I. ÚS 109/2026

1. Postupom Okresného súdu Pezinok v konaní vedenom pod sp. zn. 5C/4/2008 a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 14Co/384/2009, sp. zn. 14Co/38/2012 a sp. zn. 3Co/146/2022 b o l o p o r u š e n é základné právo sťažovateľov v 1. až 5. rade na prerokovanie ich veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 3Co/146/2022 b o l o p o r u š e n é základné právo sťažovateľov v 6. až 15. rade na prerokovanie ich veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

3. Sťažovateľke v 1. rade, sťažovateľovi v 2. rade a sťažovateľke v 3. rade p r i z n á v a finančné zadosťučinenie každému po 1 500 eur, ktoré j e im Okresný súd Pezinok p o v i n n ý zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu, a finančné zadosťučinenie každému po 1 000 eur, ktoré j e im Krajský súd v Bratislave p o v i n n ý zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažovateľovi vo 4. rade a sťažovateľke v 5. rade p r i z n á v a finančné zadosťučinenie každému po 2 800 eur, ktoré j e im Okresný súd Pezinok p o v i n n ý zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu, a finančné zadosťučinenie každému po 1 700 eur, ktoré j e im Krajský súd v Bratislave p o v i n n ý zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

1. Ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 17. novembra 2025 sa sťažovatelia domáhajú vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5C/4/2008 a krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 14Co/384/2009, sp. zn. 14Co/38/2012 a sp. zn. 3Co/146/2022. Navrhujú priznanie finančného zadosťučinenia 20 000 eur (s povinnosťou náhrady zo strany okresného súdu vo výške 10 000 eur a zo strany krajského súdu vo výške 10 000 eur) každému zo sťažovateľov, ako aj náhradu trov konania spojených s podaním ústavnej sťažnosti.

10. Krajský súd rozsudkom č. k. 3Co/146/2022-817 z 9. októbra 2025 rozsudok okresného súdu zmenil tak, že žalobe vyhovel len v časti a žiadnej zo strán nepriznal nárok na náhradu trov konania.

Rozsudok

krajského súdu nadobudol právoplatnosť 27. novembra 2025.

II. Argumentácia sťažovateľov

III. Vyjadrenia všeobecných súdov

III.1. Vyjadrenie okresného súdu: 16. Na výzvu ústavného súdu sa k ústavnej sťažnosti vyjadril okresný súd v zastúpení jeho predsedom prípisom sp. zn. Spr. 38/26 z 5. marca 2026. Predseda okresného súdu konštatoval, že vec bola súdom prvého stupňa rozhodnutá 14. júna 2022 vyhovením žalobe v celom rozsahu. Krajský súd rozsudkom č. k. 3Co/146/2022-817 z 9. októbra 2025 rozsudok okresného súdu zmenil tak, že žalobe v časti vyhovel a vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Rozsudky súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu nadobudli právoplatnosť a vykonateľnosť 27. novembra 2025. 17. Ku skutkovej a k právnej zložitosti sporu okresný súd uviedol, že predmet konania je vecou patriacou do štandardnej agendy všeobecných súdov a vec je priemerne skutkovo a právne zložitá. K jednotlivým procesným úkonom uviedol, že spisový materiál napádaného konania bol ústavnému súdu zapožičaný. K prekážkam postupu konania podľa § 107 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku, resp. § 61 a nasl. CSP uviedol, že tieto neboli zistené. Následne sa okresný súd vyjadril k prieťahom spôsobeným sťažovateľmi tak, že opakované procesné návrhy strán sporu taktiež predlžujú konanie a znemožňujú súdu, aby vo veci rozhodol. K prieťahom spôsobeným okresným súdom konštatoval, že vec je právoplatne skončená. 18. Okresný súd zároveň poukázal na obdobie rokov 2020 – 2022, keď z dôvodu opatrení v súvislosti so šírením nákazlivej ľudskej choroby COVID-19 došlo k obmedzeniu pohybu a pobytu zákazom vychádzania v súvislosti s pandemickou situáciou, v dôsledku čoho došlo k opätovnému zrušeniu nariadených pojednávaní. V závere stanoviska predseda okresného súdu oznámil, že netrvá na ústnom pojednávaní a dôvodnosť sťažnosti ponecháva na úvahe ústavného súdu.

