II. ÚS 893/2014

, zastúpenej advokátom , Advokátska kancelária , ; obchodnej spoločnosti , , zastúpenej advokátom , Advokátska kancelária , , a obchodnej spoločnosti , , zastúpenej advokátom , Advokátska kancelária , , vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 48 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 v spojení s čl. 144 ods. 1

Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 a 2, čl. 38 ods. 1 a čl. 40 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Sžhpu 1/2009 a jeho rozsudkom z 30. decembra 2013 a takto rozhodol:

1. Základné právo obchodnej spoločnosti , obchodnej spoločnosti , obchodnej spoločnosti , obchodnej spoločnosti , a obchodnej spoločnosti , nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo na prejednanie veci nezávislým a nestranným súdom podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Sžhpu 1/2009 a jeho rozsudkom z 30. decembra 2013 porušené boli.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sžhpu 1/2009 z 30. decembra 2013 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Obchodnej spoločnosti , p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 518,68 € (slovom päťstoosemnásť eur a šesťdesiatosem centov), ktorú j e Najvyšší súd Slovenskej republiky p o v i n n ý vyplatiť na účet jej právneho zástupcu , , do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

I.

Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k. II. ÚS 893/2014­80 z 18. decembra 2014 boli spojené a prijaté na ďalšie konanie sťažnosti obchodnej spoločnosti , (ďalej len „sťažovateľka v 1. rade“); obchodnej spoločnosti , (ďalej len „sťažovateľka v 2. rade“); obchodnej spoločnosti

(ďalej len „sťažovateľka v 3. rade“), a obchodnej spoločnosti , (ďalej len „sťažovateľka vo 4. rade“), v časti namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 48 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 v spojení s čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1 a 2, čl. 38 ods. 1 a čl. 40 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Sžhpu 1/2009 a jeho rozsudkom z 30. decembra 2013 (ďalej aj „namietaný rozsudok“).

Ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 52/2015­63 z 10. februára 2015 prijal na ďalšie konanie aj sťažnosť obchodnej spoločnosti , (ďalej len „sťažovateľka v 5. rade“, spolu ďalej len „sťažovateľky“), v časti namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Sžhpu 1/2009 a jeho rozsudkom z 30. decembra 2013.

Ústavný súd uznesením č. k. PLs. ÚS 1/2015­7 z 25. februára 2015 veci vedené pod sp. zn. II. ÚS 893/2014 a sp. zn. III. ÚS 52/2015 spojil na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. II. ÚS 893/2014.

Všetci účastníci predmetnej protisúťažnej dohody podali proti uvedenému rozhodnutiu rady protimonopolného úradu žaloby o preskúmanie jeho zákonnosti v rámci správneho súdnictva. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) povolil odklad vykonateľnosti rozhodnutia rady protimonopolného úradu a následne spojil konanie o všetkých žalobách na spoločné konanie. Krajský súd rozsudkom sp. zn. 2 S 430/06 z 10. decembra 2008 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) rozhodnutie rady protimonopolného úradu a prvostupňové rozhodnutie protimonopolného úradu zrušil. Proti rozsudku krajského súdu podal protimonopolný úrad ako žalovaný odvolanie.

Najvyšší súd rozsudok krajského súdu namietaným rozsudkom zmenil tak, že žaloby sťažovateliek a obchodnej spoločnosti , , zamietol. Dôvodom na zmenu rozsudku krajského súdu bolo podľa najvyššieho súdu to, že krajský súd dospel k nesprávnym právnym záverom vo vzťahu k nepreskúmateľnosti a nedostatočne zistenému skutkovému stavu rozhodnutia rady protimonopolného úradu. Zároveň sa najvyšší súd stotožnil so zisteniami a závermi rozhodnutia rady protimonopolného úradu. V odôvodnení napadnutého rozsudku sa najvyšší súd okrem rozsiahlych úvah o vzťahu európskeho a vnútroštátneho súťažného práva, aplikácii zásad trestnoprávneho postihu na správne trestanie a na požiadavky na výrok rozhodnutia orgánu verejnej správy vysporiadal aj s námietkou účastníkov konania o porušení základného práva na zákonného sudcu z dôvodu nesprávne obsadeného odvolacieho senátu.

Sťažovateľky s namietaným rozsudkom najvyššieho súdu nesúhlasia a sú toho názoru, že týmto rozsudkom, ako aj konaním predchádzajúcim jeho vydaniu došlo k porušeniu nimi označených práv.

JUDr. Igora Belka rozhodoval o odvolaniach proti rozhodnutiam krajských súdov v agende SŽH PMÚ len v prípade rozhodnutí v agende, ktoré došli senátu do 31. 12. 2008. Sťažovateľ nemá taktiež vedomosť o akomkoľvek opatrení alebo inom akte predsedu Najvyššieho súdu SR, ktorým by sa uvedený rozvrh práce v tejto časti a súvislosti menil, resp. dopĺňal. Pre prípad ak by aj bolo vydané takéto opatrenie predsedu najvyššieho súdu, ktoré by prikazovalo vec prideliť senátu 1 S predsedu senátu JUDr. Igora Belka, sťažovateľ poukazuje na nálezy Ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 212/2011, IV. ÚS 459/2012 a uvádza, že mu nie sú zrejmé dôvody vykonania uvedených zmien v rozvrhu práce vyplývajúce z § 50 ods. 1 písm. d) a e) zákona č. 757/2004 Z. z., ktorými by došlo k nahradeniu zákonných sudcov inými sudcami najvyššieho súdu. Je nevyhnutné konštatovať, že vydaním zmien a doplnkov v rozvrhu práce nemožno bez zákonom predpokladaných dôvodov meniť personálne zloženie senátov v už pridelených veciach. To by bolo v rozpore so zásadou prideľovania vecí sudcom podľa vopred daných pravidiel určených v rozvrhu práce tak, aby

. . (m. m. III. ÚS 212/2011, IV. ÚS 459/2012). Sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že senát 1 S nerozhoduje v agende SŽH PMÚ ani podľa Rozvrhu práce na rok 2010, ani podľa Rozvrhu práce na rok 2011, ani podľa Rozvrhu práce na rok 2012. Sťažovateľ má za to, že predmetná vec bola nesprávne pridelená na rozhodnutie senátu 1 S a došlo k porušeniu práva na zákonného sudcu, teda vo veci je príslušný rozhodnúť iný senát Najvyššieho súdu SR. .

. . Ďalším dôvodom, ktorý vedie sťažovateľa k záveru o porušení vyššie označených základných práv, je zmena v zložení senátu 1 S, ku ktorej došlo v roku 2009. Tak ako detailne popisuje samotný odporca vo svojom rozsudku (strany 112 114 Rozsudku), na základe bodu č. 9 Opatrenia č. Spr 162/2009 20 vydaného dňa 24. 09. 2009 predsedom najvyššieho súdu, boli sudcovia JUDr. Elena Berthotyová, PhD., a Ing.

