt“) a čl. 2 ods. 3 ústavy rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 10 So 54/2013 z 28. mája 2014 a žiada vydať tento nález: „1. Sťažnosti Sťažovateľa sa vyhovuje. 2. Základné právo Sťažovateľa na občiansku slobodu konania podľa čl. 2 ods. 3 Ústavy SR; pasívne volebné právo Sťažovateľa podľa čl. 30 ods. 3 a ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 25 písm. b) Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, ktorý bol vyhlásený pod č. 120/1976 Zb.; základné právo Sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy SR; ako aj základné právo Sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý bol v Slovenskej republike vyhlásený pod č. 209/1992 Zb., bolo porušené. 3. Právoplatný rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky spis. zn. 10So/54/2013 zo dňa 28. 05. 2014, sa podľa čl. 127 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie. 4. Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 5 000 EUR (slovom: päťtisíc eur). 5. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť Sťažovateľovi trovy konania vo výške 340,90 EUR na účet právneho zástupcu Sťažovateľa...“

Odporkyňa rozhodnutím č. 50012824100 z 21. marca 2011 sťažovateľovi zastavila výplatu predčasného starobného dôchodku v dôsledku toho, že bol v novembri 2010 zvolený za poslanca Obecného zastupiteľstva obce Zavar.

decembri 2010. Ide o zamestnanca, ktorý vykonáva zárobkovú činnosť v právnom vzťahu, ktorý mu zakladá právo na pravidelný príjem alebo nepravidelný príjem. Podľa § 5 ods. 1 písm. d) zákona o dani z príjmov príjmom zo závislej činnosti sú odmeny za výkon funkcie v štátnych orgánoch, v orgánoch územnej samosprávy a v orgánoch iných právnických osôb alebo spoločenstiev, ak nejde o príjmy podľa § 5 ods. 1 písm. a) alebo b) zákona o dani z

Z tohto dôvodu odporkyňa považovala sťažovateľa od 1. januára 2011 za zamestnanca s nepravidelným príjmom, v dôsledku čoho mu zanikol nárok na výplatu predčasného starobného dôchodku, a to od 10. marca 2011, a jeho výplata musela byť preto v súlade s § 112 ods. 6 zákona o sociálnom poistení zastavená. O opätovnom vzniku nároku sťažovateľa na výplatu predčasného starobného dôchodku sťažovateľovi rozhodne odporkyňa v budúcnosti na základe jeho žiadosti a po preukázaní, že dôchodkové poistenie sťažovateľa ako poistenca zaniklo (resp. sťažovateľovi môže vzniknúť nárok na starobný dôchodok po dovŕšení dôchodkového veku, pričom jeho výplata nie je podmienená zánikom dôchodkového poistenia). Sťažovateľ opravný prostriedok proti tomuto rozhodnutiu odporkyne doručený krajskému súdu odôvodnil tým, že kumulatívne podmienky na zánik jeho nároku na výplatu predčasného starobného dôchodku nie sú splnené, pretože sa listom z 21. februára 2011 vzdal ročnej odmeny za výkon funkcie poslanca Obecného zastupiteľstva obce Zavar

Svoje rozhodnutie odôvodnil takto: „Krajský súd preskúmal napadnuté rozhodnutie na pojednávaní podľa § 244 ods. 1, 2 a 3 O. s. p., v spojení s § 2501 ods. 1 a 2 O. s. p. a dospel k záveru, že podanie opravného prostriedku navrhovateľom je dôvodné. Podľa § 67 ods. 4 a 5 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení

. . . Ak poistenec, ktorému bol priznaný predčasný starobný dôchodok podľa zákona účinného do 31. decembra 2010, nedovŕši dôchodkový vek do 28. februára 2011, je povinne dôchodkovo poistený ako zamestnanec uvedený v § 293bp ods. 3 od 1. januára 2011 a toto dôchodkové poistenie trvá po 28. februári 2011, nárok na výplatu predčasného starobného dôchodku zaniká od najbližšej splátky predčasného starobného dôchodku splatnej po 28. februári 2011.

