I. ÚS 109/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky I. ÚS 109/2015­30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. marca 2015 predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného advokátom Mgr. Zdenkom Nováčekom, Brančská 7, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základného práva na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva vyjadriť sa ku všetkým dôkazom v konaní podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 CoKR 128/2014 zo 16. septembra 2014, za účasti obchodnej spoločnosti , zastúpenej advokátom JUDr. Ľubomírom Hlbočanom, Vajnorská 20, Bratislava, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

Odôvodnenie:

Sťažovateľ 15. júla 2014 doručil okresnému súdu „Podnet na zamietnutie reštrukturalizačného plánu pre jeho podstatný rozpor so spoločným záujmom veriteľov – upozornenie na rozhodné skutočnosti“.

Okresný súd uznesením č. k. 2 R 9/2013­1687 z 22. júla 2014 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“) reštrukturalizačný plán zamietol. V odôvodnení svojho uznesenia okresný súd opísal priebeh reštrukturalizačného konania a výsledky hlasovania o reštrukturalizačnom pláne, spoločnosťou (dlžníkom) uvedené dôvody v jej návrhu doručenom okresnému súdu 7. júla 2014, ako aj skutočnosti uvedené v podnete sťažovateľa doručenom okresnému súdu 15. júla 2014, citoval vzťahujúcu sa zákonnú úpravu a dospel k záveru o splnení zákonných podmienok pre zamietnutie reštrukturalizačného plánu.

Krajský súd na odvolanie spoločnosti (dlžníka) napadnutým uznesením zmenil

uznesenie

okresného súdu z 22. júla 2014 tak, že nahradil súhlas veriteľa (daňového úradu) s reštrukturalizačným plánom, potvrdil reštrukturalizačný plán a skončil reštrukturalizačné konanie spoločnosti (dlžníka).

18.548.589,­ €), kde u majoritnej časti záväzkov dlžníka existoval dôvodný predpoklad, že tieto patrili jemu spriazneným osobám, čím by s poukazom na § 95 ods. 3 ZKR mohlo dôjsť až k 100 %­mému uspokojeniu skutočných veriteľov...“. Sťažovateľ poukázal na to, že «za reštrukturalizačný plán dlžníka hlasovali len 3 z celkovo 24 prihlásených veriteľov, z toho dvoch zastupovali vlastní advokáti dlžníka, ďalšiemu bolo ako jedinému prisľúbené až 100 %­né uspokojenie, a u posledného zas existovalo dôvodné podozrenie, že tento bol pre potreby ovládnutia reštrukturalizácie účelovo veriteľom „vyrobený“ (off­shore schránka s neznámym pozadím, ktorá sa dlžníkovým veriteľom stala bezprostredne pred reštrukturalizáciou na základe jeho vlastných zmeniek)...». Na základe uvedeného sťažovateľ vyslovil „podozrenie z toho, že cieľom celej dlžníkovej reštrukturalizácie bolo zrejme zabezpečiť to, aby vyššie uvedený presun dlžníkovho majetku nebol napadnutý, či veriteľmi podrobne skontrolované účtovníctvo (faktúry a bankové výpisy, nie len účtovné výkazy)...“.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy sťažovateľ uviedol: «Sťažovateľ s poukazom na zásadu kontradiktórnosti konania a rovnosti účastníkov namieta aj porušenie svojho práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. čl. 36 ods. 1 Listiny a čl. 6 ods. 1 Dohovoru v rovine čl. 47 ods.3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR aj tým, že odvolací súd sťažovateľovi. či inému veriteľovi nikdy žiadne z odvolacích podaní dlžníka nedoručil, ani ich na ich podanie, napr. zverejnením v Obchodnom vestníku, nikdy neupozornil ­ najmä na doplnenie dlžníkovho odvolania z 12. 9. 2014, kam dlžník založil aj značný rozsah údajných „dôkazov“, na ktorých bezpredmetnosť sťažovateľ nemal možnosť reagovať (najmä ich nepreskúmateľnosť a vedomé zatajovanie rozhodných skutočností).»