Zároveň je zrejmé, že tieto pochybnosti u týchto sudcov aj naďalej pretrvávajú, a senát 1 S sa rozhodol v predmetnej veci meritórne rozhodnúť len na podklade vyjadrenia podpredsedníčky najvyššieho súdu, ktorá mala uviesť, že „nie je dôvod na akékoľvek zosúladenie zloženia senátu vo veci vedenej pod sp. zn. 1 Sžhpu/1/2009“.

Sťažovateľka v 1. rade ďalej tvrdí, že závery najvyššieho súdu obsiahnuté v jeho namietanom rozsudku nie sú „odôvodnené, nie sú pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ani presvedčivé, a nie sú založené na riadnej a presvedčivej aplikácii platného a účinného právneho predpisu“.

Sťažovateľka v 1. rade najvyššiemu súdu vytýka, že nedal odpoveď na právne a skutkovo relevantné otázky, pričom sa najmä náležitým spôsobom nevysporiadal s jej tvrdením, že napadnuté rozhodnutia správnych orgánov (protimonopolného úradu a rady protimonopolného úradu) sú nepreskúmateľné. Namietaný rozsudok najvyššieho súdu podľa sťažovateľky „nezodpovedá zákonu..., je v rozpore s rozhodovacou praxou správnych súdov ... a... zároveň je svojvoľný a arbitrárny, nakoľko ani z (rozsiahleho) odôvodnenia rozsudku nemožno vyvodiť, čo presne považoval odporca za podstatné pre záver, že tieto rozhodnutia (protimonopolného úradu a rady protimonopolného úradu, pozn.) nie sú nespreskúmateľné“. Okrem toho sťažovateľka v 1. rade zastáva názor, že najvyšší súd nesprávne aplikoval zásady správneho trestania tým, že sa „odchýlil od rozhodovacej praxe iných senátov Najvyššieho súdu pri hodnotení konkretizácie skutku a otázky použitia analógie trestného práva v správnom trestaní“, pričom tento názor podrobne v sťažnosti odôvodňuje.

Sťažovateľka v 2. rade záver o porušení ňou označených práv namietaným rozsudkom najvyššieho súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, odôvodnila takto: „Sme toho názoru, že k porušeniu nášho základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi... došlo tým, že predseda NS SR svojím opatrením uskutočnil v rozpore so zákonom a inými predpismi, ktoré sa na túto situáciu vzťahujú, zmeny v obsadení senátu 1 S tak ako ich popisujú aj sudcovia senátu v odôvodnení rozsudku NS SR. Okrem toho, že bol príslušný senát obsadený nezákonnými sudcami máme za to, že táto skutočnosť mala aj reálny vplyv na rozhodnutie vo veci (III. ÚS 212/2011)... Zákon o súdoch nevylučuje prípady vykonania zmien v rozvrhu práce vydanom na príslušný kalendárny rok, avšak súčasne ustanovuje právny rámec tohto postupu... Podľa zákona o súdoch zmeny v rozvrhu práce možno vykonať len v prípadoch dlhodobej neprítomnosti sudcu, v prípade zmeny personálneho obsadenia súdu a v prípade vzniku výrazných rozdielov v pracovnom zaťažení sudcov (resp. poverených zamestnancov súdu), ktoré vznikli z objektívnych dôvodov v priebehu kalendárneho roka (§ 50 ods. 1 písm. d) a e) zákona o súdoch). Spôsob a podmienky vykonania týchto zmien musí rozvrh práce obsahovať... Vychádzajúc z odôvodnenia rozsudku NS SR z opatrenia ktorým došlo k nahradeniu zákonných sudcov (JUDr. Zdenky Reissenaurovej a JUDr. Aleny Polačkovej PhD.) inými sudcami NS SR (sudcami Berthotyovou a Gavalcom) nevyplýva relevantný dôvod vykonania uvedenej zmeny v rozvrhu práce zodpovedajúci dikcii § 50 ods. 1 písm. d) a e) zákona o súdoch. Konkrétne dôvody na vykonanie zmeny rozvrhu práce v časti týkajúcej sa príslušného odvolacieho senátu (t. j. senátu 1S), ktoré by bolo možné podriadiť pod uvedené ustanovenia zákona o súdoch, neboli uvedené a špecifikované ako v príslušnom a spornom opatrení tak ani v žiadnom z písomných vyjadrení predsedu NS SR (resp. jeho podpredsedníčky). V súvislosti s nahradením sudcov NS SR JUDr. Zdenky Reissenaurovej a JUDr. Aleny Polačkovej PhD. inými sudcami NS SR v senáte S 1 tiež nebolo zistené, že by títo boli v čase vydania opatrenia predsedu NS SR, t. j. dňa 24. Septembra 2009 dlhodobo neprítomní..., resp. že v tom čase došlo k takej zmene v personálnom obsadení súdu, ktorá by odôvodňovala namietané zásahy do zloženia senátu prerokúvajúceho našu vec. ... vydaním označeného opatrenia došlo k zmene v obsadení senátu 1 S NS SR v čase po pridelení veci na jej prerokovanie a rozhodnutie (t. j. po dni 25. jún 2009). V našej veci konal senát 1 S v takom zložení, ktorý podľa nášho názoru nezodpovedal požiadavkám kladeným zákonom o súdoch na zákonného sudcu (zákonných sudcov). Predovšetkým je nevyhnutné konštatovať, že k zmene v obsadení senátu 1 S NS SR prerokúvajúceho našu vec nedošlo zo zákonom predpokladaných dôvodov...

Sťažovateľka v 2. rade je zároveň presvedčená o porušení jej základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie, a to nedostatočným odôvodnením a arbitrárnosťou namietaného rozsudku. Podľa sťažovateľky v 2. rade arbitrárne sú najmä „tvrdenia a závery v ktorých nedostatočne a bez akýchkoľvek relevantných dôvodov a argumentov došiel NS SR, a podľa nás chybne, k záveru, že princípy trestného práva nemožno aplikovať na náš prípad v ktorom išlo o správne konanie, spáchanie správneho deliktu a uloženie pokuty za správny delikt. Konkrétne ide o posúdenie povinnosti správneho orgánu (v našom prípade žalovaného) uplatniť v prípade súbehu viacerých správnych deliktov absorpčnú zásadu (t. j. povinnosť uložiť sankciu podľa ustanovení vzťahujúcich sa na správny delikt najprísnejšie postihnuteľný) a/alebo povinnosť správneho orgánu vo výrokovej časti uviesť popis skutku s uvedením miesta, času a spôsobu jeho spáchania. Nerešpektoval pritom ani judikatúru samotného NS SR (napr. Rozsudok NS Slovenskej republiky zo 6. marca 2008, sp. zn. 8 Sžo 28/2007).“.

