II. ÚS 98/2016

Odôvodnenie:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. decembra 2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) v konaní a jeho uznesením sp. zn. 2 Tos 88/2015 z 11. novembra 2015 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“) a postupom Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) v konaní a jeho uznesením sp. zn. 33 Tk 2/2015 z 30. októbra 2015 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“; uznesenie okresného súdu a krajského súdu spolu ďalej len „napadnuté uznesenia“).

Dňa 7. decembra 2015 bolo ústavnému súdu doručené podanie označené ako „Doplnenie ústavnej sťažnosti k sp. zn.: Rvp 15208/2015“ (ďalej len „doplnenie ústavnej sťažnosti“; nesprávne uvedenie spisovej značky považoval ústavný súd za zrejmú nesprávnosť, pozn.), ktorým sťažovateľka namieta porušenie čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru napadnutými uzneseniami, a to poukázaním na vydanie uznesenia okresného súdu sp. zn. 33 Tk 2/2015 z 24. novembra 2015 (doplneniu ústavnej sťažnosti sa ústavný súd venuje osobitne v bode 4 predmetu ústavnej sťažnosti, pozn).

Dňa 10. decembra 2015 bolo ústavnému súdu doručené podanie označené ako „Oprava zrejmej chyby v písaní k sp. zn. 15208/2015“ (neprávne uvedenie spisovej značky považoval ústavný súd opäť za zrejmú nesprávnosť, pozn.), ktorým sa sťažovateľka domáha opravy petitu doplnenia ústavnej sťažnosti.

Podľa názoru sťažovateľky tým, že sa okresný súd a krajský súd „absolútne nezaoberali možnosťami nahradenia väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka, nezaoberali sa možnosťami splnenia výnimočných okolností u sťažovateľky“ (§ 81 ods. 1 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov; ďalej len „Trestný poriadok“). V ďalšom sťažovateľka zdôrazňuje, že pri posudzovaní opodstatnenosti trvania väzby má prepustenie na základe záruky prednosť pred jej trvaním.

Sťažovateľka tiež prejavuje nespokojnosť s koncepciou nahradenia väzby zárukou v Trestnom poriadku, keďže „ustanovenie § 81 trestného poriadku na jednej strane pripúšťa aj pri obzvlášť závažných zločinoch nahradenie väzby zárukou, však súčasne len za obligatórneho a súčasného splnenia výnimočnej okolnosti prípadu“, čo má podľa jej názoru vlastne samo osebe vylučovať nahradenie väzby zárukou, a to jednak z dôvodu, že z textácie § 81 Trestného poriadku nie je zrejmé, „čo to výnimočné okolnosti vôbec majú byť“, a jednak z dôvodu, že „obmedzenie vo forme výnimočných okolností prípadu je výrazne obmedzujúce pri úvahe súdu pri rozhodovaní o prepustení obvineného na jednu z foriem záruky“. Uvedenú požiadavku verba legalia a skrz ňu postup súdov a ich rozhodnutia považuje sťažovateľka za ústavne nekonformné.

Sťažovateľka preto namieta, že okresný súd a krajský súd „mali pripustiť možnosť (eventualitu) nahradenia väzby u sťažovateľky aj napriek tomu, že je stíhaná pre obzvlášť závažný zločin, a skutočnosť o výnimočnej okolnosti prípadu, keďže nevyplýva z Dohovoru (čl. 5 ods. 3 dohovoru, pozn.) ako ani z ústavy (čl. 17 ústavy, pozn.) nemali vziať do úvahy a následne mali posúdiť účel väzby a stupeň a charakter záruky vo vzťahu k nej a osobe obvinenej. Porušovatelia (okresný súd a krajský súd, pozn.) samotné posúdenie nevykonali, nakoľko dôvodili povinnosťou prvotnej prítomnosti výnimočnej okolnosti prípadu.“.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal tento nález: „I. Krajský súd v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 2Tos/88/2015 uznesením zo dňa 11.11.2015 vo výroku č. I. porušil základné právo sťažovateľky, , na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj právo na slobodu podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. II. Uznesenie Krajského súdu v Nitre zo dňa 11.11.2015, sp. zn. 2Tos/88/2015 sa vo výroku č. I. v časti týkajúcej sa sťažovateľky zrušuje. III. Okresný súd v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 33Tk/2/2015 uznesením zo dňa 30.10.2015 porušil základné právo sťažovateľky, , na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj právo na slobodu podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. IV. Uznesenie Okresného súdu v Nitre zo dňa 30.10.2015, sp. zn. 33Tk/2/2015 v časti týkajúcej sa sťažovateľky zrušuje. V. Okresnému súdu v Nitre sa prikazuje, aby sťažovateľku prepustil neodkladne z väzby na slobodu. VI. Sťažovateľke priznáva právo na náhradu trov konania v sume 296,44 €, ktoré je povinný Krajský a Okresný súd v Nitre spoločne a nerozdielne zaplatiť na účet právneho zástupcu JUDr. Petra Križana, so sídlom Koceľova 2, 949 01 Nitra, do 15 dní od právoplatnosti nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

