II. ÚS 890/2014

1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Liptovský Mikuláš v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 177/2006 p o r u š e n é b o l o .

2. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € (slovom dvetisíc eur), ktoré j e Okresný súd Liptovský Mikuláš p o v i n n ý vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 139,92 € (slovom stotridsaťdeväť eur a deväťdesiatdva centov), ktoré j e Okresný súd Liptovský Mikuláš p o v i n n ý vyplatiť na účet obchodnej spoločnosti HKP Legal, s. r. o., Sasinkova 6, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

Odôvodnenie:

I.

Keďže na vyššie uvedené prosby môjho právneho zástupcu okresný súd nereagoval, listom z 12. 4. 2013 som požiadala o prijatie opatrenia na urýchlenie konania predsedníčku okresného súdu. Na základe tejto mojej žiadosti mi predsedníčka okresného súdu odpovedala listom z 13. 5. 2013, v ktorom uviedla, že od ostatného pojednávania, ktoré sa uskutočnilo 16. 1. 2012 súd nevykonal vo veci žiadne dôkazy, ďalej že podľa vyjadrenia zákonnej sudkyne ide skutkovo náročnú vec, keď pre ďalšie konanie je potrebné vysporiadať sa so závermi znalca a v súvislosti s tým rozhodnúť o odmene znalca, prípadne zvážiť, či vo veci nebude nutné nariadiť kontrolné znalecké dokazovanie. V liste predsedníčka súdu tiež poukázala na to, že nečinnosť od januára 2012 v danej veci je ovplyvnená neprimeraným zaťažením sudcov tunajšieho súdu, ktorí nie sú schopní v primeranej lehote vybaviť všetky pridelené veci a to má za následok predlžovanie lehôt medzi jednotlivými úkonmi, kedy súd v tej ktorej veci koná. Na záver listu predsedníčka súdu uviedla, že je však nesporné, že konanie v predmetnej veci trvá na tunajšom súde už 7 rokov, a preto uložila sudkyni povinnosť venovať pozornosť tejto veci a že postup tunajšieho súdu v tomto konaní bude do budúcna sledovať, s cieľom dosiahnuť skrátenie stagnačných lehôt medzi jednotlivými úkonmi súdu. Listom z 31.12014 som znova žiadala predsedníčku súdu o prijatie opatrenia na urýchlenie súdneho konania, poukazovala som na to že od ostatného pojednávaného pojednávania, ktoré bolo 16. 1. 2012, sa ďalšie pojednávanie neuskutočnilo. Na základe tejto mojej opakovanej žiadosti mi predsedníčka súdu odpovedala listom z 12. 2. 2014, v ktorom uviedla, že preskúmaním zistila, že vo veci sa nekoná, čo zákonná sudkyňa odôvodňuje neprimeraným množstvom vecí, ktoré sú jej prideľované, v dôsledku čoho nemôže plynulo konať vo všetkých veciach. Ďalej v liste predsedníčka súdu uvádza, že na dĺžke trvania konania sa nepochybne podieľa skutočnosť, že tunajší súd, je dlhodobo personálne poddimenzovaný, na čo opakovane upozorňovala aj Ministerstvo spravodlivosti SR, no že napriek tomu doba, po ktorú súd nekonal v mojej veci, nie je primeraná, na čo bola sudkyňa upozornená ešte v roku 2013 a v súčasnom období jej bolo uložené napomenutie v zmysle zákona č. 385/2000 Z. z.

Na výzvu ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania: okresný súd, zastúpený jeho predsedníčkou, listom sp. zn. Spr 176/15 z 2. februára 2015 a právny zástupca sťažovateľky stanoviskom k uvedenému vyjadreniu okresného súdu doručeným 26. februára 2015.