Sťažovateľka v 2. rade navrhla, aby ústavný súd vydal nález, ktorým vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžhpu 1/2009 z 30. decembra 2013, zruší namietaný rozsudok a vec vráti najvyššiemu súdu na ďalšie konanie, prizná jej primerané finančné zadosťučinenie v sume 20 000 €, ako aj náhradu trov konania.

Najvyšší súd sa s týmto záverom stotožnil. Znaky skutkovej podstaty dohody obmedzujúcej súťaž vo forme dohody sú nasledovné: (a) súhlasný prejav vôle podnikateľov; (b) cieľom alebo následkom súhlasného prejavu vôle je alebo môže byť obmedzenie

Účastníkmi konania. Existenciu tohto súhlasného prejavu vôle a koluzívne správanie Sťažovateľa prezumoval na základe jediného nepriameho dôkazu vo forme podobnosti cenových indexov. Úrad opomenul vysporiadať sa s vysvetlením Sťažovateľa, že podobnosť cenových indexov nemusela byť výsledkom účasti Sťažovateľa na Zakázanej dohode a že tretie strany mohli získať prístup k podkladom Sťažovateľa slúžiacim na prípravu ponuky do Verejnej súťaže neoprávneným spôsobom bez angažovanosti Sťažovateľa. Úrad v rozpore so základnou logikou dokazovania presunul na Sťažovateľa dôkazné bremeno preukázania toho, že podobnosť cenových indexov nebola výsledkom účasti Sťažovateľa na Zakázanej dohode. Úrad opomenul prihliadnuť na dôkazy získané samotným Úradom, ktoré potvrdzujú záver o neexistencii akejkoľvek komunikačnej platformy medzi Sťažovateľom a inými Účastníkmi konania a zobrať do úvahy ďalšie indície, ktoré vyvracali jeho záver o účasti Sťažovateľa na Zakázanej dohode. Najvyšší súd sa v celom rozsahu stotožnil s argumentáciou Úradu bez toho, aby vykonal akékoľvek dodatočné dokazovanie a poskytol

Na základe analýzy všetkých rozhodnutí Komisie a súdov EÚ týkajúcich sa aplikácie európskych súťažných predpisov, na ktoré sa odvoláva Najvyšší súd na podporu záverov prezentovaných v Rozsudku NS, Sťažovateľ jednoznačne preukazuje, že postup a argumentácia Úradu a Najvyššieho súdu nemá oporu ani v týchto rozhodnutiach. Sťažovateľ vysvetľuje, že závery Úradu a Najvyššieho súdu o účasti Sťažovateľa na Zakázanej dohode a porušení ZOHS a ZFEÚ sú v extrémnom rozpore s vykonaným dokazovaním, resp. nemajú žiadny základ vo vykonanom dokazovaní Odôvodnenie Rozsudku NS je nelogické, nepresvedčivé a vnútorne protirečivé. Napadnutý Rozsudok NS nesie všetky znaky arbitrárneho a ústavne nesúladného rozhodnutia a porušuje právo

Sťažovateľka v 3. rade ďalej argumentuje, že «V doterajšej rozhodovacej praxi Komisie sa nevyskytol žiadny prípad, v ktorom by Komisia konštatovala porušenia čl. 101 (1) ZFEÚ iba na základe nepriamych dôkazov... Na konanie o správnych deliktoch podľa ZOHS a ZFEÚ sa musia aplikovať aj všetky záruky vyplývajúce z čl. 6 ods. 2 Dohovoru, čl. 50 ods. 2 Ústavy a čl. 40 ods. 2 Listiny. V prospech tohto záveru svedčí všeobecná povaha noriem obsiahnutých v ZOHS/ZFEÚ, preventívny a represívny účel sankcií podľa ZoHS/ZFEÚ ako aj ich mimoriadna tvrdosť. V sústave štátnych orgánov neexistuje zrejme žiadny iný orgán, ktorý by mohol uložiť vyššie peňažné sankcie ako Úrad. Rozhodnutie Úradu je ďalej dôvodom na vylúčenie z procesu verejného obstarávania, čo môže byť pre podnikateľa likvidačným. ... Z princípu prezumpcie neviny vyplýva pravidlo in dubio pro reo. Ak existujú akékoľvek rozumné pochybnosti, nemožno ich vyložiť v neprospech obvineného, ale naopak, treba ich vyložiť v jeho prospech. Ani vysoký stupeň podozrenia sám osebe nie je totiž spôsobilý vytvoriť zákonný podklad pre odsudzujúci výrok. ... Z princípu in dubio pro reo vyplývajú osobitné požiadavky na použitie nepriamych dôkazov. Súd síce môže založiť výrok o vine aj na nepriamych dôkazoch, ale len za predpokladu, že tvorí vo svojom súhrne logickú, ničím nenarušenú a uzavretú sústavu nepriamych dôkazov, ktoré sa vzájomne doplňujú a na seba nadväzujú a ktoré sú v takom príčinnom vzťahu k dokazovaným skutočnostiam, že z nich je možné vyvodiť len jediný záver a súčasne vylúčiť možnosť iného záveru. Nepriame dôkazy, ktoré síce podporujú dôvodné podozrenie voči obvinenému, ale nevylučujú rozumnú možnosť, že obvinený nie je páchateľom deliktu, resp. že páchateľom deliktu je iná osoba, nesú dostatočným podkladom pre uznanie viny obvineného. Z tohto je možné vyvodzovať záver, že aplikácia princípu in dubio pro reo vylučuje, aby výrok o vine bol založený na jednom nepriamom dôkaze. ... Závery Úradu o účasti Sťažovateľa na Zakázanej dohode sú založené na jedinom, a to nepriamom dôkaze, ktorým je podobnosť cenových indexov.

