← Späť na vyhľadávanie
Ústavný súd·Uznesenie·03/04/2015 00:00:00

I. ÚS 100/2015

ECLI:SK:USSR:2015:1.US.100.2015.1

Spája konania
Súd
Ústavný súd Slovenskej republiky
Sudca
Milan Ľalík
IČS
12909/2014
Zdroj
PDF ↗

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 100/2015­23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. marca 2015 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej advokátom doc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD.,

Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, vedené pod sp. zn. Rvp 12909/2014 – sp. zn. Rvp 12910/2014, sp. zn. Rvp 13396/2014 – sp. zn. Rvp 13398/2014, sp. zn. Rvp 14665/2014 – sp. zn. Rvp 14667/2014, sp. zn. Rvp 14825/2014, sp. zn. Rvp 14947/2014 – sp. zn. Rvp 14959/2014, sp. zn. Rvp 15231/2014, sp. zn. Rvp 16311/2014 – sp. zn. Rvp 16318/2014, sp. zn. Rvp 17373/2014 – sp. zn. Rvp 17376/2014 a sp. zn. Rvp 17484/2014 – sp. zn. Rvp 17489/2014 vo veci namietaného

porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a zároveň namietaného porušenia čl. 47 Charty základných práv Európskej únie postupom Krajského

súdu v Trnave a jeho uzneseniami sp. zn. 21 CoE 66/2013 z 30. apríla 2014, sp. zn. 9 CoE 218/2013 z 24. júna 2014, sp. zn. 26 CoE 62/2013 z 15. júla 2014, sp. zn. 6 CoE 387/2013 z 26. júna 2014, sp. zn. 6 CoE 299/2013 z 19. júna 2014, sp. zn. 21 CoE 217/2013 z 27. mája 2014, sp. zn. 3 CoE 302/2013 z 27. mája 2014, sp. zn. 21 CoE 200/2013 z 30. apríla 2014, sp. zn. 10 CoE 866/2013 z 25. júna 2014, sp. zn. 11 CoE 387/2013 z 30. júna 2014, sp. zn. 3 CoE 360/2013 z 27. mája 2014, sp. zn. 5 CoE 302/2013 z 27. mája 2014, sp. zn. 5 CoE 227/2013 z 10. júla 2014, sp. zn. 9 CoE 206/2013 z 27. mája 2014, sp. zn. 5 CoE 225/2013 z 10. júla 2014, sp. zn. 9 CoE 277/2013 z 27. mája 2014, sp. zn. 23 CoE 46/2014 z 30. júna 2014, sp. zn. 21 CoE 160/2013 z 25. júla 2014, sp. zn. 26 CoE 56/2013 z 10. júla 2014, sp. zn. 6 CoE 326/2013 z 28. augusta 2014, sp. zn. 10 CoE

145/2014 zo 6. augusta 2014, sp. zn. 3 CoE 14/2014 z 11. augusta 2014, sp. zn. 25 CoE 95/2013 z 2. septembra 2014, sp. zn. 25 CoE 77/2013 z 26. augusta 2014, sp. zn. 3 CoE 335/2013 z 19. júna 2014, sp. zn. 3 CoE 361/2013 z 10. júla 2014, sp. zn. 6 CoE 351/2013 z 22. júla 2014, sp. zn. 25 CoE 97/2013 z 26. augusta 2014, sp. zn. 10 CoE 162/2014 z 13. augusta 2014, sp. zn. 25 CoE 69/2013 z 26. augusta 2014, sp. zn. 25 CoE 82/2013 z 26. augusta 2014, sp. zn. 6 CoE 285/2013 z 28. augusta 2014, sp. zn. 5 CoE 343/2013 z 21. augusta 2014, sp. zn. 21 CoE 182/2013 z 25. augusta 2014, sp. zn. 9 CoE 306/2013 z 19. augusta 2014, sp. zn. 25 CoE 80/2013 z 23. septembra 2014, sp. zn. 11 CoE 391/2013 z 25. júla 2014 a sp. zn. 21 CoE 174/2013 z 25. augusta 2014 v spojení s uzneseniami Okresného súdu Senica sp. zn. 6 Er 608/2009 z 25. júna 2012, sp. zn. 6 Er 587/2008 z 12. decembra 2012, sp. zn. 5 Er 452/2009 z 13. decembra 2012, sp. zn. 6 Er 587/2008

