I. ÚS 107/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 107/2015­8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. marca 2014 predbežne prerokoval sťažnosť , , vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 3 To 66/2013 z 13. februára 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako oneskorene podanú.

Sťažovateľ ďalej vo svojej sťažnosti uviedol: „... vo svojom petite sťažnosti uvádzam, že OČTK a aj súd nerešpektoval ust. § 41 ods. 3 Tr. zák. č. 300/2005 Z. z. a to tzv. inštitút spoločného trestu, nakoľko v mojom prípade sa jedná o pokračovací tr. čin s viacerými čiastkovými útokmi a teda spadá na mňa vyššie uvedený inštitút spol. trestu a teda pri ukladaní súhrnno­úhrnného trestu, mi mal byť udelený trest v súlade s týmto inštitútom spol. trestu. Ďalej uvádzam, že Krajský súd Trnava vo svojom rozhodnutí o veci a to v rozsudku sp. zn. SI­ 2 T 80/2004 (3 To/66/2013) z 13. 2. 2014, ktorým ma odsúdil podľa § 188 ods. 1 TZ č. 300/2005 Z. z. s poukazom na § 2 ods. 1 TZ, s použitím § 36 písm. l, n, § 37 písm. h, § 38 ods. 2, § 41 ods. 2 – aspiračná zásada, § 42 ods. 1 TZ s poukazom na nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 106/2011 k súhrnnému a úhrnnému trestu 5 a pol roka nepodmienečne nerešpektoval rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, a to uznesenie sp. zn. 2 Tdo 8/2013 zo dňa 30. 4. 2013 a ani rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Tdo 8/2013 zo dňa 30. 4. 2013, v ktorom NS SR vyslovuje porušenie zákona v môj neprospech a to konaním a rozhodnutím Krajského súdu Trnava a prikazuje mu vo veci opäť konať a rozhodnúť aj s ohľadom na ústavný nález sp. zn. PL. ÚS 106/2011, avšak krajský súd vo svojej výrokovej časti rozsudku znovu ma odsudzuje za použitie asperačnej zásady v zmysle ust. § 41 ods. 2 Tr. č. 300/2005 Z. z. Uvedené konanie KS Trnava je nesúladné so zákonom. Na základe uvedených skutočností Vás žiadam, aby moja sťažnosť bola prijatá na ďalšie konanie, v ktorom by senát ÚS SR vyslovil porušenie mojich zákonných a ľudských práv a vydal tento ústavný nález: 1) zrušuje rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. SI­ 2 T 80/2004 (3 To 66/2013­ 539 zo dňa 13. 2. 2014 2) prikázal KS Trnava, aby vo veci opätovne konal a rozhodol o nižšom zákonnom treste dostatočnom treste v zmysle zákona.“

V zmysle § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny názor, že sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nemožno považovať za časovo neobmedzený právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (napr. I. ÚS 33/02, II. ÚS 29/02, III. ÚS 55/02, III. ÚS 62/02). Jednou zo zákonných podmienok jej prijatia na ďalšie konanie je jej podanie v zákonom ustanovenej lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu do základných práv alebo slobôd sťažovateľa.

Podľa zistenia ústavného súdu uznesenie krajského súdu z 13. februára 2014 bolo sťažovateľovi doručené 2. júna 2014.

Sťažnosť sťažovateľa bola daná na poštovú prepravu 19. novembra 2014 (ústavnému súdu bola doručená 20. novembra 2014).

Z uvedeného je zrejmé, že sťažovateľ sa ochrany svojich označených práv domáhal až po uplynutí lehoty uvedenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa po jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietol ako oneskorene podanú a vzhľadom na túto skutočnosť bolo už ďalej bezpredmetné rozhodovať o jeho žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.