Podľa sťažovateľky v 3. rade namietané porušenie práva na zákonného sudcu spočíva v zmene v zložení senátu rozhodujúceho v jej veci uskutočnenej po začatí konania opatrením predsedu najvyššieho súdu č. Spr 162/2009­20 z 24. septembra 2009, pričom bližšie uvádza: „... zmena rozvrhov práce realizovaná... uvedeným opatrením, ktorým po napadnutí odvolania Najvyššiemu súdu v Sťažovateľovom prípade došlo k nahradeniu dvoch z trojice členov odvolacieho senátu, neboli vykonané za podmienok stanovených v zákone č. 757/2004 Z. z. o súdoch... a nadväzne na to ani v súlade s rozvrhom práce a predstavujú porušenie práva Sťažovateľa na zákonného sudcu... ... Zákon o súdoch nevylučuje prípady vykonania zmien v rozvrhu práce vydanom na príslušný kalendárny rok, avšak súčasne ustanovuje právny rámec tohto postupu. ... Z opatrenia predsedu Najvyššieho súdu nie je zrejmý dôvod vykonania zmien v rozvrhu práce vyplývajúci z § 50 ods. 1 písm. d) a e) Zákona o súdoch, ktorými došlo k nahradeniu zákonných sudcov inými sudcami Najvyššieho súdu. ... vydaním označeného opatrenia predsedu Najvyššieho súdu došlo k zmene v obsadení senátu Najvyššieho súdu v čase po pridelení veci na jej prerokovanie a rozhodnutie. Je nevyhnutné konštatovať, že k zmene v obsadení senátu Najvyššieho súdu prerokúvajúceho predmetnú vec nedošlo zo zákonom predpokladaných dôvodov. ... Na túto skutočnosť upozorňovali dokonca samotní členovia senátu Miroslav Gavalec a Elena Berthotyová. Keďže postup nezákonných sudcov v konaní Najvyššieho súdu mal reálny vplyv na rozhodnutie vo veci sťažovateľky (personálne preobsadený senát vydal vo veci samej meritórne rozhodnutie), je namieste konštatovať, že vydaním napadnutého Rozsudku NS Najvyšší súd porušil aj základné právo na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy, čl. 38 ods. 1 Listiny a čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Tento názor Sťažovateľa zodpovedá aj ustálenej rozhodovacej praxe Ústavného súdu (nález... zo dňa

Sťažovateľka vo 4. rade vo svojej sťažnosti uviedla, že „vydaním Konečného rozhodnutia senátom, ktorého personálne zloženie bolo odlišné od zákonne pridelených sudcov, Najvyšší súd porušil Sťažovateľovo právo na zákonného sudcu podľa článku 48 ods. 1 Ústavy, článku 38 ods. 1 Listiny a článku 6 ods. 1 Dohovoru“. V tejto súvislosti ďalej argumentuje, že «dňom 25. júna 2009 sudcovia Belko, Reissenaureová a Poláčková stali zákonnými sudcami v zmysle článku 48 ods. 1 Ústavy, článku 38 ods. 1 Listiny a článku 6 ods. 1 Dohovoru. ... Ak nie sú splnené osobitné zákonné podmienky, nemožno následne meniť personálne zloženie senátu v už pridelených veciach. Tieto zákonné podmienky sú ustanovené v § 50 ods. 1 Zákona o súdoch, znenie ktorého indikuje, že zmeny v zložení senátu (vo vzťahu k už prideleným veciam) sú možné len z dôvodov v ňom uvedených (písmená d) a e)). ... Neexistuje však žiaden náznak toho, že... dôvody, ktoré sú vymedzené v § 50 ods. 1 písm. d) a e) Zákona o súdoch sú relevantné pre tento prípad, keďže žiadne takéto

odôvodnenie

nie je uvedené v Opatrení predsedu. Opatrenie predsedu v skutočnosti neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie príslušnej zmeny. Takáto zmena zloženia senátu v už pridelených veciach je prinajmenšom účelová, a teda nemôže byť považovaná za vylučujúcu „možnosť ovplyvňovania pridelenia vecí.“ Sťažovateľ tvrdí, že nedostatok odôvodnenia sám o sebe spôsobuje, že Opatrenie predsedu je arbitrárne, nepreskúmateľné, a preto nezákonné. ... je zrejmé, že zmena personálneho zloženia senátu 1S, ktorá je výsledkom Opatrenia predsedu, nebola vykonaná spôsobom ustanoveným Zákonom o súdoch a inými predpismi, ktoré sa na túto situáciu vzťahujú, a teda sudcovia, ktorí rozhodovali v tejto veci (t. j. ktorí vydali Konečné rozhodnutie) nie sú zákonnými sudcami v zmysle článku 48 Ústavy, článku 38 Listiny a článku 6 ods. 1 Dohovoru. ... Sťažovateľ sa domnieva, že vyššie uvedený názor... zdieľajú tiež príslušní sudcovia (t. j. sudcovia Berthotyovou a Gavalcom). V tejto súvislosti Sťažovateľ odkazuje najmä na strany 112 až 114 Konečného rozhodnutia... Keďže táto sťažnosť smeruje proti... konečnému meritórnemu rozhodnutiu Najvyššieho súdu... a keďže vady vyplývajúce zo zmeny personálneho zloženia senátu neboli odstránené pred vydaním Konečného rozhodnutia,... rozhodnutie Ústavného súdu (III. US 390/2010) nie je v tomto prípade vôbec relevantné.».

neobsahujú takú konkretizáciu skutku uvedením miesta, času a spôsobu spáchania tak, aby tento skutok nemohol byť zamenený s iným, pričom presná špecifikácia nie je uvedená nielen vo výroku rozhodnutí ale ani v ich odôvodnení. Uvedené pochybenie spôsobilo nepreskúmateľnosť rozhodnutí pre nezrozumiteľnosť, čo je dôvodom pre ich zrušenie... Najvyšší súd však nepotvrdil vyššie uvedené závery ohľadom požiadaviek na náležitosti výroku Rozhodnutia PMÚ, ktoré boli prijaté ustálenou rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu... Práve naopak ­ Najvyšší súd sa zreteľne odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe vo vzťahu k náležitostiam, ktoré musí obsahovať výrok správneho rozhodnutia o inom správnom delikte (t. j. aj výrok Rozhodnutia PMÚ). ... Ustálená rozhodovacia činnosť bola pritom stabilná po relatívne dlhú dobu a bola potvrdená viacerými rozhodnutiami. Sťažovateľ teda... očakával, že Najvyšší súd uvedie veľmi detailné a presvedčivé zdôvodnenie svojho náhleho odklonu. ... Najvyšší súd však úplne nedostatočne odôvodnil svoj odklon od ustálenej rozhodovacej praxe, t. j. nevysvetlil prečo v tomto prípade požiadavky na výrok Rozhodnutia PMÚ (o inom správnom delikte) nemajú byť posudzované analogicky podľa Trestného poriadku a Zákona o priestupkoch a prečo výrok Rozhodnutia PMÚ nemusí obsahovať príslušné náležitosti. ... Sťažovateľ... z... odôvodnenia (namietaného rozsudku, pozn.) nerozumie, prečo by Odporúčanie [Odporúčanie Rady Európy č. R (91)77 o správnych sankciách, pozn.] malo Najvyššiemu súdu brániť analogicky posudzovať požiadavky na výrok Rozhodnutia PMÚ len z dôvodu, že neobsahuje požiadavku na taký postup. Podľa Sťažovateľa aj za predpokladu, že by Odporúčanie mohlo byť považované za zdroj práva, ktorý má byť aplikovaný v tomto prípade..., táto skutočnosť by sama o sebe nemala súdu brániť, aby použil iné relevantné právne normy (napr. Trestný poriadok a Zákon o priestupkoch) ­ napríklad analogicky. ... Rovnako nie je jasné, prečo by mal článok 2 ods. 2 Ústavy brániť Najvyššiemu súdu analogicky aplikovať ustanovenia Trestného poriadku a Zákona o priestupkoch, keďže takáto prax je široko akceptovaná ako bežný právny nástroj pri interpretácií a aplikácii práva. V oblasti správneho práva bola analogická aplikácia noriem trestného práva akceptovaná tiež samotným Najvyšším súdom, napríklad v oblasti správnych sankcií. Sťažovateľ v tejto súvislosti poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu, sp. zn. 8 Sž/18/2011...