z 12. decembra 2012, sp. zn. 6 Er 2/2009 z 22. januára 2013, sp. zn. 7 Er 190/2007 z 12. februára 2013, sp. zn. 10 Er 547/2010 z 2. októbra 2012, sp. zn. 10 Er 733/2007 z 23. mája 2013, sp. zn. 8 Er 181/2005 z 28. januára 2013, sp. zn. 9 Er 112/2010 z 2. mája 2012, sp. zn. 4 Er 449/2009 z 18. marca 2013, sp. zn. 8 Er 873/2009 z 19. apríla 2013, sp. zn. 8 Er 540/2008 z 22. augusta 2012, sp. zn. 4 Er 634/2009 zo 14. marca 2013, sp. zn. 8 Er 187/2008 z 19. septembra 2012, sp. zn. 4 Er 551/2009 z 11. marca 2013, sp. zn. 8 Er 537/2010 z 27. augusta 2012, sp. zn. 9 Er 112/2010 z 2. mája 2012, sp. zn. 7 Er 134/2007 z 20. mája 2013, sp. zn. 11 Er 873/2009 z 2. júla 2012, sp. zn. 14 Er 294/2007 z 11. júla 2013, sp. zn. 12 Er 334/2006 z 29. mája 2013, sp. zn. 5 Er 330/2009 z 2. decembra 2013, sp. zn. 4 Er 101/2006 z 15. februára 2013, sp. zn. 4 Er 183/2009 z 18. marca 2013, sp. zn. 4 Er 779/2009 z 12. marca 2013, sp. zn.

8 Er 602/2009 z 24. augusta 2012, sp. zn. 6 Er 377/2010 z 3. apríla 2013, sp. zn. 3 Er 376/2010 z 22. júla 2013, sp. zn. 6 Er 595/2008 z 13. júna 2012, sp. zn. 3 Er 43/2010 z 13. decembra 2013, sp. zn. 12 Er 295/2006 z 26. februára 2013, sp. zn. 13 Er 182/2005 z 5. marca 2013, sp. zn. 13 Er 915/2007 z 30. mája 2012, sp. zn. 2 Er 2189/2008 z 15. decembra 2011, sp. zn. 6 Er 272/2008 z 25. júla 2012, sp. zn. 6 Er 541/2008 z 25. júna 2012, sp. zn. 8 Er 641/2009 z 23. augusta 2013, sp. zn. 8 Er 956/2007 z 19. septembra 2012 a sp. zn. 7 Er 3/2009 z 21. januára 2013 a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 12909/2014 – sp. zn. Rvp 12910/2014, sp. zn. Rvp 13396/2014 – sp. zn. Rvp 13398/2014, sp. zn. Rvp 14665/2014 – sp. zn. Rvp 14667/2014, sp. zn. Rvp 14825/2014, sp. zn. Rvp 14947/2014 – sp. zn. Rvp 14959/2014, sp. zn. Rvp 15231/2014, sp. zn. Rvp 16311/2014 – sp. zn. Rvp 16318/2014, sp. zn. Rvp 17373/2014 – sp. zn. Rvp 17376/2014 a sp. zn. Rvp 17484/2014 – sp. zn. Rvp 17489/2014 spája na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 12909/2014.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a .

