II. ÚS 92/2015

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. februára 2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti , Pri Hati 1, Košice (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou , , ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Tos 47/2012 z 27. septembra 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka má v trestnom konaní vedenom proti obvinenému (ďalej len „obvinený“), konateľovi spoločnosti (ďalej aj „dlžník“), pre podozrenie zo spáchania trestného činu zvýhodňovania veriteľa podľa § 240 ods. 1 a 2 Trestného zákona, postavenie poškodenej.

Sťažovateľka sa následne domáhala prostredníctvom podnetu preskúmania postupu okresnej prokuratúry. Krajská prokuratúra v Košiciach (ďalej len „krajská prokuratúra“) v reakcii na podnet v prípise sp. zn. 1/1 KPt 248/11 z 13. apríla 2011 sťažovateľke oznámila, že uznesenie okresnej prokuratúry z 22. novembra 2010 nemá oporu v zákone.

Po podaní obžaloby na obvineného podala sťažovateľka opätovne návrh na zaistenie majetku a majetkových práv obvineného, ktorý bol uznesením okresného súdu sp. zn. 5 T 42/2011 zo 4. júla 2011 zamietnutý. Proti označenému uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka sťažnosť, ktorú krajský súd uznesením sp. zn. 5 Tos 37/2011 z 31. augusta 2011 zamietol. Označené uznesenie krajského súdu následne sťažovateľka napadla sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, o ktorej ústavný súd rozhodol nálezom č. k. IV. ÚS 55/2012­34 z 3. júla 2012 tak, že jej vyhovel a vyslovil, že jej základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 5 Tos 37/2011 z 31. augusta 2011 bolo porušené, označené uznesenie zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.

Po zrušení a vrátení veci ústavným súdom rozhodol krajský súd o sťažnosti sťažovateľky uznesením sp. zn. 5 Tos 47/2012 z 27. septembra 2012 tak, že jej sťažnosť opätovne zamietol. V odôvodnení napadnutého uznesenia sa okrem iného uvádza: „Zo špecifikácie nároku na náhradu škody je zrejmé, že táto je úplne zhodná s výrokom platobného rozkazu Okresného súdu Košice II zo dňa 15. 12. 2008 sp. zn.

Okresný súd vo svojom rozhodnutí poukázal na ust. § 50 ods. 3 Tr. por., v ktorom sa okrem iného uvádza, že zaistiť podľa ods. 1 nemožno nárok, ktorý nemožno v trestnom konaní uplatniť § 46 ods. 3 Tr. por. upravuje oprávnenie poškodeného na uplatnenie nároku na náhradu škody, pričom v § 46 ods. 4 Tr. por. sa uvádza, že návrh podľa ods. 3 nemožno podať, ak bolo o nároku už rozhodnuté v občianskom súdnom konaní alebo v inom príslušnom konaní. S týmto názorom prvostupňového súdu sa Krajský súd v Košiciach stotožnil. Na vysvetlenie názoru Krajského súdu v Košiciach, že v danom prípade je zachovaná aj totožnosť účastníkov uvádzame nasledovné: V prípade trestného činu podľa § 240 Tr. zák. páchateľ musí mať osobitnú spôsobilosť, alebo postavenie v danom prípade postavenie dlžníka – konkrétny subjekt. V nadväznosti na uvedené je potrebné poukázať na ustanovenie § 128 ods. 8 Tr. zák., z ktorého vyplýva, že ak na spáchanie trestného činu tento zákon vyžaduje osobitnú vlastnosť, spôsobilosť alebo postavenie páchateľa, môže byť páchateľom alebo spolupáchateľom trestného činu len osoba, ktorá má požadovanú vlastnosť, spôsobilosť alebo postavenie. Ak zákon ustanovuje, že páchateľ musí byť nositeľom osobitnej vlastnosti, spôsobilosti alebo postavenia, stačí, ak túto vlastnosť, spôsobilosť alebo postavenie spĺňa právnická osoba, v ktorej mene páchateľ koná. Krajský súd poukazuje v tejto súvislosti na ustanovenie § 133 Obchodného zákonníka, z ktorého vyplýva, že za spoločnosť koná jeden, alebo viac konateľov, ktorým môže byť spoločník spoločnosti, ale aj iná fyzická osoba stojaca mimo spoločnosť. Z predloženého trestného spisu bez akýchkoľvek pochybností vyplýva, že obžalovaný ako konateľ spoločnosti konal v mene právnickej osoby. Konateľ koná v mene spoločnosti, pričom spoločnosť zaväzuje priamo aj prípadné protiprávne konanie jej štatutárneho orgánu pri zariaďovaní záležitostí spoločnosti napriek tomu, že trestnoprávne dôsledky určitého konania v danom prípade konania uvedeného v ustanovení § 240 ods. 1 Tr. zák. znáša priamo fyzická osoba. To má následne potom už len vplyv na charakter záväzkového vzťahu medzi týmito dvoma subjektmi.