Spoločnosť vo svojom podaní uviedla: „V konaní pred Krajským súdom v Bratislave sp. zn. 2 CoKR/128/2014 vystupovala spoločnosť ako dlžník, ktorý navrhoval nahradiť súhlas veriteľskej skupiny súdom a potvrdiť reštrukturalizačný plán. Ako dlžník, ktorému bol schválený reštrukturalizačný plán (a tým pádom aj umožnené zachovanie prevádzky podniku a pokračovanie vo vykonávaní podnikateľskej činnosti) má právny záujem na výsledku konania vedenom pred Ústavným súdom SR, nakoľko rozhodnutím Ústavného súdu SR môže byť zrušené právoplatné Rozhodnutie a tým navodený stav právnej neistoty na strane navrhovateľa.“

Aj napriek tomu, že ustanovenie § 21 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) je vo vzťahu k ustanoveniu § 93 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku lex specialis, pričom v zmysle uvedeného sa spoločnosti podľa žiadneho ustanovenia zákona o ústavnom súde nepriznáva postavenie vedľajšieho účastníka (m. m. II. ÚS 91/08, II. ÚS 122/05), ústavný súd nepochybuje o tom, že spoločnosť môže mať právny záujem na výsledku tohto konania pred ústavným súdom. Ústavný súd preto aplikujúc ústavne konformný výklad zákona (m. m. I. ÚS 363/08) priznal spoločnosti postavenie vedľajšieho účastníka konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ vytýka napadnutému uzneseniu krajského súdu zverejnenému v Obchodnom vestníku Slovenskej republiky to, že neobsahuje časť odôvodnenia, v čom sťažovateľ bez ďalšieho vidí porušenie svojich označených základných a iných práv (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru). V ďalšej argumentácii sťažovateľ podrobne obhajuje dôvodnosť a správnosť uznesenia okresného súdu o zamietnutí reštrukturalizačného plánu a v závere svojej sťažnostnej argumentácie namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru „v rovine“ základných práv podľa čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy „aj tým, že odvolací súd sťažovateľovi či inému veriteľovi nikdy žiadne z odvolacích podaní dlžníka nedoručil, ani ich na ich podanie, napr. zverejnením v Obchodnom vestníku, nikdy neupozornil... na ktorých bezpredmetnosť sťažovateľ nemal možnosť reagovať...“.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní rovní.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Vychádzajúc z uvedených právnych názorov ústavný súd na účely posúdenia opodstatnenosti sťažnosti preskúmal namietané uznesenie krajského súdu, ktorým bolo zmenené uznesenie okresného súdu.

uznesenie

Okresného súdu Bratislava I č. k. 2R/9/2013 1687 zo dňa 22. 07. 2014. . . . . . ZKR je vo vzťahu k Občianskemu súdnemu poriadku lex specialis. Podľa ustanovenia § 196 ZKR, ak tento zákon neustanovuje inak, na začatie konkurzného konania, na konkurzné konanie, na začatie reštrukturalizačného konania, na reštrukturalizačné konanie a konanie o oddlžení sa primerane použijú ustanovenia zákona č. 91/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok. Odvolací senát rozhodol o odvolaní dlžníka dňa 16. 09. 2014 v zákonnej 30

