II. ÚS 94/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 94/2016-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. februára 2016 v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpenej advokátom JUDr. Ľudovítom Földesom, Advokátska kancelária, Domašská 11, Bratislava, vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 268/2013 z 23. novembra 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako neprípustnú.

Odôvodnenie:

Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 6 Co 2/2013- 378 z 25. marca 2013 bol rozsudok okresného súdu potvrdený v časti, ktorou bola žaloba zamietnutá proti žalovanému 2, pričom v časti, ktorou bola žaloba zamietnutá proti žalovanej 1, a v časti trov konania bol rozsudok zrušený a vec bola vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie. Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu síce vyplýva v rámci oboznámenia obsahu odvolania požiadavka sťažovateľky na pripustenie dovolania pre prípad potvrdenia rozsudku okresného súdu, avšak ani z výroku rozsudku, ale ani z odôvodnenia nie je explicitne zistiteľné, ako sa krajský súd s touto požiadavkou sťažovateľky vysporiadal.

Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie, v ktorom ako dovolací dôvod uviedla ustanovenie § 241 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku („rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci“).

Sťažovateľka v priebehu konania poukazovala na to, že sporný byt jej bol ako zamestnankyni pridelený ako podnikový byt vtedajším zamestnávateľom , 9. februára 1990. Vzniklo jej právo osobného užívania k bytu, ktoré sa 1. januára 1992 ex lege zmenilo na právo nájmu. V byte býva od 30. marca 1990 nepretržite až doteraz. V rámci likvidácie , likvidátor celý bytový dom predal na verejnej dražbe 20. októbra 1992 žalovanému 2, ktorý tým nadobudol aj vlastníctvo k bytu užívanému sťažovateľkou. Žalovaný 2 bytový dom neskôr previedol na žalovanú 1, a to tak, že ho vložil do základného imania žalovanej 1. Tým porušil podľa názoru sťažovateľky ustanovenie § 29 ods. 5 a § 16 ods. 1 zákona o vlastníctve bytov, keďže byt nepreviedol na sťažovateľku ako nájomníčku, ale ani bytový dom nepreviedol na obchodnú spoločnosť s majetkovou účasťou štátu, Fondu národného majetku alebo obce, ale na žalovanú 1, ktorá medzi uvedené subjekty nepatrila. Vzhľadom na to je sťažovateľka toho názoru, že vklad bytového domu do základného imania žalovanej 1 je absolútne neplatný právny úkon. Povinnosť štátneho podniku podľa § 29 ods. 2 zákona o vlastníctve bytov uzavrieť zmluvu o prevode bytu do vlastníctva nájomcu podľa § 16 ods. 1 do dvoch rokov od doby, keď o to nájomca požiadal, sa vzťahovala aj na právneho nástupcu, teda na žalovaného 2.

Podľa názoru sťažovateľky krajský súd tým, že vôbec nerozhodol o návrhu na pripustenie dovolania v prípade potvrdenia rozsudku okresného súdu, odňal jej ako účastníčke konania možnosť konať pred súdom vyššieho stupňa (dovolacím súdom). Takýto postup krajského súdu zakladá vadu konania a dovolací dôvod podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku.

Sťažovateľka žiada, aby ústavný súd o jej sťažnosti nálezom takto rozhodol: „1./ Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave svojím uznesením, sp. zn.: 5Cdo 268/2013 z 23. novembra 2015, ktorým rozhodol o odmietnutí dovolania navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave, č. k.: 6Co 2/2013 zo dňa 25. marca 2013 porušil jeho právo podľa Čl. 46 ods. 1 Ústavy SR - práva na súdnu a inú právnu ochranu, a podľa Čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a Čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd – jeho právo na spravodlivé súdne konanie na spravodlivý proces, ktorého súčasťou je právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia súdu. 2./ Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v Bratislave, sp. zn.: 5Cdo 268/2013 z 23. novembra 2015 sa zrušuje, a vec sa vracia Najvyššiemu súdu v Bratislave aby o nej znovu konal a rozhodol. 3./ Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave je povinný vyplatiť navrhovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške peňažnej sumy 5000,00 eur do 2 /dvoch/ mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky. 4./ Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov konania na účet jeho právneho zástupcu(...) vo výške 303,16 eur.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Jadrom sťažnosti je námietka, že najvyšší súd nevzal do úvahy skutočnosť, že krajský súd o návrhu sťažovateľky na pripustenie dovolania nijako nerozhodol, čím došlo k odňatiu možnosti sťažovateľky ako účastníčky konania konať pred súdom.

Z pohľadu ústavného súdu treba ako rozhodujúcu skutočnosť zdôrazniť, že sťažovateľka síce z formálneho hľadiska využila možnosť podať proti rozsudku krajského súdu dovolanie ako účinný opravný prostriedok, avšak z materiálneho hľadiska v podanom dovolaní námietku nerozhodnutia o prípustnosti dovolania vôbec neuviedla. Namietala totiž iba nesprávne právne posúdenie veci krajským súdom, čo však prípustnosť dovolania samo osebe nezakladá.

V konečnom dôsledku to znamená, že sťažovateľka nevyčerpala dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok na ochranu ňou označených práv. To zakladá neprípustnosť dovolania.

Treba tiež poznamenať, že sťažovateľka ani len netvrdila (tým menej preukazovala), že námietku v dovolaní neuplatnila z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Preto ani neprichádzal do úvahy prípadný možný postup podľa ustanovenia § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Napokon treba uviesť, že povinnosť dovolacieho súdu skúmať ex offo existenciu niektorej z vád uvedených v ustanovení § 237 Občianskeho súdneho poriadku neospravedlňuje nesplnenie povinnosti účastníka konania takéto vady v dovolaní namietať, pokiaľ podľa názoru účastníka konania sú takéto vady dané. Bez toho, aby ústavný súd zaujímal k tomu vlastné stanovisko, treba uviesť, že podľa ustálenej praxe odvolacích súdov tieto k návrhu na pripustenie dovolania podľa § 238 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku zaujímajú explicitné stanovisko len vtedy, keď dovolanie pripustia. Skutočnosť, že sťažovateľka proti absencii explicitného rozhodnutia o jej návrhu na pripustenie dovolania v podanom dovolaní nijako nenamietala, vnímal najvyšší súd zrejme ako jej konkludentný súhlas s takýmto postupom, ktorý sa aj podľa rozhodovacej praxe najvyššieho súdu spravidla považuje za správny.