III.3. Replika sťažovateľov: 22. Vzhľadom na obsah vyjadrení okresného súdu a krajského súdu nepovažoval ústavný súd za potrebné vyzývať sťažovateľov na zaujatie stanoviska k daným vyjadreniam a pristúpil k meritórnemu posúdeniu dôvodnosti ústavnej sťažnosti.

IV. Posúdenie dôvodnosti ústavnej sťažnosti

24. V úvode vecného posúdenia námietok sťažovateľov v ústavnej sťažnosti sa ústavný súd musel v prvom rade vysporiadať s postavením jednotlivých sťažovateľov v napádanom konaní, keďže ani jeden zo sťažovateľov nie je pôvodným účastníkom konania a svoj vstup do napadnutého konania a procesné postavenie odvodzujú z rôznych právnych skutočností a právnych úkonov.

predchádzalo. Vstupom subjektov do existujúceho konania nevzniká nový procesnoprávny vzťah, ale „nové subjekty“ sú právnymi nástupcami pôvodných subjektov konania, pokračujú v konaní s rovnakým predmetom a v konaní pred orgánom verejnej moci sa naďalej domáhajú svojich práv alebo určenia povinností (I. ÚS 371/2024, I. ÚS 270/2024, I. ÚS 264/2021).

(narodený , zomrelý ; stal sa účastníkom napádaného súdneho konania dňom nadobudnutia právoplatnosti uznesenia okresného súdu č. k. 5C/4/2008-580 z 29. januára 2022, t. j. 16. februára 2022, pozn.) a sťažovateľ v 14. rade ako dedič po (narodený , zomrelý , stal sa účastníkom napádaného súdneho konania dňom nadobudnutia právoplatnosti uznesenia okresného súdu č. k. 5C/4/2008-580 z 29. januára 2022, t. j. 16. februára 2022, pozn.). V zmysle § 79 CSP vstupujúci subjekt prijíma stav konania k momentu právoplatnosti uznesenia o pripustení svojho vstupu, nie je viazaný doterajšími úkonmi žiadneho z účastníkov konania, a to ani v prípade, ak by vstupom do konania vzniklo nerozlučné spoločenstvo, a ani v prípade, ak by sa vstupom do konania sanoval nedostatok núteného spoločenstva (porov. ŠTEVČEK, M., FICOVÁ, S. BARICOVÁ, J., MESIARKINOVÁ, S., BAJÁNKOVÁ, J., TOMAŠOVIČ, M. a kol.

Sťažovatelia v 11. a 14. rade ako právni nástupcovia ich právnych predchodcov, ktorí sa účastníkmi stali právoplatnosťou uznesenia okresného súdu č. k. 5C/4/2008-580 z 29. januára 2022, t. j. 16. februára 2022, môžu uplatňovať právo na konanie bez zbytočných prieťahov od uvedeného dátumu (m. m. I. ÚS 537/2023, I. ÚS 43/2023).

28. V kontexte predmetu ústavného prieskumu, ktorým je posúdenie existencie zbytočných prieťahov v postupe všeobecného súdu, ústavný súd akcentuje, že povinnosť súdu a sudcu konať bez prieťahov je expressis verbis zakotvená ako základný princíp civilného konania v čl. 17 CSP, podľa ktorého súd postupuje v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu (resp. účastníkov konania) a iných osôb.

Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu

30. Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup samotného súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02).

do dedičstva. Rovnako ústavný súd dospel k záveru, že sa napádané konanie vzhľadom na vyšší počet účastníkov mohlo vyznačovať istou mierou faktickej zložitosti, v postupe okresného súdu (ako aj krajského súdu) však boli prítomné kroky, ktoré prispeli k neefektívnemu prístupu ustaľovania okruhu účastníkov konania (napríklad keď uznesením zo 7. decembra 2017 nepripustil niektoré subjekty do napádaného konania z dôvodu hospodárnosti konania, no následne uznesením z 29. januára 2022 tie isté subjekty do konania pripustil). Zároveň ak okresný súd argumentoval obmedzeniami v čase pandémie COVID-19, je potrebné uviesť, že v prípade sporu trvajúceho od roku 2008 takáto argumentácia nemôže obstáť. Po druhom vrátení veci z krajského súdu v roku 2015 okresný súd pristúpil k meritórnemu rozhodnutiu až v roku 2022, t. j. po takmer siedmich rokoch (po tom, čo samotné konanie v tom čase trvalo približne 14 rokov).