. . v súlade s ustanovením § 199 ods. 1 ZKR („ak tento zákon neustanovuje inak, uznesenia a iné písomnosti súdu sa v konaniach podľa tohto zákona doručujú ich zverejnením v Obchodnom vestníku. Uznesenie, ktoré sa zverejňuje v Obchodnom vestníku, sa zverejňuje bez odôvodnenia.“). Vzhľadom k tomu, že došlo k zmene rozhodnutia súdu prvého stupňa, bolo potrebné v súlade s ustanovením § 153 ods. 1 a § 199 ods. 5 ZKR rozhodnutie odvolacieho súdu bezodkladne zverejniť v Obchodnom vestníku. Je v súlade s citovanými ustanoveniami i s praxou odvolacieho súdu, keď tento sám zverejní svoje rozhodnutie v Obchodnom vestníku a až následne spis zašle súdu prvého stupňa. Odvolací senát podotýka, že v takomto prípade sa uznesenie o zmene rozhodnutia, ktorým bol potvrdený reštrukturalizačný plán, doručuje len prostredníctvom Obchodného vestníka (§ 153 ods. 1 ZKR). Zverejnením uznesenia v Obchodnom vestníku je rozhodnutie doručené všetkým účastníkom konania. Odvolací senát nemal dôvod uznesenie doručovať sťažovateľovi, nakoľko podľa ustanovenia § 199 ods. 2 ZKR sa doručujú všetky tie uznesenia, ktorými sa účastníkovi

. Každý účastník konania má po zverejnení uznesenia v Obchodnom vestníku možnosť nazerať do súdneho spisu. Sám sťažovateľ o odvolaní proti uzneseniu súdu prvého stupňa vedel. . . a k odvolaniu sa aj vyjadril, čím realizoval svoje procesné právo.

. . Senát 2CoKR prehlásil, že k rozhodovaniu vo veci napadnutej ústavnou sťažnosťou pristupoval so všetkou zodpovednosťou a podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia. Senát 2CoKR svoje rozhodnutie riadne a podrobne odôvodnil. Základné práva sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces, podľa názoru senátu 2CoKR, porušené neboli. Podľa názoru odvolacieho senátu v prípade, že hrozí dlžníkovi úpadok, je potrebné úpadcovi dať možnosť riešiť existujúci úpadok reštrukturalizačným konaním.»

odôvodnil takto: «Na základe predloženého návrhu predkladateľa plánu Dlžníka súd podrobne preskúmal celý spisový materiál, najmä reštrukturalizačný posudok správcu, predložený reštrukturalizačný plán, ako i zvyšnú predloženú dokumentáciu, pričom zobral do úvahy postup správcu, oprávneného orgán t. j. veriteľského výboru a ostatných účastníkov konania v priebehu reštrukturalizačného konania, na základe čoho dospel k nasledovnému záveru. V zmysle §154 ods. 1 písm. a) ZKR je súd povinný uznesením zamietnuť plán v prípade, ak nebol prijatý schvaľovacou schôdzou. Uvedené však neplatí v prípade, ak je možné za súčasného splnenia podmienok uvedených v § 152 nahradiť súhlas skupiny veriteľov nesúhlasiacej s plánom. V tomto konkrétnom prípade plán nebol schválený schôdzou veriteľov, nakoľko skupina Z2 vytvorená pre veriteľa SR Daňový úrad Bratislava plán neschválila, keď s počtom hlasov 1 894 850 hlasoval veriteľ proti prijatiu plánu. Na nahradenie súhlasu tejto skupiny veriteľov je v zmysle § 152 ods. 1 písm. a) ZKR

Vychádzajúc z konečného zoznamu pohľadávok sa jedná o zabezpečeného veriteľa s pohľadávkou vo výške 1 894 850,84 eura. Deň vzniku záložného práva je v zmysle konečného zoznamu pohľadávok 05. 12. 2013.

neexistovalo, keďže rozhodnutie SR Daňový úrad Bratislava o zriadení záložného práva sa stalo vykonateľné dňa 27. 12. 2013, t. j. až po začatí reštrukturalizačného konania. Percentuálnu mieru uspokojenia veriteľa ako nezabezpečeného veriteľa predkladateľ plánu vyčíslil na 0,69 % 47,54 % v závislosti od výťažnosti pohľadávok Dlžníka. Reštrukturalizačný plán určuje pritom podľa Dlžníka výšku uspokojenia uvedeného veriteľa od 7,2 % do 55,53 % v závislosti od výťažnosti pohľadávok Dlžníka. Súd má za to, že z údajov uvedených v konečnom zozname pohľadávok je zrejmé, že záložné právo vzniklo ku dňu 05. 12. 2013, a preto za účelom porovnania postavenia