. . Zo spisu 8C/177/2006 vyplýva, že sudkyňa konala plynulo v lehotách primeraných množstvu prideľovaných vecí do 05. 04. 2012, kedy nadobudli právoplatnosť uznesenia o znalečnom znalca . Následne sudkyňa začala vykonávať úkony smerujúce k vybaveniu veci až 29. 10. 2014, kedy nariadila pojednávanie na deň 08. 12. 2014. V období od 05. 04. 2012 do 29. 10. 2014 navrhovateľka , zastúpená advokátom , požiadala písomne konajúcu sudkyňu trikrát o uskutočnenie pojednávania.

o konanie, ktoré v tom čase trvalo na súde už 7 rokov, predsedníčka súdu uložila sudkyni, aby venovala tejto veci zvýšenú pozornosť a vec začala byť priebežné sledovaná predsedníčkou súdu. V rámci kontroly zo strany predsedníčky súdu, po zistení, že vo veci sa naďalej nekoná, bol daný sudkyni JUDr. Jane Haluškovej dňa 27. 08. 2013 pod Spr 636/13 písomný pokyn na konanie vo veci. Dňa 31. 01. 2014 navrhovateľka doručila predsedníčke súdu ďalšiu sťažnosť na prieťahy v konaní. Nakoľko vo veci neboli stále vykonávané žiadne úkony, bolo dňa 12. 02. 20014 pod Spr 271/14 dané sudkyni JUDr. Jane Haluškovej písomné napomenutie podľa § 117 ods. 9 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

Plénum Okresného súdu Liptovský Mikuláš na zasadnutí dňa 26. 06. 2014 prijalo uznesenie č. 34, v ktorom konštatovalo, že vzhľadom na dlhodobú personálnu neobsadenosť súdu sudcami a neúmernú pracovnú zaťaženosť nie je možné konať vo veciach v primeraných lehotách. Plénum však skonštatovalo, že vo veci 8C/177/2006 je potrebné vykonať úkony smerujúce k rozhodnutiu vo veci. Sudkyňa JUDr. Jana Halušková nariadila dňa 29. 10. 2014 vo veci 8C/177/2006 pojednávanie na deň 08. 12. 2014, ktoré bolo odročené na základe oznámenia zástupcu odporcu o uzavretí mimosúdnej dohody. Nový termín pojednávania bol vo veci určený na deň 29. 01. 2015, kedy bola súdu predložená dohoda účastníkov o mimosúdnom vysporiadaní zo dňa 28. 01. 2015. V dôsledku toho zobrala navrhovateľka so súhlasom odporcu návrh späť. Uznesením 8C/177/2006 409 zo dňa 29. 01. 2015 súd konanie zastavil, účastníkom nepriznal právo na náhradu trov konania a súčasne rozhodol, že o trovách štátu rozhodne do 30 dní po právoplatnosti tohto rozhodnutia (uznesenie zatiaľ nie je právoplatné).

Predsedníčka okresného súdu k svojmu vyjadreniu pripojila aj vyjadrenie vo veci konajúcej sudkyne.

Na základe vyššie uvedených námietok predsedníčky senátu JUDr. Haluškovej o neodôvodnenosti a neprimeranosti mnou požadovaného finančného zadosťučinenia poznamenávam nasledovné. Z pohľadu odôvodnenia sťažnosti ­ v časti týkajúcej sa priznania finančného zadosťučinenia ­ nie je podstatné, že som sa z rodinného domu žalovaného vysťahovala ešte pred začatím súdneho konania o vyporiadanie BSM, ale to, že z dôvodu neprimeranej dĺžky tohto konania som nemohla vrátiť synovi peniaze, ktoré mi požičal na rekonštrukciu bytu, v dôsledku čoho som sa trápila a bola nútená, i napriek zlému zdravotnému stavu, zamestnať sa ako upratovačka... Zo súdneho spisu je zrejmé, že rodinný dom, ktorý sme počas trvania manželstva zhodnotili, je vo výlučnom vlastníctve žalobcu a že z tohto domu som bola nútená po rozvode odísť bez finančných prostriedkov, nakoľko žalovaný vybral všetky naše spoločné úspory. Vzhľadom na to vyporiadanie BSM malo pre mňa skoro existenčný význam... V súvislosti s úsudkom predsedníčky senátu JUDr. Haluškovej, že sa snažím titulom priznania finančného zadosťučinenia získať to, čo som chcela získať z titulu podielu na zaniknutom BSM, poznamenávam, že v čase, keď som podala ústavnú sťažnosť, som vôbec netušila, že so žalovaným uzavriem mimosúdnu dohodu. ... Poznamenávam ešte, že čo sa týka výšky finančného zadosťučinenia, vychádzala som z judikatúry ústavného súdu. Vzhľadom na uvedené považujem svoju sťažnosť za opodstatnenú...“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