33. Vo vzťahu k namietanému porušeniu označených práv postupom okresného súdu a krajského súdu v napadnutom konaní ústavný súd postupoval podľa kritérií uvedených v bodoch 30 a 32 odôvodnenia tohto nálezu okrajovo, a to vzhľadom na extrémnu dĺžku konania v trvaní 17 rokov a 10 mesiacov, pretože ani právne či skutkovo náročnejší spor nesmie trvať v právnom štáte takúto

IV.1.1. K namietanému porušeniu práv sťažovateľov v 1. až 5. rade na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní a postupom krajského súdu v napadnutom konaní:

č. 3673/05; rozsudok z 26. 6. 2009 vo veci Gajdoš proti Slovenskej republike, sťažnosť č. 19304/04, rozsudok z 8. 10. 2013 vo veci Frigo proti Slovenskej republike, sťažnosť č. 16111/11, rozsudok ESĽP z 31. 8. 2018 vo veci Balogh proti Slovenskej republike, sťažnosť č. 35142/15, porov. Tiež III. ÚS 694/2016, č. 22/2017, ZNaU, I. ÚS 123/2015, III. ÚS 603/2021, III. ÚS 40/2023 a i.). Nemožno však opomenúť, že ESĽP vo svojom rozhodovaní koná proti porušovateľovi práv – proti Slovenskej republike – a z toho dôvodu posudzovaná dĺžka konania ako celok je relevantná. Pri posudzovaní veci ústavným súdom v konaní podľa čl. 127 ústavy ústavný súd koná proti konkrétnemu porušovateľovi práv sťažovateľa v čase podania ústavnej sťažnosti (v tomto prípade proti okresnému súdu a krajskému súdu). V uvedenom náhľade na subjekt porušovateľa práv sťažovateľa je medzi subjektom, ktorý je porušovateľom v konaní pred ESĽP, a porušovateľom v konaní pred ústavným súdom zásadný rozdiel, ktorý ústavný súd akceptoval

Tieto možno nachádzať už na začiatku napádaného konania, keď okresný súd nesprávnym procesným postupom uznesením č. k. 5C/4/2008-38 z 9. septembra 2009 zastavil konanie s odôvodnením, že o jeho predmete bolo právoplatne rozhodnuté v inom konaní (res iudicata). Krajský súd rozhodnutie okresného súdu zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Následne okresný súd opätovne vo veci rozhodol rozsudkom č. k. 5C/4/2008-167 z 26. septembra 2011, pričom opomenul, že pôvodný žalobca v 2. rade bol v čase rozhodnutia okresného súdu nebohý (a to 9 mesiacov), čo na základe zistení krajského súdu v odvolacom konaní vyplývalo mimochodom zo zásielky okresného súdu obsahujúcej predvolanie na pojednávanie adresovanej pôvodnému žalobcovi v 2. rade, ktorá sa súdu vrátila s vyznačením doručovateľa „adresát zomrel“. Neefektívny bol aj postup krajského súdu, ktorý o podanom odvolaní rozhodol uznesením č. k. 14Co/38/2012-204 z 30. septembra 2015 zrušením napádaného rozsudku a vrátením veci okresnému súdu po 3 rokoch a 9 mesiacoch, pričom

Zároveň je dôležité poznamenať, že okresný súd týmto uznesením nepripustil, aby do konania pristúpili ďalšie subjekty na strane žalobcov (čo v ústavnej sťažnosti namietali aj sťažovatelia), ale o ich vstupe opätovne rozhodoval uznesením č. k. 5C/4/2008-580 z 29. januára 2022 (po takmer 5 rokoch), keď do konania vstúpili sťažovatelia v 6. až 10. rade a sťažovateľ v 15. rade, ako aj právni predchodcovia sťažovateľov v 11. až 14. rade.

už samo osebe neprípustné. Ako bolo v bode 38 odôvodnenia tohto nálezu uvedené, krajský súd mohol konať rýchlejšie, najmä v konaní sp. zn. 14Co/38/2012, keď dôvodom vrátenia veci bolo nesplnenie podmienok konania, ako aj v konaní sp. zn. 3Co/146/2022, keď sa vec na krajský súd dostala tretíkrát. Ústavný súd preto sumarizuje, že postupom okresného súdu a krajského súdu v napádanom konaní došlo k zbytočným prieťahom.

IV.1.2. K namietanému porušeniu práv sťažovateľov v 6. až 15. rade na prerokovanie ich veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní a postupom krajského súdu v napadnutom konaní:

Sťažovatelia v 11. až 13. rade sa stali účastníkmi konania v dôsledku univerzálnej sukcesie ako dedičia po (narodený , zomrelý ) a sťažovateľ v 14. rade ako dedič po (narodený , zomrelý ) uznesením krajského súdu č. k. 3Co/146/2022-759 z 2. júna 2025, ktoré nadobudlo právoplatnosť 20. júna 2025.