4. uznesením okresného súdu sp. zn. 33 Tk 2/2015 z 24. novembra 2015 malo byť preukázané, že o väzbe sťažovateľky mal rozhodovať nezákonný sudca, keďže okresný súd a krajský súd pri rozhodovaní o vzatí sťažovateľky do väzby (resp. jej ďalšom trvaní) v prípravnom konaní nekonštatovali svoju nepríslušnosť a o väzbe sťažovateľky rozhodli napriek tomu, že trestná vec sťažovateľky bola neskôr postúpená ako vecne príslušnému Špecializovanému trestnému súdu.

K bodom 1 až 3 predmetu ústavnej sťažnosti

Vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd nemá právomoc preskúmavať napadnuté uznesenie okresného súdu, keďže proti nemu bol prípustný riadny opravný prostriedok, ktorý sťažovateľka využila a o ktorom rozhodol krajský súd ako súd sťažnostný uznesením sp. zn. 2 Tos 88/2015 z 11. novembra 2015. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu krajského súdu ústavný súd uvádza, že predstavuje ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý sa uplatní až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (III. ÚS 461/2015).

Navyše k bodu 3 predmetu ústavnej sťažnosti treba uviesť, že námietka sťažovateľky o ústavnej nekonformnosti zákonnej koncepcie nahradenia väzby zárukou v Trestnom poriadku má podľa názoru ústavného súdu vo svojej podstate charakter námietky nesúladu ustanovení § 80 ods. 2 a § 81 ods. 1 Trestného poriadku s príslušnými ustanoveniami ústavy, o ktorej ústavný súd podľa svojej konštantnej judikatúry nemôže rozhodnúť v konaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ústavy, keďže v tomto type konania vychádza z prezumpcie ústavnosti príslušných právnych noriem (m. m. napr. I. ÚS 259/07 alebo IV. ÚS 122/08). Z uvedeného tiež vyplýva, že ústavný súd v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy neskúma ako predbežnú otázku, či právna norma, ktorú všeobecné súdy aplikovali (mali aplikovať), je v súlade s ústavou. Súlad zákonov alebo ich častí s ústavou môže preskúmavať ústavný súd len v konaní o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ústavy, pričom návrh na začatie tohto konania môžu podať len subjekty uvedené v čl. 130 ods. 1 ústavy, resp. § 18 ods. 1 zákona o ústavnom súde (m. m. napr. PL. ÚS 1/94, PL. ÚS 6/99, PL. ÚS 7/99 atď.). Z uvedeného dôvodu ústavný súd nemal právomoc na preskúmanie veci v tomto bode sťažnosti.

K bodu 4 predmetu ústavnej sťažnosti

Sťažovateľka podaním zo 7. decembra 2015 doplnila sťažnosť o uznesenie okresného súdu sp. zn. 33 Tk 2/2015 z 24. novembra 2015. Vydaním predmetného rozhodnutia (ním sa vec sťažovateľky postupuje Špecializovanému trestnému súdu z dôvodu, že okresný súd nie je príslušný na jej prerokovanie) poukazuje na zásah do práva na zákonného sudcu v konaní o väzbe, keďže okresný súd a krajský súd pri rozhodovaní o vzatí sťažovateľky do väzby (resp. jej ďalšom trvaní) v prípravnom konaní napadnutými uzneseniami nekonštatovali svoju nepríslušnosť a o väzbe sťažovateľky napriek tomu rozhodli. Vychádzajúc z podstaty doplnenia ústavnej sťažnosti, sťažovateľka považuje vydaním rozhodnutia okresného súdu sp. zn. 33 Tk 2/2015 z 24. novembra 2015 za preukázané, že v jej veci rozhodoval nezákonný sudca.