Odôvodnenie:

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli od 3. októbra 2014 do 12. decembra 2014 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a zákazu diskriminácie zaručeného čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru a zároveň aj porušenie práva na účinný prostriedok nápravy a spravodlivý proces podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) a jeho uzneseniami sp. zn. 21 CoE 66/2013 z 30. apríla 2014, sp. zn. 9 CoE 218/2013 z 24. júna 2014, sp. zn. 26 CoE 62/2013 z 15. júla 2014, sp. zn. 6 CoE 387/2013 z 26. júna 2014, sp. zn. 6 CoE 299/2013 z 19. júna 2014, sp. zn. 21 CoE 217/2013 z 27. mája 2014, sp. zn. 3 CoE 302/2013 z 27. mája 2014, sp. zn. 21 CoE 200/2013 z 30. apríla 2014, sp. zn. 10 CoE 866/2013 z 25. júna 2014, sp. zn. 11 CoE 387/2013 z 30. júna 2014, sp. zn. 3 CoE 360/2013 z 27. mája 2014, sp. zn. 5 CoE 302/2013 z 27. mája 2014, sp. zn. 5 CoE 227/2013 z 10. júla 2014, sp. zn. 9 CoE 206/2013 z 27. mája 2014, sp. zn. 5 CoE 225/2013 z 10. júla 2014, sp. zn. 9 CoE 277/2013 z 27. mája 2014, sp. zn. 23 CoE 46/2014 z 30. júna 2014, sp. zn. 21 CoE 160/2013 z 25. júla 2014, sp. zn. 26 CoE 56/2013 z 10. júla 2014, sp. zn. 6 CoE 326/2013 z 28. augusta 2014, sp. zn. 10 CoE 145/2014 zo 6. augusta 2014, sp. zn. 3 CoE 14/2014 z 11. augusta 2014, sp. zn. 25 CoE 95/2013 z 2. septembra 2014, sp. zn. 25 CoE 77/2013 z 26. augusta 2014, sp. zn. 3 CoE 335/2013 z 19. júna 2014, sp. zn. 3 CoE 361/2013 z 10. júla 2014, sp. zn. 6 CoE 351/2013 z 22. júla 2014, sp. zn. 25 CoE 97/2013 z 26. augusta 2014, sp. zn. 10 CoE 162/2014 z 13. augusta 2014, sp. zn. 25 CoE 69/2013 z 26. augusta 2014, sp. zn. 25 CoE 82/2013 z 26. augusta 2014, sp. zn. 6 CoE 285/2013 z 28. augusta 2014, sp. zn. 5 CoE 343/2013 z 21. augusta 2014, sp. zn. 21 CoE 182/2013 z 25. augusta 2014, sp. zn. 9 CoE 306/2013 z 19. augusta 2014, sp. zn. 25 CoE 80/2013 z 23. septembra 2014, sp. zn. 11 CoE 391/2013 z 25. júla 2014 a sp. zn. 21 CoE 174/2013 z 25. augusta 2014 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutia krajského súdu“) v spojení s uzneseniami Okresného súdu Senica sp. zn. 6 Er 608/2009 z 25. júna 2012, sp. zn. 6 Er 587/2008 z 12. decembra 2012, sp. zn. 5 Er 452/2009 z 13. decembra 2012, sp. zn. 6 Er 587/2008 z 12. decembra 2012, sp. zn. 6 Er 2/2009 z 22. januára 2013, sp. zn. 7 Er 190/2007 z 12. februára 2013, sp. zn. 10 Er 547/2010 z 2. októbra 2012, sp. zn. 10 Er 733/2007 z 23. mája 2013, sp. zn. 8 Er 181/2005 z 28. januára 2013, sp. zn. 9 Er 112/2010 z 2. mája 2012, sp. zn. 4 Er 449/2009 z 18. marca

