II. ÚS 96/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 96/2016-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. februára 2016 v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného advokátom JUDr. Stanislavom Jakubčíkom, Advokátska kancelária, Kutlíkova 17, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 15 ods. 1 a 2, čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 1, čl. 33, čl. 40 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 2 ods. 1, čl. 6 ods. 1, čl. 8 ods. 1, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 2 ods. 1 a s čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 22 a čl. 25 Všeobecnej deklarácie ľudských práv postupom a rozsudkom Okresného súdu Bratislava I č. k. 11 C 144/2011-85 zo 17. októbra 2012 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 6 Co 129/2013-119 zo 4. mája 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť odmieta.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. augusta 2015 doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 15 ods. 1 a 2, čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 1, čl. 33, čl. 40 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 2 ods. 1, čl. 6 ods. 1, čl. 8 ods. 1, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s čl. 2 ods. 1 a s čl. 13 dohovoru a čl. 22 a čl. 25 Všeobecnej deklarácie ľudských práv (ďalej aj „deklarácia“) postupom a rozsudkom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) č. k. 11 C 144/2011-85 zo 17. októbra 2012 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 6 Co 129/2013-119 zo 4. mája 2015, ktorou žiada vydať tento nález: «1. Základné právo na život a jeho ochranu podľa čl. 15 ods. 1, ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava SR“) a podľa čl. 2 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“), práva na ochranu zdravia podľa čl. 40 Ústavy SR a čl. 22 a 25 Všeobecnej deklarácie ľudských práv, práva na nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia podľa čl. 16 ods. 1 Ústavy SR, práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena podľa čl. 19 ods. 1 Ústavy SR, práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru, práva na rovnaké zaobchádzanie bez ohľadu na príslušnosť ku ktorejkoľvek národnostnej menšine alebo etnickej skupine podľa čl. 33 Ústavy SR, zákazu diskriminácie podľa čl. 14 Dohovoru v spojení s čl. 2 (1) Dohovoru a 13 Dohovoru, práva na spravodlivý súdny proces v zmysle čl. 46 ods. 1, 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru, práva na účinný prostriedok nápravy v zmysle čl. 13 Dohovoru a práva na prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj základného práva sťažovateľa podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ako aj základného práva sťažovateľa podľa článku 6 ods. 1 európskeho Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v a to postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave, sp. zn.: 6 Co/129/2013, 6 Co/171/2015 zo dňa 04. 05. 2015 v spojení s rozhodnutím a postupom Okresného súdu Bratislava sp. zn.: 11 C/144/2011-85 zo dňa 17. 10. 2012 a sp. zn.: 11 C 144/2011-107 zo dňa 18. 02. 2013 porušené bolo. 2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave: 6 Co/129/2013, 6 Co/171/2015 zo dňa 04. 05. 2015 sa zrušuje a vec sa vracia tomuto súdu na ďalšie konanie. 3. Ústavný súd priznáva sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 355,72 EUR...»

Sťažovateľ žalobu odôvodnil tým, že škodu na zdraví mu spôsobili 5. a 6. júla 2001 príslušníci Policajného zboru v Magnezitovciach, v budove Obvodného oddelenia Policajného zboru v Jelšave a v budove Obvodného oddelenia Policajného zboru v Revúcej.

činu násilia proti skupine obyvateľov a proti jednotlivcovi podľa § 197a Trestného zákona č. 140/1961 Zb. spáchaného formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v súvislosti s ich konaním predchádzajúcim policajnému zásahu. Odvolania podané proti tomuto rozsudku obžalovanými boli Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením sp. zn. 5 To 11/2008 zo 17. septembra 2009