Sťažovateľka v 5. rade v sťažnosti uviedla, že «Opatrením Najvyššieho súdu o zmene Rozvrhu práce Najvyššieho súdu na rok 2009 č. Spr 162/2009­20 došlo k zmene zloženia senátu Najvyššieho súdu a to bez toho, aby boli splnené podmienky, na základe ktorých je možné v zmysle Zákona o súdoch a Rozvrhu práce Najvyššieho súdu zmeniť zákonného sudcu.

Podľa sťažovateľky v 5. rade je namietaný rozsudok „neodôvodnený, nepreskúmateľný a arbitrárny“, čo odôvodnila tým, že „Najvyšší súd v Rozsudku žiadnym spôsobom nereagoval na podstatné argumenty Sťažovateľa, ktoré boli rozhodujúce pre riadne posúdenie predmetu sporu... Najvyšší súd sa, okrem iného, ­ nevysporiadal s nedostatočnou konkretizáciou údajného porušenia súťažného práva zo strany Sťažovateľa. Konštantná judikatúra slovenských sudov vyžaduje, aby pri správnych deliktoch došlo k presnému popisu konania, z ktorého je subjekt obvinený. Splnenie tejto povinnosti si vyžaduje presný opis skutku s uvedením spôsobu, ako sa stal. V Prvostupňovom rozhodnutí ako aj v Rozhodnutí Rady takáto špecifikácia absentuje. Najvyšší súd nijako nezdôvodnil na základe čoho sa odchýlil od stabilizovanej judikatúry v tejto oblasti. ­ nevysporiadal s nedostatkom dôkazov predložených Úradom na preukázanie toho, že došlo ku koluzívnemu správaniu, a že sa Sťažovateľ podieľal na činnosti, ktorej cieľom bolo koluzívne správanie.“.

Sťažovateľka v 5. rade preto navrhla, aby ústavný súd nálezom rozhodol o porušení jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžhpu 1/2009 z 30. decembra 2013, zrušil namietaný rozsudok, vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a priznal jej náhradu trov konania.

II.

Elena Berthotyová, PhD. (ďalej len sudkyňa Berthotyová ) v zmysle citovaného rozvrhu bola v uvedenom období pridelená do senátu 1S iba na vybavovanie agendy Sža; Ing. JUDr. Miroslav Gavalec, PhD. (ďalej len sudca Gavalec) bol v tom čase druhým predsedom iba v senáte 5S. Po príchode sudcov Gavalca a Berthotyovej do senátu 1S na základe bodu

Podaním z 08. 08. 2011 sudca Gavalec upozornil vedenie Najvyššieho súdu na právne dôsledky nálezov Ústavného súdu SR a z nich vyplývajúcich pochybností o zákonnom zložení senátu 1S v prípade prejednávania vecí prenesených zo senátu 5S, ktoré podanie však vedením kolégia nebolo akceptované. Problematika nezákonného pridelenia veci senátu 1 S bola spomenutá aj v námietke žalobcu 1/ v podaní adresovanom predsedovi NS SR dňa 7. 9. 2011 a v jeho urgencii sťažnosti zo dňa 27. 6. 2012. Dňa 23. 08. 2013 členovia senátu 1S Berthotyová a Gavalec podali predsedovi Najvyššieho súdu vzhľadom na pretrvávajúce pochybnosti o zákonnosti zloženia senátu 1S vo veci sp.zn. 1 Sžhpu 1/2009 v nadväznosti na podanie sudcu Gavalca z 08. 08. 2011 a odporúčanie vyplývajúce z odpovede zo dňa 10. 08. 2011 (Snj 48/2011), v záujme zabezpečenia ústavne konformného výkonu súdnictva na Správnom kolégiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, podnet na prijatie opatrenia tak, aby existujúci rozvrh práce týkajúci sa zloženia senátu v uvedenej veci zosúladil s ustálenou judikatúrou Ústavného

Jarmilu Urbancovú (ďalej len „podpredsedníčka Najvyššieho súdu“). Podpredsedníčka Najvyššieho súdu zaslala dňa 25. 09. 2013 sudcom Berthotyovej a Gavalcovi odpoveď, v ktorej uviedla, že jej bol na priame vybavenie predsedom Najvyššieho postúpený podnet na zosúladenie zloženia senátu s ustálenou judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky, týkajúci sa zloženia senátu vo veci sp. zn. 1 Sžhpu 1/2009. Podľa podpredsedníčky najvyššieho súdu (vychádzajúc z obsahu podnetu, ako aj z obsahu nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. US 459/2012 z 13. augusta 2013) označený nález sa vzťahuje iba na konkrétnu vec sp. zn. 1 M Obdo V 4/2010. V súvislosti s uvedeným sudcom Berthotyovej a Gavalcovi dala do pozorností nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 390/2010 z 13. apríla 2011, v ktorom Ústavný súd Slovenskej republiky v obdobnej veci zaujal opačné stanovisko. Podľa podpredsedníčky Najvyššieho súdu vzhľadom na skutočnosť, že ani ústavný súd doposiaľ neustálil, ktoré rozhodnutie sa bude preferovať a teda svoju rozhodovaciu

. . . V súvislosti s ďalšími námietkami, ktorými sťažovatelia polemizujú a nesúhlasia s postupom konajúceho senátu, jeho právnou interpretáciou a závermi odkazujem na obsah rozsiahleho odôvodnenia rozhodnutia, s poukazom na skutočnosť, že v tomto štádiu vychádzajúc z princípu viazanosti súdu rozsudkom po jeho vyhlásení (§ 156 ods. 4 O. s. p.) senátu už neprislúcha akokoľvek dodatočne doplňovať, objasňovať ani prípadne meniť argumentáciu v ňom uvedenú. Z uvedených dôvodov navrhujem, aby Ústavný súd Slovenskej republiky podaným sťažnostiam nevyhovel.