Dlžník dostal už v období roku 2012, zatiaľ čo návrh na povolenie reštrukturalizácie bol podaný až dňa 03. 12. 2013. Rovnako tak je potrebné brať zreteľ na možnosť existencie odporovateľných právnych úkonov Dlžníka, nakoľko je zrejmé, že majetok Dlžníka bol znížený o značný objem majetku, no napriek tomu nie je známa bližšia a podrobná analýza skutočností, za ktorých k uvedenému úbytku majetku došlo. Jedná sa preto o značnú časť majetku, ktorý nebol pri posudzovaní postavenia zabezpečeného veriteľa SR

O takýto rozpor pôjde pritom v prípade, ak poskytuje účastníkovi horšie uspokojenie, než aké by bolo možné dosiahnuť v konkurze. Súd v tejto súvislosti poukazuje na skutočnosti uvádzané Veriteľom v Podnete a to najmä na nedostatočné vysporiadanie sa s majetkom v hodnote 15 455 563,

uplatnenia pokuty voči konateľovi Dlžníka za včasné nepodanie návrhu na vyhlásenie konkurzu, ktorá odôvodnene pripadá v prípadnom konkurznom konaní do úvahy, nakoľko zo spisového materiálu má súd za preukázané, že úpadok Dlžníka nastal už v roku 2012, napriek tomu, že návrh na povolenie reštrukturalizácie bol podaný až dňa 03. 12. 2013. Ďalej sa súd stotožňuje s tvrdeniami Veriteľa týkajúcimi sa pozemkov v katastrálnom území , zapísaných na LV a (ďalej len „pozemky“) patriacich Dlžníkovi, ktoré Dlžník nadobudol na základe Zmluvy o predaji podniku zo dňa 19. 02. 2013 a Dodatku č. 1 z 26. 02. 2013, ktorým nadobudol podnik a nepomeru ich hodnoty, za ktorú predpokladá Dlžník ich speňaženie v reštrukturalizačnom konaní a následné uspokojenie veriteľov a to najmä s poukazom na odhadovaný výťažok zo speňaženia pozemkov v konkurze vo výške 557 700, eur (str. 55 reštrukturalizačného posudku), ktorý je vyšší ako predpokladaný výťažok zo speňažovania v reštrukturalizácii vo výške 452 800,

Súd má za to, že vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, predložený plán je v podstatnom rozpore so spoločným záujmom veriteľov, nakoľko uvedené skutočnosti nasvedčujú tomu, že je dôvodné sa domnievať, že výťažok v prípadnom konkurznom konaní by bol vyšší než výťažok predpokladaný predloženým reštrukturalizačným plánom, a preto i miera uspokojenia v konkurznom konaní by bola vyššia než miera uspokojenia predpokladaná reštrukturalizačným plánom a zároveň vyššia ako navrhovaná miera uspokojenia veriteľov v reštrukturalizačnom konaní, čo predstavuje dôvod na zamietnutie reštrukturalizačného plánu v zmysle § 154 ods. 1 písm. d) ZKR. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti súd v zmysle § 154 ZKR rozhodol tak ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia, a teda reštrukturalizačný plán Dlžníka

Krajský súd na rozdiel od okresného súdu dospel k záveru, že v danom prípade sú splnené podmienky pre nahradenie chýbajúceho súhlasu daňového úradu s reštrukturalizačným plánom v zmysle § 152 ods. 1 písm. a) zákona o konkurze a reštrukturalizácii. Súčasne dospel k rozdielnemu záveru od záverov okresného súdu v otázke danosti podstatného rozporu plánu so spoločným záujmom veriteľov, keď takýto rozpor nezistil. Krajský súd v relevantnej časti svoje uznesenie odôvodnil takto: „Základnou otázkou pre posúdenie správnosti napadnutého rozhodnutia je posúdenie, či súd prvého stupňa dospel k správnemu záveru, že:

