II. ÚS 96/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 96/2015­11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. februára 2015 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUHÁSZ & Partners, s. r. o., Palackého 2, Košice, prostredníctvom ktorej koná jej konateľ a advokát JUDr. Ján Juhász, ktorou sa domáha uloženia povinnosti Okresnému súdu Ružomberok rozhodnúť v bližšie neoznačenom konaní o určenie vecí patriacich do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, a takto

rozhodol:

Sťažnosť odmieta pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Odôvodnenie:

Sťažovateľ v sťažnosti najmä uvádza: „Na štátnom notárstve v Liptovskom Mikuláši bolo vedené dedičské konanie po zosnulej matke sťažovateľa ešte v čase, keď bol sťažovateľ aj s jeho súrodencami maloletý. V tom čase im bol ustanovený kolízny opatrovník ONV, OSD Liptovský Mikuláš, ktorý však podľa zápisnice z pojednávania sa k veci nevyjadril a nie je ani uvedené kto ním bol. V danom dedičskom konaní bolo rozhodnuté, že celé dedičstvo po poručiteľke nadobudol jej manžel a otec sťažovateľa, tu uvedený ako odporca v 2) rade. Po preštudovaní zápisnice z pojednávania sme toho názoru, že postup štátneho notára bol vo všetkých otázkach dedičstva nezákonný z dôvodu, že pri prejednaní záležitosti v dedičskom konaní nešlo o bežné veci a bolo potrebné s nakladaním ohľadne majetkových práv schválenie súdu. Bez akýchkoľvek pochybností je zrejmé, že zo strany otca, teda odporcu v 2. rade nebolo postupované v tomto dedičskom konaní korektne, keď nadobudol v celosti dedičstvo s povinnosťou úhrady na tú dobu veľmi nízkych výplat. Zo zápisnice z tohto pojednávania nie je jednoznačne jasné, čo je predmetom BSM. Sme toho názoru, že v danom dedičskom konaní nebol prejedaný rodinný dom, ktorý rodičia sťažovateľa spoločne postavili za trvania svojho manželstva na základe stavebného povolenia vydaného ONV, odbor výstavby v L. Mikuláši zo dňa 12. 03. 1971, ale zmätočne sa prejedala polovica nadstavby rodinného domu ­ hoci táto nikdy neexistovala, nakoľko sťažovateľovi rodičia vytvorili vybudovaním novú vec ­ rodinný dom, ktorý mal byť v tomto dedičskom konaní vypriadaný ohľadne režimu BSM. Podľa nášho názoru išlo o účelové opomenutie prejedania rodinného domu. V súčasnosti je vyššie spomínaný rodinný dom aj s evidovaný na LV č. 223 a jeho vlastníkom je , teda odporca v 1. rade, ktorý túto nehnuteľnosť nadobudol darovacou zmluvou od odporcu v 2. rade. Máme za to, že vyššie uvedenými skutočnosťami bolo porušené základné ľudské právo sťažovateľa zaručené Ústavou Slovenskej republiky v čl. 20.“

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti v prvom rade konštatuje, že sťažovateľ je v konaní pred ústavným súdom zastúpený advokátom, ktorý je v súlade § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom (napr. II. ÚS 117/05, IV. ÚS 267/08).

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní musí posudzovať sťažnosť aj z hľadiska § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde v spojení s požiadavkami vyplývajúcimi z § 56 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí rozsah predmetu konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011). Z konštantnej judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že tvrdenia o porušení iných ustanovení ústavy, ktoré sťažovateľ uvádza v texte sťažnosti mimo petitu, je potrebné považovať iba za súčasť jeho argumentácie (III. ÚS 149/04, II. ÚS 65/07, IV. ÚS 279/07).

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že sťažnosť sťažovateľa v predloženom znení nemožno považovať za kvalifikovanú sťažnosť, o ktorej by ústavný súd mohol konať a rozhodnúť. Jej nedostatky sa vzťahujú predovšetkým na sťažovateľom formulovaný návrh na rozhodnutie (petit), ktorý nezodpovedá požiadavkám vyplývajúcim z § 56 zákona o ústavnom súde, keďže v ňom nie sú uvedené základné práva alebo slobody, ktoré mali byť porušené, a ani orgán verejnej moci, proti ktorému sťažnosť smeruje.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. februára 2015