Ústavný súd nepovažoval za potrebné citovať tú časť vyjadrenia najvyššieho súdu, ktorá sa týkala dĺžky namietaného konania, keďže sťažnosť sťažovateľky v 1. rade v časti namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v namietanom konaní bola uznesením sp. zn. II. ÚS 893/2014 z 18. decembra 2014 odmietnutá.

Najvyšší súd sa obsahovo totožným podaním doručeným ústavnému súdu 25. marca 2015 vyjadril aj k prijatej sťažnosti sťažovateľky v 5. rade.

Sťažovateľka v 2. rade v podaní doručenom ústavnému súdu 26. marca 2015 uviedla: „Vo veci ústavnej sťažnosti môjho klienta obchodnej spoločnosti .. na výzvu súdu v zmysle ust. § 30 ods. 2 zák. č. 38/1993 Z. z. oznamujem súdu, že súhlasím s upustením od ústneho pojednávania v uvedenej veci.“

Sťažovateľka v 3. rade v stanovisku k vyjadreniu najvyššieho súdu doručenom ústavnému súdu 26. marca 2015 konštatovala: „... vyjadrenie Najvyššieho súdu zo dňa 23. 2. 2015 podporuje náš záver o tom, že došlo k porušeniu práva na zákonného sudcu. Vyjadrenie neobsahuje žiadne argumenty, ktoré by spochybňovali naše námietky prezentované v ústavnej sťažnosti. Zároveň Vám oznamujeme, že súhlasíme, aby podľa § 30 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. Ústavný súd upustil od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.“

Sťažovateľka vo 4. rade vo svojom stanovisku k vyjadreniu najvyššieho súdu doručenom ústavnému súdu 26. marca 2015 uviedla, že „v plnom rozsahu trvá na svojich námietkach, ktoré Sťažovateľ už uviedol a podrobne opísal vo svojej Ústavnej sťažnosti. ... Sťažovateľ podotýka, že námietky Sťažovateľa, ktoré sa týkajú porušenia práva na zákonného sudcu... sú tiež nepriamo potvrdené Odporcom vo Vyjadrení. ... Sťažovateľ... súhlasí s tým, aby podľa § 30 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z... Ústavný súd upustil od ústneho pojednávania o Ústavnej sťažnosti, ak od ústneho pojednávania nie je možné očakávať ďalšie objasnenie veci.“.

Sťažovateľka v 5. rade vo svojom stanovisku k vyjadreniu predsedníčky najvyššieho súdu doručenom ústavnému súdu 13. apríla 2015 uviedla, že „súhlasí s tým, aby Ústavný súd v zmysle ust. § 30 ods. 2 Zákona o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania o Sťažnosti, keďže je názoru, že od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci“. K veci zároveň uviedla: «Najvyšší súd vo vyjadrení k Sťažnosti podrobne opisuje okolnosti zmeny obsadenia príslušného senátu Najvyššieho súdu, ktorý vydal

Rozsudok.

Zároveň opätovne poukázal na rozhodnutie podpredsedníčky Najvyššieho súdu o podnete sudcov JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD. a Ing. JUDr. Miroslava Gavaleca, PhD. na zosúladenie zloženia senátu s ustálenou judikatúrou Ústavného súdu (sudcovia sa odvolávali na nález Ústavného súdu... sp. zn.: IV. ÚS 459/2012). Podpredsedníčka

... Závery Ústavného súdu vyslovené v konaniach vedenom pod sp. zn.: IV. ÚS 459/2012 a pod sp. zn. III. ÚS 212/2011 ­ v ktorých sa rovnako ako v tomto prípade rozhodovalo sťažnosti proti konkrétnemu rozhodnutiu vydanému nesprávne obsadeným senátom ­ sú teda totožné a nie je možné tvrdiť, že v posudzovanej právnej otázke existujú protichodné nálezy Ústavného súdu, ani že Ústavný súd doposiaľ neustálil, ktoré rozhodnutie sa bude preferovať. Záver uvedený v náleze vydanom v konaní vedenom pod sp. zn. III. ÚS 390/2010 je pre rozhodnutie v tejto veci bezpredmetný, keďže... sa rozhodovalo o sťažnosti proti samotnému opatreniu o zmene zloženia senátu ešte pred rozhodnutím takéhoto senátu vo veci samej. K vyššie uvedenej argumentácii Sťažovateľa a rozhodnutiu Ústavného súdu vo veci vedenej pod sp. zn. III. ÚS 212/2011 však Najvyšší súd vo svojom vyjadrení k Sťažnosti nezaujal stanovisko. Sťažovateľ sa preto aj naďalej v plnom rozsahu pridržiava argumentácie uvedenej v tomto smere v Sťažnosti a má za to, že Najvyšší súd vo vyjadrení ku Sťažnosti neuviedol žiadne argumenty svedčiace o tom, že Rozsudkom nebolo porušené právo Sťažovateľa nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy. ... Pokiaľ ide o ostatné námietky uvedené v Sťažnosti odkázal Najvyšší súd na odôvodnenie Rozsudku a neuviedol v tomto smere žiadne nové skutočnosti, alebo argumenty. Vzhľadom na vyššie uvedené sa Sťažovateľ v plnom rozsahu pridržiava argumentácie uvedenej v Sťažnosti a navrhuje, aby jej Ústavný súd v časti pripustenej na ďalšie konanie v plnom rozsahu vyhovel a rozhodol o porušení namietaných základných práv Sťažovateľa v súlade so záverečným návrhom Sťažnosti.»

Ústavný súd sa v prvom rade zaoberal námietkou sťažovateliek, podľa ktorej rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžhpu 1/2009 z 30. decembra 2013 vydaným v konaní o odvolaní protimonopolného úradu proti rozsudku krajského súdu došlo k porušeniu ich základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi garantovaného v čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny a ich práva na prejednanie záležitosti nezávislým a nestranným súdom garantovaného v čl. 6 ods. 1 dohovoru. K porušeniu označených práv malo dôjsť v dôsledku nezákonne uskutočnenej zmeny v zložení senátu „1S“ prerokúvajúceho vec sťažovateliek (členky senátu JUDr. Zdenka Reisenauerová a JUDr. Alena Poláčková, PhD., boli nahradené sudcami JUDr. Ing. Miroslavom Gavalcom, PhD., a JUDr. Elenou Berthotyovou) v čase po pridelení veci, a to opatrením predsedu najvyššieho súdu č. Spr 162/2009­20 z 24. septembra 2009 o zmene rozvrhu práce Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na rok 2009 (ďalej aj „opatrenie Spr. 162/2009“). Sťažovateľka v 1. rade navyše namieta, že vec bola nesprávne pridelená na prerokovanie a rozhodnutie senátu „1S“, ktorý v čase nápadu odvolania úradu najvyššiemu súdu (25. júna 2009) nebol príslušný na rozhodovanie v agende hospodárskej súťaže, ergo vo veci je príslušný rozhodnúť iný senát najvyššieho súdu.

Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Obdobne podľa čl. 38 ods. 1 listiny nemožno nikoho odňať jeho zákonnému sudcovi. Príslušnosť súdu aj sudcu ustanoví zákon.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

Za zákonného sudcu treba považovať sudcu, ktorý spĺňa zákonom určené predpoklady na výkon tejto funkcie, bol natrvalo alebo dočasne pridelený na výkon funkcie k určitému súdu, jeho funkcia nezanikla a bol určený v súlade s rozvrhom práce súdu (napr. I. ÚS 239/04, II. ÚS 417/06, III. ÚS 285/2010).

Podľa názoru ústavného súdu je porušenie základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi spravidla relevantné vo vzťahu k posudzovaniu ústavnej akceptovateľnosti meritórneho rozhodnutia (III. ÚS 390/2010).

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) týkajúcej sa práv zaručených čl. 6 ods. 1 dohovoru vyplýva, že zákonnosť súdu musí byť okrem iného založená na jeho zložení. Súd zriadený zákonom musí byť teda obsadený zákonným spôsobom (napr. rozsudok ESĽP vo veci Buscarini v. San Marino zo 4. 5. 2000).

Uvedená rozhodovacia činnosť ústavného súdu a ESĽP je významná aj pre okolnosti danej veci.

1.1 Ústavný súd sa v prvom rade zaoberal námietkou o nesprávnom pridelení veci sťažovateliek senátu „1S“, ktorý údajne nebol v čase nápadu odvolania úradu najvyššiemu súdu príslušný rozhodovať v agende hospodárskej súťaže.

Zo zapožičaného spisu krajského súdu sp. zn. 2 S 430/2006 ústavný súd zistil, že odvolanie protimonopolného úradu proti rozsudku krajského súdu bolo predložené najvyššiemu súdu 25. júna 2009 a vec bola pridelená na rozhodnutie senátu „1S“ (pod sp. zn. 1 Sžhpu 1/2009). Z uvedeného vyplýva, že rozhodujúcim pre pridelenie veci (odvolania) bol rozvrh práce najvyššieho súdu na rok 2009 vydaný opatrením podpredsedníčky najvyššieho súdu č. Spr 852/08 z 15. decembra 2008 (ďalej len „rozvrh práce na rok 2009“).

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že po preskúmaní postupu najvyššieho súdu v súvislosti s pridelením predmetnej veci senátu „1S“, vychádzajúc z rozvrhu práce na rok 2009, nezistil rozpor v postupe najvyššieho súdu a sťažovateľkou v 1. rade namietaným základným právom podľa ústavy a listiny a právom podľa dohovoru. Ústavný súd preto vyhodnotil námietku sťažovateľky v 1. rade o porušení jej práva na zákonného sudcu pridelením veci senátu „1S“ ako zjavne neopodstatnenú.

1.2 Podstatou ďalšej námietky je tvrdenie sťažovateliek, že zmeny rozvrhu práce najvyššieho súdu realizované opatrením Spr. 162/2009, ktorým po napadnutí odvolania protimonopolného úradu najvyššiemu súdu došlo k nahradeniu dvoch z troch členov odvolacieho senátu, neboli vykonané za podmienok ustanovených v zákone č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon č. 757/2004 Z. z.“) a nadväzne na to ani v súlade s rozvrhom práce.

Ústavný súd sa opakovane mal možnosť vyjadriť k podmienkam, za ktorých zmeny v zložení senátov (obsadení súdu) na základe rozvrhu práce určovaného opatrením predsedu súdu vedú k porušeniu základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi, a to aj vo vzťahu k označenému opatreniu predsedu najvyššieho súdu (IV. ÚS 116/2011, III. ÚS 212/2011), resp. vo vzťahu k tomu istému senátu (IV. ÚS 170/2014).

Ústavný súd už taktiež vyslovil právny názor, v zmysle ktorého základné právo nebyť odňatý zákonnému sudcovi nie je porušené, ak došlo k zmene v osobe zákonného sudcu v právnej veci sťažovateľov na základe prerozdelenia už pridelených vecí z dôvodu predvídaného zákonom a spôsobom, ktorý vyžaduje príslušný zákon (IV. ÚS 202/2011).

Podľa § 51a ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. zmenami v rozvrhu práce sa nesmie zmeniť personálne obsadenie senátu vo veciach už pridelených na prejednanie a rozhodnutie; to neplatí, ak bol člen senátu vymenovaný do funkcie predsedu súdu, preložený na iný súd, dočasne pridelený na iný súd, dočasne pridelený na výkon funkcie predsedu súdu, ak má dočasne pozastavený výkon funkcie sudcu, ak má prerušený výkon funkcie sudcu, ak vykonáva stáž alebo ak mu zanikla funkcia sudcu.

Podľa názoru ústavného súdu ak súd rozhoduje v senáte, zákonnými sudcami sú všetci sudcovia určení podľa rozvrhu práce na konanie a rozhodovanie v senáte (napr. IV. ÚS 116/2011).

Ústavný súd, vychádzajúc z obsahu opatrenia predsedu najvyššieho súdu č. Spr. 162/2009­20 z 24. septembra 2009 účinného od 1. októbra 2009, zistil, že v senáte „1S“, ktorému bola vec pridelená na konanie a rozhodnutie, bola členka senátu JUDr. Zdenka Reisenauerová nahradená členom senátu JUDr. Ing. Miroslavom Gavalcom, PhD. Zároveň členka senátu JUDr. Alena Poláčková, PhD., bola nahradená členkou senátu JUDr. Elenou Berthotyovou, ktorá bola pôvodne pridelená do senátu „1S“ iba na vybavovanie agendy „Sža“. Týmto opatrením tak v okolnostiach danej veci došlo k zmene v zložení senátu (výmene dvoch sudcov), a teda v obsadení súdu. V zmysle opatrenia Spr. 162/2009 personálne preobsadený senát „1S“ bol príslušný aj na rozhodovanie v agende, ktorá senátu došla do účinnosti označeného opatrenia (teda aj vo veci sťažovateliek).