Vzhľadom na uvedené môžu sťažovatelia v 6. až 15. rade uplatňovať právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a právo na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote len pre štádium konania, ktoré nasledovalo po ich vstupe do konania (resp. pri sťažovateľoch v 11. až 14. rade po vstupe do konania ich právnych predchodcov), t. j. od 16. februára 2022.

(17. novembra 2025). Na okresnom súde pre účely uvedeného posúdenia prebiehalo napádané konanie od 16. februára 2022 do predloženia veci na rozhodnutie o odvolaní 7. novembra 2022, t. j. spolu v trvaní 8 mesiacov a 22 dní. V tomto období okresný súd vykonával úkony smerujúce k príprave pojednávania konaného 17. mája 2022, ktoré bolo odročené na verejné vyhlásenie rozsudku 14. júna 2022, nasledovali úkony spojené s odvolaním žalovaného (výzva na zaplatenie súdneho poplatku, výzvy adresované žalobcom na vyjadrenie sa k odvolaniu) a 7. novembra 2022 predloženie spisu na rozhodnutie o odvolaní krajskému súdu.

ústavný súd ústavnej sťažnosti vo vzťahu k sťažovateľom v 6. až 15. rade nevyhovel (bod 8 výrokovej časti tohto nálezu). 44. Čo sa týka konania na krajskom súde sp. zn. 3Co/146/2022, v tomto konaní ústavný súd identifikoval obdobie nečinnosti krajského súdu minimálne v trvaní 21 mesiacov od predloženia spisu na rozhodnutie o odvolaní 7. novembra 2022 do 26. augusta 2024, keď krajský súd adresoval okresnému súdu žiadosť, aby na účely postupu odvolacieho súdu oznámil skutočnosti týkajúce sa dedičských konaní po zomrelých navrhovateľoch v 12. a 13. rade (právnych predchodcov sťažovateľov v 11. až 14. rade).

Medzitým zomrel ďalší z účastníkov konania, právny predchodca sťažovateľa v 14. rade (dedičské rozhodnutie okresného súdu sp. zn. 40D/943/2024, Dnot 256/2024 z 27. novembra 2024), o vstupe jeho právnych nástupcov do napádaného konania rozhodol krajský súd spoločným uznesením č. k. 3Co/146/2022-759 z 2. júna 2025. Ústavný súd zobral na zreteľ, že tieto okolnosti by mohli predĺžiť konanie na krajskom súde, avšak vzhľadom na nečinnosť krajského súdu v trvaní takmer dvoch rokov a až následné ustaľovanie okruhu účastníkov konania, pričom zo samotného spisu muselo byť krajskému súdu zrejmé, že ide o tretie konanie na krajskom súde v tej istej veci, k zmene účastníkov konania došlo niekoľkokrát, ako aj to, že konanie v čase predloženia veci krajskému súdu prebiehalo 14 rokov a 11 mesiacov, postup krajského súdu vykazuje známky neefektívnej činnosti majúcej za následok porušenie práva sťažovateľov v 6. až 15. rade na prerokovanie ich veci bez zbytočných prieťahov a prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote

zo 7. novembra 2016. Sťažovatelia namietali, že z dôvodu nesprávneho rozhodnutia okresného súdu v roku 2017 (uznesením č. k. 5C/4/2008-301 zo 7. decembra 2017, pozn.) neboli sťažovatelia v 6. až 10. rade, sťažovateľ v 15. rade a právni predchodcovia sťažovateľov v 11. až 14. rade účastníkmi konania vo veci až do roku 2022, keď o opätovnom návrhu rozhodol okresný súd uznesením z 29. januára 2022 o ich pripustení. Z odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu zo 7. decembra 2017 vyplýva, že ďalšie subjekty na strane žalobcov do konania nepripustil z dôvodu hospodárnosti konania. Zo spisového materiálu ani z argumentácie sťažovateľov v ústavnej sťažnosti nevyplýva, že by uvedené rozhodnutie v napádanom konaní namietali alebo inak rozporovali. Ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre pripustil, že zmena právneho názoru súdu prvej inštancie, a to aj v prípade, ak sa pretaví do rozhodnutia vo veci samej, nemá za následok zásah do práva na súdnu ochranu (porov. IV. ÚS 374/2022), uznáva však, že to naznačuje neefektívny prístup okresného súdu v napádanom konaní (ako to konštatoval v bode 32