Krajský súd k prvému skúmanému záveru okresného súdu, že „a)... do stavu Úpadku sa Dlžník dostal už v období roku 2012, pričom prichádza do úvahy možnosť uplatnenia pokuty (§ 11 ods. 4 ZKR) voči konateľovi Dlžníka za včasné nepodanie návrhu, čo v prípade vyhláseného konkurzu zvýši výšku uspokojenia veriteľov“, uviedol: «Z reštrukturalizačného posudku vyplýva, že „k 31. 12. 2012 dlžník bol v predĺžení, avšak nebol platobne neschopný. K 31. 10. 2013 bol dlžník v predĺžení i platobne neschopný“. Právna úprava účinná do 31. 12. 2012 ukladá povinnosť dlžníkovi podať návrh na vyhlásenie konkurzu aj z dôvodu úpadku vo forme platobnej neschopnosti, t. j. nielen z dôvodu predĺženia. V prípade, že dlžník, resp. štatutár porušil povinnosť včas podať návrh na vyhlásenie konkurzu, bude počas právnej úpravy účinnej do 31. 12. 2012, ako aj počas novej právnej úpravy účinnej od 01. 01. 2013, zodpovedať podľa oboch právnych úprav. Povinné osoby sa môžu svojej zodpovednosti zbaviť, ak preukážu, že konali s odbornou starostlivosťou a svoju povinnosť neporušili, resp. je tu iný dôvod, ktorý vylučuje ich zodpovednosť. Za konanie s odbornou starostlivosťou môžeme považovať také konanie, ktorého cieľom je vyriešiť úpadok iným spôsobom ako konkurzom, pokiaľ možno dôvodne predpokladať, že sa úpadok týmto spôsobom podarí vyriešiť. Musia byť pritom zohľadnené všetky dostupné informácie a príslušné rozhodnutia, a postupy musia zodpovedať funkcii a postaveniu konajúcej osoby (§ 7). Znamená to, že pokiaľ sa štatutárny orgán aktívne snaží vyriešiť úpadok iným spôsobom ako konkurzom, ak úspešnosť takéhoto riešenia možno dôvodne predpokladať a postupuje pritom podľa pravidiel „best practice“, takéto konanie treba považovať za konanie s odbornou starostlivosťou, ktorá ho zbavuje zodpovednosti za oneskorené podanie návrhu na vyhlásenie konkurzu. Zákon ukladá dlžníkovi, ktorému hrozí úpadok, prijať bez zbytočného odkladu vhodné a primerané opatrenia na jeho odvrátenie, len čo hrozba úpadku nastane. Vhodnosť a včasnosť prijatých reštrukturalizačných opatrení vždy závisí najmä od informovanosti dlžníka. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na § 206a ods. 3 ZKR, podľa ktorého, ak dlžník spĺňal podmienky predĺženia podľa tohto zákona aj pred 01. 01. 2013 a podmienky predĺženia trvajú aj po 01. 01. 2013, osoby, ktoré pred 01. 01. 2013 vykonávali funkciu štatutárneho orgánu alebo člena štatutárneho orgánu, likvidátora alebo boli zákonným zástupcom dlžníka a vykonávali túto funkciu aj po 01. 01. 2013, zodpovedajú za záväzok zaplatiť v prospech konkurznej podstaty sumu vo výške dlžníkovho zapísaného základného imania, ak nepodajú návrh na vyhlásenie konkurzu do 31. 03. 2013. Ustanovenie § 11 ods. 3 ZKR upravuje aplikáciu zodpovednosti osôb povinných podať návrh na vyhlásenie konkurzu podľa § 11 ods. 4 (zavedenú novelizáciou od 01. 01. 2013) za nesplnenie tejto povinnosti. Uvedená zodpovednosť postihuje všetky povinné osoby, ktoré nesplnili stanovenú povinnosť za obdobie štyroch rokov pred začatím konkurzného konania. Zodpovednosť za nesplnenie tejto povinnosti (v zmysle právnej úpravy účinnej od 01. 01. 2013) môže však prvýkrát nastať až za podmienok stanovených v § 206a ods. 3 ZKR.