Právne vec posúdil podľa zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len „zákon o zodpovednosti štátu za škodu“). Konanie príslušníkov Policajného zboru považoval za nesprávny úradný postup zakladajúci právo sťažovateľa na náhradu škody voči žalovanému. Škodu na zdraví u sťažovateľa, ako aj príčinnú súvislosť medzi jej vznikom a nesprávnym úradným postupom považoval za preukázanú. Ďalej bol toho názoru, že hoci zákon o zodpovednosti štátu za škodu výslovne neumožňoval priznať poškodenú náhradu nemajetkovej ujmy, s ohľadom na súčasnú právnu úpravu tejto zodpovednosti, súdnu prax, ako aj výklad pojmu škoda, je i nárok sťažovateľa na náhradu nemajetkovej ujmy daný. Žalobu však zamietol s odôvodnením, že právo sťažovateľa na bolestné i na náhradu nemajetkovej ujmy sú

dozvedel o škode. Ak je podmienkou na uplatnenie práva na náhradu škody zrušenie rozhodnutia, plynie premlčacia doba odo dňa doručenia (oznámenia) zrušujúceho rozhodnutia. Podľa § 22 ods. 2 zákona o zodpovednosti štátu za škodu najneskôr sa toto právo premlčí za desať rokov odo dňa, keď poškodenému bolo doručené (oznámené) nezákonné rozhodnutie, ktorým bola spôsobená škoda; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví.

«Podľa článku 14 Dohovoru proti mučeniu a inému krutému, neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu (zverejnený pod č. 143/1988 Zb.), každý štát, ktorý je zmluvnou stranou Dohovoru, zabezpečí vo svojom právnom poriadku, aby obeť mučenia mala právo na nápravu a na spravodlivé a primerané odškodnenie, včítane prostriedkov potrebných na čo najúplnejšiu zdravotnú rehabilitáciu. V prípade smrti obete, ku ktorej došlo v dôsledku mučenia, majú právo na odškodnenie osoby, ktoré boli na ňu odkázané výživou. Ani tento článok Dohovoru nič nehovorí o nepremlčateľnosti nárokov na náhradu škody spôsobených uvedenými trestnými činmi, ale pojednáva iba o tom, že každý štát, ktorý je zmluvnou stranou tohto Dohovoru, je povinný zabezpečiť vo svojom právnom poriadku, aby obeť mučenia mala právo na nápravu a na spravodlivé a primerané odškodnenie. Táto povinnosť sa napokon (okrem iných – Občiansky zákonník, zákon o odškodňovaní obetí násilných trestných činov a pod.) premietla aj v zákone č. 58/1969 Zb. a následne sa premietla aj do zákona č. 514/2003 Z. z., ktoré v nijakom smere nevylučujú ani neobmedzujú práva poškodených domáhať sa náhrady škody aj v prípade, ak sa takýchto trestných činov dopustili zástupcovia štátu. To, že uplatnené nároky podliehajú premlčaniu nemožno považovať za obmedzenie práva na náhradu škody resp. jeho reštrikciu. Napokon aj... uznesenie prijaté Valným zhromaždením OSN zo dňa 21.3.2006 hovorí o tom, že ustanovenia o premlčaní sa nevzťahujú na hrubé porušovanie medzinárodných ľudských práv a vážnych porušení ustanovení humanitárneho práva, ktorá predstavujú zločiny podľa medzinárodného práva. Uvedené uznesenie teda zakotvuje nepremlčateľnosť zločinov podľa medzinárodného práva, ktoré predstavujú hrubé porušovanie medzinárodných ľudských práv a vážne porušenie ustanovení humanitárneho práva, avšak z hľadiska nepremlčateľnosti trestného činu – t.j. zmyslom bolo potrestať takýchto páchateľov aj po uplynutí dlhej doby (uvedené však nemožno stotožňovať s premlčaním nároku na náhradu škody). V danom prípade však neposudzujeme nepremlčateľnosť trestného stíhania za uvedené zločiny, ale hovoríme o nárokoch na náhradu škody vyvolanej týmito zločinmi. Pre tieto nároky však nepremlčateľnosť nevyplýva ani z uvedeného uznesenia. Uvedená nepremlčateľnosť sa teda nevzťahuje na nároky na náhradu škody, ale na samotné spáchanie týchto trestných činov (účelom je aby boli páchatelia týchto činov potrestaní bez ohľadu na to aká dlhá doba uplynula od spáchania týchto zločinov).