Sťažovateľka tiež poukazuje na skutočnosť, že z oznámení exekútora zo 4. decembra 2009 a 18. novembra 2011 vyplýva, že nebol zistený žiadny hnuteľný ani nehnuteľný majetok dlžníka, a pohľadávka sťažovateľky sa teda javí ako nedobytná.

Podľa názoru sťažovateľky odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu „je v princípe totožné s odôvodnením Uznesenia Okresného súdu Košice II zo dňa 04. 07. 2011, sp. zn.: 5 T 42/2011, a Krajský súd v Košiciach si v ňom svojvoľne vyložil a aplikoval zákonné ustanovenie tak, že zásadne poprel ich význam a účel. Uviedol, že konateľ spoločnosti konal pri uspokojovaní pohľadávok v mene spoločnosti a preto uzavrel a tvrdí, že ide o totožný subjekt ako v konaniach 32 Rob 258/2008 a 34 Rob 262/2008 Okresného súdu Košice II a teda dlžníkom v prípade náhrady škody je spoločnosť , nie jej konateľ.“.

Sťažovateľka rovnako nesúhlasí so záverom krajského súdu, že si nárok na náhradu škody neuplatnila riadne, keďže nebol uplatnený ako nárok na náhradu škody za porušenie povinnosti konateľa a nerešpektoval požiadavku pomerného a rovnomerného uspokojenia ďalších veriteľov. Sťažovateľka namieta, že nemá právne prostriedky na to, aby si vyčíslila výšku škody v sume zodpovedajúcej zásadám pomerného uspokojenia, keďže nemá možnosť oboznámiť sa s účtovnou evidenciou dlžníka. Preto podľa jej názoru nič nebráni vo veci konajúcemu súdu, aby výšku náhrady škody určil v nižšej výške, než ako bola vyčíslená sťažovateľkou.

Sťažovateľka tvrdí, že krajský súd napadnutým uznesením neprípustne zasiahol do ňou označených práv podľa ústavy a dohovoru, a argumentuje pritom aj predchádzajúcim nálezom ústavného súdu v jej veci (nález č. k. IV. ÚS 55/2012­34 z 3. júla 2012), z ktorého vyvodzuje, že ústavný súd v ňom poukázal na to, že nárok uplatňovaný sťažovateľkou v trestnom konaní je iný ako nárok uplatňovaný v občianskom súdnom konaní a smeruje proti inému subjektu – fyzickej osobe.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

O zjavne neopodstatnenú sťažnosť podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu ide vtedy, ak namietaným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom orgánu alebo rozhodnutím štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 77/05, III. ÚS 198/07).

V náleze ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 55/2012 z 3. júla 2012 sa okrem iného uvádza: „. . . Z už uvedeného zjavne vyplýva, že škodou v prípade trestného činu zvýhodňovania veriteľa podľa § 240 Trestného zákona je hodnota zmarenej pohľadávky v tej jej časti, ktorá by bola inak pomerne uspokojená. V tejto časti nemôže ústavný súd súhlasiť s argumentáciou sťažovateľky, a naopak, stotožňuje sa s argumentáciou predsedu krajského súdu obsiahnutou v jeho vyjadrení k sťažnosti. Rovnako treba súhlasiť s predsedom krajského súdu v tom, že sťažovateľka si v trestnom konaní uplatnila nárok na náhradu škody nie v zmysle zásad pomerného uspokojenia, ale uplatnila si nárok na náhradu škody v plnej výške zodpovedajúcej neuhradeným čiastkam vyplývajúcim z faktúry č. 071159 z 30. novembra 2007 (9 294,29 €) a z faktúry č. 080726 zo 7. júla 2008 (16 360,43 €) bez prihliadnutia na pohľadávky ďalších veriteľov dlžníka, teda spôsobom nepomerným a nerovnomerným.