. . . Fyzická osoba, ktorej právny vzťah zakladajúci právo na príjem zo závislej činnosti podľa osobitného predpisu 5) vznikol pred 1. januárom 2011, a k 31. decembru 2010 nebola zamestnanec, je zamestnanec podľa zákona účinného od 1. januára 2011, ak tento právny vzťah trvá aj po 31. decembri 2010. Krajský súd dospel k záveru, že i napriek nálezu ústavného súdu je potrebné každý prípad posudzovať citlivo, s použitím zásady zdravého rozumu pri aplikovaní príslušnej, právnej normy. Súd dospel k záveru, že účelom zákonného zákazu súbehu poberania predčasného starobného dôchodku a príjmov zo zárobkovej činnosti je ochrana systému sociálneho zabezpečenia pred jeho zneužívaním, keď poistenec, ktorý dosahuje príjmy zo závislej činnosti poberá súčasne aj predčasný starobný dôchodok.

Okrem toho je nesporné, že navrhovateľ sa odmeny za výkon funkcie poslanca písomne vzdal a to oznámením zaslaným obecnému zastupiteľstvu obce Zavar dňa 21. 2. 2011. Je logické, že navrhovateľ, ktorý chcel naďalej vykonávať funkciu poslanca obecného zastupiteľstva zvolil takýto postup, čím chcel zabrániť tomu, aby mu súčasne s vyplácaním predčasného starobného dôchodku bola vyplácaná aj iná odmena. Navyše súd považuje za logické aj to, že navrhovateľ uprednostnil poberanie predčasného starobného dôchodku pred odmenou za funkciu poslanca, pretože dôchodková dávka bola nepomerne vyššia ako odmena za výkon funkcie poslanca. Okrem toho krajský súd dospel k záveru, že odmeny za výkon funkcie poslancov nepredstavujú takú čiastku, ktorá by umožňovala, určitej osobe hradiť si všetky životné potreby a teda, aby bola jediným jeho príjmom. V prípade, že tieto osoby sú poberateľmi sociálnej dávky, jej odobratie by vážnym spôsobom ohrozilo uspokojovanie základných životných potrieb tejto osoby. Na základe vyššie uvedenej skutočnosti krajský súd považoval rozhodnutie

Proti rozsudku krajského súdu č. k. 44 Sd 35/2011­205 z 24. júna 2013 podala odvolanie odporkyňa, ktorá navrhla, aby odvolací súd rozsudok krajského súdu zmenil a potvrdil rozhodnutie odporkyne. Pokiaľ krajský súd zrušil jej rozhodnutie z dôvodu použitia výkladu právnej normy podľa zásady zdravého rozumu, uviedla, že teória práva nepozná výklad právnych noriem podľa zdravého rozumu. Podľa jej názoru súd nemá právomoc stanoviť v „rámci odstránenia tvrdosti zákona“ podľa výkladu právnej normy na základe teórie zdravého rozumu, komu príjem z uvedených činností postačuje na uspokojovanie základných životných potrieb a komu nie. Sťažovateľov mandát poslanca obecného zastupiteľstva mu zakladal právo na príjem zo závislej činnosti, a preto mu ako zamestnancovi s nepravidelným príjmom zanikol aj nárok na výplatu predčasného starobného dôchodku. Sťažovateľ žiadal rozsudok krajského súdu potvrdiť ako vecne správny. Poukazoval na to, že odporkyňa neuviedla žiadne relevantné dôvody, s ktorými by sa krajský súd nevysporiadal. Zdôraznil, že u neho nikdy nenastal súbeh poberania predčasného starobného dôchodku a nepravidelného príjmu zo zárobkovej činnosti, a teda vždy spĺňal zákonné podmienky na vyplácanie predčasného starobného dôchodku od odporkyne. Vznikol mu nárok na nepravidelnú odmenu za výkon funkcie poslanca obecného zastupiteľstva vo výške 32,79 € za jedno zasadnutie obecného zastupiteľstva, pričom sťažovateľ sa tejto odmeny vzdal listom z 21. februára 2011. Podľa jeho názoru je neprípustné, aby odporkyňa v právnom štáte zo svojej právnej pozície podmieňovala vyplácanie štátnych sociálnych dávok – dávok sociálneho zabezpečenia prijatím akýchkoľvek rozhodnutí orgánmi miestnej samosprávy, medzi ktoré okrem iného patria aj zásady odmeňovania poslancov Obecného zastupiteľstva obce Zavar. Názor odporkyne o nemožnosti vzdania sa odmeny za výkon funkcie poslanca obecného zastupiteľstva na základe slobodného rozhodnutia poslanca obecného zastupiteľstva je v príkrom rozpore s ústavou, pretože ústavodarca a zákonodarca stanovujú poslancovi obecného zastupiteľstva možnosť poberať odmenu za výkon funkcie poslanca, a nie povinnosť poberať odmenu za výkon funkcie poslanca. Podľa presvedčenia sťažovateľa základom výkladu práva v právnom štáte musí byť vždy zdravý rozum. Navyše odmena sťažovateľa za výkon funkcie poslanca Obecného zastupiteľstva obce Zavar vo výške 32,79 € za jedno zasadnutie obecného zastupiteľstva nemôže finančne pokryť rovnaké potreby navrhovateľa ako vyplácanie predčasného starobného dôchodku vo výške 582,80 € mesačne. Tak ako uviedol aj krajský súd, účelom zákonného súbehu poberania predčasného starobného dôchodku a príjmov zo zárobkovej činnosti je ochrana systému sociálneho zabezpečenia pred jeho zneužívaním v prípadoch, ak by poistenec, ktorý dosahuje príjmy zo závislej činnosti vo výške, ktoré sú schopné pokryť poistencove minimálne životné potreby, poberal súčasne aj predčasný starobný dôchodok. Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 10 So 54/2013 z 28. mája 2014 rozsudok krajského súdu zmenil tak, že rozhodnutie odporkyne č. 50012824100 z 21. marca 2011 potvrdil a účastníkom konania náhradu trov nepriznal.