IV.2. K namietanému porušeniu práva sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom okresného súdu v napadnutom konaní a postupom krajského súdu v napadnutom konaní: 46. Sťažovatelia v petite ústavnej sťažnosti navrhovali vyslovenie porušenia práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. V systematike ústavy je primeraná dĺžka, rýchlosť a plynulosť súdneho konania obsahom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, nie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Ústavný súd však vo svojej judikatúre nevylúčil, že namietané zbytočné prieťahy (spôsobené neodôvodnenou nečinnosťou alebo neefektívnou a nesústredenou činnosťou), ako aj celková doterajšia dĺžka preskúmavaného súdneho konania môžu signalizovať, že v postupe súdu došlo k pochybeniam takej intenzity, že s ohľadom aj na ďalšie konkrétne okolnosti posudzovanej veci (najmä predmet konania, teda čo je pre sťažovateľa v stávke) možno uvažovať o odmietnutí spravodlivosti (IV. ÚS 242/07 – a contrario). Z ústavnej sťažnosti však nevyplýva, na základe akých konkrétnych skutkových a právnych okolností sťažovatelia usudzujú porušenie práva na súdnu ochranu postupom okresného súdu a krajského súdu. Sťažovatelia naň odkazujú výlučne v petite ústavnej sťažnosti, vyslovenie porušenia tohto práva sa nespomína ani v označení ústavnej sťažnosti ani v samotnom odôvodnení ústavnej sťažnosti, kde sťažovatelia namietajú porušenie svojho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote. 47. Sumarizujúc uvedené závery a zároveň poukazujúc na skutočnosť, že napádané konanie je v čase rozhodovania ústavného súdu už právoplatne skončené, je ústavný súd toho názoru, že uvedená aktualizácia stavu konania vyvoláva efekt splnenia účelu ústavnej sťažnosti, teda odstránenie právnej neistoty dotknutých osôb a konvalidáciu vo vzťahu k požiadavkám vyplývajúcim z podstaty základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, a to bez negatívnych konzekvencií k základu námietok sťažovateľov, ktorým bolo vyhovené (m. m. IV. ÚS 455/2025). Rezumujúc všetky skutočnosti vo veci sťažovateľov, ústavný súd rozhodol tak, že postupom okresného súdu a ani krajského súdu v napadnutom konaní nedošlo k porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a návrhu sťažovateľov v tejto časti nevyhovel (bod 8 výrokovej časti tohto nálezu).

48. Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. IV. ÚS 210/04, I. ÚS 164/2018, I. ÚS 270/2024). 49. Prihliadajúc na petit ústavnej sťažnosti, ústavný súd konštatuje, že sťažovatelia si každý jednotlivo uplatnili finančné zadosťučinenie v sume 20 000 eur, a to vo vzťahu k okresnému súdu vo výške 10 000 eur a vo vzťahu k postupu krajského súdu vo výške 10 000 eur, ktoré odôvodnili napríklad celkovou dobou konania, vekom sťažovateľov a nekoncentrovanou činnosťou súdu. 50. Ústavný súd pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení vychádza zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu. 51. Pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení ústavný súd prihliadol primárne na konštatované porušenie práv jednotlivých sťažovateľov, povahu a rozsah týchto práv, časové úseky, za ktoré môžu jednotliví sťažovatelia namietať zbytočné prieťahy v konaní, skutočný (faktický) čas od ich vstupu do konania a v neposlednom rade konkrétne okolnosti posudzovanej veci. Ústavný súd zobral na zreteľ závery k právnej a faktickej zložitosti veci (bod 32 odôvodnenia tohto nálezu), správanie sťažovateľov (napríklad aj istú mieru účelovosti z ich strany, keď ústavnú sťažnosť ústavnému súdu adresovali po vyhlásení meritórneho rozhodnutia krajského súdu pár dní pred nadobudnutím právoplatnosti), resp. ich právnych predchodcov, nedostatky v postupe okresného súdu, ako aj krajského súdu, predmet konania a jeho význam pre sťažovateľov. 52. Z dôvodu právneho nástupníctva sťažovateľov v 1. až 5. rade v spojení s fundamentálnou vlastnosťou základných práv, ktoré sa svojím obsahom viažu na konkrétny subjekt (čl. 12 ústavy), je podľa názoru ústavného súdu dostatočne odôvodnený záver, že intenzita zásahu do označených práv a slobôd nemôže byť u právnych nástupcov identická s rozsahom porušenia práv a slobôd subjektov, ktoré sú účastníkmi rozporovaného konania od jeho úplného začiatku (m. m. III. ÚS 309/2015, I. ÚS 462/2019, IV. ÚS 455/2025). Univerzálna sukcesia teda v prípade posúdenia rozsahu finančného zadosťučinenia nezohráva rovnakú (plnohodnotnú) rolu, ako pri vyslovení porušenia práv sťažovateľov v primárne prieťahovom kontexte. Vzhľadom na popísané okolnosti, ako aj konštatované porušenie práv sťažovateľov v napadnutom konaní, ktorí sa subjektmi napadnutého konania stali až neskôr, považoval ústavný súd za spravodlivé priznanie sťažovateľom v 1. až 3. rade (zohľadňujúc aj ich faktický vstup do konania v roku 2021) každému jednotlivo finančné zadosťučinenie vo výške 2 500 eur, t. j. 1 500 eur zo strany okresného súdu a 1 000 eur zo strany krajského súdu (bod 3 výrokovej časti tohto nálezu), a sťažovateľom vo 4. a v 5. rade (zohľadňujúc aj ich faktický vstup do konania v roku 2017) vo výške 4 500 eur, t. j. 2 800 eur zo strany okresného súdu a 1 700 eur zo strany krajského súdu (bod 4 výrokovej časti tohto nálezu).

56. Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov konania, pričom jej sumu určil podľa § 13a ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), vychádzajúc zo základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby za rok 2025 v sume 371 eur (1/4 výpočtového základu podľa § 11 ods. 3 vyhlášky), tiež zo sadzby za náhradu hotových výdavkov (režijný paušál) za úkon právnej služby za rok 2025 v sume 14,84 eur (1/100 výpočtového základu podľa § 16 ods. 3 vyhlášky). Podľa § 13 ods. 2 vyhlášky základná sadzba tarifnej odmeny sa zníži o 50 %, ak ide o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb; zníženie sa uplatní pri zastupovaní druhej a ďalšej osoby. 57. Sťažovateľom v 1. až 5. rade ústavný súd priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia, písomné podanie ústavnej sťažnosti) náhradu trov konania spolu vo výške 2 920,51 eur pozostávajúcu zo sumy 771,68 eur (2 x 371 eur + 2 x 14,84 eur) za úkony sťažovateľky v 1. rade, zo sumy 1 602,72 eur za úkony sťažovateľov v 2. až 5. rade (4 x 2 x 185,50 eur + 2 x 4 x 14,84 eur) a vzhľadom na zistenia, že právny zástupca sťažovateľov je platcom dane z pridanej hodnoty, navýšenie o túto daň vo výške 23 % podľa § 18 ods. 3 vyhlášky. Na úhradu trov právneho zastúpenia sťažovateľov v 1. až 5. rade ústavný súd zaviazal spoločne a nerozdielne okresný súd a krajský súd (bod 7 výrokovej časti tohto nálezu). Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia sú okresný súd a krajský súd povinné spoločne a nerozdielne uhradiť na účet právneho zástupcu sťažovateľov v 1. až 5. rade (§ 62 zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 ods. 1 CSP) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia. 58. Sťažovateľom v 6. až 15. rade ústavný súd náhradu trov konania nepriznal, keďže zákon o ústavnom súde nestavia právo na náhradu trov konania pred ústavným súdom do nárokovateľnej polohy, ako to je v iných druhoch regulovaných právno-aplikačných procesov (napr. civilné sporové konanie, správne súdne konanie, exekučné konanie a ďalšie), ústavný súd disponuje širokým priestorom na úvahu o tom, či vôbec priznať náhradu trov konania, a ak áno, v akom rozsahu (III. ÚS 209/2020, I. ÚS 357/2021, I. ÚS 418/2022). Ústavný súd tak urobil vzhľadom na to, že si sťažovatelia v 6. až 15. rade uplatnili právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote aj vo vzťahu ku konaniam, ktorých neboli účastníkmi (resp. ich právni predchodcovia), a z pohľadu úspešnosti ústavný súd vyhovel ústavnej sťažnosti vo vzťahu k týmto sťažovateľom len čiastočne. Priznanie náhrady trov konania sťažovateľom v 6. až 15. rade preto nepovažoval za spravodlivé.