Podľa § 3 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. zákonný sudca je sudca, ktorý vykonáva funkciu sudcu na príslušnom súde a bol určený v súlade so zákonom a s rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie o prerokúvanej veci. Ak súd rozhoduje v senáte, zákonnými sudcami sú všetci sudcovia určení podľa rozvrhu práce na konanie a rozhodovanie v senáte. Hoci pravidlo o zákaze zmeny personálneho obsadenia senátu vo veciach už pridelených na prerokovanie a rozhodnutie bolo v zákone č. 757/2004 Z. z. zavedené v § 51a ods. 3 až s účinnosťou od 1. mája 2011, toto pravidlo vyplývalo zo zásady vyjadrenej v § 3 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z., z podmienok vykonávania zmien v rozvrhu práce a napokon aj zo zmyslu a účelu základného práva na zákonného sudcu aj pred účinnosťou zákona č. 33/2011 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony.

Zmenu v zložení rozhodujúceho senátu o veci treba podľa názoru ústavného súdu považovať za prípad uvedený v § 51 ods. 4 písm. b) zákona č. 757/2004 Z. z., t. j. za zmenu v obsadení súdu sudcami, a preto prerozdelenie už pridelených vecí sa muselo vykonať náhodným výberom pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) (m. m. IV. ÚS 116/2011).

Vychádzajúc z obsahu základného práva na zákonného sudcu a v danom prípade zo zásady prideľovania vecí jednotlivým sudcom alebo senátom v súlade s pravidlami obsiahnutými v rozvrhu práce a spôsobom, ktorý určuje zákon, treba v prvom rade uviesť, že v posudzovanej veci vytvorením senátu rozhodujúceho o veci, hoci za účasti jedného sudcu (predsedu senátu), ktorému bola vec sťažovateliek pôvodne pridelená v súlade s rozvrhom práce a spôsobom upraveným zákonom č. 757/2004 Z. z., došlo k zmene zákonného sudcu, lebo v novovytvorenom senáte sú dvaja noví sudcovia.

Z predložených dokumentov nevyplývajú a najvyšší súd vo svojom vyjadrení ani neodôvodnil zmeny v rozvrhu práce, ktoré viedli k zmene v zložení senátu prerokúvajúceho vec sťažovateliek.

Postup prerozdelenia už pridelených vecí vyplývajúci z opatrenia predsedu najvyššieho súdu z 24. septembra 2009 opísaným zákonným pravidlám a záruke základného práva na zákonného sudcu nezodpovedal, a preto ho možno najmä z hľadiska záruk základného práva na zákonného sudcu hodnotiť ako nemajúci oporu v zákone č. 757/2004 Z. z. ani v inom zákone, a teda arbitrárny a ako taký porušujúci čl. 48 ods. 1 ústavy. Keďže postup nezákonného senátu v konaní najvyššieho súdu mal reálny vplyv na rozhodnutie vo veci sťažovateliek (personálne preobsadený senát vydal vo veci samej meritórne rozhodnutie), je podľa ústavného súdu namieste konštatovať, že vydaním namietaného rozsudku najvyšší súd porušil základné právo sťažovateliek na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, resp. čl. 38 ods. 1 listiny a ich právo na prejednanie záležitosti nezávislým a nestranným súdom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd preto vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva sťažovateliek podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto nálezu.

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 50 ods. 2 v spojení s čl. 144 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 a 2, a čl. 40 ods. 2 listiny a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 2 dohovoru

Sťažovateľky sa domáhali, aby ústavný súd tiež vyslovil, že postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Sžhpu 1/2009 a jeho namietaným rozsudkom došlo k porušeniu ich základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 a 2 listiny, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a k porušeniu princípu prezumpcie neviny podľa čl. 50 ods. 2 ústavy, čl. 40 ods. 2 listiny a čl. 6 ods. 2 dohovoru. K porušeniu označených práv malo podľa sťažovateliek dôjsť najmä ústavne neakceptovateľným odôvodnením namietaného rozsudku, jeho nepreskúmateľnosťou či jeho arbitrárnosťou.

Vzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd vyhovel sťažnostiam sťažovateliek v časti, ktorou namietali porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol povinný namietaný rozsudok podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy (ako aj podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde) zrušiť, pričom zároveň považoval za potrebné v záujme efektívnej ochrany práv sťažovateliek vrátiť vec v zmysle § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde na ďalšie konanie. Preto rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 2 výroku tohto nálezu.

V ďalšom postupe je najvyšší súd viazaný právnym názorom ústavného súdu vysloveným v tomto rozhodnutí (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde), a preto musí vo veci sťažovateliek opätovne rozhodnúť v senáte zloženom zo zákonných sudcov, rešpektujúc obsah a zmysel základného práva na zákonného sudcu, ktorého porušenie bolo ústavným súdom v tomto konaní zistené. Najvyšší súd je tiež viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné doručením tohto nálezu (§ 56 ods. 7 zákona o ústavnom súde).

Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj o náhrade trov konania sťažovateliek, ktoré im vznikli v súvislosti s ich právnym zastúpením v konaní pred ústavným súdom. Vychádzal pritom z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).

Sťažovateľka v 1. rade si v podaní z 24. marca 2015 uplatnila trovy konania pozostávajúce z náhrady trov právneho zastúpenia v sume 59 639,64 € podľa § 11 ods. 3 (veta za bodkočiarkou) vyhlášky za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2014, teda pri výpočte trov konania vychádzala z hodnoty sporu (zo sumy uloženej pokuty) v konaní pred všeobecnými súdmi. Obdobne sťažovateľka v 2. rade si v sťažnosti uplatnila trovy konania za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2014, ktoré vyčíslila v sume 1 664,47 €, pričom „základom pre ocenenie je výška pokuty uložená druhostupňovým rozhodnutím“.

Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia ako náhrady nemajetkovej ujmy prichádza do úvahy predovšetkým v tých prípadoch, keď porušenie základného práva alebo slobody nie je už možné napraviť, a to napríklad zrušením protiústavného rozhodnutia či opatrenia, prípadne uvedením do pôvodného stavu (napr. I. ÚS 15/02, I. ÚS 139/02, II. ÚS 152/08).

V danom prípade porušenie základného práva sťažovateľky v 2. rade podľa ústavy a listiny a jej práva podľa dohovoru je v plnej miere kompenzované (popri vyslovení porušenia označených práv) zrušením namietaného rozsudku najvyššieho súdu a vrátením veci na ďalšie konanie. Preto nebolo možné vyhovieť požiadavke sťažovateľky v 2. rade na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia (bod 8 výroku nálezu).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. júna 2015