Rozsudok

najvyššieho súdu sp. zn. 10 So 54/2013 z 28. mája 2014 nadobudol právoplatnosť 7. júla 2014.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).

Podľa čl. 25 písm. b) paktu každý občan má právo a možnosť bez akýchkoľvek rozdielov uvedených v článku 2 a bez neodôvodnených obmedzení... b) voliť a byť volený v pravidelných voľbách, ktoré sa budú konať na základe všeobecného a rovného hlasovacieho práva, tajným hlasovaním zabezpečujúcim slobodu hlasovania...

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom základného práva podľa čl. 46 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07).

Podľa § 67 ods. 4 a 5 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení . . . Nárok na výplatu predčasného starobného dôchodku nevzniká, ak poistenec ku dňu vzniku nároku na predčasný starobný dôchodok je povinne dôchodkovo poistený ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba.

Nárok na výplatu predčasného starobného dôchodku poistenca uvedeného v prvej vete sa posudzuje a jeho suma sa určuje za obdobie do najbližšej splátky dôchodku splatnej po 28. februári 2011 podľa zákona účinného do 31. decembra 2010 a za obdobie po najbližšej splátke dôchodku splatnej po 28. februári 2011 podľa zákona účinného od 1. januára 2011. Podľa § 293bp ods. 3 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení Fyzická osoba, ktorej právny vzťah zakladajúci právo na príjem zo závislej činnosti podľa osobitného predpisu 5) vznikol pred 1. januárom 2011, a k 31. decembru 2010 nebola zamestnanec, je zamestnanec podľa zákona účinného od 1. januára 2011, ak tento právny vzťah trvá aj po 31. decembri 2010. V uvedenej právnej veci odvolací súd poukazuje tiež na ustanovenie § 4 ods. 2 zákona, podľa ktorého zamestnanec na účely dôchodkového poistenia je fyzická osoba, ktorá vykonáva zárobkovú činnosť podľa § 3 ods. 1 písm. a) a ods. 2 a 3 zákona v právnom vzťahu, ktorý jej zakladá právo na pravidelný mesačný príjem a nepravidelný príjem.