2013, sp. zn. 8 Er 873/2009 z 19. apríla 2013, sp. zn. 8 Er 540/2008 z 22. augusta 2012, sp. zn. 4 Er 634/2009 zo 14. marca 2013, sp. zn. 8 Er 187/2008 z 19. septembra 2012, sp. zn. 4 Er 551/2009 z 11. marca 2013, sp. zn. 8 Er 537/2010 z 27. augusta 2012, sp. zn. 9 Er 112/2010 z 2. mája 2012, sp. zn. 7 Er 134/2007 z 20. mája 2013, sp. zn. 11 Er 873/2009 z 2. júla 2012, sp. zn. 14 Er 294/2007 z 11. júla 2013, sp. zn. 12 Er 334/2006 z 29. mája 2013, sp. zn. 5 Er 330/2009 z 2. decembra 2013, sp. zn. 4 Er 101/2006 z 15. februára 2013, sp. zn. 4 Er 183/2009 z 18. marca 2013, sp. zn. 4 Er 779/2009 z 12. marca 2013, sp. zn. 8 Er 602/2009 z 24. augusta 2012, sp. zn. 6 Er 377/2010 z 3. apríla 2013, sp. zn. 3 Er 376/2010 z 22. júla 2013, sp. zn. 6 Er 595/2008 z 13. júna 2012, sp. zn. 3 Er 43/2010 z 13. decembra 2013, sp. zn. 12 Er 295/2006 z 26. februára 2013, sp. zn. 13 Er 182/2005 z 5. marca 2013, sp. zn. 13 Er 915/2007 z 30. mája 2012, sp. zn. 2 Er 2189/2008 z 15. decembra 2011, sp. zn. 6 Er 272/2008 z 25. júla 2012, sp. zn. 6 Er 541/2008 z 25. júna 2012, sp. zn. 8 Er 641/2009 z 23. augusta 2013, sp. zn. 8 Er 956/2007 z 19. septembra 2012 a sp. zn. 7 Er 3/2009 z 21. januára 2013 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutia okresného súdu“).

2. Sťažovateľka v predostretej argumentácii (už mnohonásobne a pravidelne sa opakujúcej, pozn.) atakuje závery vyplývajúce z rozhodovacej činnosti okresných súdov a krajského súdu, ktorým vytýka ich nesprávnosť z hľadiska právneho posúdenia relevantných hmotnoprávnych ustanovení príslušných právnych predpisov na predmetnú právnu vec sa vzťahujúcich a zároveň poskytuje ústavnému súdu vlastnú interpretáciu právnych predpisov vzťahujúcich sa na uvedené konania.

3. V petite podaných sťažností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví porušenie jej v záhlaví tohto rozhodnutia označených práv postupom a napadnutými rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu, ktoré ďalej zruší a predmetné veci vráti na ďalšie konanie, prizná jej primerané finančné zadosťučinenie a úhradu trov konania.

II.

4. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

5. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.A K spoločnému prerokovaniu vecí

6. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

7. S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn. Rvp 12909/2014 – sp. zn. Rvp 12910/2014, sp. zn. Rvp 13396/2014 – sp. zn. Rvp 13398/2014, sp. zn. Rvp 14665/2014 – sp. zn. Rvp 14667/2014, sp. zn. Rvp 14825/2014, sp. zn. Rvp 14947/2014 – sp. zn. Rvp 14959/2014, sp. zn. Rvp 15231/2014, sp. zn. Rvp 16311/2014 – sp. zn. Rvp 16318/2014, sp. zn. Rvp 17373/2014 – sp. zn. Rvp 17376/2014 a sp. zn. Rvp 17484/2014 – sp. zn. Rvp 17489/2014 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky, okresného a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

II.B K namietanému porušeniu označených základných práv a slobôd napadnutými rozhodnutiami okresného súdu

8. V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

9. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutia okresného súdu, ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti týmto bolo možné podať odvolanie ako riadny opravný prostriedok (čo sťažovateľka aj využila), a preto ňou podané sťažnosti v tejto ich časti bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.C K namietanému porušeniu označených základných práv a slobôd napadnutými rozhodnutiami krajského súdu

