I. ÚS 102/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 102/2015­26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. marca 2015 predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného advokátom JUDr. Jozefom Sabóom, Obchodná 187/6, Sečovce, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 142 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky v spojitosti s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 70/2014 z 12. augusta 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ v právnom postavení navrhovateľa v pôvodnom súdnom konaní o ochranu osobnosti proti odporcovi v 1. rade – Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, a proti odporcovi v 2. rade – Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky vedenom na Okresnom súde Michalovce (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 9 C 81/2008 žiadal písomné ospravedlnenie za uverejnenie nepravdivých tvrdení o jeho osobe a uplatnil si náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 16 596,96 €. Keďže rozsudkom č. k. 9 C 81/2008­223 z 23. mája 2012 okresný súd návrh navrhovateľa zamietol, sťažovateľ podaným odvolaním žiadal rozsudok okresného súdu zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, alternatívne rozsudok zmeniť a priznať mu náhradu trov prvostupňového, ako i odvolacieho konania. Ako ďalej sťažovateľ uvádza, z dôvodu, že Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 5 Co 263/2012 z 5. marca 2013 rozsudok okresného súdu potvrdil, dovolaním z dôvodov uvedených v § 237 písm. f) a § 241 ods. 2 písm. b) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) žiadal zrušenie napadnutého rozsudku krajského súdu a jeho vrátenie na opätovné prejednanie a rozhodnutie. „... Dovolací dôvod podľa § 237 písm. f) OSP spočíval v tom, že

rozsudok

Krajského súdu v Košiciach nebol vyhlásený verejne, čím boli porušené... práva podľa čl. 1 ods. 1 a č. 142 ods. 3 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. b) OSP spočíval v porušeniach ustanovení OSP o dokazovaní, o vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov, nevykonaní dôkazov, opomenutí rozhodnej skutočnosti a logických rozporoch v hodnotení dôkazov.“. Po podaní dovolania zo strany sťažovateľa najvyšší súd napadnutým uznesením sp. zn. 3 Cdo 70/2014 z 12. augusta 2014 podané dovolanie odmietol z dôvodu procesnej neprípustnosti. 3. Sťažovateľ sa domnieva, že odmietnutím dovolania z procesných dôvodov najvyšší súd v rozpore s konštantnou judikatúrou ústavného súdu porušil princíp právnej istoty podľa čl. 1 ods. 1 ústavy, ako i právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. V tejto súvislosti sťažovateľ poukazuje i na rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 617/2013 z 3. októbra 2013, ktorým bola zo strany ústavného súdu odmietnutá ústavná sťažnosť sťažovateľa v druhovo obdobnej veci z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu na prejednanie veci.

8. Krajský súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním sp. zn. 1 SprV 1021/2014 doručeným ústavnému súdu 19. decembra 2014, v ktorom predseda krajského súdu uviedol tieto skutočnosti: «O odvolaní navrhovateľa (toho času sťažovateľa) proti rozsudku Okresného súdu Michalovce z 23. mája 2012 č. k. 9 C 81/2008­223 rozhodol Krajský súd v Košiciach rozsudkom z 5. marca 2013 č. k. 5 Co 263/2012­268. Je pravdou, že odvolací súd rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania aplikujúc ustanovenie § 214 ods. 2 OSP v znení účinnom od 15. októbra 2008.

Rozsudok

Krajského súdu v Košiciach z 5. marca 2013 sp. zn. 5 Co 263/2012 bol verejne vyhlásený 5. marca 2013 o 9:10 hod. v pojednávacej miestnosti Krajského súdu v Košiciach č. dv. 215 II. poschodie. O čase a mieste verejného vyhlásenia rozsudku boli účastníci upovedomení spôsobom, ktorý určuje zákon (§ 156 ods. 1 a 3 OSP). Svedčí o tom oznámenie Krajského súdu v Košiciach z 27. februára 2013, ktoré vyhotovil predseda senátu, v ktorom podľa § 156 ods. 1 a 3 OSP v spojení s § 214 ods. 2 OSP oznamuje, že vo veci sp. zn. 5 Co 263/2012... bude rozhodnuté rozsudkom bez nariadenia ústneho (odvolacieho) pojednávania a rozsudok bude verejne vyhlásený dňa 5. marca 2013 o 9:10 hod. v pojednávacej miestnosti č. dv. 215 II. poschodie. Oznámenie bolo vyvesené na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach 27. februára 2013 a zvesené 6. marca 2013. Odvolací súd rozsudok vyhlásil tak, ako oznámil na svojej úradnej tabuli.