§ 421 a § 422, trestného činu hanobenia národa, rasy a presvedčenia podľa § 423 a trestného činu podnecovania k národnostnej, rasovej a etnickej nenávisti podľa § 424 (predtým to bol §67a zákona č. 140/1961 Zb.). Uvedené však nijako nesúvisí s nárokmi na náhradu škody spôsobených týmito trestnými činmi. Aj spomínaná štúdia profesora van Bovena, sa v konečnom dôsledku venuje nepremlčateľnosti trestných činov (najmä vojnových zločinov) a nie nepremlčateľnosti práva na náhradu škody spôsobenej trestnými činmi.

Napokon navrhovateľ predmetnú štúdiu súdu nepredložil, takže nebolo možné overiť jej hodnovernosť, t.j. či sa v nej nachádza to, čo popísal navrhovateľ. Napokon ide len o štúdiu, ktorá sama o sebe nie je prameňom práva a súd ňou nie je pri rozhodovaní viazaný. Rovnako tak, pokiaľ ide o prípad Medzinárodného trestného tribunálu pre bývalú Juhosláviu (ICTY) Anto Furundzija, na ktorý poukázal navrhovateľ a z ktorého ako implikácia pre národné práva vyplýva skutočnosť, že na mučenie sa nesmie vzťahovať premlčanie.

Ani samotný čl. 14 Dohovoru proti mučeniu a inému krutému, neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu nezakotvuje nepremlčateľnosť práva na náhradu škody spôsobenej trestným činom, ale ukladá štátu len povinnosť zabezpečiť vo svojom právnom poriadku, aby obeť mučenia mala právo na nápravu a na spravodlivé a primerané odškodnenie, čo je v slovenskom poriadku umožnené prostredníctvom viacerých noriem, či už práva verejného alebo súkromného.

lehoty má predovšetkým svoj stabilizačný význam v právnych vzťahoch, nie reštriktívny význam, nakoľko nemožno považovať za opodstatnené, keď si poškodený (hoci vedel o škode a jej výške) začne svoje nároky uplatňovať s odstupom času napr. po 50 rokoch. Vzhľadom na uvedené sa súd nestotožnil s argumentáciou navrhovateľa, že nároky na náhradu škody spôsobenej trestným činom mučenia a neľudského a krutého

Rozsudok

okresného súdu bol sťažovateľovi doručený 5. novembra 2012 a sťažovateľ proti nemu včas (20. novembra 2012) podal odvolanie. Toto odvolanie doplnil podaním odovzdaným na poštovú prepravu 23. januára 2014. Sťažovateľ podal odvolanie i proti uzneseniu okresného súdu č. k. 11 C 144/2011-107 z 18. februára 2013, ktorým mu bola uložená povinnosť zaplatiť súdny poplatok za odvolanie (vo výške 20 €). Krajský súd rozsudkom č. k. 6 Co 129/2013-119 zo 4. mája 2015 rozsudok (i uznesenie) okresného súdu ako vecne správny potvrdil. K doplneniu odvolania sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu neprihliadol, pretože bolo podané po uplynutí odvolacej lehoty.

Rozsudok

okresného súdu č. k. 11 C 144/2011-85 zo 17. októbra 2012 v spojení s rozsudkom krajského súdu č. k. 6 Co 129/2013-119 zo 4. mája 2015 nadobudol právoplatnosť 8. júna 2015. Sťažovateľ sťažnosť doručenú ústavnému súdu na porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru, základného práva na život a jeho ochranu podľa čl. 15 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 2 ods. 1 dohovoru, základného práva na ochranu zdravia podľa čl. 40 ústavy a čl. 22 a čl. 25 deklarácie, základného práva na nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia podľa čl. 16 ods. 1 ústavy, základného práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena podľa čl. 19 ods. 1 ústavy, práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru, práva na rovnaké zaobchádzanie podľa čl. 33 ústavy, zákazu diskriminácie podľa čl. 14 dohovoru v spojení s čl. 2 ods. 1 dohovoru a s čl. 13 dohovoru postupom a rozhodnutiami okresného súdu č. k.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 40 ústavy každý má právo na ochranu zdravia. Na základe zdravotného poistenia majú občania právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť a na zdravotnícke pomôcky za podmienok, ktoré ustanoví zákon.