10. Ústavný súd po preskúmaní predmetu týchto sťažností a v kontexte aj svojich zistení dospel k záveru, že použitá argumentácia sťažovateľky v podaných sťažnostiach je totožná s jej právnou argumentáciou, ktorú použila v stovkách predošlých sťažností, ktorými sa ústavný súd už zaoberal v uplynulom období a v ktorých atakovala právne závery všeobecných súdov vo vzťahu k právnemu posudzovaniu notárskych zápisníc, ako aj rozsudkov rozhodcovského súdu ako exekučných titulov koncipovaných na podklade neprijateľných podmienok v úverových zmluvách vrátane posúdenia zmlúv o úvere koncipovaných formulárovou formou ako spotrebiteľských zmlúv v nadväznosti na podmienky v nich uvedené vrátane záverov vyplývajúcich z rozsudku Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len ,,Súdny dvor“) vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani a spol. sp. zn. C 472/11 z 21. februára 2013, ako aj postup všeobecných súdov v rozpore

s § 57 ods. 5 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov a krajského súdu v odvolacom konaní v rozpore s § 214 ods. 1 OSP a v neposlednom rade vo vzťahu k prejudiciálnemu konaniu.

Vzhľadom na totožnosť tak v osobe sťažovateľky, ako aj totožnosť v použitej právnej argumentácii a skutkových okolnostiach, ktoré boli podstatné pre ustálenie záverov všeobecných súdov aj v prípadoch predošlých, dospel ústavný súd k záveru, že vzhľadom na to, že sťažovateľke sú notoricky známe dôvody odmietnutia sťažností v úplne rovnakých prípadoch a ustálený právny názor ústavného súdu na danú právnu problematiku v závislosti od predmetu napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov a ňou použitej argumentácie bez relevantných zmien, nie je potrebné uvádzať tie isté dôvody odmietnutia, ako to je aj v prípade týchto

sťažností. Vzhľadom na uvedené sa preto ústavný súd plne stotožňuje s odôvodnením svojich predchádzajúcich rozhodnutí (napr. sp. zn. I. ÚS 220/2011 z 9. júna 2011, sp. zn. I. ÚS 227/2012 zo 16. mája 2012, sp. zn. I. ÚS 379/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn. I. ÚS 381/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn. I. ÚS 382/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn. I. ÚS 409/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn. I. ÚS 410/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn. I. ÚS 3/2013 zo 16. januára 2013, sp. zn. I. ÚS 110/2013 z 20. februára 2013, sp. zn. I. ÚS 146/2013 z 13. marca 2013, sp. zn. I. ÚS 157/2013 z 13. marca 2013, sp. zn. I. ÚS 745/2013 z 11. decembra 2013, sp. zn. I. ÚS 99/2014 z 5. marca 2014, sp. zn. I. ÚS 100/2014 z 5. marca 2014, sp. zn. I. ÚS 212/2014 zo 7. mája 2014, sp. zn. II. ÚS 473/2011 z 20. októbra 2011, sp. zn. II. ÚS 303/2011 z 24. augusta 2012,

sp. zn. II. ÚS 337/2012 z 13. septembra 2012, sp. zn. II. ÚS 62/2013 z 30. januára 2013, sp. zn. II. ÚS 79/2013 zo 7. februára 2013, sp. zn. II. ÚS 365/2013 z 26. júna 2013, sp. zn. II. ÚS 344/2013 z 19. júna 2013, sp. zn. II. ÚS 562/2013 z 30. októbra 2013, sp. zn. III. ÚS 178/2014 zo 4. marca 2011, sp. zn. III. ÚS 242/2011 z 31. mája 2011, sp. zn. III. ÚS 397/2011 z 27. septembra 2011, sp. zn. III. ÚS 488/2012 z 2. októbra 2012, sp. zn. III. ÚS 7/2013 z 15. januára 2013, sp. zn. III. ÚS 453/2013 z 26. septembra 2013, sp. zn. III. ÚS 173/2014 zo 4. marca 2014, sp. zn. III. ÚS 176/2014 zo 4. marca 2014, sp. zn. III. ÚS 178/2014 zo 4. marca 2014, sp. zn. III. ÚS 214/2014 z 25. marca 2014, sp. zn. III. ÚS 297/2014 z 24. apríla 2014, sp. zn. IV. ÚS 299/2012 zo 7. júna 2012,