Dňa 6. marca 2008 okresný súd vyzval sťažovateľku na predloženie listinných dôkazov. Dňa 26. marca 2008 sťažovateľka doručila listinné dôkazy. Dňa 21. apríla 2008 sa uskutočnilo pojednávanie. Sťažovateľka aj odporca boli prítomní. Bolo odročené na 28. máj 2008 z dôvodu ďalšieho vykonávania dokazovania. Dňa 28. mája 2008 sa uskutočnilo pojednávanie. Sťažovateľka aj odporca boli prítomní. Bolo odročené na neurčito z dôvodu nariadenia znaleckého dokazovania na účely zistenia hodnoty vecí vnesených do nehnuteľnosti vo vlastníctve odporcu... Dňa 31. októbra 2008 okresný súd uznesením uložil odporcovi zaplatiť preddavok na znalecké dokazovanie vo výške 20 000 Sk. Dňa 11. novembra 2008 predložil dôkazy odporca. Dňa 31. októbra 2008 okresný súd uznesením nariadil znalecké dokazovanie a za znalca určil z odboru stavebníctva, odvetvia odhadu hodnoty stavebných prác a odhadu hodnoty nehnuteľností. Dňa 31. októbra 2008 okresný súd uznesením nariadil znalecké dokazovanie a za znalca určil z odboru strojárstva, odvetvia odhadu hodnoty strojových zariadení. Dňa 20. februára 2009 znalec oznámil, že bude pravdepodobne vyčiarknutý z „odvetvia hodnoty stavebných prác“. Dňa 7. apríla 2009 okresný súd uznesením udelil súhlas na pribratie konzultanta z odvetvia odhadu hodnoty stavebných prác. Dňa 6. apríla 2009 okresný súd zaslal na Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky fotokópiu podania ustanoveného znalca. Dňa 4. mája 2009 okresný súd vydal opravné uznesenie svojho uznesenia č. k. 8 C 177/2006­92 z 31. októbra 2008. Dňa 21. mája 2009 znalec oznámil okresnému súdu, že za konzultanta si pribral , a zároveň žiadal o súhlas s použitím motorového vozidla. Dňa 21. mája 2009 okresný súd udelil súhlas znalcovi s pribratím konzultanta a použitím motorového vozidla.