Nepatričná je námietka sťažovateľa, že rozsudok odvolacieho súdu nebol verejne vyhlásený. Dovoľujeme si poznamenať, že postupom odvolacieho súdu, ktorý sa nepriečil zákonu, nemohlo dôjsť k odňatiu možnosti konať pred súdom. Nemáme k dispozícii základný spis Okresného súdu Michalovce sp. zn. 9 C 81/2008, a tak nemôžeme zaujať rigorózne stanovisko k tvrdeniu sťažovateľa, či účastník konania (sťažovateľ) alebo jeho zástupca požiadali o doručovanie písomnosti aj elektronickými prostriedkami (§ 45 ods. 4) o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku podľa § 156 ods. 3 (§214 ods. 3 OSP).» Krajský spolu s vyjadrením ústavnému súdu predložil i kópiu zmieneného oznámenia o verejnom vyhlásení rozsudku z 27. februára 2013.

uznesení. Podľa názoru dovolacieho súdu postupoval odvolací súd v súlade s ustanovením § 214 ods. 2 OSP (nešlo o žiadny z prípadov, kedy je v zmysle § 214 ods. 1 OSP potrebné nariadiť ústne pojednávanie). Zo spisu nevyplynulo, že by rozsudok odvolacieho súdu nebol vyhlásený verejne.

spôsobom, ako v druhovo rovnakých veciach rozhoduje ústavný súd“. K tomu treba uviesť, že Najvyšší súd Slovenskej republiky v predmetnom konaní rozhodol v súlade s ustálenou judikatúrou dovolacieho súdu. Najvyššiemu súdu nie je zrejmé, v čom vidí sťažovateľ podstatu rozporu právnych záverov dovolacieho súdu so závermi rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky, ku ktorým dospel v ním označených rozhodnutiach. Pokiaľ sťažovateľ tvrdí, že dovolací súd sa mal napriek procesnej neprípustnosti jeho dovolania zaoberať uplatnenými dovolacími dôvodmi, Najvyšší súd Slovenskej republiky opakuje, že prípustnosť dovolania posúdil aj z hľadiska procesných vád konania uvedených v § 237 OSP, výlučne ktoré mohli zakladať procesnú prípustnosť dovolania, a po zistení, že dovolanie nie je prípustné podľa § 238 OSP, ani podľa § 237 OSP, neskúmal opodstatnenosť dovolacích dôvodov v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) a c) OSP, lebo tie môže skúmať len ak je dovolanie prípustné. Vzhľadom na to, že z procesných dôvodov sa nezaoberal vecou samou, nezaujal stanovisko ani k námietke žalobcu o porušení

10. Ústavnému súdu bolo na základe jeho výzvy (o oznámenie, či sťažovateľ, resp. jeho právny zástupca v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 9 C 81/2008 požiadal v zmysle dikcie § 45 ods. 4 OSP o doručovanie písomností elektronickými prostriedkami) 2. februára 2015 rovnako doručené i oznámenie predsedu okresného súdu, ktorý dal ústavnému súdu na vedomie, že «... účastník konania podal iba jednu žiadosť o zasielanie písomností. Tá je označená názvom plnomocenstvo, v ktorom splnomocnil advokáta JUDr. Jozefa Sabóa na zastupovanie v konaní sp. zn. 9 C 81/2008 a v dolnej časti plnomocenstva uviedol nasledovné: „Súčasne žiadam, aby všetky písomnosti v tejto veci mu boli doručované a aby o všetkých úkonoch v tejto veci bol včas vyrozumený“. Žiadosť od menovaného účastníka konania, ani od jeho právneho zástupcu, ktorá by spĺňala náležitosti žiadosti v zmysle § 45 ods. 4 zákona č. 99/1963 Zb. o doručovaní elektronickými prostriedkami, sa v spise nenachádza.». Zároveň doložil i fotokópiu predmetného splnomocnenia z 26. marca 2009.