Z toho vyplýva, že čiastka, ktorá vo všeobecnosti tvorí nárok na náhradu škody v prípade trestného činu zvýhodňovania veriteľa, bude s najväčšou pravdepodobnosťou nižšia ako suma zodpovedajúca celkovému dlhu, ktorý dlžník voči veriteľovi (poškodenému) má. Nemožno spochybňovať, že sťažovateľka si v zmysle podania z 5. októbra 2010 uplatnila v trestnom konaní svoj nárok na náhradu škody z hľadiska vyčíslenia (špecifikácie) identickým spôsobom ako v občianskom súdnom konaní, teda nie v zmysle zásad pomerného uspokojenia. Na túto skutočnosť nemá zásadný vplyv to, že podľa záverov znaleckého posudku , ktorý bol vypracovaný v trestnom konaní, mal dlžník v čase splatnosti predmetných faktúr vystavených sťažovateľkou dostatok finančných prostriedkov na ich plnú úhradu. S prihliadnutím na podanie sťažovateľky z 5. októbra 2010, ktorým si v prípravnom konaní uplatnila nárok na náhradu škody, v zásade teda možno ustáliť, že ide o rovnaké skutkové okolnosti ako v prípade nárokov sťažovateľky, o ktorých bolo rozhodnuté v občianskom súdnom konaní.

predmetu konania. Je totiž nepochybné, že predmetom konania v občianskom súdnom konaní bolo rozhodovanie o jej nároku voči dlžníkovi zo zmluvy o dielo na zaplatenie ceny diela, zatiaľ čo predmetom konania v trestnom konaní je nárok sťažovateľky voči obvinenému (konateľovi dlžníka) za porušenie povinností konateľa ustanovených zákonom. Keďže v danom prípade išlo o zásadnú argumentáciu (námietku) sťažovateľky, bolo v súlade s obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru povinnosťou krajského súdu dať na ňu primeranú odpoveď. Ak sa krajský súd so zásadnou argumentáciou sťažovateľky nevysporiadal, nemožno považovať napadnuté uznesenie z ústavného hľadiska za akceptovateľné a udržateľné. Na základe uvedených skutočností ústavný súd rozhodol, že postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tos 37/2011 a jeho uznesením z 31. augusta 2011 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jej práva uvedeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

Z citovaného zjavne vyplýva, že ústavný súd vo svojom náleze sp. zn. IV. ÚS 55/2012 z 3. júla 2012 nevyslovil, ako mylne interpretuje sťažovateľka, že ňou uplatňovaný nárok v trestnom konaní je iný ako nárok uplatňovaný v občianskom súdnom konaní a smeruje proti inému subjektu. Ústavný súd vo vzťahu k problému „totožnosti nároku“ v označenom náleze vzhliadol pochybenie krajského súdu len v absencii ústavne akceptovateľného odôvodnenia tohto záveru v napadnutom uznesení krajského súdu sp. zn. 5 Tos 37/2011 z 31. augusta 2011.

Krajský súd v napadnutom uznesení svoj právny názor o totožnosti sťažovateľkou uplatneného nároku na náhradu škody s jej nárokom právoplatne priznaným v občianskom súdnom konaní, a to tak z pohľadu totožnosti nároku, ako aj totožnosti subjektu, proti ktorému smeruje, podľa názoru ústavného súdu podrobne a pritom ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnil.

Ústavný súd v súvislosti s už uvedeným považuje za potrebné poukázať na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutým uznesením krajského súdu a obsahom sťažovateľkou označených práv podľa ústavy a dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by naznačovala reálnu možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Krajský súd rozhodol vo veci sťažovateľky spôsobom, s ktorým sťažovateľka síce nesúhlasí, ale rozhodnutie bolo náležite odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľky ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. februára 2015