Z uvedeného odvolací súd vyvodil právny záver, že v prípade vyhlásenia konkurzu by sa konkurzná podstata nezväčšila o sankciu 10.000 eur uloženú štatutárom v zmysle § 11 ods. 4 ZKR.»

. . toto tvrdenie súdu nie je podložené žiadnymi dôkazmi. Súd vychádzal len z podnetu veriteľa. Z č. l. 58 reštrukturalizačného posudku jednoznačne vyplýva, že po prehodnotení podkladov a informácií poskytnutých Dlžníkom a na základe konzultácie so spoločnosťou , ktorá pri vypracovaní Posudku vyhodnocovala ekonomickú a účtovnú stránku podnikania Dlžníka, za sledované obdobie neboli identifikované úkony, ktoré by napĺňali náležitosti odporovateľných právnych úkonov v zmysle § 57 a nasl.

Zákon nemá osobitné pravidlá pre určenie odmeny správcu, t. j. odmena záleží na komerčnej dohode správcu a toho, kto správcu poveril vypracovaním posudku. Odmena však nesmie spochybňovať nestrannosť správcu ani ukracovať veriteľov, preto neprípustné sú také odmeny, ktoré motivujú správcu viesť reštrukturalizáciu tak, aby pre veriteľov nebola dosiahnutá čo najvyššia možná miera uspokojenia ich pohľadávok, a také odmeny, ktoré by neprešli prípadným testom odporovateľnosti. Výber osoby správcu zostáva výlučne na tom, kto je oprávnený správcu poveriť vypracovaním posudku. Týmto poverením nie je určená len osoba, ktorá vypracuje posudok, ale aj osoba, ktorú súd v neskoršom procese ustanoví do funkcie správcu. Poveriť vypracovaním posudku možno iba osobu zapísanú do zoznamu správcov, ktorý vedie Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, t. j. iba osobu, ktorá má zákonnú licenciu na vykonávanie správcovskej činnosti. Povinnosťou správcu je vypracovať posudok nestranne a s odbornou starostlivosťou, t. j. posudok musí byť vyvážený, objektívny, nesmie žiadne podstatné skutočnosti zamlčať, ani niektoré skutočnosti

veriteľom. Reštrukturalizáciu správca môže odporučiť iba vtedy, ak zistí, že sú splnené všetky zákonné predpoklady. Tieto predpoklady spočívajú v štyroch testoch a musia byť naplnené, aby reštrukturalizáciu mohol správca odporučiť, a to v čase, keď posudok vypracuje. Tieto testy robí správca na základe údajov poskytnutých dlžníkom v rámci súčinnosti, pričom tieto údaje musia byť podľa možnosti čo najviac aktuálne.

Tretím testom je test zachovania podstatnej časti prevádzky podniku, kde správca musí zistiť, či možno odôvodnene predpokladať zachovanie aspoň podstatnej časti prevádzky podniku. Musí teda zistiť, že podstatná časť prevádzky podniku v prípade splnenia určitých opatrení môže byť schopná generovať pozitívny prevádzkový výsledok. Posledný test, ktorý správca musí urobiť v rámci posudku, je porovnanie uspokojenia veriteľov v prípade konkurzu a v prípade reštrukturalizácie. Na základe takéhoto testovania reštrukturalizačný scenár musí predstavovať lepšie uspokojenie veriteľov ako v konkurze. Všetky štyri uvedené testovacie podmienky musia byť splnené kumulatívne, a ak čo len jedna z nich nie je splnená, správca nemôže odporučiť reštrukturalizáciu.