sp. zn. IV. ÚS 467/2012 z 18. septembra 2012, sp. zn. IV. ÚS 50/2013 z 31. januára 2013, sp. zn. IV. ÚS 51/2013 z 31. januára 2013, sp. zn. IV. ÚS 52/2013 z 31. januára 2013, sp. zn. IV. ÚS 181/2014 z 20. marca 2014, sp. zn. IV. ÚS 182/2014 z 20. marca 2014, sp. zn. IV. ÚS 183/2014 z 20. marca 2014, sp. zn. IV. ÚS 186/2014 z 20. marca 2014, sp. zn. IV. ÚS 187/2014 z 20. marca 2014.

. .), ktoré skončili odmietnutím podobných a opakujúcich sa sťažností sťažovateľky z dôvodov tam uvedených. Ústavný súd v takýchto a obdobných prípadoch nemá dôvod meniť svoje už ustálené právne názory, a preto v podrobnostiach odkazuje na svoje už citované svoje rozhodnutia.

11. Na podporu svojej argumentácie iba upriamuje pozornosť sťažovateľky aj na rozhodnutie Súdneho dvora sp. zn. C­76/10 zo 16. novembra 2010 vydané vo veci iniciovanej sťažovateľkou, ako aj na ďalšiu početnú judikatúru Súdneho dvora (napr. C 240/98 až C­244/98, C­473/00, C­168/05, C­243/08, C­40/08, C­227/08 a C­76/10) dotýkajúcu sa problematiky spotrebiteľského práva, ktoré podporujú právne závery ústavným súdom predostreté v jeho predošlých rozhodnutiach a ktoré sú aj sťažovateľke notoricky známe. V ostatnom poukazuje na najnovší rozsudok Súdneho dvora z 27. februára 2014 vo veci sp. zn. C­470/12, bod 41 (v rámci sporu, ktorého účastníkom je sťažovateľka, pozn.), v ktorom Súdny dvor výslovne deklaroval, že „možnosť súdu skúmať nekalú povahu podmienky aj bez návrhu predstavuje vhodný prostriedok na dosiahnutie výsledku stanoveného v článku 6 smernice 93/13, teda zabránenie tomu, aby bol jednotlivý spotrebiteľ viazaný nekalou podmienkou, a zároveň na dosiahnutie cieľa stanoveného v článku 7 tejto smernice, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok smerujúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov (rozsudky z 21. novembra 2002, Cofidis, C­473/00, Zb. s. I­10875, bod 32, a Mostaza Claro, C­168/05, Zb. s. I­10421, bod 25)“.

12. Taktiež už len dodáva, že v súčasnom období platná právna úprava formulovaná v § 58 ods. 2 Exekučného poriadku, ktorá bola zavedená zákonom č. 335/2012 Z. z. a je účinná od 1. januára 2013, počíta s možnosťou nariadenia pojednávania pred rozhodnutím exekučného súdu o zastavení vedeného exekučného konania podľa § 57 ods. 1 písm. a) až j)

len ako s fakultatívnou možnosťou, a to len v prípade, že je to nevyhnutné pre objasnenie veci. K sťažovateľkou namietanému postupu všeobecných súdov podľa § 57 ods. 1 písm. g) v spojení s § 57 ods. 5 Exekučného poriadku, právna úprava ktorá bola účinná v čase od 9. augusta 2012 do 31. decembra 2012, ústavný súd konštatuje, že aj v prípade, ak by tento postup nebol zo strany všeobecných súdov dodržaný (nariadenie pojednávania pred vyhlásením exekúcie za neprípustnú a jej zastavenie, pozn.), nepredstavoval by také porušenie označených práv sťažovateľky, ktoré by svojou intenzitou bolo spôsobilé zasiahnuť do ňou onačených práv v takom smere, aby ústavný súd mohol vysloviť ich porušenie (napr. I. ÚS 367/2014).