o obecnom zriadení v znení zákona č. 102/2010 Z. z. poslancovi obecného zastupiteľstva patrí odmena, ak obec prijala zásady odmeňovania poslancov. V zmysle § 293bt ods. 1 zákona navrhovateľovi zanikol nárok na výplatu predčasného starobného dôchodku od najbližšej splátky splatnej po 28. februári 2011 z dôvodu, že mandát poslanca obecného zastupiteľstva Obce Zavar, ktorá prijala zásady odmeňovania poslancov, mu zakladá právo na príjem zo závislej činnosti, a preto je od 1. januára 2011 zamestnancom s nepravidelným príjmom. Skutočnosť, že odmena nepatrí poslancovi obecného zastupiteľstva, ktorý vyhlási, že svoj mandát bude vykonávať bez odmeny, musí byť na účely posúdenia statusu zamestnanca podľa § 4 ods. 1 a 2 zákona a na účely posúdenia vzniku jeho povinného dôchodkového poistenia zamestnanca podľa § 20 ods. 1 zákona deklarovaná a schválená v zásadách odmeňovania poslancov, ktoré vydá a schváli obecné zastupiteľstvo. Navrhovateľ je zamestnancom s nepravidelným príjmom ako poslanec obecného zastupiteľstva Obce Zavar.

činnosti. Navrhovateľovi v zmysle uvedeného ako zamestnancovi s nepravidelným príjmom zanikol nárok na výplatu predčasného starobného dôchodku od 10. marca 2011.

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva podľa čl. 46 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Vyjadruje to aj znenie § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako právne vec posúdil. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Podľa § 11 ods. 4 písm. k) zákona o obecnom zriadení obecné zastupiteľstvo rozhoduje o základných otázkach života obce, najmä je mu vyhradené... k) schvaľovať štatút obce, rokovací poriadok obecného zastupiteľstva a zásady odmeňovania poslancov.

Podľa § 5 ods. 1 písm. d) zákona o dani z príjmu sú príjmami zo závislej činnosti... d) ... odmeny za výkon funkcie v štátnych orgánoch, v orgánoch územnej samosprávy a v orgánoch iných právnických osôb alebo spoločenstiev, ak nejde o príjmy podľa písmena a) alebo písmena b), alebo odmeny za výkon funkcie, ak nejde o príjmy uvedené v písmenách a), b) a g).

Pretože ústavný súd nepovažoval právny názor najvyššieho súdu, ktorým odôvodnil svoje rozhodnutie vo veci sťažovateľa, za arbitrárny, svojvoľný a jeho rozhodnutie za také, ktoré by bolo založené na takom výklade citovaných ustanovení, ktorý by popieral ich účel a zmysel, ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením práv sťažovateľa a postupom najvyššieho súdu pri rozhodovaní odporkyne o jej odvolaní vo veci sťažovateľa. Vo vzťahu k čl. 46 ods. 2 ústavy ústavný súd konštatuje, že nezistil žiadne okolnosti nasvedčujúce tomu, že by sťažovateľovi najvyšší súd neumožnil stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami a povinnosťami, ktoré z takéhoto postavenia vyplývajú. Z tohto dôvodu sťažnosť sťažovateľa smerujúcu proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 10 So 54/2013 z 28. mája 2014 odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Z rovnakého dôvodu považuje ústavný súd za vylúčené, aby napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu mohlo dôjsť k porušeniu čl. 30 ods. 3 a 4 ústavy v spojení s čl. 2 ods. 3 ústavy a čl. 25 písm. b) paktu. Vo vzťahu k porušeniu čl. 30 ods. 3 a 4 ústavy v spojení s čl. 2 ods. 3 ústavy a čl. 25 písm. b) paktu považuje ústavný súd za potrebné uviesť aj to, že i samotný sťažovateľ vo svojej sťažnosti tvrdí iba to, že rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 10 So 54/2013 z 28. mája 2014 malo byť jeho pasívne volebné právo obmedzené a ohrozené tým, že tento rozsudok sťažovateľa podľa jeho presvedčenia núti vzdať sa z ekonomických dôvodov poslaneckého mandátu, avšak zo sťažnosti je zrejmé i to, že sťažovateľ sa mandátu nevzdal a mandát mu ani nezanikol. Ústavný súd preto aj v tejto jej časti sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.