Dňa 11. januára 2010 okresný súd uznesením priznal znalcovi odmenu. Dňa 2. februára 2010 znalec podal odvolanie proti uzneseniu okresného súdu z 11. januára 2010. Dňa 26. apríla 2010 okresný súd predložil odvolanie znalca Krajskému súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“). Dňa 15. novembra 2010 krajský súd vrátil vec okresnému súdu ako predčasne predloženú. Dňa 18. novembra 2010 okresný súd zaslal odvolanie znalca z 2. februára 2010 účastníkom konania na vyjadrenie. Dňa 26. novembra 2010 bolo doručené vyjadrenie sťažovateľky k odvolaniu znalca. Dňa 13. decembra 2010 spis bol predložený krajskému súdu. Dňa 19. januára 2011 krajský súd uznesením potvrdil uznesenie okresného súdu. Dňa 31. marca 2011 sa uskutočnilo pojednávanie. Sťažovateľka aj odporca boli prítomní. Z dôvodu pokusu o mimosúdne vyriešenie sporu bolo pojednávanie odročené na 19. máj 2011 z dôvodu doplnenia dokazovania výsluchom znalca , ako aj pokusu účastníkov o mimosúdnu dohodu. Dňa 6. apríla 2011 odporca požiadal o prehodnotenie znaleckého posudku č. 30/2009 vypracovaného . Dňa 31. marca 2011 okresný súd uznesením uložil odporcovi, aby v lehote 15 dní zaplatil preddavok na znalečné vo výške 1 000 €. Dňa 6. júna 2011 odporca doručil odvolanie proti uzneseniu okresného súdu z 31. marca 2011, ktorým uložil odporcovi zaplatiť na účet súdu preddavok na znalecké dokazovanie 1 000 €. Dňa 14. júna 2011 bol spis predložený krajskému súdu. Dňa 29. júna 2011 krajský súd zmenil napadnuté uznesenie tak, že odporcovi uložil zaplatiť preddavok na znalečné vo výške 600 €. Dňa 9. novembra 2011 sa uskutočnilo pojednávanie. Sťažovateľka aj jej právny zástupca boli prítomní. Odporca bol prítomný. Prebehlo v merite veci a bolo odročené na 16. január 2012.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 177/2006 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstráni. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. I. ÚS 41/02).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl. 48 ods. 2 ústavy, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu. Konštatuje, že posudzované konanie začalo 27. septembra 2006 a bolo ukončené späťvzatím žaloby sťažovateľkou 29. januára 2015, trvalo teda viac ako osem rokov. Takáto dĺžka napadnutého konania sa na prvý pohľad javí ako neprimeraná, avšak ústavný súd konštatuje, že konajúci súd v pomerne rýchlom slede od podania návrhu na začatie konania nariaďoval pojednávania a vykonával úkony smerujúce k rozhodnutiu veci. Obdobie od roku 2006 do 2008 je poznačené snahou účastníkov o mimosúdne vyriešenie sporu, pričom konajúci súd im na to ponechával žiadaný priestor. Túto okolnosť nemožno pripočítať na ťarchu konajúceho súdu. Od roku 2008 do roku 2012 konajúci súd vykonával dokazovanie, okrem iného aj znalcami. Toto obdobie je poznačené istou neefektivitou v úkonoch súdu (najmä zdĺhavá písomná komunikácia so znalcami, predčasné predloženie odvolania znalca proti uzneseniu o priznaní odmeny krajskému súdu). Aj v tomto období účastníci žiadali konajúci súd o lehotu na mimosúdne vyriešenie sporu (pojednávanie 31. marca 2011 bolo z toho titulu odročené na 19. máj 2011). Bez akýchkoľvek zákonných dôvodov bol okresný súd nečinný od 5. apríla 2012 do 8. decembra 2014, teda dva roky a osem mesiacov. K uvedenej nečinnosti, a teda k zbytočným prieťahom, pritom nedošlo v dôsledku zložitosti veci ani správania účastníkov, ale výlučne v dôsledku postupu súdu. Ústava pritom v čl. 48 ods. 2 zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie veci – a teda vykonanie spravodlivosti – bez zbytočných prieťahov.

Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľke do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2 a v bode 5.

Ústavný súd napokon podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v súvislosti s právnym zastupovaním. Sťažovateľka sa domáha, aby jej ústavný súd priznal úhradu trov konania v sume 139,92 €.

Keďže úhrada trov konania v sume požadovanej sťažovateľkou je nižšia ako suma vypočítaná podľa príslušných ustanovení vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, ústavný súd priznal sťažovateľke úhradu trov konania v sume uvedenej v bode 3 výroku tohto nálezu.

Trovy konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet obchodnej spoločnosti HKP Legal, s. r. o., Sasinkova 6, Bratislava (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku) podľa výroku rozhodnutia.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.