II.

11. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

13. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že o zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, III. ÚS 142/2011). Teda úloha ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený. Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím, konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej.

14. Predmetom sťažnosti je namietané porušenie sťažovateľom označených práv zaručených ústavou a dohovorom (bod 1) uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 70/2014 z 12. augusta 2014, ktorým najvyšší súd rozhodol o dovolaní sťažovateľa tak, že dovolanie odmietol z procesných dôvodov.

16. Kompetenciou ústavného súdu je v prípadoch napadnutia rozhodnutí všeobecných súdov kontrola zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie právnych noriem a postupu, ktorý im predchádzal, s ústavou, prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Preskúmanie rozhodnutia všeobecného súdu v konaní pred ústavným súdom má opodstatnenie len v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo rozhodnutím (opatrením alebo iným zásahom) došlo k porušeniu základného práva alebo základnej slobody. Skutkový stav a právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (podobne aj IV. ÚS 43/04). Ak nie sú splnené tieto predpoklady na preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti medzi základnými právami alebo slobodami, ktorých porušenie sa namieta, a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov a postupom, ktorý im predchádzal.

II.A K namietanému porušeniu čl. 1 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu

17. Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy je Slovenská republika zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

18. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

21. Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane uviedol (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy). V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie a aplikácie zákonných predpisov s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).

Žalobca dovolaním napadol rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje znaky žiadneho z uvedených rozsudkov. Z tohto dôvodu je zrejmé, že dovolanie nie je v zmysle § 238 ods. 1 až 3 OSP procesné prípustné. Prípustnosť dovolania by v danom prípade prichádzala do úvahy len vtedy, ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád uvedených v § 237 OSP. Dovolací súd preto so zreteľom na § 242 ods. 1 OSP skúmal, či prípustnosť dovolania nezakladá niektorá

. . V danom prípade: a) odvolací súd dospel k záveru, že netreba zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b) nejde o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a c) nariadenie odvolacieho pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem.

Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (§ 120 ods. 1 OSP), a nie účastníkov konania (viď tiež uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 99/2011, 2 Cdo 141/2012, 3 Cdo 2012/2012, 4 Cdo 125/2012, 5 Cdo 251/2012, 6 Cdo 36/2011 a 7 Cdo 34/2011). Nevykonanie určitého dôkazu (nevyhovenie návrhu účastníka, aby súd vykonal ten

konaní dôjde, nie je ňou znemožnená realizácia procesných oprávnení účastníka konania. Pre úplnosť treba dodať, že dovolací súd nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože (na rozdiel od prvostupňového a odvolacieho súdu) v dovolacom konaní nemá možnosť vykonávať dokazovanie viď § 243a ods. 2 in fine OSP („dokazovanie však nevykonáva“). Dovolaním sa preto nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Keďže v dovolacom konaní sa nepreukázala ani existencia vady konania podľa § 237 písm. f) OSP, prípustnosť dovolania z tohto ustanovenia nemožno vyvodiť. Z obsahu dovolania možno vyvodiť, že žalobca namieta nesprávne právne posúdenie veci, k uvedenej námietke treba uviesť, že nesprávne právne posúdenie veci je relevantný dovolací dôvod, ktorý by v prípade opodstatnenosti mal za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia; samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ

veci nejde. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že v prejednávanej veci je dovolanie žalobcu podľa Občianskeho súdneho poriadku procesné neprípustné, preto Najvyšší súd Slovenskej republiky mimoriadny opravný prostriedok žalobcu podľa § 243b ods. 5 OSP v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) OSP