Podľa čl. 22 deklarácie každý človek ako člen spoločnosti má právo na sociálne zabezpečenie a nárok na to, aby mu boli národným úsilím a medzinárodnou súčinnosťou v súlade s organizáciou a prostriedkami príslušného štátu zabezpečené hospodárske, sociálne a kultúrne práva, nevyhnutné na jeho dôstojnosť a na slobodný rozvoj jeho osobnosti.

Podľa čl. 25 deklarácie každý má právo na životnú úroveň primeranú zdraviu a blahobytu jeho i jeho rodiny, rátajúc do toho potravu, šatstvo, bývanie, lekársku opateru a nevyhnutné sociálne služby, právo na zabezpečenie v nezamestnanosti, v chorobe, pri pracovnej neschopnosti, pri ovdovení, v starobe alebo v ostatných prípadoch straty zárobkových možností, ktoré vznikli okolnosťami nezávislými od jeho vôle. Materstvo a detstvo majú nárok na osobitnú starostlivosť a pomoc. Všetky deti, či manželské, či nemanželské, požívajú rovnakú sociálnu ochranu.

Podľa čl. 16 ods. 1 ústavy nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia je zaručená. Obmedzená môže byť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 19 ods. 1 ústavy každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.

Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

Ústavný súd preto podľa § 25 zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosť sťažovateľa v jej časti, ktorá smerovala proti rozsudku okresného súdu č. k. 11 C 144/2011-85 zo 17. októbra 2012, pre nedostatok právomoci.

Odlišná je situácia vo vzťahu k rozsudku krajského súdu č. k. 6 Co 129/2013-119 zo 4. mája 2015. Na prerokovanie tejto časti sťažnosti sťažovateľa je právomoc ústavného súdu daná, avšak sťažnosť je v tejto časti zjavne neopodstatnená.

lehoty. Na toto podanie žalobcu, ktorým žalobca rozšíril dôvody odvolania o rozpor námietky premlčania s dobrými mravmi, odvolací súd neprihliadol (§ 205 ods. 3 O. s. p.). Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že nárok žalobcu na náhradu škody je premlčaný. Žalobca v konaní uplatnil nárok na bolestné vo výške 2.880- eur (186,25 bodov). O tom, že mu vznikla škoda v tejto výške, sa žalobca musel dozvedieť z II. Doplnku k znaleckému posudku č. 117/2001 zo 07. 03. 2002 (č. 1. 42), ktorý bol podaný v rámci vyšetrovania. V tomto II. doplnku znalci a ohodnotili bolestné počtom bodov 186,25. 3 - ročná subjektívna premlčacia doba na uplatnenie nároku na náhradu škody vo forme bolestného tak začala plynúť dňa 08. 03. 2002 a uplynula dňom 07. 03. 2005. Žalobca podal žalobu na súd prvého stupňa až dňa 16. 09. 2011, teda oneskorene. Možno tiež vychádzať z ustálenej judikatúry, podľa ktorej premlčacia doba v prípade nároku na bolestné začne plynúť ukončením liečebného procesu, resp. ustálením zdravotného stavu poškodeného.

Preto najneskôr dňa 08. 03. 2002 začala plynúť 3 - ročná subjektívna premlčacia doba na uplatnenie nároku na bolestné v zmysle § 22 ods. 1 prvá veta zák. č. 58/1969 Zb., ktorá uplynula dňom 07. 03. 2005.