13. Ústavný súd vo svojej judikatúre stabilne uprednostňuje materiálne poňatie právneho štátu, ktoré spočíva okrem iného na interpretácii právnych predpisov z hľadiska ich účelu a zmyslu, pričom pri riešení (rozhodovaní) konkrétnych prípadov sa nesmie opomínať, že prijaté riešenie (rozhodnutie) musí byť akceptovateľné aj z hľadiska všeobecne ponímanej spravodlivosti (m. m. IV. ÚS 1/07, IV. ÚS 75/08, I. ÚS 57/07, I. ÚS 82/07, IV. ÚS 182/07, II. ÚS 410/2010). Priorizovanie formálnych požiadaviek vyplývajúcich z noriem bežného zákonodarstva (formálne poňatie právneho štátu) môže totiž v konkrétnych súdnych konaniach (alebo iných právom upravených konaniach pred orgánom verejnej moci) viesť k rozhodnutiam, ktoré budú v zjavnom rozpore s účelom a zmyslom príslušnej právnej úpravy. Inými slovami, ústavný súd predstavuje súdny orgán ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy), z čoho vyplýva, že nie je však súčasťou všeobecných súdov, ktorým preto ani nie je inštančne nadriadený. Úlohou ústavného súdu je kontrola rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, avšak len za situácie, keď svojimi rozhodnutiami zasahujú do ústavne zaručených základných práv a slobôd jednotlivca. To znamená, že ústavný súd nie je oprávnený zasahovať do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov v prípade, keď dochádza k porušeniu bežnej zákonnosti alebo iným nesprávnostiam, ktoré svojou podstatou spočívajú v rovine podústavného práva (m. m. I. ÚS 242/07).

14. V kontexte uvedeného ústavný súd odmietol sťažovateľkou podané sťažnosti týkajúce sa postupu a rozhodnutí krajského súdu z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti a nedostatku právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd prihliadajúc na zásadu procesnej hospodárnosti konania sťažovateľkou podané sťažnosti odmietol bez podrobnejšieho odôvodnenia (§ 25 ods. 2 posledná veta zákona o ústavnom súde). Keďže boli sťažnosti odmietnuté, ústavný súd o ďalších návrhoch sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.

15. V kontexte s už uvedeným ústavný súd už iba dodáva, že právny zástupca sťažovateľky aj takýmto spôsobom zahlcuje ústavný súd podaniami, o ktorých je/musí si byť už dopredu vedomý, že nebudú v konaní pred ústavným súdom vzhľadom buď na rovnaký spôsob ich vybavenia v predošlom období, alebo na dôvod namietania neexistujúcich porušení základných práv a slobôd úspešné, a ktorých spracovanie z hľadiska časového a kapacitného bráni ústavnému súdu venovať sa tým veciam, ktoré si zasluhujú pozornosť, dokonca i jeho zásah. Takýto postup advokátskej kancelárie ústavný súd vníma len ako snahu o získanie materiálnych prostriedkov (odmeny) bez ohľadu na to, či taký postup zákon umožňuje, a je to porušením buď zákonných, alebo etických povinností advokáta.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. marca 2015

Text rozhodnutia bol prevzatý z verejne dostupných úradných zdrojov. Rozhodnutie je úradným dokumentom.
Uznesenie I. ÚS 100/2015 – Ústavný súd Slovenskej republiky | AI Pravnik