24. Ako z uvedeného vyplýva, najvyšší súd dovolanie odmietol bez meritórneho posudzovania vecnej správnosti rozsudku odvolacieho súdu a bez skúmania správnosti jeho právnych záverov, pretože nezistil existenciu dôvodov zakladajúcich prípustnosť dovolania proti rozsudku odvolacieho súdu v zmysle dikcie ustanovení § 237 a § 238 OSP. Najvyšší súd primeraným spôsobom sťažovateľovi vysvetlil, že ním formulované dovolacie dôvody ešte nezakladajú prípustnosť dovolania.

25. Podľa názoru ústavného súdu takto koncipované uznesenie najvyššieho súdu je určité, zrozumiteľné, ústavne akceptovateľné a bez vnútorných rozporov a zaujíma stanovisko k podstate dôvodov uvedených v dovolaní. Podľa názoru ústavného súdu takého rozhodnutie nie je neodôvodnené alebo arbitrárne, a preto nie je z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, čo by malo za následok porušenie základného práva alebo slobody (podobne aj IV. ÚS 43/04) sťažovateľa.

26. V nadväznosti na nosný dôvod podanej ústavnej sťažnosti, a to námietku sťažovateľa (predostretú i v rámci dovolacieho konania), v zmysle ktorej rozhodnutie krajského súdu nebolo verejne vyhlásené, ústavný súd nad rámec uvedeného konštatuje:

Tak z vyjadrenia predsedníčky najvyššieho súdu (bod 9), ako aj z vyjadrenia predsedu krajského súdu (bod 8) považoval ústavný súd za preukázané, že rozhodnutie krajského súdu sp. zn. 5 Co 263/2012 bolo 5. marca 2013 vyhlásené verejne spôsobom, ktorý ustanovuje zákon (§ 156 ods. 1 a 3 OSP). Svedčí o tom i krajským súdom predložené oznámenie krajského súdu z 27. februára 2013 vyhotovené predsedom senátu JUDr. Slebodníkom, v ktorom predseda senátu podľa § 156 ods. 1 a 3 OSP v spojení s § 214 ods. 2 OSP oznámil, že vo veci sp. zn. 5 Co 263/2012 bude rozhodnuté rozsudkom bez nariadenia ústneho (odvolacieho) pojednávania a rozsudok bude verejne vyhlásený 5. marca 2013 o 9.10 h v pojednávacej miestnosti č. dverí 215, 2. poschodie.

V kontexte uvedeného ústavný súd zdôrazňuje, že verejné vyhlásenie rozsudku krajského súdu patriace k ústavným princípom právneho štátu porušené nebolo, keďže krajský súd dal verejnosti vo forme minimálneho štandardu takéhoto oznámenia (informovaním o čase a mieste vyhlásenia rozsudku spôsobom obvyklým – na úradnej tabuli krajského súdu – najmenej päť dní pred jeho vyhlásením) najavo, že rozsudok bude podľa § 156 ods. 1 a 3 OSP v spojení s § 214 ods. 2 OSP vyhlásený verejne bez ohľadu na to, či pri konkrétnom vyhlásení rozsudku verejnosť právo na prítomnosť využije alebo nie. Ústavný súd zároveň dodáva, že sťažovateľom uvedené rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 85/02 slúžiace na podporu ním uvedenej argumentácie sa týkalo skutkovo odlišnej veci a rovnako nebolo spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého uznesenia najvyššieho súdu.

27. Vychádzajúc z už uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto jej časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

II.B K namietanému porušeniu čl. 50 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 2 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu

28. Podľa čl. 50 ods. 2 ústavy každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu. 29. Podľa čl. 6 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu (odsek 1). Každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom (odsek 2).

33. Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol ako celok ako zjavne neopodstatnenú, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa uvedenými v sťažnosti.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. marca 2015