K tretiemu skúmanému záveru okresného súdu, že „c) záložné právo Daňového úradu vzniklo ku dňu 05. 12. 2013, a preto za účelom porovnania postavenia veriteľa ­ Daňový úrad v prípade reštrukturalizácie a v prípade vyhlásenia konkurzu ku dňu začatia reštrukturalizácie bolo v pláne potrebné postavenie veriteľa kvalifikovať ako postavenie zabezpečeného konkurzného veriteľa“, krajský súd uviedol: „Tvrdenie súdu prvého stupňa... je nesprávne. Podľa § 152 ods. 1 písm. b) ZKR pri posudzovaní, či Daňový úrad nebude v zjavne horšom postaví v prípade vyhlásenia konkurzu, musí súd vychádzať z pravdepodobného uspokojenia veriteľa v konkurznom konaní v deň začatia reštrukturalizácie. Uznesenie č. k. 2R/9/2013­142 zo dňa 05. 12. 2013 o začatí reštrukturalizácie sa stalo vykonateľné dňa 13. 12. 2013. Podľa § 63 ods. 1 zák. č. 563/2009 Z. z. o správe daní ukladať povinnosti alebo priznávať práva podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu možno len rozhodnutím, ktoré musí byť doručené podľa tohto zákona, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa § 81 ods. 1 na zabezpečenie daňového nedoplatku môže rozhodnutím správcu dane vzniknúť záložné právo k predmetu záložného práva vo vlastníctve daňového dlžníka alebo k pohľadávke daňového dlžníka Rozhodnutie o zabezpečení daňového nedoplatku zriadením záložného práva k zálohu daňového dlžníka sa doručí daňovému dlžníkovi. Odvolanie nemá odkladný účinok. Z vyššie uvedených ustanovení možno vyvodiť právny záver, že záložné právo Daňového úradu vzniklo doručením predmetného rozhodnutia, t.j. 27. 12. 2013. Daňové záložné právo vzniká totiž až právoplatnosťou rozhodnutia správcu dane o zriadení daňového záložného práva. Nakoľko záložné právo Daňového úradu vzniklo až