Rozhodujúce je, kedy bol zdravotný stav žalobcu ustálený natoľko, že bolo možné bolestné bodovo ohodnotiť. Pokiaľ ide o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že 3 - ročná subjektívna premlčacia doba na uplatnenie tohto nároku v zmysle § 22 ods. 1 prvá veta zák. č. 58/1969 Zb. začala žalobcovi plynúť deň nasledujúci po dni, keď došlo k nesprávnemu úradnému postupu príslušníkov Policajného zboru SR, teda dňa 06. 07. 2001 a uplynula dňom 05. 07. 2004.

Vzhľadom na to, že za škodu podľa zák. č. 58/1969 Zb. zodpovedal štát, nevyžadoval tento zákon pre počiatok behu premlčacej doby na rozdiel od ust. § 106 ods. 1 Obč. zák. vedomosť poškodeného o tom, kto za škodu zodpovedá, resp. ktorý orgán štátu škodu spôsobil (rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo 16. 05. 2002. sp. zn. 25Cdo 1100/2000). Odvolací sud však súhlasí so súdom prvého stupňa, že žalobca sa musel dozvedieť o tom, kto škodu spôsobil a o tom, že škoda vznikla v súvislosti s výkonom právomoci orgánu verejnej moci najneskôr dňa 28. 02. 2008, keď Krajský súd v Banskej Bystrici vyhlásil

rozsudok

č. k. 5 T 18/02. Nemožno opomenúť, že v uvedenej trestnej veci bol žalobca sám jedným z obžalovaných a bol aj právoplatne odsúdený. V tomto prípade teda 3 - ročná subjektívna premlčacia doba na uplatnenie nároku (ak by sa vychádzalo z toho, že pre počiatok plynutia premlčacej doby je rozhodujúca aj vedomosť o tom, kto za škodu zodpovedá) uplynula dňom 28. 02. 2011 a nárok by aj v tomto prípade bol premlčaný. Argumentácia žalobcu, že zák. č. 58/1969 Zb. umožňuje poškodenému škodu na zdraví požadovať bez časového obmedzenia, je nesprávny. Zák. č. 58/1969 Zb. síce v § 22 ods. 2 veta za bodkočiarkou vylučuje v prípade škody na zdraví 10 - ročnú objektívnu premlčaciu dobu, ale to neznamená, že poškodený môže nárok na náhradu škody na zdraví uplatniť bez časového obmedzenia. Aj v prípade škody na zdraví totiž platí ust. § 22 ods. 1 zák. č. 58/1969 Zb., ktoré upravuje subjektívnu premlčaciu dobu na uplatnenie nároku na náhradu škody vrátane škody na zdraví. Nárok žalobcu je premlčaný práve z hľadiska uplynutia subjektívnej premlčacej doby upravenej v § 22 ods. 1 zák. č 58/1969 Zb. Pokiaľ ide o odvolaciu argumentáciu žalobcu týkajúcu sa medzinárodných dokumentov (uznesenie Valného zhromaždenia OSN z 21. 03. 2006, štúdia prof. van Bovena, prípad Medzinárodného trestného tribunálu pre bývajú Juhosláviu Anto Furundzija, rozhodovanie ESĽP), súd prvého stupňa sa s touto argumentáciou podrobne a vyčerpávajúco vysporiadal v odôvodnení napadnutého rozsudku (viď str. 31 až 33 odôvodnenia napadnutého rozsudku). Odvolací súd sa v tomto ohľade v celom rozsahu stotožňuje so závermi súdu prvého stupňa a poukazuje na ne. V odvolaní žalobca svoju argumentáciu doplnil o poukaz na uznesenie Európskeho parlamentu z 01. 02. 2007 obsahujúce odporúčanie Komisii týkajúce sa premlčacej doby v prípadoch škody na zdraví a smrteľných úrazov. Odvolací súd pripomína, že uznesenia Európskeho parlamentu nie sú pre súdy SR záväzné a tým viac sa to týka uznesení, ktoré majú iba odporúčací charakter.

Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia rozsudku krajského súdu dospel k záveru, že krajský súd dal jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktoré sťažovateľ v odvolaní nastolil. Vysvetlil, ako dospel k záveru o tom, že právo sťažovateľa na bolestné a náhradu nemajetkovej ujmy sú premlčané, uviedol, kedy a z akých dôvodov premlčacie doby uplynuli, a zaoberal sa i argumentmi, ktorými podporil sťažovateľ svoje tvrdenia o tom, že ním uplatnené práva premlčaniu nepodliehajú. Rovnako tak presvedčivo vysvetlil i to, z akých dôvodov neprihliadol na doplnenie odvolania sťažovateľa. Krajský súd teda neponechal bez povšimnutia odvolacie argumenty sťažovateľa, ktoré mali pre vec podstatný význam. Odôvodnenie jeho rozhodnutia preto spĺňa všetky požiadavky vyplývajúce zo základného práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Ústavný súd považuje za potrebné tiež pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).

Ústavný súd poukazuje i na to, že právne posúdenie otázky premlčania nároku na bolestné, ale i náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom rozsudkom krajského súdu vo veci sťažovateľa je založené na rovnakom prístupe, aký je pravidelne judikovaný (ako na to poukázali v odôvodnení svojich rozhodnutí i všeobecné súdy vo veci sťažovateľa). Pokiaľ ide o premlčanie práva na bolestné, je možné dodať, že z ustálenej súdnej praxe je zrejmé, že pri nárokoch zo zodpovednosti za nesprávny úradný postup sa uplatňuje iba jediná, a to subjektívna premlčacia doba podľa § 22 ods. 1 zákona o zodpovednosti štátu za škodu, ktorá začína plynúť okamihom, keď sa poškodený o vzniku škody dozvedel, teda keď zistil skutkové okolnosti, z ktorých je možné vyvodiť vznik škody a orientačne aj jej rozsah tak, aby bolo možné tiež určiť približne výšku škody v peniazoch (napr. Najvyšší súd Českej republiky, rozsudok sp. zn. 25 Cdo 1793/2004 z 30. augusta 2006). Vo vzťahu k premlčaniu práva na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch súdna prax zhodne uzavrela, že premlčacia doba v týchto prípadoch začína plynúť deň nasledujúci po dni, keď došlo k nesprávnemu úradnému postupu, ktorým bola škoda spôsobená.

Ústavný súd tak nezistil, že by relevancia námietok sťažovateľa smerujúcich proti napadnutému rozsudku krajského súdu v kontexte posúdenia možného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru umožnila dospieť k záveru, ktorý by odôvodňoval vyslovenie porušenia uvedených práv.

Pre úplnosť ústavný súd vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 22 a čl. 25 Všeobecnej deklarácie ľudských práv uvádza, že vzhľadom na to, že Všeobecná deklarácia ľudských práv nebola vyhlásená podľa čl. 7 ústavy ani podľa § 1 a § 4 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 1/1993 Z. z. o Zbierke zákonov Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov, nemá tento dokument povahu prameňa práva Slovenskej republiky, ale len povahu politického dokumentu. Nejde teda o medzinárodnú zmluvu, ktorá by bola Slovenskou republikou ratifikovaná a vyhlásená v Zbierke zákonov Slovenskej republiky spôsobom ustanoveným zákonom v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy. Predmetom konania preto nemôže byť sťažnosť sťažovateľa v tej časti, v ktorej namieta porušenie práva deklarovaného medzinárodným dokumentom, ktorý nemá povahu prameňa práva. Ústavný súd preto aj v tejto časti sťažnosť sťažovateľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú (obdobne napr. II. ÚS 18/97, I. ÚS 176/03, I. ÚS 18/06, III. ÚS 55/02, III. ÚS 165/05, III. ÚS 96/07).

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. februára 2016