K štvrtému skúmanému záveru okresného súdu, že „d)... veriteľ ­ Daňový úrad by bol v prípade prijatia predmetného reštrukturalizačného plánu v zjavne horšom postavení, a to tak bez ohľadu na skutočnosť, či by bol v konkurznom konaní vyhodnotený ako zabezpečený veriteľ alebo ako nezabezpečený veriteľ“, krajský súd uviedol: „Tvrdenie súdu... nemá oporu v reštrukturalizačnom pláne, z ktorého musí súd vychádzať. Súd pri svojom závere, že Daňový úrad by bol v prípade prijatia predmetného reštrukturalizačného plánu v zjavne horšom postavení, vychádzal len z tvrdení veriteľa , bez toho, aby dlžníkovi dal možnosť sa vyjadriť, pričom odvolateľ sa vo svojom odvolaní ako aj vo svojich ďalších písomných stanoviskách vyjadril k všetkým relevantným tvrdeniam, ktoré zdokladoval. Odvolací súd, rovnako ako súd prvého stupňa, nemôže vecne hodnotiť jednotlivé stanoviská, pretože ide jednoznačne o odborné otázky. Nakoľko nie je možné ustáliť, že v prípade nahradenia súhlasu Daňového úradu súdom v zmysle § 152 ods. 1 písm. a) ZKR, bol preukázaný opak, bolo povinnosťou súdu prvého stupňa vychádzať z reštrukturalizačného plánu. Odvolací súd považuje za dôležité tiež uviesť, že reštrukturalizačný plán vychádza z reštrukturalizačného posudku, pričom ekonomický aspekt rozhodnutia správcu nie je otázkou právneho posúdenia, ale pre súd záväzne vyplýva z odborného posudku správcu. Správca je povinný sústavne s odbornou starostlivosťou sledovať finančné a obchodné situácie dlžníka. Pokiaľ je vývoj jeho ekonomických pomerov negatívny a nedáva záruky pre úspešnosť reštrukturalizácie, správca je povinný bezodkladne požiadať súd o vyhlásenie konkurzu. Úlohou reštrukturalizačného konania je poskytnutie ochrany dlžníkovi pred veriteľmi, pričom ochrana má byť v konečnom dôsledku v záujme veriteľov, pretože uspokojenie ich pohľadávok v sanačnom konaní by vždy malo byť vyššie ako je v likvidačnom konkurze. Účelom sanačného postupu je ekonomická záchrana dlžníka, ktorému sa umožní počas sanačného konania pokračovať v podnikateľskej alebo inej ekonomickej činnosti pod dozorom súdu, správcu a veriteľov. Výsledkom sanačného postupu je čiastočné uspokojenie pohľadávok veriteľov, pričom vo zvyšku ich pohľadávky, na rozdiel od konkurzu, zanikajú a oddlženému dlžníkovi sa dáva možnosť úspešne pokračovať v podnikateľskej činnosti. Schválený plán reštrukturalizácie schôdzou veriteľov spĺňa všetky predpoklady pre uspokojenie pohľadávok veriteľov v rozsahu navrhnutom v pláne. Zo spisu vyplýva, že pri vypracovaní plánu reštrukturalizácie dlžník postupoval v súčinnosti so správcom a veriteľským výborom. Všetky stanoviská a podnety boli vyhodnocované s odbornou starostlivosťou a boli zapracované dlžníkom do návrhu plánu. Tento rozhodujúci fakt súd prvého stupňa nebral do úvahy.“

veriteľského výboru. Taktiež nebol podaný správcovi žiaden návrh na zmenu reštrukturalizačného plánu pred konaním schvaľovacej schôdze. Zo strany veriteľov neboli na schôdzi veriteľov vznesené žiadne námietky, veritelia dlžníka vyjadrili svoju vôľu so znením reštrukturalizačného plánu, čo je v súlade so spoločným záujmom veriteľov. Je nepochybné, že reštrukturalizačný plán predložený dlžníkom bol schválený veriteľským výborom v súčinnosti so správcom. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu SR I. ÚS 200/2001, z ktorého vyplýva, že.

. . Súd nemôže izolovane prihliadať na záujem jedného veriteľa. Naopak, jeho povinnosťou je skúmať možnosť uspokojenia všetkých veriteľov. Túto povinnosť možno vyvodiť zo základných zásad konkurzu a reštrukturalizácie (§ 5), v zmysle ktorých je povinný postupovať tak, aby sa dosiahla pre všetkých veriteľov čo najvyššia miera uspokojenia pohľadávok. Odvolací súd po preštudovaní reštrukturalizačného plánu dospel k záveru, že reštrukturalizačný plán zodpovedne porovnal postavenie a mieru uspokojenia veriteľov v konkurze a v reštrukturalizácii, určil a rozobral základné aktíva dlžníka, ktoré budú použité na uspokojenie veriteľov (pozemky v Oščadnici a pohľadávky dlžníka) v rozsahu

V prípade, ak sa finančná a obchodná situácia zmení v takom rozsahu, že nemožno odôvodnene predpokladať úspešné skončenie reštrukturalizácie, správca je povinný bezodkladne požiadať súd o vyhlásenie konkurzu.“

Keďže ústavný súd nezistil možnosť sťažovateľom namietaného porušenia označených práv uznesením krajského súdu, sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sťažovateľa v celom rozsahu sa ústavný súd jeho ďalšími nárokmi nezaoberal.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. marca 2015